Nájdeš ju. Náhodou na ňu narazíš a zistíš, že je iná. Napíšeš jej a ona odpíše. Zistíš si adresu jej bydliska a pošleš jej list. Ahoj, mám šestnásť rokov a volám sa Daniel. A ty? píšeš v ňom. Vieš, že by trvalo milión večnosti, keby si jej to poslal poštou, tak sa rozhodneš využiť holuba – v tejto dobe neskutočnú vzácnosť.

Píše sa rok tisícdeväťstoosemdesiatpäť a ty máš čerstvých šestnásť. Prechádzaš sa s priateľmi do potravín, keď ju uvidíš. V malom meste sa šíria chýry rýchlo, čiže jej adresu zistíš hneď u prvej babky.

„Zmysel pre humor, nadnesená myseľ a super srdce,“ povieš mi raz večer, keď sa rozhodneš poslať prvý list. „Smrteľná kombinácia.“ Zalepíš obálku a priviažeš mi ju na nohu. Roztvoríš okno a do izby sa ti navalí studená vlna vzduchu. Šepneš mi jej adresu a ja letím. Hore v oblakoch sa môžem vznášať, koľko chcem, a čeliť nepoznaným veciam, udalostiam.

Ženám.

Doletím na malé strešné okienko nie veľmi ďaleko od tvojho bytu. Zaklopkám na okienko a ona otvorí. Tvári sa, akoby som bol prvý vták, ktorého v živote videla. Opatrne si vzala obálku z mojej nohy a prečítala si ju. Zatvári sa prekvapene a nadšene zároveň. Vedel si, že odpíše, ešte predtým, ako si jej napísal.

Volám sa Laura a mám šestnásť rokov. Kto si? odpíše ti a ty vieš, že už teraz si vyhral. Zoznámiš sa s ňou a ukážeš jej, že máš záujem začať s priateľstvom.

Raz ti napíše: Si naozaj veľmi zlatý, Daniel.

Vieš, že neklame. Vieš, že so mnou sa rozpráva ako so seberovným, no ľuďom sa vyhýba. Modlí sa, odvracia zrak, predstiera, že je neviditeľná. Veď aj bola, nie? No ty si si ju aj tak vybral.

Odpíšeš: To ty. Ešte som nestretol zlatšieho človeka ako si ty.

 Ani mňa si nestretol.

 Možno raz stretnem. Ak mi to dovolíš, slečna.

Zachichotá sa, keď si prečíta tvoj list. Uvedomuje si, že niekedy treba žiť v predstavách, aby prežila skutočnosť, no jej predstavy sa teraz stali skutočnosťou. A tak, samozrejme, veľmi nečakane, ti odpísala, že áno.

Posielaš si s ňou listy päť mesiacov a stále si jej nepovedal, že žiješ v tom istom mestečku ako ona. Tváriš sa, že si cudzí. Vieš, že keď to zistí, asi sa nahnevá. Verí ti. Má ťa rada. Myslí len a len na teba.

Hneď, ako sa uvidíte, sa ti hodí do náručia. Objatie je rozpačité a ty máš možnosť dotknúť sa jej vlasov. Začervená sa a vedie ťa na prechádzku.

„Sklamaný?“ spýta sa ťa hanblivo.

„Kdeže,“ usmeješ sa a štuchneš ju jemne do pleca. „A kam ideme?“

„Najprv musím ísť zaniesť toto do knižnice,“ ukáže na celú kopu kníh.

„A potom?“ Usmeješ sa na ňu a snažíš sa nepôsobiť nedočkavo. Vezme ťa na námestie a novovybudovaným podchodom sa presuniete do mestskej knižnice. Vezme si ďalšiu kopu kníh a vyrazíte sídliskom do parku.

„Podchod?“ zatváriš sa prekvapene. „Ten je super.“

Zasmeje sa a pozrie ti do očí: „Máme aj nadchod.“

„No teda. Teraz si ma dorazila,“ prehodíš.

Kráčate spolu nadchodom nad železničnými traťami, ktorý poznáš veľmi dobre. Oprieš sa o zábradlie a zasmeješ sa. Laura ti ukáže svoju starú základnú školu, neskôr kostol, a potom nemocnicu.

