„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa.

„Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, zvykol nás po ôsmej vyháňať z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý. Na nič sa nehral. „Dovoľte mi vyjadriť vám úprimnú sústrasť. Smrť vášho otca hlboko zasiahla celú našu komunitu. Žiaľ, okolnosti nás nútia riešiť neodkladné. Detektív Ostrovský by vám rád položil niekoľko otázok.“

„Ako inak,“ utrúsila som a zdalo sa, že poručíka sa moja ľahostajnosť voči jeho kondolenciám dotkla. Z tieňa zosušeného agátu sa odlepil druhý muž, ten mladší, ktorého som si predtým nevšimla. Nepochybne detektív Ostrovský. Zdalo sa mi to, alebo som s ním ako so sopliakom chodila na základnú?

„Dobrý deň, slečna Foxenová. Detektív Ostrovský,“ podal mi ruku a ja som ju neochotne prijala. Ako len sa volal? Dominik? Daniel? Tuším vtedy nosil okuliare. „Našli by ste si pár minút, aby sme si sadli pri šálke čaju a vy mi odpoviete na pár otázok? Nezdržím vás dlho.“

„Mám za sebou dvadsaťhodinovú cestu cez pol planéty. Som vyčerpaná a teším sa na sprchu a posteľ. Ste si istý, že to nebude možné odložiť na zajtra ráno?“ Únava v mojom hlase nebola falšovaná.

„Bude to len chvíľočka. Môžeme si sadnúť v obývačke pána…“

„Technicky vzaté, teraz je to už môj dom,“ prerušila som ho sucho. Uvedomila som si, že je to pravda. Bola som jediná dedička. Ohromné.

Detektív mi venoval zvláštny pohľad. „Iste. Teda pokiaľ sa nepreukáže, že nejako súvisíte s vraždou vášho otca.“

Nedokázala som zastaviť obočie, ktoré mi prekvapene vyletelo do ofiny. „Aha. Takže o toto tu ide. Ukojte moju zvedavosť, detektív, na ktorej priečke v zozname podozrivých je moje meno? Hm? Vediem? To som si mohla myslieť.“ Úžasné. Priala som si, aby tu so mnou bola Alice.

„Pozrite, slečna Foxenová. Ste jediná žijúca blízka osoba, jediná dedička a jediná, kto mohol vedieť, kde mal ukrytú svoju podomácky vyrobenú zbraň, ktorou bol zastrelený. Informácie a motív, jedno s druhým a voilà, jasné ako facka.“

Venovala som detektívovi jeden zo svojich menej úprimných úsmevov. „Jedno vám uniká, Poirot. V čase vraždy som bola na druhom konci sveta, a to konkrétne vo Winnipegu v Kanade na medzinárodnej zeleninárskej konferencii. Asi tak stovka ľudí vám to potvrdí. Čiže ak hľadáte vraha, čo stlačil spúšť, ak vôbec niekto taký bol, ja nie som váš človek. A teraz, ak dovolíte, rada by som sa si šla odpočinúť.“

„Ako to myslíte – ak vôbec niekto taký bol?“

„To vám nenapadlo, že to mohla byť samovražda?“

„V dome boli badateľné stopy lúpeže…“

Vzdychla som. „Myslím, že musíte prečítať ešte veľa detektívok,“ povedala som, schmatla som kufor a pretlačila som sa pomedzi nich cez bráničku.

Pri pohľade z ulice bolo možné zazrieť cez tri metre vysoký živý plot len strechu tretieho poschodia. Otcov dom, momentálne už teda môj dom, bol zbytočne veľký pre jedného človeka a vyzeral len o čosi ošarpanejšie, než som si pamätala. Vchodové dvere potiahnuté olupujúcim sa tmavozeleným akrylom ešte stále krášlila policajná páska. Náhradné kľúče máš pod treťou doskou zľava, už si to konečne zapamätaj – hlásal nápis kružidlom vyškrabaný do starého dreva jedným z otcových vymyslených písiem. Bol blázon, ale aspoň som nemusela hľadať vlastné kľúče v kufri.

Keď som odomykala, čakala som, že sa čosi zmení. Že pocítim váhu reality a konečne si uvedomím, že som tu zostala celkom sama, že tento obrovský dom je môj a budem musieť vymyslieť spôsob, ako ho predať. A že budem musieť presvedčiť chlapa, čo sa hrá na detektíva, že som svojho otca nezavraždila.

Ak si neočistíš topánky, hodím ich susedovmu psovi.

„Samozrejme, oci,“ odfrkla som si a vyzula som sa. Veranda a predsieň sa zmenili. Bolo tam viac škatúľ, všetky naplnené otcovými zápisníkmi a blokmi. Vždy radšej písal ručne než na stroji či počítači. Vravieval, že keď modeluje svoje postavy a ich životy, je to ako hrať sa na hrnčiara. Potreboval cítiť slová pod rukami. Neochotne som pripúšťala, že to sme mali spoločné.

Ak je piatok, choď kúpiť sliepku na polievku. Nevar tie instantné sajrajty. BERTA: (odtiahne sa) Myslíš, že ma baví takýto život? DON: Nie, isteže nie. Odídeme. (vezme jej tvár do dlaní) Niekam ďaleko, kde ešte ráno vychádza slnko a budeme môcť byť, kým chceme. Peňaženka je v hornej zásuvke, hlupák.

Otec sa neštítil písať po stenách. Keď som prechádzala chodbou, takmer som ho počula. Fakt, že viem prečítať aj niektoré nápisy v jeho runách trpaslíkov a elfov, ktoré vymýšľal pre svoje fantastické série, mi vyvolal na tvári trpký úsmev.

