Rok 1880

Miestnosťou sa niesli dlhé ladné kroky. V diaľke bolo počuť ako ktosi hrá na husliach. Bol teplý letný večer, cez otvorené okienko prenikal jemný vánok. Pri dverách stála mladá žena a obzerala sa, či ju niekto nesledoval. Bola vysoká a vo veľkých bledomodrých očiach sa jej zračil strach. V ruke držala sviečku. Prsty mala lepkavé od vosku.

Keď sa dostatočne ubezpečila, že ju nikto nemôže vidieť, opatrne privrela dvere a z knižnice, ktorá stála v rohu izby, vytiahla knihu. Bola v poriadne starom, ošúchanom obale z kože, ktorý sa miestami rozpadával. Žena si ju vzala do rúk, podišla k protiľahlej stene a luskla prstami. V okamihu sa tam objavil malý drevený stolík so stoličkou. Žena si sadla na stoličku a knihu položila na stolík. Otvorila ju na neznámej strane a plynulou francúzštinou niečo zarecitovala. Písmenká v knihe sa začali pomaly rozmazávať až celkom zmizli. Nahradilo ich ostré, oslepujúce svetlo, z ktorého ženu rozboleli oči a musela svoj zrak na chvíľu upriamiť inam. Zastavil sa jej na pootvorených dverách. To nie je možné. Bola si istá, že tie dvere zavrela. Vtedy zbadala niečí lem sukne. Zatajila dych. Krv jej stuhla v žilách. Toto je koniec. Ak ju teraz niekto pristihne, v žiadnom prípade jej nedovolí odísť. Pre všetky prípady knihu zavrela. Uvedomovala si, že ju musí čo najrýchlejšie schovať. Inak by ju ktokoľvek mohol nájsť a možno aj použiť. To by bolo príliš nebezpečné. Znenazdajky si všimla uvoľnenú parketu pod stolom a okamžite sa rozhodla. Zohla sa a schovala knihu do štrbiny pod parketou.

„Kto je tam?“ spýtala sa napokon roztraseným hlasom. Prešlo niekoľko sekúnd, kým sa otvorili dvere. Žena si s úľavou vydýchla. Stála tam jej komorná Ellen. „Prepáčte mi to, mademoiselle. V žiadnom prípade som Vás nechcela vyľakať. Prišla som Vám povedať, že Vaša pani matka na Vás čaká v čajovom salóniku.” Komorná sa ešte dvakrát ospravedlnila a potom stíchla. Chrbtom pravej ruky si z čela zotrela pot. Žena zaváhala a potom rázne prehovorila: „Pokús sa ju zdržať, Ellen. Mám ešte nejaké povinnosti.” Sťažka si vzdychla a mlčky sa otočila k oknu, čím rozhovor ukončila. „Ako si prajete, mademoiselle.” Odvetila komorná, hlboko sa uklonila a bez jediného pohľadu svojej panej odišla.

Žena už nerozmýšľala ani chvíľu. Vrátila sa k stolu, nadvihla parketu a vytiahla knihu. Otvorila ju tam, kde predtým. Opäť ju oslepilo ostré svetlo, tentokrát sa však doň pozrela a postupne si začala vybavovať obrysy miesta, ktoré sa už tak veľmi dlho chystala navštíviť. Čoskoro ju to úplne pohltilo a ani si neuvedomila, kedy a ako sa predstava zmenila na skutočnosť.

Ležala v mokrej tráve a dívala sa na nádhernú nočnú oblohu pokrytú tisíckami ligotavých hviezd. Vdychovala čerstvý vzduch a príjemnú vôňu borovíc.

„Akurát načas! To sa podobá na moju blízku priateľku, ktorú som každú chvíľu očakával.” Povedal pevný mužský hlas. Vzápätí sa nahlas rozosmial. „Vitaj, Liara! Prešlo veľa času od tvojej poslednej návštevy.”

Liara sa okamžite vytrhla z myšlienok. Vyskočila na rovné nohy a upravila si spodničku. Zastrčila si prameň čiernych kučeravých vlasov za ucho a nechtiac si v strese silno zahryzla do spodnej pery. Takmer okamžite pocítila železitú chuť krvi. Hanblivo sa obrátila, ani keby bola malé dievčatko, ktoré voľačo vyviedlo. „Aj ja ťa rada vidím Elbrus,” povedala potichu a bola rada, že jej v tme nie je vidno do tváre. Elbrus aj tak určite niečo tušil. Skúmavo si Liaru prezeral od hlavy až po päty. Na sebe mal hrubý čierny plášť s kapucňou, cez ktorý mu bolo vidieť len prenikavé topásové oči. Teraz v nich mal spýtavý pohľad. Liara nadvihla obočie. Nesmie zabudnúť prečo sem prišla. „Chcem ťa požiadať o láskavosť,” pokračovala už hlasnejšie a zadívala sa mu priamo do očí. Potom pokračovala: „Ide mi o ňu. O jej dobro, Elbrus. Nemôžem, jednoducho ju nemôžem nechať v tom ich svete.” Elbrus si nadvihol kapucňu plášťa, odhalil krátke  tmavohnedé vlasy a povedal: „Liara, ty dobre vieš, že si ťa vážim. Si výnimočne nadaná a ľudia u nás ťa milujú. Si si naozaj istá, že sa u nej ten dar, o ktorom si mi písala v liste, prejaví?” „Keby som o tom nebola presvedčená, neprišla by som sem a nestála tu pred tebou so svojou prosbou, Elbrus.” Šepla Liara a v očiach sa jej zaleskli slzy. Elbrus sa chlácholivo usmial a pevne ju objal. „Neboj sa, urobím všetko preto, aby som ju ochránil. Ale až nadíde správny čas. Dovtedy spolu niečo vymyslíme. Sľubujem ti to.” Len čo dopovedal, zotrel jej prstom kvapky z líc a ešte viac sa usmial. „Ďakujem ti, Elbrus. Vedela som, že sa na teba môžem spoľahnúť,” povedala Liara vďačne. „Kiež by si tu mohla ostať,” začal Elbrus váhavým tónom, ale hneď sa spamätal a dodal, „no nemôžeš, nie je tak?” Liara sa zhlboka nadýchla a prikývla. Iba nerada odtiaľto odchádzala, avšak nemohla tu zostať. „Uvidíme sa čoskoro, mon cher ami.” Povedala tajomne a na Elbrusa sa naposledy usmiala. Náhle sa zjavila striebristá hmla. Keď sa rozplynula, Liara tam už nebola. Ostala len spomienka v Elbrusovom srdci…

 

 

Viktória Šteinová, 11 rokov

ZŠ Hroncova 23 Košice (5. ročník ZŠ)

  1. kategória – próza – 3. miesto