Prisťahoval sa v časoch, keď sa susedia ešte zdravili po mene. Pán Ferenc. V horúčavách nosieval ťažký flaušový kabát a vo vrecku toho kabáta striedal rôzne knihy. Raz filozofické pojednanie o živote, inokedy metodický pokyn k výchove dospelých, neraz však len čistý notes bez riadkov. Pôsobil múdro. Až dôstojne. Všetko sa začalo po jednej z […]
Ďuso sa zjaví ako tieň. Nikto ho nevidel prichádzať. Zrazu stojí pri plote, akoby nič, a tvári sa, že tam vlastne ani nie je. „Jožkooo, si doma?“ zakričí do prázdna, akoby kričal na niekoho celkom iného než na môjho otca. Neprekvapuje ma. Chodí k nám pravidelne a už je to skôr trápne než zvláštne. Hoci […]
Kvety. Ďalšie kvety a káva. Karty, sviečky, dobre víno a živá vrava. Izba dýchala otvoreným oknom, srdce jej bilo na červenom perzskom koberci, bola živá, lebo iba živým preteká krv, hustá, smradľavá, pulzuje z orgánu do orgánu, z podlahy na pohovku a stále dookola obchádza všetko živé, aby žilo ďalej a mohla žiť aj ona. […]
Do odvrátených očí pozerám sa a spomínam. Zem sa ďalej točí no moje srdce zhasína. Nedovoľ tme aby pohltila iskru našich duší, nedovoľ tichu vládnuť nech naše slová nepreruší. Stoj mi po boku keď búrka aj silné stromy láme, buď mi viac blízko keď blato zdolávame. Drž nad nami dáždnik keď kyslý […]
Z nesebavedomých čriepkov pomaly si skladáš srdce čo patrila by tebe. Túžiš po láske nehe, chceš počuť “milujem” no z mojich úst sa to ťažko derie. Som zranená a moja duša stále blúdi v minulosti mladá, slabá, túžiaca po láske ale s kopou pochybností. Si dobrý chlapec si dobrý muž si plný […]
Zlodejka vzdušných bozkov Chodíš mi po hlave Aj keď sa cítim zdravo Ide mi o zdravie Hrdinka z mojich veršov Snáď sa raz stretneme Dovtedy prejdem pešo Len míle bezcenné Autorka mojich žiaľov Aj mojich radostí Stále máš naponáhlo Keď ťa chcem pohostiť Strážkyňa môjho spánku Už nie si vedľa mňa Vykradla si […]
Unavení z polčasu Chceme hrať zápas chceme hrať zápas Žiariť a nikdy nezhasnúť Všetkému chápať všetkému chápať Už vieme že omyly učia nás viac než pravdy A čím noci sú drsnejšie tak deň nás potom hladí Obsadení do rolí Bez skúseností s hraním bez skúseností s hraním Tak žime kým nás nebolí […]
Len pred niekoľkými spomienkami, odkrývali sme si z očí dlane. Ignorovanie varovných signálov bolo predzvesťou reakcie prchavých látok. Do obývacieho priestoru sme vtrhli ako októbrový sneh. Klesali sme privysoko, aby to bolo len všednou rutinou. Kávu sme však chceli piť zatiaľ každý z vlastného hrnčeka. Opona dôverných chutí padá ako klietka za svedectva slaných obliečkových […]
Narábam s tebou ako hrnčiar s hlinou. Obliekam si ťa do svojho obľúbeného rúcha, ktoré prechádza cez moje meno a tvoje boky. Z očí ti po tisíci raz, blčia hnedozelené plamene. Šľahajú do priestoru len tak – ohlušujúco a ticho, ako keď zomrie posledná nota v sonáte. Ako hrnčiar viem, že budeš vznikať a zanikať znova a znova pod mojimi […]
Na stole v kuchyni je pohár s vodou. Chlapec sediaci vedľa studenej večere doň máča papierový obrúsok. Sleduje, ako sa voda šplhá nahor, celkom akoby sa bála sklenenej steny, ktorá len mlčí. V miestnosti je už šero. Farby splývajú do jedného odtieňu a na svetlo šahá len ona. Kvapky za oknom sa lepia na sklo a spájajú do ciest, […]
„Musíš žiť… Ty predsa musíš žiť.“ Slová mojej mamy sa mi zarezávajú do snov ako červené vlákna záchrany. „Celý život je ešte pred tebou, veď tvoje hodiny ešte ani nezačali odbíjať správny čas.“ Ale ja… plávam tmou. „Musíš sa vrátiť do školy, učiť sa, musíš sa zamilovať, musíš mať deti…“ „Ja ťa chcem vidieť […]
Domov. U nás doma nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, šumy, o melódiách už ani nehovorím. Vlnia sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou, poďte po stopách mojich najbližších, možno vás presvedčím. Keď som si po prvýkrát sadala k tejto téme, presne tak to doma […]
Záhrada, domáci raj. Sedím v hojdacom kresle, letný vzduch mi jemne šuchoce v ušiach a tráva pod mojimi nohami je mäkká a vlhká od rannej rosy. Slnko sa jemne opiera do mojich pliec. Ja, sklonená nad knihou, nasávam tú pomalú, lenivú atmosféru dňa, ktorý ešte len začína dýchať naplno. Vzduch je prevoňaný kvetmi a zrelými plodmi […]
Až prirýchlo som sa ráno zvrtla a zmizla v útrobách našej školy. Celé dopoludnie si nahováram: „Tak to malo byť! Nesmiem sa báť!“ Aj napriek tomu, stále ho mám pred očami, vidím, ako sa usmieva od ucha k uchu, sedí na obrubníku pred školou, šuchorí si krídla, fúka si boľačky na chodidlách, ale predovšetkým sa usmieva, usmieva sa. […]
