Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Sneží. Tak všedne. Drobné vločky padajú na chodník na bratislavskom korze, po ktorom prechádzam, vypĺňajú diery medzi kamennými dlaždicami. Nezakopávam o rozpadnuté kúsky, podpätky na čižmách mi nezapadávajú do škár a to je nevšedné. A stále sneží. Predo mnou sa
víria malinké biele chumáče. Studia, keď mi padajú za golier kabáta, na ruky, na tvár. Zozimilo sa, je už polovica januára a snehu pribúda. Vrství sa, zarovnáva chodník. Otočila som sa. Michalská brána bola biela ako všetko ostatné. Vôbec nevyzerala výnimočne. I ja som dnes zasnežená.
Marek čítal noviny, keď som odomkla vchodové dvere. Usmial sa na mňa. Rýchlo som si vyzula čižmy a položila ich na handru, nech viac nezašpiním dlážku, i tak ju nebudem pretierať. Pobozkala som ho na líce a počas všedných otázok, že aký mal deň, som si rozopínala kabát. Uvarila som nám kávu a priniesla misku so zvyšnými kúskami griláže. Vravíme si, že sme hypoglykemickí. Ako vždy, keď máme chuť na sladké. Vyložili sme si nohy na stôl a chvíľku na seba pozerali. Odniesol ma na rukách do spálne. Milovali sme sa.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Vlasy som si vypla sponou a osprchovala sa vlažnou vodou. Potom sme sa vystriedali.
Ležím na posteli, nahá, cez seba mám prehodený iba mokrý uterák. Marek sa sprchuje hlasno. Počujem ako prúd vody padá na kachličky, od ktorých sa odráža do všetkých smerov. Počujem, ako otvára šampón, ako ho naberá na ruku, ako nadáva na to, že nepení. Cez tenké steny bytov počujem rôzne zvuky. Viem, kedy naši susedia idú na toaletu, kedy varia obed a aj to, kedy majú sex. Cez tenké steny bytov sa dozvedám všetko o ľuďoch za nimi. Len neviem, ako vyzerajú. Pána, čo každé ráno dáva variť vodu do rýchlovarnej kanvice a pritom si kýchne, si predstavujem ako štíhleho, plešatého úradníka. Jeho ženu, ktorá takmer stále vyklepáva rezne, ako tučnú čiernovlásku v zástere. Avšak stále mám málo informácií na to, aby som si predstavovala ich tváre. Na to si netrúfam. Ale keďže sa domnievame, že i oni si domýšľajú nás, každú našu činnosť vykonávame hlasnejšie. Aby vedeli. Nikdy som nechcela bývať v paneláku. Nikdy som nechcela mať namiesto záhradky, pred vlastným domovom iba vyťahanú rohožku.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Keď premýšľam, nič iné nevnímam. Viem robiť mnoho vecí naraz, ale premýšľanie medzi ne nepatrí. Dokážem premýšľať o čomsi popri inom len, ak riešim moju prácu. Marek vždy vie, kedy premýšľam a vtedy ma nechá na pokoji. Prišiel z kúpeľne, kvapky vody z jeho chrbta stále tiekli a nešikovne sa ich snažil utrieť. Pozrel na mňa, či sa smejem, no ja som jeho divadielko zachytila iba z nášho neskoršieho rozhovoru.
„Drahá, dúfam, že si sa na mne veľmi nesmiala.“
„Prečo by som sa mala?“
„Lebo som tu tancoval s uterákom.“
„Nevidela som.“
„Vážne?“
„Čo ti mám odpovedať? Vážne.“
„O čom si premýšľala?“
„Už ani neviem.“
„Ak si spomenieš, tak mi o tom porozprávaj.“
„Samozrejme, láska.“
Zaklamala som. Ako vždy pri tejto otázke. Inokedy Marekovi neklamem. Ani keď idem s kolegom po práci na obed do našej obľúbenej reštaurácie. Hovoríme si všetko. A tak by to malo byť.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Sprchujeme sa vždy predtým, ako ideme večer do mesta. Potom sa nám už nechce a aj tak sa najprv musíme vyvetrať z cigaretového pachu, tiahnuceho z oblečenia a mojich vlasov. Sadli sme si do podniku, kde nás už poznajú, a objednali si po dve deci vína. Od vedľajšieho stola sa nad tým naším rozplýval škaredý obláčik dymu. Bol nerovnomerný. Rozplýval sa pod lampou, ktorá sa hompáľala v jemnom prievane od stále sa otvárajúcich a zatvárajúcich dverí. Ale nikdy sa len tak nevyparil. Usádzal sa. Od stropu a postupne nižšie a nižšie. Pripomenul mi ten december. Len vtedy som nemohla odísť a tmavý dym sa usadil, usádza sa stále viac. Vyšli sme na preplnenú ulicu a prešli na ľudoprázdnu, takú, kde steny domov naokolí sú hrubšie a nie je cez ne nič počuť. Možno keby bolo, tak si december pamätám len kvôli Vianociam. Boli vraj iné. Avšak ja si pamätám iba to, že snežilo tak všedne. Ako teraz.
„Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.“ skonštatovala som, keď sme prechádzali okolo Ondrejského cintorína. Bolo tesne pred jedenástou a pomaličky odchádzali posledné trolejbusy. A všade bola tma. Svietili iba lampy pri zastávke, ale tá pred vchodom do cintorína nie. Marek sa na mňa udivene pozrel, no radšej sme sa ponáhľali ďalej, aby sme nemuseli ísť domov pešo. Neustále snežilo a my sme sa držali pevne za ruky. Bol takmer spln. A pre seba som si povedala, že dnes musím takmer splniť, čo som chcela.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Dotackali sme sa domov, premrznutí a s mrzutou náladou. Tá zmizla. Naliali sme si ďalšie dve deci vína a posadili sa na posteľ oproti sebe. Marek sa opieral o stenu a ja som sa mu pozerala do tváre, podopierajúc sa jednou rukou o posteľ. V druhej som držala pohár a periodicky si z neho odpíjala. Ak robím niečo periodicky, znamená to, že sa rozhodujem.
„Čo sa deje, láska?“ spýtal sa po tom, ako som sa na neho po piatich rovnakých odpitiach usmiala. Rozhodla som sa.
„Nič.“ odpovedala som, aby som zachovala tradíciu našich vážnych rozhovorov o polnoci.
„Neklam. Vieš, že to nemám rád.“ odvrátil zrak a tváril sa dotknuto. Ako vždy.
„No tak, úsmev.“
Usmial sa a na chvíľu som si myslela, že bude lepšie, ak to tu ukončíme. Zobrala som i jeho už vypitý pohár a položila ho spolu s tým mojím na nočný stolík, vedľa sobotňajšieho budíka. Bezvýznamne tikajúceho do pondelňajšieho rána.
„Prečo si hovorila o cintorínoch?“ prerušil zrazu môj vnútorný monológ.
„Lebo ich poznám. Aspoň už mám ten pocit. Je tam stále tma, postupná a monotónna.“
„Nerozumiem ti. Postupná?“
„Cez deň na cintorínoch niekto zhasína, je tma, je pochmúrne, ale napriek tomu nie nepríjemne. A v noci je monotónne čierny. Škaredý.“ pousmiala som sa. Nasilu.
„A odkiaľ poznáš cintoríny?“ tiež sa usmial.
Premýšľam. Znova. Nevnímam, ako na mňa pozerá, či sa stále usmieva, či neodkráčal doliať zvyšné víno.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté. V uličkách cintorínov na okrajoch miest sa kroky ozývajú ticho. Počujem ich iba ja a ten, čo tu zhasína. Za kamenným plotom je z jednej strany mesto, no jeho hluk sem nedolieha. Všade navôkol sú hrube steny a nik si nedomýšľa, čo je na druhej strane, nikoho to netrápi. Sneží, hebko. Vločky sa usádzajú na vyšľapanom chodníku a tvoria jemný povlak. Kráčam a počúvam kroky niekoho iného. Tri, dva, jeden krok a periodicky sa zabáram do vlhkej, skoro zamrznutej hliny. Rozhodujem sa. Som ticho. Počujem len ťažké dýchanie a tikot srdca. Po nahej tvári mi steká riasenka a steká na oblečenie pohodené na zemi. Čierna farba sa rozpíja viac, keď sa ju snažím nastaviť padajúcim vločkám a zmyť ju. Rýchlo som sa obliekla a šepotom kráčala von z cintorína. Bolo počuť iba moje kroky. Neznesiteľne hlasné. Obzrela som sa za seba. Krvácam. Asi som sa dakde porezala. Prišla som domov a zanadávala na počasie, ktoré mi premočilo všetko oblečenie. A šla si ľahnúť vedľa Mareka. Bola som unavená.
Voľačo som povedala, keď som dopila pohár červeného, dnes už tretí. Po treťom vidím okolo seba ťažký dym. Priveľmi nevnímam. Bolí ma z neho hlava. Marek mi vzal prázdny pohár z ruky a položil ho späť k budíku, z ktorého vybral baterky, aby netikal. Objal ma a prikryl nás hrubou perinou. Dozajtra.