Ja nie som obyčajné dieťa. Narodil som sa na gauči. Každý normálny človek, ktorý sa nenarodil v pôrodnici, by chápal, že miesto, kde sa narodí, je jeho takzvaným „pôrodným teritóriom“, na ktoré pripadá dotyčnému neodškriepiteľné právo. Lenže rodičia sa nenarodili na gauči, takže to nechápu. Môj gauč, moje pôrodné teritórium, strčili do sestrinej izby, a ona sa na ňom teraz vyvaľuje! Dokonca ho zahádzala ružovými vankúšmi! Aké zohavenie toho krásneho miesta!

Ale ako vravím: ,,Doba sa mení, a mäso s ňou.“ Samozrejme že nielen mäso, ale hlavne to sa mení. Mení sa napríklad aj teritórium priemerného chlapčenského jedinca (čiže mňa). Voľky-nevoľky, musel som sa prispôsobiť. Opustil som moju izbu aj s gaučom. Viete, keď veľa stratíte, objavíte krásu aj v tom mále, čo vám ostalo. Na chvíľu sa život upokojil. Všetko do seba zapadlo. Rodičia mali svoje teritórium, ja som mal teritórium a aj sestra mala to svoje. Dokonca rodičia zaviedli tri územia, ktoré boli teritóriom celej našej svorky. Tuším sa volali kuchyňa, kúpeľňa a obývačka.

Samozrejme, dokonalý život, nikdy nebude dokonalý. Čo vlastne znamená, že dokonalý život neexistuje. Začalo to tým, že mama výrazne pribrala. Potom kamsi odišla, a vrátila sa s niečím malým, roztomilým a smrteľne nebezpečným. S novým samcom! Priznávam, na istú chvíľu som podľahol tej klamnej nevinnosti, ktorú z neho bolo cítiť asi tak, ako bolo z vécka cítiť otca. Musím priznať, v značkovaní ma oco navrch. Zatiaľ! Našťastie ten klamný ošiaľ roztomilosti neúčinkoval dlho.

Každú noc to malé samča zavýjalo ostošesť. Môj dokonalý život sa rozpadal. Uplynulo trocha času a zo samčiatka sa stal samček. Ja viem, myslíte si, že toto bude ten happy end. Ale nie, to bol len začiatok! Ten… zver sa totižto nasťahoval do môjho teritória. Ste ohúrení? Nečudujem sa vám. Osobne, ani ja som nečakal takýto zvrat.

Ako správny samec, som si musel zachovať dôstojnosť. Po pár neúspešných pokusoch sa mi podarilo jemne zdvihnúť toho spiaceho konkurenta, a vyniesť ho do obývačky. Nech si chrápe tam! Misia síce bola úspešná, ale ráno nebolo práve príjemné. Nerozumel som síce, čo sa mi rodičia snažili povedať, no pochopil som, že moje územie má byť aj jeho územím. Najskôr sa mi to zdalo absurdné! Potom som si však uvedomil, že aj rodičia zdieľajú rovnaké teritórium.

Máme byť ako rodičia? Ak áno, chcem byť mama! Mama je skutočným vodcom svorky. Oco sa síce tvári ako alfa samec, ale zakaždým poslúchne mamu.

Skúsil som teda spolupracovať. Ukázalo sa, že samček chcel zaujať rovnakú pozíciu ako ja. Čiže pozíciu vodcu. A to sa nesmelo stať! Ja som si vodcovskú pozíciu vybojovával zubami a nechtami, on vreskom a revom. Sily boli vyrovnané. Dlhý čas sme v súboji remízovali, no potom nastal zlom. Z ničoho nič som musel chodiť do školy. Izba na celý deň prepadla do nadvlády môjho soka. V škole som sa však naučil premeniť nevýhodu na výhodu. Preto, keď som sa naučil písať, na dverách do mojej izby sa jedného dňa objavil nápis: NIGDO KTO NEVJE ČÝTAT NEMVOZE FSTUPIT DO TEYTO YZBY.

Z neznámych dôvodov to môj päťročný brat pravidelne porušoval. Čas plynul, a rivalita medzi nami uberala na intenzite. Mohli za to takzvané zážitky. Preskakovanie ohňa a následné zachraňovanie topánky zo žeravých uhlíkov. Hádzanie kameňov do osieho hniezda a mnohé ďalšie. Život sa upokojil. Až kým mama opäť nepribrala…

 

Matúš Dubjel, 14 rokov

ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (8. ročník ZŠ)

  1. kategória – próza – 1. miesto