Ráno. Ráno, keď som vstala, mama už nebola doma. Odišla prvá ako zvyčajne. Potichu zamkla vchodové dvere a odkráčala do nového dňa. Otec. Ten ako vždy mi zbalil viac jedla ako zvládnem, desiatu, s ktorou sa zakaždým môžem podeliť s ostatnými. Aj on za sebou zamkol a odkráčal. Teraz je rad na mne. Vykĺzla som von do šera ulice. […]
Denník, 12. septembra 1984 Ahoj, denník, dnes opäť informatika. Čo ti poviem, jedna nezabudnuteľná hodina najmä vďaka nášmu „indiánskemu“ dobrodružstvu pri nových počítačoch, ktoré vyzerajú skôr ako vesmírne lode než školské pomôcky. Prečo indiánskemu? Lebo náš skostnatený prastarý informatik pre nás má iba jedno jediné pomenovanie: „Vitajte, indiáni!“ Pritom je úplne jedno, o ktorý rod ide. […]
Bola streda, krátko po desiatej. Ešte stále som nevedela, či som viac sklamaná, alebo nahnevaná. Miesto toho, aby sme trávili hodinu telesnej vonku na čerstvom vzduchu alebo aspoň v telocvični, nás učiteľ poslal pomáhať školníkovi s vypratávaním starého skladu. Super, presne tak som si predstavovala túto hodinu. S ťažkým povzdychom som sa vrátila k svojej […]
Boli tri hodiny ráno. Všetci spali, iba ja som mala oči otvorené a v tele toľko energie. Ešte pred mesiacom a pol som za takýchto rán prosila otca, aby som mohla ostať v posteli, keď bolo treba ísť nakŕmiť zvieratá. Ocko mi to vždy dovolil. Potichu sme si v tme tľapli, ja som zavrela oči […]
SOFIA „Uvidíme sa o 100 dní a 101 nocí,“ to bolo posledné, čo herec povedal predtým, ako stratil silu slova. Spadol do náručia svojho jediného pokušenia a zároveň hriechu. Jeho márnosť prehovorila: „Bež!“ Bol to skôr výkrik do prázdna, ktorý privolal tmu v celom hľadisku. Potlesk sa skrížil s pískaním. A koniec? Bude sladký alebo […]
spisovateľkou hoci nemám magické schopnosti neviem dávať život nedokážem komunikovať ale ako spisovateľka – zo 46 písmen viem vytvárať celé svety vdýchnuť život vymysleným bytostiam hrať sa so slovami ako šašo s loptami ak niekto povie že byť spisovateľka nie je povolanie má pravdu je to životný štýl
sú dni neslané ako počasie tohto týždňa keď aj káva potrebuje kávu že vraj jahody rastú v zemi povedali mnohí tým už ani kofeín nepomáha na raňajky sú najlepšie okvetné lístky gerbery aj peľ je výdatnou pochúťkou v takomto období pomáha jediný liek prespať celý víkend nech viem že som nažive aj bez návykovej […]
Skoré ráno je jej spoločníkom, kroky na chodníku ju vedú v nový deň. Na ceste nezastaví ju hmla, nezastaví ju dážď či srieň kráča v ústrety chorým… Chodbou sa nesie ticho. V tichu tu plač, tam ponosy, radosť sa k lekárovi veľmi nenosí. Občas kvet, obrátiš list, keď zaznie Si zdravá, môžeš ísť… Lekárka. Ľalia v bielom […]
1 Život Semienko v ňom vzklíčilo náhle bez upozornenia rástlo v niečo vážne Do denníka jesenného záznam nový dostal sa Sýty obal zmenil farby vyčiernil túžby na okraj listy plné snov a prianí stratili význam Duch bielych stien dýchal na ne nepekne, jedovato, na hrane na hrane života Zostal len plač a samota a nesmierna túžba túžba života 2 […]
a točiť sa s nimi za slnkom tancovať v tempe dňa a nepohnúť sa z miesta čakať na láskavý dotyk človeka a obdivuhodný pohľad na krásu ktorú práve hladí ostaňme tam a zastavme čas pre nás možno vtedy bude teraz a ty mi možno môžeš povedať odkaz ako ďaleko je odo mňa k tebe až možno […]
Môj starý otec hovorieval, že sny sú pre človeka dôležitejšie než chlieb natretý masťou. Vraj len so snami môžeme kráčať v ústrety nepoznanej budúcnosti, pokorne, no s odvahou. A možno práve preto som tu, uprostred africkej Kene, kde si plním svoj veľký sen. Ako mladá lekárka prechádzam prašnými uličkami, kde sa na mňa denne usmieva […]
Ticho a tma. Bola sama. Hrboľatú a vo väčšine rozkopanú cestičku osvetľovali len dva svetelné kruhy pouličných lámp. Jedna svietila slabšie ako tá druhá. Boli jediné v celom okolí, teda okrem ešte jednej, ktorá však už nefungovala. Načo by tam vlastne bolo viacej svetiel, keď na konci cesty bol len jeden starý a ošarpaný dom? Dievčina otvorila bránku a prešla […]
Moja sestra odišla so svojou triedou na lyžiarak. Zostala som sama ako ten palec. Na rozlúčku mi nechala dlhý predlhý zoznam, čo všetko mám za ten týždeň bez nej stihnúť. Pre istotu mi svoje požiadavky napísala na obrovský výkres, ešte to aj farebne zvýraznila hajlajtermi a vycapila rovno na dvere do izby, aby mi to […]
Darmo dnešná doba dáva dôraz dekadentným dejom, dáva Drakovi do dŕžavy deti, drtí domovy, dobrovoľne dusí dobro, dar darov, dobý(í)ja duše, dômyselne, drzo deraví dielo dedičstva dedov, okráda oslobodených o odvahu orlov, oheň, otrokov odmieňa okovami – oká obeživa, ohlúpené ovce odvádza od Otcových ovčiarov, otravuje ovzdušie otrockými omamami, staviame sa strašnej sile […]
