Rád by som Vám povedal jeden príbeh. Možno mi nebudete veriť,

že sa to stalo, ale stalo sa.  A dokonca mne. Tak sa začítajte…

Aby som nezabudol… vlastním jedno významné múzeum, ale tým

sa už začína náš príbeh…

„Nech sa páči Peťo, toto je dnešný zisk.“ hovorí spolumajiteľ múzea Karol. Mimochodom, on je strašný chamtivec.

„Mm… dnes to nešlo zle…“ hovorí Karol a pri tom dáva peniaze do pokladnice a zamyká ju.

„Karol, ale my sme múzeum a nie zárobkový podnik.“ Ponáhľam sa domov, pretože nemôžem Karola ani počuť.  No zrazu začujem čudné hlasy: „Pozor…pozor…dávaj si pozor…“ Pochopiteľne sa zľaknem a rýchlo idem preč. Ako nad tým rozmýšľam, prídem k jedinému záveru: musím byť prepracovaný.

Ráno sa zdá ako každé iné, kým mi nezazvoní telefón.  „Peťo! Už som si myslel, že mi nezdvihneš! Vykradli nám pokladnicu!!!!!!“ Kričí Karol. „Čoooooo?“ Hovorím ja a dúfam, že si Karol robí srandu. „Dobre si počul!“ Rozčuľuje sa. „Kľud Karol, už aj nasadám do auta a ty zavolaj policajtov!“ Hovorím nervózne a idem do múzea. Keď prídem, Karol je úplne hotový. „Konečne… To ti trvalo…“  Hovorí Karol. Chcem mu niečo štipľavé odpovedať, ale potom už zahučí siréna policajtov. Idem dole odomknúť dvere, ale nejde to. Dám kľúče aj Karolovi, ale ani jemu to nejde. „Otvorte nám!“ Kričia policajti a ja absolútne neviem čo sa stalo, ale Karol povie: „Hneď  sme pri vás. Vzadu máme únikový východ. Tieto dvere sa asi pokazili.“ Ako dobre, že je tu Karol. Ja by som si na to tak skoro nespomenul, lebo ten východ sa roky nepoužíval.  Ale Karol sa ponáhľa a  aj ja pridám do kroku.  Keď prídeme k únikovému východu, prekvapím sa, lebo dvere sú otvorené.  „Poďme už konečne von, lebo už to tu nevydržím.“ vraví Karol a ja mu musím dať plne za pravdu. No keď prejdeme cez dvere, stratím reč. Je tam obrovská výstavná sieň, ktorá pôsobí veľmi historicky a starobylo.  Na každom kroku vidím krásne umelecké diela s nevyčísliteľnou hodnotou. A keď sa obzriem späť, sú tam iba dvere. Ani však nepomyslím na to, že by som sa vrátil, lebo je to tam proste úžasné. Sú tam sochy od Augusta Rodina: Bozk, Mysliteľ… Tiež sú tam obrazy od Leonarda da Vinciho – Mona Lisa, Posledná večera, Bitka pri Anghiari… Potom sú tam obrazy od Rembranta Van Rijna: Nočná hliadka, Návrat strateného syna, Židovská nevesta… Tiež sú tam knihy od Danteho Alighieriho – Božská komédia… Peklo… Nový život…  No proste niečo úžasné…. Ako keby sme sa ocitli v minulosti. A pre mňa – múzejníka je to ako zázrak. No… vlastne… je to zázrak. Ale teraz sa nad tým nezamýšľam. Prečo by som vlastne nemohol nejaké artefakty zobrať do múzea? „Karol, nezoberieme niečo  do múzea?“

„A tebe to došlo až teraz? Ja už tu mám kopu nazbieraných vecí.“

No super, pomyslím si a idem ku Karolovi. Karol tu má fakt pekné kúsky. Od Petra Paula Rubensa – Vztýčenie kríža a Paridov súd. Od Sandra Botticelliho – Zrodenie Venuše a Klaňanie troch kráľov.

Dúfam, že tie dvere, ktorými sme sa dostali do “minulosti“, sú aj vstupom do múzea. Už sme skoro pri dverách, keď zbadám nápis:

Prosím buďte opatrní… Môžete sem ísť len 5-krát !!! Potom tu zostanete naveky !!!

Toho dopisu sa celkom zľaknem, ale Karol len mávne rukou a vkročí do dverí. Našťastie sa tými dverami dostaneme späť do múzea. Obaja s Karolom však  vieme, že sa tam ešte vrátime. Až sa mi rozbúši srdce, keď si predstavím, aké historické poklady budeme mať. Je vlastne to, čo sa deje, normálne? Zaženiem tieto myšlienky a premýšľam, ako na päť pokusov preniesť čo najviac umeleckých diel. Zacítim na sebe Karolov pohľad, ktorý akoby mi čítal myšlienky. „Na päťkrát toho veľa neodnesieme, to by sme tu

 

museli byť viacerí a ja to nehodlám nikomu vešať na nos. Preto som sa rozhodol, že to risknem a pôjdem tam aj viackrát. Veď čo sa mi môže stať ?“ Na moje upozornenia ani prosby Karol nedbá

a priam sa rozbehne pre ďalšie umelecké diela. Ja ho nechápem. Na jeho mieste by som si dal pozor, ale Karol je neoblomný… Pozorujem ho ako chodí sem a tam a vynáša svetové veľdiela. Každým razom pôsobí bláznivejšie. Napadne mi, čo budem robiť s takým pomätencom. Ani si neuvedomím, koľkokrát už Karol prešiel cez dvere. Vtom mi to dôjde….. Ide už piatykrát!

Kričím, ale už je neskoro. Karol prechádza cez dvere a… ŠŤUK! Z dvier sa stane stena a po Karolovi mi ostávajú už iba spomienky… a niekoľko umeleckých veľdiel.