Rovnaký život
„Nie… prosím… nezabíjaj ma!!!“…. „Prečo?! Zastrelil si moje dieťa!!!“…….. „STOOOOOOOP!“, zaznel hromový hlas režiséra.
A je to tu zase. Túto scénu sme nahrávali už päťkrát. „Tomáš, ty to rozprávaš ako v škôlke na besiedke. A ty Svetlana… Tiež slabé ako čaj…“ rozčuľoval sa režisér. Oveľa radšej by som išla domov a vyložila si nohy, ale toto je zatiaľ najlepší film, v akom som hrala.
Keď sme skončili natáčanie, išli sme do hotela, kde sme boli ubytovaní. Akurát som rozmýšľala, ako skvele som to odohrala, keď… „Svetlana, ak znova rozmýšľaš aká si úžasná, tak chvíľku porozmýšľaj, aké úžasné bude, keď odomkneš dvere.“ Ozvala sa moja kolegyňa Petra, ktorá hrá jednu z vedľajších postáv. Ja som len prevrátila očami a odomkla som dvere. Bol zapnutý televízor. Úplne som zabudla, že dnes ide film, v ktorom tiež hrám. Potešila som sa, že som taká obľúbená a žiadaná. V apartmáne som sa
zvalila na gauč a zapozerala som sa do filmu – hrala som to úžasne (ako vždy).
„Hehé… mňa si tu nečakala!“ Prekvapila som sa, to je čo? Obzrela som sa a vedľa televízora som stála… Ja. Zažmurkala som, či sa mi to len nezdalo, ale stále som videla seba … Seba?
„No, teraz budeme spolu chvíľu žiť, aby…To je tajomstvo! Poviem ti, keď budem odchádzať.“ Povedalo to čudo. Stála som tam úplne vyvalená. Akože… Táto ženská má so mnou bývať?! Zdúpnela som. „Čo si o sebe myslíš, si normálna? Volám políciu!“
„Ak si myslíš, že som nenormálna, tak si to prakticky myslíš o sebe. Lebo ja, som ty a ty si ja. Ak na mňa zavoláš políciu – zavoláš ju na seba.“ Pokojne povedal môj obraz. „Tebe nedošlo, že my sme jeden človek!? Každá chceme to isté!“ Zvyšuje hlas.
„A prečo si musela prísť? Čo to má znamenať?“ Už sme po sebe kričali. „Každopádne, spať tu nebudeš!“ Pohrozila som. „Nezabúdaj, že ak vyhodíš mňa, vyhodíš seba. Všetko čo zažijem ja, zažiješ aj ty! Sme prepojené, nechápeš?“ Vysvetľuje môj obraz. „A kde si bola doteraz?“ Opýtala som sa.
„Predstav si, že doteraz som na Zemi nemala žiadne dvojča…“ „Proste mi teraz povedali, že sem mám ísť, tak som tu.“ Usmiala sa. „Kto? Kto ti to povedal?“ Nerozumela som už ničomu. „Vyššia moc.“ Povedala záhadne. Počúvala som tieto táraniny a už mi dochádzali nervy. „Dobre… Už daj pokoj… môžeš spať… na gauči.“ Povedala som odišla do druhej izby, lebo ma to už prestávalo baviť. „Čože?! Na gauči!? Tak to nie moja zlatá! Ja budem spať pekne v posteli!“ Protestovala hlasno. „Vieš čo, spi si v posteli a ja budem spať na gauči!“ Zamrmlala som rezignovane. „No vidíš, dohodneme sa…“ povedala spokojne moja dvojníčka a už si ustielala posteľ.
Keď som sa zobudila, čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Tá krava mi minula celý make up, obliekla si moje najdrahšie šaty, klopkáče… No proste strašné… Už-už som jej išla povedať, niečo štipľavé, ale predbehla ma: „Sme jeden človek… so mnou sa nedohádaš…“. „Najradšej by som ťa rozdrapila! Ty… ty… A ako sa vlastne voláš?!“ Zarazila som sa. „Tak pochopiteľne, keď ty si Svetlana, tak ja budem asi Lana. No nie?“ Povedala s úsmevom.
Keď sme prišli na nakrúcanie (Lana išla samozrejme so mnou), režisérovi som rýchlo vysvetlila, že Lana je moje dvojča. Samozrejme, hneď sa mu zapáčila a s nadšením ju poveril mojím zastupovaním…..
Takto plynuli nasledujúce dni. Ráno som sa zobudila (na gauči), našla som prázdnu skriňu, lebo Lana si samozrejme všetko “požičiavala“, na natáčaní balamutila hlavu režisérovi, po natáčaní si išla pospať a ja som zatiaľ navarila… Musím uznať, že som si na
ten systém celkom zvykla. Jasné, občas (dosť často) sme sa aj pohádali, ale celkom som si Lanu obľúbila. Aj kolegovia povedali, že mi pobyt s ňou prospel.
Jedného dňa sme večer pozerali film a jedli pukance. Asi v polovici
Lana povedala, že mi musí povedať niečo vážne. „Ako aj sama vidíš – zmenila si sa,“ povedala Lana a ja som sa už začínala báť. „Samozrejme k lepšiemu,“ dodala, keď uvidela moje ustráchané oči. „Teraz si oveľa chápavejšia, skromnejšia a… Rada by som ti teraz povedala, prečo som k tebe prišla.“ Samozrejme, že som sa potešila. Na túto informáciu som čakala už pekne dlho.
„Každý má svoje dvojča. A keď sa človek nespráva dobre, vyššia moc pošle to dvojča, aby ho zmenilo… Nepýtaj sa ma, prosím, kto je vyššia moc, lebo to poriadne neviem ani ja. Tak sa s tebou lúčim… Dúfam, že sa budeš správať dobre a slušne. Tak, ako keď som tu bola ja….. Ahoj Svetlana…“ Mávla mi. Od prekvapenia som ani nestihla zareagovať, zatiaľ čo Lana vkročila do televízora a zmizla. Tak toto som vážne nečakala.
Ale život ide ďalej. Bez Lany je to tu bolo zrazu také prázdne… Chcelo to oživenie! Určite žúrku. Napíala so kamoške, nech ku mne príde a objedná veľa sladkostí, pizze a drinkov.
Až teraz som si uvedomila, že s Lanou tu bola strašná nuda……..
Natália Tokárová, 10 rokov
Cirkevná základná škola sv. Jána Bosca Lučenec (5. ročník ZŠ)
- kategória – próza – 2. miesto