Som asi Quijotom tejto doby v pokladniach sveta vidím drakov mincu po minci si odhrýzajú z vášho srdca kus mäsa za mäsom Zhltnutí, ste už len mäso a prázdno predsa vás bruchu „Otesánka“ nedám bojujem, krvácam, zúfam si, vstávam mince vám cinkajú v mozgu i v duši Prehratý boj? ste v šíku nepriateľa nevzdám, […]
Stromy nocou plávajú, deň z postele lákajú, aj vietor už vstáva, hviezda sa so snom hráva. Z rána búrka žmurká, mesiac si zo sna durká, voda ligotom ožaruje a pes sa s chuťou naťahuje. Aj keď dieťa „značkuje“, matka trpezlivo miluje, za to obloha rada plače, a tráva od sviežosti skáče. Chrobák […]
Mraky šantivo plávajú, stromy nás zelenou lákajú, deň rezko vstáva, vietor sa s vlasmi rád hráva. Hviezda nocou žmurká, búrka hrozivo durká, mesiac okienko ožaruje, voda sa po nás naťahuje. Pes hneď zmytý strom označkuje, a dieťa si huňáča zamiluje, matka radosťou z tých chlpov skáče, a obloha stále plače. Tráva spitá […]
Mám v hlave dieru vymletú prúdom života, uniká ňou pomaly, neúprosne spomienka, myš aj lienka. Nie je to žiadna osobná Golgota, len zmŕtvenie, beztvará, bezfarbá mžimora – „Vivat milá jesienka!“ Nebolíš, netrápiš, a predsa sa ťa desím. Plnými ústami, čo si surovo odhryzla z mojich snov, mľaskáš, funíš, grgáš…chytiť ťa tak za pačesy! Čím […]
Orlica krúži vznešene predvádzajúc krídla, nozdrami bažiac po mrazivom vzduchu nad bralom, pierkami štekliac mraky, ktoré z toho kýchajú snehové vločky a tie zdravia krajinu: „Šalom.“ A ten pokoj sa derie vnútrom, spútava zvonka, bralo, orol, mrak i vločka sú jeho otrokom, a predsa voľnosť prúdi v ich žilách miesto krvi, kŕmia sa ňou […]
Mlčanie a ja div mojej výrečnosti slovo a papier Obrazy v hluku tichosť predstáv – hurikán krútňava snov, slov Búrka myšlienok myší aj lienok burčí jak burčiak búra Zmysel aj myseľ ako syseľ žgrloší silám puknú švy Kucapaca múk ucha, oka, mozgu, čriev pád, ticho, blízkosť Môj život krásny bolesť však láska, let […]
Autistan nie je stan pre autá, vonkocom! Oáza, prístrešok, útulok Poslaných Spočinieš v únave, nie si tu votrelcom Náručie roztvára, množstvo snov rozdaných Krajina prazvláštnych prazvláštne vyzerá Vo vode nesídli, na Zemi nehľadaj Podivná nie je tým, že nosí sombréra Len v mysliach a srdciach autistov máš ten raj Priateľstvo, prijatie – jej […]
(Všetkým modrým sveta, ktorých bolel noster mundus až k smrti. Drahým, blízkym, ktorí v srdci išli spolu s nimi. Nostra culpa, nostra culpa, nostra smutná culpa.) Jama čiernou láka smutných slnku z očí Hlúpo sadnú na lep hudbe trýzne duše Vodiac za nos deti smútku, zhltne nádej Kŕmi bôľnych kyprou prsťou, dojčí dažďom Slzy […]
zaseknutá platňa dráždi gramofónové hrdlo noty štípu moje boky vytváram tanečné figúry partner ma vedie po salsovom koberci tvaruje ramená a úsmev nechávam topánky hladiť podlahu vlním sa v nohách hudba neutícha má dlhý repertoár… symfónia sa rozplýva zakopávam o prach zelené oči mažú kalné vízie… zniesla som sa ako pierko na posteľ unášala som sa v hlučných […]
dusím sa slzami a smiechom v kučerách strácam celú lúku ty mi nežne zvieraš ruku nepustíme sa kým reťaz nezhrdzavie budeme tancovať mimo rytmu… panoráma opaľuje naše telá hojdáme sa v slnečných lúčoch v očiach sa premieta filmový pás bozky majú vlastné titulky púpavový popcorn šteklí nosy sme ako dva motýle na potulkách… plátno naplníme sami zrežírujeme […]
obeť ležala v zhasnutej uličke škrabance rozryli jej makeup vlasmi zmyla posledný pot na betóne pneumatikové stopy tetovali fialové chodidlá spln jej roztrhal košeľu gombíky mala namiesto očí hlaveň spočinula na krku zaplietla sa s ružencom pery mala krikom podfarbené… pomsta zanechala krvavý podpis na polnočnej faktúre…
Čo vedie k nebu? zostalo tam svetlo v úsmeve nezmizol z tváre nevidím ťa hľadím na nebo z diaľky v očiach ma jeseň v dychu mráz ako leto v zlatých zrkadlách zlaté lúče v snoch mihne sa tam objímam jeho hlas srdcom, tancom, spevom spomienkou len ta jediná nezhasína, keď sa stmieva splnila by som si sen zbieram čerešne […]
ticho nezrelý čas sa mihne v dlaniach ako mokrý piesok nič v ňom neostane žlté klasy sa lámu v tichých ranách v krajine kde slnko ráno prestalo vstávať tóny žitia prichádzajú pomaly ako keď vietor nesie slabé krídla nepohnú sa ďaleko zostávajú ticho kým nezíska vietor silu v hĺbke kde čaj ostáva nedopitý zrkadlí sa […]