Kufor som zložila v obývačke. Otec ma informoval, že v chladničke nájdem zvyšky zapekanej brokolice, ktorú varila Margaréta. Prekvapivo, skutočne som ich tam našla a hoci už boli trochu staré, stále veľmi chutné. S jedným z otcových starých scenárov v ruke som sa usadila v jedálni. Jedno okno bolo rozbité. Zrejme to sú tie stopy lúpeže.

Nechal som zasvietené v pivnici, oznámil mi otec prostredníctvom elegantného elfského písma zaznamenaného kečupom na bielom obruse. Zhodila som nohy zo stola a tanier s nedojedenou brokolicou som položila vedľa odkazu. Vnútrom sa mi prehnalo podivné zachvenie. Ani som si neuvedomila ako a už ma nohy niesli k pivničným dverám. Dole sa svietilo. A otec nenechal odkaz sebe. Nechal ho mne.

V duchu som si vylepila facku. Otec bol blázon. Mohol ale predpokladať, že ho niekto zabije a ja sa vrátim domov? Nemohol. Zhasla som svetlo a vrátila som sa do jedálne. Nechcela som spať v obývačke, a tak som sa donútila vyniesť kufor do mojej starej izby. Margaréta mi sľúbila, že mi ustelie. Ponúkla sa dokonca, že môžem prespať u nej, ale odmietla som. To mi pripomínalo, že jej musím zavolať a pomôcť Spolku s prípravou pohrebu. Stratu suseda prežívala omnoho intenzívnejšie, než ja stratu otca.

Moja detská izba sa veľmi nezmenila. Pribudli len škatule zaplnené novinami a knihami. Na moje veľké prekvapenie to boli tie tri romány, ktoré som napísala, a to všetky vydania, v oboch jazykoch. Zvyšné škatule plnili noviny, ktoré obsahovali aspoň jeden článok z mojej sedemročnej novinárskej kariéry. To ma dostalo. Netušila som, že ich otec všetky skladuje. Na vrchu bol môj posledný článok – Ulicami sa nesie hlas mladých, ktorí volajú po zmene. Spomienky na moje roky v žurnalistickom priemysle vo mne vyvolali vlnu znechutenia. Hra, celé to bola úbohá hra.

Bývala si zvedavejšia, Paula, pokarhal ma otec z dverí šatníka. Zmračila som sa. A akú hru so mnou hráš ty? V mysli sa mi opäť vynorila pivnica. Fajn. Tak fajn. Zahráme sa na hľadanie pokladu.

V pivnici bol bordel. Otec popísal steny i police, aby vedel nájsť nástroje a aby sám sebe vynadal. Bol zjavne ešte osamelejší, než som si pôvodne myslela. Ak praskne žiarovka, nebude to moja chyba. Čo keby si to kladivo odložil tam, kam patrí? STARČEK: Kto vám zomrel, Lujza? LUJZA: (nevydrží) Sestra. Spáchala samovraždu. Ak hľadáš rýľ, nechal som ho v altánku.

To ma zaujalo. Slnko sa pomaly klonilo k obzoru a ochladilo, keď som v altánku podľa otcových inštrukcií našla rýľ. Zamierila som do skleníka. Čerstvo porýľovaný. No jasné. Skoro som sa rozosmiala.

„Čo vám pripadá také vtipné?“

„Vy ste ešte tu?“

Detektív mi venoval nevinný úsmev. „Len som sa trochu obzeral.“

„A čo zachytil váš bystrý zrak, Sherlock?“ Keďže som nevedela, kde začať, pustila som sa do kopania na mieste, kde mama zvykla pestovať paradajky.

„Vymenujete všetkých ostatných detektívov, než ma konečne oslovíte mojim menom?“ opáčil a oprel sa o zavreté dvere skleníka. „Čo vlastne robíte, hľadáte poklad?“

„Možno.“ Uvedomila som si, že to myslím vážne.

Ostrovský chvíľu mlčal. „Čo ste najviac neznášali na svojom otcovi?“

„Celý jeho život bol príbeh,“ povedala som, než by som prestala kopať. „Nemal žiadny reálny pohľad na svet. Považoval sa za hlavného hrdinu a dychtil zistiť, čo sa skrýva na ďalšej strane. Keď zomrela mama, povedal, že niektoré postavy skrátka musia zomrieť. Mala som vždy pocit, že sa celý život na niečo hrá. Na hrdinu, na obeť. Mama bola jediná, kto mu rozumel, ale ani ona s ním nevydržala večne. Aj keď sme odišli, stále ho milovala, len už s ním nedokázala žiť. Ja som si k nemu nikdy nenašla cestu. Nie naozaj.“ Odmlčala som sa, keď rýľ narazil na čosi tvrdé. „Okrem toho, neznášal prácu v záhrade.“ Vytiahla som drevenú skrinku z hliny a vnútri som našla scenár písaný otcovým chvatným rukopisom. Sadla som si a detektív na naklonil, aby mi videl cez plece. Dávid. Tak sa volal.

Scenár neniesol žiadny názov.

Scéna 1: Zapadá slnko, polícia zaisťuje miesto činu. Uprostred upraveného anglického trávnika leží telo zastreleného scenáristu. Pôsobí to ako zle zinscenovaná samovražda, hlavným podozrivým detektíva Ostrovského je umelcova dcéra Paula Foxenová. Ani jeden z nich zatiaľ netuší, že stoja na prahu čohosi oveľa väčšieho, než pôvodne predpokladali.

Podala som scenár detektívovi. „Zdá sa, že ja a vy hráme hlavné roly. A bolo to takto…“

Kamila Pribišová, 18 rokov

SOŠ pedagogická Prešov (4. ročník SŠ)

III. kategória – próza – 3. miesto