My ľudia sme všetci tak rovnakí.

Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame,

krákame o tom, že sme perfektní.

Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla.

No vo vnútri sme všetci prežratí tmou.

Načo? Načo to robíme?

Aj tak raz príde babka smrť opierajúca sa o pušku.

Ani za vranou, ani za holubicou nepríde ako stará známa.

Proste sa raz objaví a namiesto ruky na vás namieri pušku.

 

Petra Kubíková, 11 rokov

ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ)

  1. kategória – poézia – 1. miesto