Možno všetci viete, že zajace dokážu byť veľmi pažravé. Najradšej majú zeleninu, špeciálne mrkvu. Mrkvu však zajko na lúke nenájde. Náš zajko Ňufko bol veľmi šikovný a vynaliezavý. Našiel si záhradu, ktorá bola pre neho rajom. „Ach, to je nádhera, všade samá mrkvička, kapusta, reďkovka, cuketa a ešte aj môj obľúbený šalátik!“ s motýlikmi v brušku od radosti vykrikoval […]
Čaro horských potokov už inšpirovali k tvorbe nejedného umelca. Ja síce žiadny nie som, a možno ani nebudem, ale správny slovenský turista určite, či už telom alebo dušou. Vždy budem obdivovateľom krás slovenskej prírody. Ľuďom je tu veselo, život si spríjemňujú prácou a vychádzkami. Veď kto by to nemal rád? Tie čisté, priezračné rieky, jazerá a potoky, hory […]
Bol raz jeden žiačik. Taký malý máčik. Stál nastúpený na školskom dvore v prvý školský deň s ostatnými podobnými máčikmi. Veľmi sa tešil na školu. Veľa o nej počul. Predstavoval si ju ako krásnu múdru dámu, ktorá má rada deti a deti majú rady ju. Dočkal sa! Konečne stál žiačik ako máčik nastúpený na školskom dvore, ale vôbec nemal […]
Prší zábava v plnom prúde žltý pršiplášť a gumáky majú oči čvachtajú sa v mlákach s radosťou oblaky sa trasú od smiechu neplačú uškŕňajú sa na dobrom vtipe na kaktuse čo nerád mraky vidí tak rozhodol sa ísť na koniec Antarktídy posadil do snehu svoje pichliače vyložil si kufor zeme hľadal hotel našiel iba sneh a […]
Občas premýšľam ako asi vyzerá nebo kde asi je kde sa skrýva keď ho niet uniesli ho slovo odletelo na povrch ľudskej duše ohňová šou na povrchu zeme sa začína malé svetlo sa zmenilo na nebezpečné blesky potrebujeme poliať zem kúskom šťastia nákazlivej lásky aby rástla, aby kvitla, aby prinášala plody zeme opäť v mieri
Pozerá sa na nás z výšky… Tešia sa mu stromy, kvety, ba aj myšky. Jeho lúče sú ako teplá dlaň mamy. Nenahradíš ho veľkými perinami. S ním je každý deň krajší. Aj ľudia sú k sebe zrazu lepší. Keď svieti, máme chuť sa usmievať. Juj! Chcem mu toho ešte toľko povedať…. Svieť milé slnko nad našimi hlavami! Ochraňuj […]
Je strážcom lesa, hoci z miesta nepohne sa. Nohy si ukryl hlboko v zemi. Rukami máva na pozdrav zveri. Zašumí vtáčatám lesnú rozprávku. Spadnutým listom pošteklí muchotrávku. Po rokoch má na kmeni hlboké vrásky. Ľudia by mali mať srdcia plné lásky. Keď kráčam po lese, objímem ho. Môj lesný priateľ…. Mária Bakajsová, 9 rokov – 3. […]
Lieta si po lúke, pohládza tráve vlásky. Lieta si po poli, strapatí obiliu klásky. Lieta si po ulici, nadvihne sukňu parádnici. Lieta si po parku, zahasí dedkovi fajku. Odfúknutý klobúk potrápi zas babku. Lieta si nezbedník sem a tam. Už za ním nestíhááááám…. Mária Bakajsová, 9 rokov – 3. miesto ZŠ Sídlisko II Vranov nad […]
Cvrčky hrajú na husliach vtáci im do toho spievajú medveď robí brumendo občas zaznie komárove tenké bzzzzz had všetko podfarbuje nevedia sa dohodnúť symfónia zmätku až ďateľ všetko vyrieši je to dirigent chaos premení na súzvuk Autor: Maxim Jozef Pisarčík Archív prózy: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/proza Archív poézie: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/poezia #Kežmarok #Literárny
má prsty hlboko zaborené do zeme párajú šaty z hliny šijú si z nej život prečesávajú vodné pramene vlasov posielajú odkazy hore pomaly trpezlivo postupne každý rok drží v dlaniach zrelé plody O autorke: Ema Jeleňová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – čestné uznanie
Ráno, vlastne nie ráno, ale presne o polnoci sme si v izbe spolu s bratom a sestrou spokojne odfukovali a užívali si oddych. Práve sa nám sníval pekný sen, keď som trošku precitla a počula som strašný rachot. Schovala som sa rýchlo pod paplón a zaspala som. Ráno som sa zobudila a vedľa mňa si spokojne spala nejaká opica. Povedala som: – Haló, […]
Les o, ktorom je táto rozprávka, je taký veľký ako dedina. Žijú tam dobré aj zlé zvieratká. Jadran, zlý orol, tvorí skupinu zo sysľami a bobrami. Nasľuboval im veľké veci, len aby preňho pracovali. Chcú vyplašiť zvieratá a mať celý les pre seba. Veverička Lulu ich chce potrestať. No proti orlovi, sysľom a bobrom nemá […]
Unáša listy oblohou. Trávy s ním tancujú. Víchrica, ty máš ženícha! Vietor sa k tebe hodí. A vaše deti – tiché vánky. V lese je bál. Stromy sa chytili za ruky. Hudbu zabezpečili vtáky. Hrajú všetky píšťaly. A ty si ich kráľ! O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. […]
Ľahký zelený koberec. Rozprestretý. Krásu mu dávajú pestré kvety. Masíruje nohy, nik to nevie ako on. Kto to na lúke vysedáva? Kto sa dovtípi? Stráži byliny, farby, hmyz… Svieža zelená tráva. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia – čestné uznanie
