Na zaprášenej ceste stál žltý autobus, v ktorom už sedelo niekoľko detí. Emily doň nastupovala tiež.
„Ahoj mami, poobede asi pôjdem do knižnice,“ oznámila veselo a šprintovala k autobusu. Usadila sa, až keď autobus vyrazil. Prisadla si na voľné sedadlo úplne vzadu k spolužiačke Jessice. Zo svojho miesta mala nádherný výhľad na zakvitnuté polia, v ktorých sa preháňal studený vánok.

Cesta do školy netrvala väčšinou dlho, no niekedy sa cesta natiahla. Keď autobus prudko zabrzdil a otvorili sa dvere, Emily uvidela vonku niečo, niečo veľké… Nevedela presne identifikovať, čo to je. Chvíľu sa na to miesto len pozerala.
„Zviera!“ vykríkla Emily udivene.
„Aké?“ opýtala sa Jessica. „Mačka, pes, alebo že by veverička?“ uvažovala nahlas a pritom stále čakala na Emilinu odpoveď.
„Neviem,“ odpovedala Emily s očami prilepenými ku sklu. „Ty ho vážne nevidíš?“ opýtala sa s obavou, že je to len vidina.
„Nie. Asi sa ti to len zdá.“
No Emily vedela, že sa jej to len nezdá. Ale prečo potom jej kamarátka tajomné zviera nevidí? ,,Poď,“ štuchla Jessica Emily do pleca. „Sme tu posledné!“
Emily sa ešte raz zahľadela na miesto, kde zviera videla, a potom sa už ponáhľala z autobusu. „Čo myslíš, že to mohlo byť?“ pozrela sa spýtavo na spolužiačku.
„Tak to fakt netuším!“ odpovedala Jessica. „Emily, si si istá, že sa ti to len nezdalo?“
„Nie!“ pokrútila hlavou Emily. ,,Určite nie!“.

Pri vchode do školy stál starý školník, ktorý na nich nepríjemne zazeral.
„Meškáte!“ vyhlásil nevrlým hlasom.
„Ospravedlňujeme sa,“ povedala potichu Jessica, zatiaľ čo Emily zase niekam civela. „Poď, prosím ťa, už to nechaj tak, nič tam nie je!“ silno ju potiahla za ruku, keď sa ocitli sa na priestrannej chodbe.
Chodba bola úplne prázdna, len z tried sa ozývalo šúchanie stoličiek a hlasy učiteľov. V strede chodby bol na dverách veľký nápis 8. A. Dievčatá potichu otvorili dvere a zatiaľ čo ich učiteľ písal na tabuľu, prešmykli sa poza chrbty spolužiakov.
„Už zase? Meškáte!“ napomenul ich prísne.
„Ospravedlňujeme sa,“ povedali dvojhlasne a zahanbene zapadli do lavíc.

Emily veľmi rada chodila do knižnice. Bolo to pre ňu jediné miesto bez jej hlučných súrodencov. Bývala v dome spolu s rodičmi a siedmimi súrodencami. Niekedy mala pocit, že jej z toľkého hluku každú chvíľu vybuchne hlava. Jediným pokojným útočiskom bola pre ňu knižnica.
Tentokrát však nezamierila do oddelenia dobrodružných kníh. Pokračovala ďalej. Pavučiny opriadali police stále hustejšie a hustejšie. Pod nohami jej zaškrípala podlaha, no ona sa nezľakla, len našľapovala pomalšie. Na starom dlhočiznom stole rozsvietila starodávnu lampu. Podišla bližšie k regálu s názvom, ktorý sa už ani nedal prečítať. Na policiach bolo veľa kníh, s ktorými sa doteraz nestretla. Mnohé z nich vyzerali staro a zanedbane. Nevedela, po ktorej siahnuť skôr. Vtom jej však zrak zablúdil až na najvrchnejšiu policu. Bola na nej hrubočizná kniha pokrytá povlakom prachu a pavučín.
Ako sa k nej dostanem, pýtala sa sama seba v duchu. Regál siahal až ku stropu, kde sa zaobľoval do veľkej kupoly.
Skúsila zaprieť nohu o jednu z prvých priečok. Rukou sa chytila o roh dosky a druhou sa zakvačila hneď vedľa. Nadýchla sa a vydýchla. Začala sa pomaly škriabať hore. Skoro nedýchala. Každý úchyt si poriadne premerala, kým sa oň odvážila oprieť celou váhou. Keď sa konečne vyštverala až na samý vrch, postavila sa na tenkú rímsu. Až neskôr si všimla, že je to drážka pre rebrík, ktorý však v knižnici chýbal. Poriadne fúkla, aby z knihy odviala vrstvu prachu, no nemala to robiť. Hodnú chvíľu trvalo, kým sa zase usadil. Chytila obrovskú knihu do ruky a zotrela z nej posledné záveje. Na knihe stál veľký nápis „beštiárium“. Kniha bola hrubá najmenej desať centimetrov, olemovaná vŕbovými prútmi a kožou. Emily ešte nikdy nevidela zvláštnejšiu knihu. Zastrčila si ju do tašky a pomaly zliezla dolu. Knihu položila na veľký stôl a opatrne ju otvorila.