„Ja som ešte nebol v tej nemocnici…“ vyhŕkneš, vzápätí sa usmeješ a opravíš. „Myslím v žiadnej nemocnici. A ty?“

Usmeje sa a ukáže na nemocničné okno, no vypadnú jej knihy. Zohne sa po ne a ty sa jej zahľadíš na zadok. Uvedomíš si, že by si jej mal pomôcť, a tak jej ich podvíhaš. Poďakuje ti a znova ukáže na okno. „Tam som bola. Ukázal mi na ultrazvuku moje vaječníky.“

Mrzuto si si vzdychol. „Mne ešte nikto neukázal moje vaječníky.“

Laura sa veselo rozosmiala a ty si bol rád, že si skvelý a ona to vie.

Keď si odchádzal, spýtal si sa: „Ako sa ti páčil dnešok od chlapa, ktorý ti ukázal vaječníky po podchod?“

Pochopila ťa a začala si v hlave škálovať najlepšie tri hodiny jej života.

„Podchod.“

Objímeš ju na rozlúčku a súhlasne prikývneš.

 

Neuvedomíš si tú moc, ktorú nad ňou máš, až kým ti nezomrie otec. Si na dne a máš chuť zomrieť tiež. Nevieš, čo sa to s tebou deje, ale chúliš sa pod vlastným osobným mrakom zúfalstva a beznádeje. Laura ti píše. Všetko si to čítaš. Píše ti stále, lebo za ňou chodím. Vraví mi: „Príď s listom či bez neho,“ a ja prídem. Čím dlhšie jej neodpovedáš, tým smutnejšie a naliehavejšie listy ti posiela. Jedného dňa skončí. Môžeš milovať ľudí veľmi veľa, ale nemôžeš ich milovať tak, ako ti môžu chýbať.

Nuž, veru, je to tak, že bez dažďa, niekedy aj veľkej búrky, by nebola dúha. A preto Laura skúsila šťastie po mesiaci. Len mi povedz prečo a dám ti navždy pokoj, napíše so slzami na krajíčku.

Nečaká odpoveď.

Ty však odpíšeš. Prepáč mi to. Stala sa mi tragédia v rodine a bol som psychicky na tom zle

a nechcel som byť hnusný. Nie na teba. Nezaslúžila si si to. Prepáč.

Laura priam vyskočila z kože. Bola s tebou trpezlivá, no trápilo ju, že si ostýchavý. Odpustila ti hneď, ako si pripomenula, prečo ťa mala rada.

Vrátili ste sa do starých koľají, stále si jej nepovedal, že žijete v rovnakom meste. Obsah vašich listov začal byť nad hranicou priateľstva a taktiež nad hranicou mojej citovej tolerancie. Bolo ti jasné, Daniel, že si ju dostal. Všetky tvoje pocity vyvrcholili krátko po jej narodeninách.

Blíži sa Veľká noc, píše ti Laura. Mohol by si prísť.

Usmeješ sa sám pre seba. Rozhodne. Šibačka?

To určite. Budem mokrá a bude mi zima. Okrem toho mi dopraješ zimu a nie teplo.

 Čo nie je, môže byť, odpíšeš. List mi zaviažeš o nohu a otvoríš okno dokorán. Nadýchneš sa zimného vzduchu a usmeješ sa sám pre seba.

Ďalšie ráno musíš ísť do školy, preto je odpovieš až poobede. Naobeduješ sa so svojou matkou a starou matkou, mne dáš zobnúť pár slnečnicových semienok, aby som mal energiu na tvoje koketné listy.

Práve som si uvedomil, že si ešte neostala darček.

 To teda nie, odpíše ti.

Chcem zoznam vecí, ktoré by si chcela. Prosím. A to si váž, lebo ja neprosím, napíšeš a hrdo sa usmeješ nad svojim dôvtipom.

Keď si Laura prečíta tvoj list, zasmeje sa. Ale ja mám fakt zoznam a je tam toho veľa. Uvidím, čo sa bude dať.

 Ale aj ja chcem zoznam. Tvoj zoznam prianí.

