Simone sa šúpal nos. Mala suché ruky a humor. Bola ako sušená marhuľa. Sušená Sisa v šušťavom sáčku. Kráčala popri obrubníku a prehŕňala nohami opadané lístie. Už dávno nepršalo.

Pred kníhkupectvom niekto priviazal psa. Pes nevyzeral nadšene. Skákal, vrčal a snažil sa vytrhnúť stojan na bicykle z betónu. Simona sa zastavila – po členky zaborená v lístí – a pozorovala ho. Bol oranžový. Pes aj stojan. Aj cesta. Všetko bolo oranžové. Ako západ slnka a prezretý pomaranč. Pes štrngal oranžovou reťazou o oranžový stĺp, plašil oranžové holuby a vrhal dlhy čierny tieň.

Z kníhkupectva vyšlo strapaté dievčatko. Pod pazuchou držalo knihu. Odviazalo ubrechaného psa a kráčalo s ním preč. Pes pobiehal v slučkách okolo nej a brechal na holuby. Dievčatko hopkalo z nohy na nohu, ako keby dnes slnko zapadalo len pre jej radosť. Čosi hovorilo psovi. Ulica bola jej bábkové divadlo, už-už by urobila mlynské kolo, alebo vyliezla po odkvape na strechu. Ako keby vypadla z rozprávky. Dievčatko sa obzrelo a zbadalo Simonu, ktorá ho sledovala. Simona rýchlo uhla pohľadom, ale dievčatko jej na to neskočilo. Zadívalo sa na ňu s naklonenou hlavou a možno by sa k nej aj vybralo, keby ho oranžový pes neťahal opačným smerom. Myklo plecami a zmizlo za rohom.

Simona ostala nervózne stáť na mieste. Zvláštne dievčatko. Zaťala päste. Vynorila nohy z lístia. Vošla do kníhkupectva a zamierila k detským knihám. Hľadala pekný obal. Nebolo to ľahké, lebo v kníhkupectve akurát nezapadalo slnko. V umelom osvetlení mohla byť kniha s pekným obalom hocijakej farby, Simona by ju nespoznala. Prechádzala prstom po poličke. Pekných obalov bolo viac, ale ani jeden taký. Hopkajúce dievčatko jej vŕtalo v hlave. Donieslo si tu knižku z domu, aby s ňou mohlo spokojne chodiť po svete a miasť nevinných okoloidúcich? Do frasa.

Odvtedy chodila po tej ulici opatrne. Načúvala, či záhadné dievčatko neprezradí štrnganie oranžovej reťaze, ale márne. Predsa len. Koľkokrát za mesiac môže také dievča len tak ísť na prechádzku a kúpiť si knihu? Kde na ňu zobrala peniaze? Možno ju ani nekupovala pre seba.

„Dobrý deň. Ehm, prosím vás, hľadám jednu knihu.“

„Dobre, aký má názov?“

„No, to práve neviem.“

„A viete autora? Alebo žáner?“

Simona sklonila hlavu. Nemalo to zmysel.

„Alebo aspoň farbu obálky?“

„Oranžová! A… Alebo možno nejaká iná, videla som ju len v oranžovom svetle.“

Chlapík za pokladňou hlboko vzdychol.

„Ale… Ale mala taký pekný obal.“

Teraz sa na ňu už pozeral, ako keby vykonala najväčšiu svätokrádež.

„Bohužiaľ, u nás knihy nedelíme na pekné a škaredé.”

Simona si zahryzla do jazyka. Musí pustiť to dievčatko z hlavy. Vyšla z kníhkupectva a oprela sa o stojan na bicykle. Šúchala si suchú tvár suchými rukami a bolo jej sucho a zima.

Snívalo sa jej, že má na nohách oranžové reťaze. Štrngali. Brngali. Sivé očká plakali. Niekde v diaľke sa črtal stojan na bicykle, pri ňom bola útla postavička. Mykla plecami a zmizla. Ale do pekla. Simona sa zobudila celá popletená. Veď ani nemala sivé oči.