Na prvej strane stálo: Obludné Beštiárium, tvory z celého sveta.

Úplne v rohu bola akási skica čohosi, čo vyzeralo ako zviera, ktoré videla dnes ráno pred autobusom. Skica sa podobala na kamzíka s bielou hlavou, orlím zobákom, s krídlami a kopytami. Áno to bolo to zviera, ktoré videla! To bolo ono! Začala v knihe rýchlo listovať, stránku za stránkou míňala najrôznejšie morské obludy, obrovské jaštery pripomínajúce drakov, až sa konečne dostala na poslednú stránku. Bola iná ako všetky ostatné. Vyzerala akoby ju tam niekto sám dopísal. V strede stránky našla tentoraz oveľa zreteľnejší nákres a poznámku:

Korol. Výskyt neznámy. Tento dravec nepochádza z našej zeme… Dorastá do výšky dospelého koňa. Je to dávna bytosť pochádzajúca z jednej zo zaniknutých dávnovekých mytológií…

Emily v čítaní prerušilo zaškrípanie podlahy. Obzrela sa, no nevšimla si nič nezvyčajné.

Ukrýva sa v skalách…

 Názov sveta bol rozmazaný a s ním aj slovo za ním.

… je to ochranca a zároveň totemové zviera…

Znovu sa za ňou niečo mihlo. Tento krát už bola presvedčená, že ju niekto sleduje. Spoza police trčal akýsi chvostík. Opatrne podišla bližšie, no chvost hneď zmizol. Zrýchlila a videla ho opäť aj s koncom krídla zmiznúť za policou.

Takmer nečujne sa vrátila k dlhému stolu. Stálo pri ňom obrovské zviera otočené chrbtom. Malo kamzičiu postavu, konské kopytá, orlie krídla, veľké oranžové oči a bielu hlavu s obrovským orlím zobákom. Tvor pomaly otočil hlavu. Jeho prenikavý pohľad pôsobil majestátne. Veľkými jantárovými očami hľadel na Emily. Skoro nedýchala, stála pri polici s knihami a nohy akoby jej vrástli do podlahy. Korol sa pomaly otočil a dôstojným krokom zamieril priamo k nej. Chvíľu na ňu len tak hľadel a ona mu pohľad opätovala. Jej dych sa zrážal vo vzduchu ako para. Načiahla k nemu ruku. Korol najskôr cúvol, no potom si o jej dlaň oprel svoj orlí zobák. V tej istej sekunde sa zmrštil do malého tetovania na Emilinom predlaktí. Emily sa strhla. Načiahla ruku k tetovaniu, a keď sa ho už skoro dotýkala, v miestnosti zablikala žiarovka. S Emily to trhlo a rýchlosťou svetla zmizla z knižnice. Chvíľu videla len samú tmu. Potom jej niečo silno buchlo do hlavy, až napokon stratila vedomie.

Plamene ohňa ohrievali jaskyňu, ktorá bola vyhĺbená hlboko do skaly. Emily ležala v bezvedomí na zemi a pár metrov od nej odpočíval Korol. Zdalo sa, že spí, no stále bdel a strážil jaskynný výklenok. Pri ohni sedela zvláštna postava odetá vo zvieracej koži. Bolo to dieťa.

 

 

Amálka Čechová, 13 rokov

SZUŠ Ružová dolina 29 Bratislava

  1. kategória – próza – 3. miesto