 Môj je skoro prázdny. Ja som skromný chalan. Dáme nejaké to kino a potom sa uvidí… napísal si. Laura sa skoro zbláznila. Nemohla sa, chuderka, prestať uškŕňať. Celé dni premýšľala nad tým, ako asi tak vyzeráš, či si sa zmenil, a celé noci si predstavovala, ako by asi mohlo prebiehať vaše nasledujúce stretnutie. Dokonca sa ti zmienila o svojom nápadníkovi Františkovi, ktorého sa kvôli tebe zbavila. Pravdaže, to ešte netušila, že aj nočná mora môže byť prezlečená za sen.

„Každý v našej škole má dáke mimoškolské aktivity. Len tá moja je ísť domov a čakať na teba,“ povedala mi raz Laura. Povedala mi to v posledný naozaj dobrý deň.

 

Ďalší deň jej neprišiel od teba list. Čakala, ale neprišiel. Dúfala, že sa ti nič nestalo. Dúfala, že pocit déja vu sa jej len zdá. Že sa mýli. Že ju neopustíš.

Čakala aj ďalší deň. Napísala na list niekoľko hysterických viet: Toto sa mi nepáči, Daniel. Daniel! Čo sa deje? Daniel, sľúbil si, že mi vopred povieš, keď sa bude niečo diať a ty ma opustíš. Daniel… Ak mi zase zlomíš srdce, ublížim ti.

So slzami v očiach mi to uviazala o nohu. Slabo som jej ďobol do palca, aby vedela, že som s ňou. Nie s tebou.

Bolelo ťa to. Neviem, čo sa ti preháňalo hlavou, lebo pomaly neviem ani to, čo sa preháňalo hlavou mne. Proste si bol vo vytržení. Netuším, prečo. Jednoducho si chytil gulôčkové pero a načmáral: Prepáč, ale myslím, že to nefunguje. Čakáš odo mňa viac, ako ti môžem dať. Radšej choď s Františkom. Mrzí ma to a mám ťa rád. V pohode mi aj ublíž, ale nedávam to. Ahoj. Odmietal som odletieť. Čo sa ti deje, Daniel? chcel som sa spýtať. Prečo jej to robíš?

No ty si ma vypustil.

Poslal si ma aj s listom preč.

Poslal si ma zlomiť jej srdce.

Laura sa hystericky rozplakala. Trasľavou rukou napísala niekoľko nečitateľných riadkov a podávala mi to. Cez slzy ledva videla, no aj tak ti chcela doručiť list. Vzal som ho do zobáka a priletel k tebe. Neprečítal si si ho. Nechal si ho tak. Ľahol si si do postele a zaboril tvár do dlaní.

Chodil som ju pozerať, no žalúzie mala stiahnuté. Urobil si jej to v stredu. Na Zelený štvrtok ležala v izbe svojej mamy a na kolenách jej plakala, ako jej chýbaš. Ako to bolí. Mama jej povedala to, čo som si o tebe myslel aj ja, no nikdy by som to nedokázal povedať nahlas (nielen preto, že na to nemám prispôsobené ústa).

Plakala za tebou celé Veľkonočné prázdniny. Presúvala sa z postele na gauč a na záchod. Chodila hore-dole ako mŕtvola.

„Laura, vráť sa mi,“ povedala jej mama. Laura sa slabo pousmiala a spakruky si utrela slzy. Myslela len na teba. A načo to bolo dobré! Načo si ju namotal a zničil!

Dookola si prehráva tvoje posledné ahoj, ktoré ju vnútri zabilo. Zaspáva a budí sa v slzách. Keď si ju mal tak rád, ak si ju mal rád, prečo si ju opustil? Prečo si ju nechal tak?

Laura by si želala, aby si radšej zomrel. Vlastne, ten Daniel, ktorého poznala, zomrel, no aj tak sníva o niekom, ako si ty. Dokonca si ťa praje späť.

No, ale je to tak. Ako ešte len povie Al Capone (som ozaj veľmi chytrý holúbok): a nakoniec ten, pre koho si schopný držať guľku, bude držať zbraň.