Oddeľuje moju izbu a mesto. Mesto, kde je ruch, kde sú autá, budovy. Odďaľuje hluk od ticha. Rýchlosť od pomalosti. Jej ruže kvitnú celý rok. Sleduje mesto. Sleduje moju izbu. Stráži ma. Keď zafúka, pôvabne tancuje. Vietor sa do nej zaľúbil. Rozpráva mi rozprávky. Ľudské ucho ich nepočuje. Iba cíti. Vždy pred spaním. O autorke: Anežka […]
Nikdy na teba nekričí. Aj keď si tam narobila neporiadok . Vždy je milá. Prívetivá. Prichýli ťa. Izba. Posteľ. Stolík. Koberček. Polička. Všetko, čo máš rada. Uprataná-neuprataná. Ticho schováva tvoje tajomstvá. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia – čestné uznanie
Na hodine čítania 2. A čítala rozprávku o POPOLUŠKE. Začala Hanka, potom Cecília a tak to pokračovalo až po Paľka, ktorý sedel v poslednej lavici. Nevedeli, že ony majú naozajstnú Rozprávku. Rozprávka sa kotúľala po polici, kde boli knihy. Nudila sa. Keď chcela prejsť na inú policu, polica s knihami sa rozsypala a spadla na […]
jeseň vlastní dúhu lieta dookola dýcha na listy po jej návšteve si stromy nasadili farebné klobúky počula som vraj čoskoro vyjdú z módy kôra má dušu chráni tajomstvá stromu ukladá do čiar lúštim ich prstami len tak zázračná vec prenáša moje myšlienky na papier ako slávik konárik ktorý ležal na zemi […]
„Železóóó! Staré železóóó vykupujem!“ kričí hneď zrána neznámy hlas. „Naložte ma do voza!“ rozosmeje sa na celú ulicu susedka a vyjednáva, koľko by zarobila. Jej hlas dobre poznám. Ešte by som si pospala, keďže je leto, ale už to nejde. Jej zvonivý smiech mi duní v hlave. Gong – gong – gong. Zúfalo si tlačím vankúš na […]
Buď vždy netopierom, keď si netopier, zostaňme visieť dolu hlavou spolu. Možno nás preto aj dajú na pranier, lepšie než zradiť svoju myseľ, vôľu. Majte nás radi, hoci sme aj iní, my za to stojíme, máme vám, čo dať. Iba pre výsmech unesú nás splíny, pre strach zo sveta, kde máš na nohách […]
Rok 1880 Miestnosťou sa niesli dlhé ladné kroky. V diaľke bolo počuť ako ktosi hrá na husliach. Bol teplý letný večer, cez otvorené okienko prenikal jemný vánok. Pri dverách stála mladá žena a obzerala sa, či ju niekto nesledoval. Bola vysoká a vo veľkých bledomodrých očiach sa jej zračil strach. V ruke držala sviečku. Prsty […]
Bola raz jedna princezná, ktorá sa volala Aurélia. O niekoľko dní sa chystala osláviť svoje dvadsiate narodeniny. Na svojej oslave sa rozhodla vymeniť trápneho klauna za draka chrliaceho oheň. Mal byť šokujúcim prekvapením pre jej najbližšie kamarátky Červenú Čiapočku, Popolušku i Snehulienku. Iba Šípková Ruženka poznala pravdu vopred a to preto, aby z toho šoku neomdlela na ďalších sto […]
Ulica bola ľudoprázdna. Nečudo, keď slnko dopadalo na zem v pravom uhle a bolo tridsať stupňov v tieni. Števka kráčala pomaly ako na popravu. V hlave si dookola opakovala, čo povie, no všetko znelo príliš klišé. Potom si prehrávala rôzne reakcie. Tá najlepšia by bola: „Ty si si vážne myslela, že to neviem? Stačí, že na teba pozriem a vidím!“ […]
Dedko zomrel. Nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo. Bol nám ako otec. Keď som bola malá, stratili sme so sestrou pri autonehode oboch rodičov. Dedko nás vychovával. Na jeho pohreb prišlo veľa ľudí. Hoci bol už niekoľko rokov na dôchodku, spomenuli si a prišli sa s ním rozlúčiť bývalí kolegovia z práce, bývalí študenti, […]
Na zaprášenej ceste stál žltý autobus, v ktorom už sedelo niekoľko detí. Emily doň nastupovala tiež. „Ahoj mami, poobede asi pôjdem do knižnice,“ oznámila veselo a šprintovala k autobusu. Usadila sa, až keď autobus vyrazil. Prisadla si na voľné sedadlo úplne vzadu k spolužiačke Jessice. Zo svojho miesta mala nádherný výhľad na zakvitnuté polia, v ktorých sa […]
Stáli sme na brehu z kostí a premýšľali sme, akej farby je voda. Stratení v myšlienkach sme hodili okruhliak. Kým dopadol, tak mu narástli oči ústa stehná ruky blany Skočil, čľupol a roztočil obohranú stereo-platňu. Bez možnosti otočenia pozerám na eben, eden, seba. Zisťujem, že to je len ilúzia. Tomáš Janešík, 16 rokov Gymnázium […]
Musím sa pýtať na vody pôvod, kto dal nám ju do vienka, nutnosťou ovenčil, mystické telo vody pre náš život utvoril. Voda mocná bytosť, múdra a vznešená hojí duše aj rozbité kolená. Záhada vesmíru, pestúnka moja ľuďmi zaznávaná, v srdci ťa mám. Priateľka narodená z manemy v tej cherubínskej dobe, možno si anjel […]
Niekde medzi nad a pod sa stratila… Nikto si nepamätá. Aspoň sme si stihli obnoviť vedomosti z alchýmie a skomponovať ambientnú skladbu. Toto všetko za jednu minútu. Náš kľud mohlo narušiť len túlavé hauku: utekali sme iba ja som sa vrátil bol som zrazu sám Tomáš Janešík, 16 rokov Gymnázium Andreja Kmeťa Banská Štiavnica […]
