Volám sa Riško, ale práve teraz som „Žižo“, lebo mi vypadla predná lopata a mám tam dieru ako babka Milka zadok. Kvôli tomuto nešťastiu mám deravý úsmev a bratia ma volajú „Štrbák štrbavý. Pritom sami nosia po dome deravé ponožky alebo tepláky a mne sa smejú. Ale to asi preto, lebo sú starší a myslia si, že môžu všetko! Ale to nie je pravda. Fero je odo mňa starší o tri roky a Ďuro o päť. S Ferom sa rád hrám, i keď ma volá Ryšavec kvôli mojím hlúpym vlasom. No vážne, videli ste už chlapca s ryšavými vlasmi? Ja nie! Pretože ich nikto nemá, len ja! Ako na truc! Ja ho vždy okríknem, nech sa spamätá, že on vyzerá ako baran, lebo má čiernu brčkavú hrivu ako černoch z Afriky.

Volám sa Riško! Presne to som chcel povedať, keď sa mi aj dnes začal posmievať, lenže nemám predný diel… a tak zo mňa zas vyšlo len: „Volám sa Žižo!“ Hneď ako som sa počul, tľapol som si s rukou po ústach a dúfal, že to Fero nejakým zázrakom nepočul. Ferove satelity to ale zachytili a začal sa tak rehotať, že som sa bál, aby si nemusel prezliecť slipy. Zvalil sa na zem a od smiechu sa držal za brucho. Ja som sa len prizeral a čakal, kedy sa dorehoce. Ale on si ma ešte väčšmi začal doberať: „Žižo ryšavec, smradľavý žížalec…“ Tak som sa už neudržal a schytil som ho za jeho čiernu šticu a potiahol tak silno, až mi v dlani zostali tri jeho čierne brčkavé vlasiská plné gélu na vlasy. Fero po mojom prekvapivom údere v bratskom ringu skríkol: „Aúúú!“ Ako by mu na palec spadol oceľový klinec. Otočil sa na mňa, zvraštil čelo, privrel oči a už sme boli v kope. „Aúúú! Júú! Čo robíš?! Šibe ti?! Jauuu, to bolí, ty hlupák!“ Na naše výkriky prišiel do izby, teda do bratského ringu, oco a ukončil „zápas“ slovami: „Čo sa to tu deje? Fero, padaj do svojej izby a ty, Riško, si uprac izbu. Nechcem vás viac vidieť sa biť!“ Obidvaja odišli a ja som ostal v izbe sám s mojou dierou hanby pod ďasnom. Bez toho zuba mám štrbavý úsmev, hnusne šušlem a vyzerám ako malá bábovka. Deravá bábovka. Začal som si ho pozerať, či mi tam už nerastie nový, lebo mama povedala, že keď mi vypadne zub, na jeho mieste mi pribudne nový. Tak som naňho starostlivo čakal asi päť minút a on sa nedostavil. Vo dverách ma uvidel Fero a hneď vedel, aký mám problém. Vošiel do izby a hovorí: „Už viem, čo ťa trápi a viem, ako to vyriešiť!“ Ale na oplátku pre mňa niečo urobíš. Platí?“ Bol som zúfalý, takže som pristúpil na dohodu aj s takým lotrom ako Fero. Brat mi povedal: „Povedz, že ti vypadol pri hrozne ťažkom a namáhavom zápase v karate a hotovo. A prihoď tam ešte nejaké omáčky, nech to má grády, vieš?“ Super nápad, pomyslel som si. Vzápätí mi to brat dokončil. „A ty za mňa, za tento super originálny nápad, vyžehlíš mamine nové šaty.“ „Ale ja neviem, ako sa to robí,“ povedal som prekvapene. „To je mi fuk! Dohoda je dohoda,“ odvrkol brat. O chvíľu som už stál pred žehliacou doskou. Zapol som žehličku položil ju na šaty a v tom mame zazvonil mobil. Utekal som jej ho odniesť, no kým som ho našiel v jej kabelke, trvalo to hodnú chvíľu. Keď som sa vrátil, spod žehličky sa kúrilo z vatry a v šatách obrovská diera. Zdvihol som šaty pred seba a jediné, čo som cez ne uvidel, bola moja nahnevaná mama.