Zamrznutý chodník pred kníhkupectvom bol ledabolo posypaný štrkom. Simona si dala novoročné predsavzatie, že už nebude impulzívne zabáčať do kníhkupectva. Po prvé, ak tam kniha s pekným obalom nebola stokrát, stoprvý sa nezjaví. A po druhé, také časté návštevy papierom voňajúcich priestorov šli celkom do peňazí. Odvrátila od dverí hlavu v hrubej čiapke. Čo čert chcel, šmyklo sa jej, suché ruky sa stretli so slaným štrkom, ešte aj cencúle zo strechy nad ňou viseli akosi výhražne. Rýchlo teda vošla, lebo to bolo znamenie, a aj preto, aby zamaskovala svoj pád. O pár minút kráčala ďalej po ulici. Knihu s pekným obalom síce nenašla, ale takú krásnu zbierku básní, že by bol hriech odísť bez nej.

Pri posteli sa jej už takých kníh nahrbilo toľko, že mohli pohodlne slúžiť ako nočný stolík. Aj slúžili. Simona si na ne položila šálku čaju a zaprisahávala sa, že prah toho prekliateho kníhkupectva už neprekročí. Ale ak niekde stretne to dievčatko… Musí ju minimálne zobrať na zmrzlinu a porozprávať sa s ňou o západe slnka a psoch a literatúre. Ktovie, koľko by ju to dievčatko mohlo naučiť vecí.

V medzierke medzi betónom a stojanom na bicykle vyrástla púpava. Simona sa rozhodla, že dievča ani kniha už nie sú dôležité a vytesní ich z mysle. Aj tak sa teraz musela sústrediť na školu a ktoviečo ešte a… Iba tak trošku nazrela do kníhkupectva. Odniesla si nové vydanie klasického románu a obrovskú zlosť, že to spravila zas. Začala chodiť inou ulicou. Cieľavedomo. Svedomito. A nakoniec vôbec. Boli prázdniny. Na celú vec už skoro zabudla.

Akurát šla na kúpalisko, keď zbadala to dievča v autobuse. Bol plný spotených ľudí, ktorí sa na seba lepili. V uličke sa nedalo dýchať. Skoro všetky okná boli zaseknuté. To dievča so psom sedelo celkom vzadu. A bez psa. Simona lapala po dychu. Snažila sa k nej predrať pomedzi spotené pazuchy a neochotné telá. Ľudia na ňu zazerali, ako keby bola pomätená, ale odhalenie tajomstva jej stálo za to. A možno bola aj trochu pomätená. A čo?

„Ako sa voláš?“ vysúkala zo seba, keď sa konečne predrala davom.

„Čo je teba do toho?“ dievčatko na ňu uprelo veľké hnedé oči. Simona nechápavo pokrútila hlavou.

„No, raz som ťa videla ísť z kníhkupectva. Mala si psa a knihu,“ Simona si pomaly začala uvedomovať, ako hlúpo vyzerá.

Dievčatko sa uškrnulo: „Najlepší priateľ človeka a najlepší priateľ človeka.“

„Povedz mi, aká to bola kniha,“ Simona sa nevzdávala ani napriek trápnemu pocitu.

„Čo ja viem?“ odfrklo dievča pohŕdavo. „Neviem čítať.“

Simona na ňu pozerala v nemom úžase.

„Toto je moja zastávka, blokuješ mi východ,“ upozornilo Simonu dievča, odsunulo ju malými rukami, predralo sa k dverám a vyhopkalo z autobusu.

Simona ostala nehybne stáť medzi tučným ujom a chlapcom s gigantickým ruksakom, ktorým mlátil naokolo. Ako zosmutnievala, pomaly začala splývať so spotenou masou. Utrela si mokré dlane do nohavíc. Už nebola sušená marhuľa, ale sardinka vo vlastnej šťave.