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa. „Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, zvykol nás po ôsmej vyháňať z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý. Na nič sa nehral. „Dovoľte mi vyjadriť […]
„Nie… prosím… nezabíjaj ma!!!“…. „Prečo?! Zastrelil si moje dieťa!!!“…….. „STOOOOOOOP!“, zaznel hromový hlas režiséra. A je to tu zase. Túto scénu sme nahrávali už päťkrát. „Tomáš, ty to rozprávaš ako v škôlke na besiedke. A ty Svetlana… Tiež slabé ako čaj…“ rozčuľoval sa režisér. Oveľa radšej by som išla domov a vyložila si nohy, ale […]
Rád by som Vám povedal jeden príbeh. Možno mi nebudete veriť, že sa to stalo, ale stalo sa. A dokonca mne. Tak sa začítajte… Aby som nezabudol… vlastním jedno významné múzeum, ale tým sa už začína náš príbeh… „Nech sa páči Peťo, toto je dnešný zisk.“ hovorí spolumajiteľ múzea Karol. Mimochodom, on je strašný chamtivec. […]
vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi Lenka Melcherová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – 2. miesto
stará knihovnička vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi pokladnička zaváraninové sklíčko od čerešní dostalo druhú šancu cez nálepku „čerešne od babky“ je prelepený papier […]
Pustina hrotí ostrie jedovatých slov, to tečie bolesť hipogrifov, tých krásnych bytostí oživených lietaním, ozvena slov sa odmotáva ako klbko. Odkiaľsi príde záchrana v podobe manemového priateľa, vľúdneho koexistujúceho, rušiča kliatob, uzdravovateľa duše. Rozum láme zvyšky dýk ustrnutých v duši, láska hojí mnohopočetné rany, začína nový pohľad v zrkadle. Koniec ohlodávaniu jestvovania, […]
sukulenty v črepníkoch s mesačnou polevou stále sa čudujem prečo ľudia nechodia von v noci keď na črepníky lejem mesačnú polevu dala by som si jahodový nanuk keby sme sa túlali vonku ten chrumkavý s bieločokoládovou náplňou veď vieš ktorý a prečo nechodíme von my? napriek tomu som nám vďačná uvoľňujeme miesto sukulentom […]
Ovečky bielučké, pekné, kučeravé, pobehujú, vyvádzajú v hustej tráve. Len jedna zvedavá malá všetečnica zrie dieru v košiari, pchá von nos i líca. Rovnými nohami vyskočí z diery von. Za kríčkom, za bučkom, v húštine číha on – zlý vlk, čo má hladný krk, a to nie je frk, schytí ju a hrk, tá […]
Zima obula snehuliakov, pochutnáva si zas na mrkve. Rýchlosť podivných zimných vtákov brázdi hranami svahy mĺkve. Strmácané, však spokojné telá, usnú zimným spánkom hneď po čaji. Myšlienka – väzňom uprostred čela, zas ženie vo sne lyže po kraji. Dominik F. Bartoník, 11 rokov ZŠ Březová, ČR (3. ročník ZŠ) kategória – poézia – […]
iba sa tvária že umierajú žijú na okraji parapetnej dosky čili papričky na odháňanie hmyzu počujú vlastný svet cez reproduktor chcú sa zbaviť osvietenia bleskom čakať na ďalšie s čistou vodou korene stromov tušia milujú ženy s dobrou gramatikou vŕbovými vlasmi a keď môžu do kôry vyrývať svoje meno variť si z ich kože odvar […]
si nahá veta ktorá to o sebe vie nepotrebuje okvetné lístky chcem byť jej členom pripíšem k nej mám ťa pre istotu zmeníš bydlisko čakáš na pokračovanie onedlho pochopíš že sa nehodíš na pestovanie bytových rastlín zmenšíš vzdialenosť medzi sebou a mojou čerešňou dopĺňaš chýbajúce slová: mám ťa po krk mám ťa na háku alebo […]
rastiem do vnútra hoci sa to prejavuje len ostražitosťou už ma neuspokojujú gramatické rýmy naše jazyky sú si príliš blízke aby si rozumeli ešte som ťa ani nemal na dĺžku ozveny už prenikáš strop závidím dažďu steká po tebe nie je fér že môže byť tak blízko občas obetuje svoje deti prepichnuté lúčom […]
Ja nie som obyčajné dieťa. Narodil som sa na gauči. Každý normálny človek, ktorý sa nenarodil v pôrodnici, by chápal, že miesto, kde sa narodí, je jeho takzvaným „pôrodným teritóriom“, na ktoré pripadá dotyčnému neodškriepiteľné právo. Lenže rodičia sa nenarodili na gauči, takže to nechápu. Môj gauč, moje pôrodné teritórium, strčili do sestrinej izby, a ona sa […]
Na záhrade nám vyrástol čudný strom. Mal tenký kmeň a veľkú korunu. Na všetkých konárikoch rozkvitli malé kvietky rôznych farieb. Listy boli bodkované ako lienky, pruhované ako tigre alebo škvrnité ako gepard. A predsa nemal jediný plod. Dívali sme sa naň cez deň, popoludní, tesne po zotmení, dokonca aj presne o polnoci, ale stále nemal ani len jediný […]
V malebnej krajine Agárii, na kopci, v malom domčeku, žil premiér Kaktus. V sobotu, o 14:36, pocítil v dolnej časti brucha bolesť a začul divné zvuky. Najprv si myslel, že mu asi v bruchu vyhrávajú muzikanti, ale potom si povedal, že žiadnym muzikantom nezaplatil, aby mu hrali v bruchu. Z police vzal knihu s názvom Ľudské telo, keď ju však otvoril, vyľakal ho obrázok […]
