Problémy.

Máš ich viac, ako dosť.

V noci nevieš zaspať. V hlave si svoje prehry prehrávať stále dookola.

Oni sú mačka, a ty si myš. A ja by som bola pes, keby som mohla. No ja už vystupujem v inom príbehu. A ty si si zatiaľ ani nevykopal noru, stále len utekáš. Nohy ťa každý deň bolia čoraz väčšmi.

Keď si bol malý, chodil si len ku dvom lekárkam: k jednej na hlavu a k druhej na telo. Potom však začali pribúdať, a dnes ich už nevieš ani spočítať.

Občas máš pocit, že svet tebe hovorí po japonsky. Snažíš sa zachytiť jeho slová, prisaháš, že raz im porozumieš. Lenže jeho monológ písaný v tvojich slzách ty nie a nie rozlúštiť. Prosíš ma, pýtaš sa či ťa nenaučím po japonsky – pýtaš sa zle. Svet hovorí všetkými jazykmi. Aj tými, ktoré ja nepoznám.

 

Nápady.

Tých máš trochu menej.

Stále však dosť.

Rádio nepočúvaš, televízor doma nemáš. Celé dni len čítaš knihy.

Vo voľnom čase píšeš poviedky, ktoré hraničia s básňami. A hraničia aj so zdravým rozumom. Rád sa v nich hráš so slovíčkami. Deti si myslia, že slovo myšlienka je zložené zo slov myš a lienka. Ty tvrdíš, že je to myseľ a mienka.

Och, keby si ty vedel, že medzi schizofréniou a genialitou je tenká hranica. A dokonca tam možno hranica ani nie je. Možno je to vlastne to isté.

Okrem písania aj rád maľuješ. Raz si namaľoval dievča, ktorého tvár si si pamätal zo škôlky. Keď si ho domaľoval, pohladilo ťa po duši. Dlaňou.

 

Emócie.

Aj tie sú ti dôverne známe.

Snažíš sa im vyhýbať.

Aj keď dobre vieš, že to nie je možné.

Lebo ľudia sú ako soľničky – zatrasieš nimi čo i len trochu a všetko, čo majú vnútri sa razom vysype von.

Kdesi si čítal, že základných emócií je vraj šesť. Toho dňa sa počítač pokazil, po tom čo si naň vypľul všetku kávu, čo si mal práve v ústach. Od prekvapenia (a výsmechu!?).

Psychickými chorobami si nikdy netrpel. No normálny si tiež nebol. Ty si tvrdil, že si proste blázon. Nič viac, nič menej. Človek, čo svetom pláva bez diagnóz. Pýtaš sa sám seba: Existujú ešte vôbec takí? Šeptom ti odpovedám („Áno!), no ty ma nepočuješ. Ty totiž počuješ len to, čo ja chcem aby si počul.

 

Názory.

Máš ich všelijaké, no hlavne kontroverzné.

Najmä tie politické.

Osobne v nich však nevidíš význam – veď aj tak nám raz všetkým vymyjú mozgy. A naše názory nebudú nič platné. Alebo nie?

Definovať ťa jedným slovom je jednoduché. Demotivovaný. Flegmatický. Melancholik. Bez. Energie. Dúfaš v zázrak. No zároveň tvrdíš, že ten nikdy nepríde.

Kontroverzné. Už rozumieš?

 

Tvoja večerná rutina.

Najprv si vytláčaš vyrážky na duši. Vždy na druhý deň ti pokožka sčervená – pocitmi to ale nebude. Do postele si líhaš krátko pred západom slnka. V perinách sa utápaš rovnako ako v tvojich čiernych myšlienkach.

Po nociach píšeš mierové zmluvy sám so sebou. Vrývaš ich lyžicou do steny.

 

A vieš, čo po nociach robím ja?

Vymýšľam metaforu môjho života.