„Tak už poď! Starkí už určite čakajú na dezert!“ poháňali ma naši ako každú sobotu.

„Už letím, len ešte radšej pridám zopár kúskov!“ zakričím a beriem schody po dvoch. Vo vreckách mi štrngajú mince. Je ich asi milión a ťahajú ma k zemi. V rukách pevne zvieram svoj voňavý poklad. Starostlivo som ho previazala srdiečkovou mašľou a schovala do vyzdobenej škatule. Na peknom farebnom obrúsku trónia šťavnaté ovocné koláčiky s posýpkou. Deduškove najobľúbenejšie. Dnes som si dala mimoriadne záležať. Má totiž narodeniny. Hoci má 90, jeho maškrtný jazýček stále túži po niečom sladkom.

Vezieme sa celá rodina za pradedkom do liečebne pre dlhodobo chorých asi polhodinku. Koláče rozvoniavajú ako sen a ja tajne dúfam, že celá posádka je ešte dobre najedená zo špagetového obeda a hádam ich nezlomí ovocná vôňa. Aby náhodou nebolo málo.

Prechádzame popri rozkvitnutých, divým makom, margarétkami a žltou repkou posiatych lúkach. Príroda je úchvatná, no mne je aj tak trochu smutno, že pradeduško už nemôže byť pri nás doma.

A je to tu. Kritická chvíľka. Sestra sa predsa len snaží vyžobrať aspoň trošičku. Aj ocko podpichuje, nech mu jeden spustím, ale to on tak stále žartuje. Mamka sa potichučky chichúňa. No zbohom, Bibi už vymýšľa cestovné hry. „Začína sa to na k.“ A my hádame: „Kaktus, kvietok, korytnačka…“ Snažíme sa neuhádnuť, aj keď je nám všetkým jasné, že myslí kravu, ktorá sa pasie na lúke pri ceste. Malá šibalka má takú radosť, že nikto nikdy neuhádne jej ťažké hádanky. Zrazu ocko zavelí: „Drahá, deti treba viesť k hudbe.“ Prepána, oči sa mi pregúľali o 360 stupňov, keď zrazu zanôti: „A od Prešova a od Prešova v tim poľu…“ „Ój, Janik še neše falošne, možno aj z koňa spadol,“ komentuje ako vždy mamka. Všetci sa rehoceme, až sa otriasa celé auto.

„Ešte vtip sme dnes nemali,“ uťahujem si ďalej z ocka a so sestrou sa už skrývame za sedačky, lebo očakávame ťapnutie po nosoch. Ešteže sme zabočili k liečebni, lebo už by sa valila spŕška tatkových najlepších vtipov. Stále predstiera, že je akože urazený, ale vieme, že to je len súčasť jeho divadielka, aby nás pobavil. Tieto naše veselé cesty sú fakt bomba.

„Deduško, už sme tu!“ kričíme už od auta, aby nás počul. Máva nám spoza dverí a oči sa mu razom rozžiaria ako svetielka na vianočnom stromčeku. To my sme ich práve rozsvietili.

„Čo ste mi priniesli?“ zavetril dobroty a zvedavo nakúka do tašiek. „Hrebeň,“ žmurknem naňho a prilepím nežný bozk na jeho lesklú holú hlavu. Rozosmeje sa, div mu nevypadne zubná protéza. „Ideme na kávičku?“ „Jasné, štartuj,“ rozkáže a kolesá na vozíčku zažívajú svoj comeback.

Najvyššou možnou rýchlosťou sa spolu rútime k automatu. Moje ťažké vrecká si trochu vydýchnu, keď našetrené medenáky zaštrngocú v malom otvore nápojového automatu. O minútku si už deduško pochlipkáva svoju „kávu“, teda obľúbenú horúcu čokoládu, akoby to bol ten najlahodnejší nápoj z práve napražených zŕn z kávových plantáží voľakde v Kolumbii.

„Mňam, výborný,“ pochváli moje pekárske umenie a trasúcimi sa rukami sa snaží trafiť koláč do úst. „Dnes máš narodeniny! Všetko najlepšie!“ kričím mu do ucha, v ktorom mu piští strojček. „Haha, chytám ufo stanicu,“ posmešne poznamená, keď sa čudujem, prečo to načúvacie zariadenie zasa nefunguje.

„Na-ro-de-ni-ny!“ slabikujem ešte raz pomaly a zrozumiteľne, aby dokázal odčítať z mojich perí. „Namaľovala som ti obraz. To je les a lúka za tvojím domom. Zavesím ho do izby.“ Oči sa mu na chvíľu zaleskli.

Vôňa pariaceho sa nápoja sa vlní dlhou chodbou a priláka ďalších pretekárov na kolesách alebo o paličkách. „Partia je už tu. To sú moji parťáci, v noci spolu hráme karty o peniaze a oblbujeme sestričky,“ zavtipkuje pri každej návšteve. Rozosmievajú nás svojimi playboyskými historkami z roku päť. Našťastie som toho napiekla dosť pre tých veselých fešákov. Ušlo sa všetkým, obrátili zopár kôl, kým mi v rukách nezostala prázdna škatuľa a zopár omrviniek v nej. Uf, tí majú ale dobrý apetít. Nestačíme sa čudovať.

Aj moje vyťahané obrie vrecká zrazu zostanú prázdne. Všetky zhltol mincožrút. Nikdy sme nemali väčšiu radosť z utrácania peňazí. Každý víkend rovnaký scenár. Deduškovia zbožňujú naše návštevy i koláčiky. A tomu nášmu vôbec nevadí, že sa musí deliť o našu pozornosť a dezert s tými, na ktorých si nikto nespomenul, ktorí nikomu nechýbajú. „Prečo sa teší, keď mu zjedli darček?“ nechápavo krúti hlavou sestra. „Má radosť, že nie je sám, že sme pri ňom,“ múdro vysvetľujem.

„Nabudúce upečiem malinový. A prinesiem aj zmrzku,“ prezradím sladké menu na budúci týždeň.

„Ty si moje slniečko,“ usmieva sa a bozká mi ruky ako džentlmen jemnej dáme.

„Ale nie, to ty si mojím slniečkom. Naším. To ty nám rozjasňuješ každý víkend. Aj s tými tvojimi parťákmi. Ty naše bezzubé slniečko.“