Vidím tvoju tvár, akoby to bolo včera. Aj keď to už dávno odfúkla minulosť, príde mi to ako včera. Zasa mi chýbaš. Zas mi chýba tvoja tvár, ktorú som ešte nestretla. Chýbaš mi, aj keď ťa nepoznám. Neviem ani, ako sa voláš. Ktosi? Nepoznávam ťa, ty môj starý ne známy. Chýba mi to. Chýbajú mi […]
Pomaly popíjam svoj presladený ľadový čaj a pomaly si jeho horkosťou pálim slová na jazyku. Mojou novou rečou bude mlčanie, pomyslím si. Veď ľudia si aj tak nerozumejú, len prekrikujú sa samotou. Petra Kubíková, 11 rokov ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
My ľudia sme všetci tak rovnakí. Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame, krákame o tom, že sme perfektní. Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla. No vo vnútri sme všetci prežratí tmou. Načo? Načo to robíme? Aj tak raz príde babka smrť opierajúca sa o pušku. Ani za vranou, ani […]
Ráno ako noc v čiernej ponožke, keď chvíľu zvažuje možnosť, že sa prespala až do večera, čo by nebolo také zlé – vôbec nie také zlé. Mohla by vynechať deň v škôlke a poobedné spanie a problém cudzieho záchodu a čakanie na mamu, kým príde s tatom domov. Lenže potom by zmeškala aj televarieté pri […]
Stojím na hore Tichých výkrikov a hlasno sa na teba prizerám. Si prázdnejší ako riadky výkrikov v mojich básňach a iné výlevy duší. Tíško si sama pre teba zakričím; „Kto si?!“ No tvoja dutosť mi len drzo odvetí: „Ktosi. Ktosi. Ktosi.“ Vďaka tebe sa teraz cítim rovnako papierovo a duto ako si ty. Papierovo čiste. Veď ty si tiež […]
V rohu parapetnej dosky má plechovú škatuľku s diabolkami a v kúte pod rebrom opretú vzduchovku. Nikdy nenabíja, len cez koleno ohne zbraň, zlomenú narovná a prásk! To stačí, aby vyplašila zo dvadsať škorcov na čerešni. Potom ešte jeden prásk, vraj aby vyleteli aj tie nahluchlé. Chváli sa tým, že keď vystrčí hlaveň z kuchynského […]
„Tak už poď! Starkí už určite čakajú na dezert!“ poháňali ma naši ako každú sobotu. „Už letím, len ešte radšej pridám zopár kúskov!“ zakričím a beriem schody po dvoch. Vo vreckách mi štrngajú mince. Je ich asi milión a ťahajú ma k zemi. V rukách pevne zvieram svoj voňavý poklad. Starostlivo som ho previazala srdiečkovou mašľou a schovala do vyzdobenej […]
Ale nám je hej! Ale nám je hej! U nás doma sa nikdy nenudíme, nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, melódie a o vôňach už ani nehovorím. Šíria sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou do nášho domu, možno vás presvedčím… Nudá! Tá […]
Iba hlupák píše básne v materinskom jazyku. Zobúdzaš sa v noci, nemáš rada dážď. Chceš objatie, no mačka ohlúpne. Povzdych, au! a dopad druhého chodidla naznačujú tvoj vnútorný nepokoj. Cíti sa ako paradajková omáčka v mikrovlnnej rúre, ktorá sa len včera pokazila, a nikto to ešte nezistil. Tak nereálna. Zima. Drkotanie zubov nie je reflex […]
Nájdeš ju. Náhodou na ňu narazíš a zistíš, že je iná. Napíšeš jej a ona odpíše. Zistíš si adresu jej bydliska a pošleš jej list. Ahoj, mám šestnásť rokov a volám sa Daniel. A ty? píšeš v ňom. Vieš, že by trvalo milión večnosti, keby si jej to poslal poštou, tak sa rozhodneš využiť holuba – v tejto dobe neskutočnú vzácnosť. Píše […]
Simone sa šúpal nos. Mala suché ruky a humor. Bola ako sušená marhuľa. Sušená Sisa v šušťavom sáčku. Kráčala popri obrubníku a prehŕňala nohami opadané lístie. Už dávno nepršalo. Pred kníhkupectvom niekto priviazal psa. Pes nevyzeral nadšene. Skákal, vrčal a snažil sa vytrhnúť stojan na bicykle z betónu. Simona sa zastavila – po členky zaborená […]
je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa vpustím kde zima nikdy nepríde iba […]
Opatrná a Poplašená Dve vajíčka. Pomaly pukajú… A už z nich vyliezajú dve malé hlavičky. Za nimi sa driapu pacičky s pazúrikmi a blankami a kopčeky so zvláštnou kresbou. Nakoniec vyšli úzke pásikavé chvostíky. Bojazlivo sa pozerali na svet zvedavými očami. Boli to Trachemys scripta elegans – Korytnačky písmenkové ozdobné. Vodné. Takže väčšinu času budú plávať […]
Problémy. Máš ich viac, ako dosť. V noci nevieš zaspať. V hlave si svoje prehry prehrávať stále dookola. Oni sú mačka, a ty si myš. A ja by som bola pes, keby som mohla. No ja už vystupujem v inom príbehu. A ty si si zatiaľ ani nevykopal noru, stále len utekáš. Nohy ťa každý deň bolia čoraz väčšmi. Keď si […]
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva ako malá som si tam kreslila […]
Len čo ku mne pristúpila mama, začal som sa obraňovať: „Zato môže Fero! Prinútil ma k tomu. Je to leňochod! Nechcelo sa mu žehliť.“ Fero ma prerušil a začal oponovať: „Vážne? A ty už si nepamätáš na tú našu dohodu? Keď si mal plno v gatiach, nemal si mi na to kývnuť,“ dopovedal posmešne Fero. V tom do toho vstúpila […]
Bolo raz jedno dievča, ktoré sa volalo Eva. Keď Eva mala šesť rokov mama a ocko ju doviedli do hudobnej školy. Zvolila si hrať na klavíre a vravela si rodičom, že dostala lístok do čarodejného sveta. O niekoľko dní rodičia jej kúpili nový klavír. Bolo to ozajstné prekvapenie pre Evu. Okamžite si sadla k nemu a prsty jej samé začali […]
Volám sa Riško, ale práve teraz som „Žižo“, lebo mi vypadla predná lopata a mám tam dieru ako babka Milka zadok. Kvôli tomuto nešťastiu mám deravý úsmev a bratia ma volajú „Štrbák štrbavý. Pritom sami nosia po dome deravé ponožky alebo tepláky a mne sa smejú. Ale to asi preto, lebo sú starší a myslia si, že môžu všetko! […]
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne dnes sa nebudem pýtať ani za […]
V mobilovom budíku spieval Alan Walker „Ignite“. Znamenalo to, že je sedem tridsať päť. „Ani v zime ráno nie je taká tma,“ pomyslel si Cameron, keď sa zobudil. Prezliekol sa a vyšiel von. Ráno bolo temné ako noc. Vedel, že ho nič dobré nečaká, pokiaľ nie je farboslepý. Shon, jeho verný pes, nebol biely, ale čierny. Zhrozene sa […]
Hriala som sa na teplom slnku, ktoré nevyšlo už pekný mesiac a veľmi som si to užívala. Na chvíľku som aj zabudla, že za mnou stojí náš „úžasný“ panelák s jeho zaujímavými príslušníkmi, medzi ktorých patrí aj naša 79 ročná sklerotická a trochu čudná suseda Olívia, celým menom Olívia Mária Gerberová. Tá sa domnieva, že […]
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík dotýka sa krehkých oblakov mraky prekrývajú […]
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len ohryzky Ďakujem mami. Odpovede? Otázky! Čas […]
Prekrásny piatok. V zašlej, zničenej zatuchnutej kúpelni bolo zrkadlo nad umývadlom tak privysoko, až si musela stáť na špičkách, aby si si upravila pár neposlušných vlasov v ofine. Pleseň na kachličkách vytvárala zaujímavé vzory, až ti akosi nechtiac prirástla srdcu. A postupne sa rozrastala. Orgány, obalené hubami, nie sú zdraviu prospešné, tvrdí desať z desiatich […]
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté. Sneží. Tak všedne. Drobné vločky padajú na chodník na bratislavskom korze, po ktorom prechádzam, vypĺňajú diery medzi kamennými dlaždicami. Nezakopávam o rozpadnuté kúsky, podpätky na čižmách mi nezapadávajú do škár a to je nevšedné. A stále sneží. Predo mnou sa víria malinké […]
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo, keď vietor pohladil ju po líčku. […]
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký skvost. Jeden kostol, jeden zvon, Ty […]
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
Počula som že, pekná reč aj železné dvere otvára, ale som tomu nerozumela, kým sa nedotrhalo to, čo vám rozpoviem. Chlapec bol vždy zlý, vysmieval sa, trhal kvety v susedných záhradách, kričal, hádzal kamenčeky na ľudí aj zvieratám ubližoval, jednoducho všetkému čo mu bolo na ceste. Všetci boli naštvaní na chlapca. Nikto ho neľúbil. Z […]
Dávno-pradávno v malom meste žila jedna chudobná rodinka. Mali len jedného syna. Volal sa Jožko a mal už dvanásť rokov. Blížila sa jeseň a bolo treba ísť do školy. Ale náš Jožko musel do roboty. Ovce pásť alebo husi. Jedného rána ho mama budí zavčasu“ -Vstávaj, Jožko, musíš pásť susedovie ovce. Jožko sa horko-ťažko zobudil, […]
Na dvore býval Baranček so svojím otcom a strýkom. Boli to silné barany a radi rozprávali o svojich hrdinstvách: ako vyvalili na obore dvere, ako pobucali gazdinú, či bľačaním naľakali gunára. Neraz sa i sami poškriepili a skúšali, ktorý z nich je silnejší. No raz sa stalo, že gazdiná šklbala kohúta a nechtiac horúcu vodu […]
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád ochutná.
Zima sa ešte neskončila a jar bola ďaleko. Ani lastovičky neprilietali z teplých krajín a snežienky iba nesmelo vykúkali zo zeme. Slniečko sa zobudilo, ale po chvíli ho zatienili tmavé mraky. Ľudia sa budili do chladného a daždivého rána. Každý bol z takého počasia namosúrený. Jediný, kto sa tomu tešil, bola Nádcha. Potichučky a nenápadne […]
Vonku bolo hrozné počasie, silno pršalo a pršalo, vari ani neprestane? Bol som doma sám, trochu som sa nudil, nezvykol som si tráviť čas tak dlho v uzavretej miestnosti. Nuž, díval som sa von oknom ako prší v nádeji, že hádam už prestane. Pomaly sa začalo stmievať a tak aj v mojich očiach, ktoré sa […]
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé ako zablúdený lúč ktorý rozjasní moju […]