V rohu parapetnej dosky má plechovú škatuľku s diabolkami a v kúte pod rebrom opretú vzduchovku. Nikdy nenabíja, len cez koleno ohne zbraň, zlomenú narovná a prásk! To stačí, aby vyplašila zo dvadsať škorcov na čerešni. Potom ešte jeden prásk, vraj aby vyleteli aj tie nahluchlé. Chváli sa tým, že keď vystrčí hlaveň z kuchynského okna, záhrada krásne stíchne. Prááásk! Práásk.

„Odpadla mi muška,“ baštrnguje pred synom kovovou ničotnosťou, klopká o miesto, kde predtým bola nasunutá, hoci sama nevie, či ani ako.

„Na čo ti je, keď aj tak nemieriš, babka?!“ odvráva jej aj jej zapekaným rezňom, čo nie sú klasické rezne. Už by mohla prestať vymýšľať. Ešteže z každého nového koláča je vždy zas krémeš. Podpichuje ju, že málo sladký. Ona potom spraví len štrúdľu, kým sa neudobrí. Prásk! Drozdov by jej bolo ľúto. Škorce sú háveď. Pohrká diabolkami.

Po každej návšteve záhrady nezabudne pripomenúť, že veľkú čerešňu obžrali celú a napočítala päť čerešní. Zamračí sa na vzduchovku. Tie plody nikoho nezaujímajú, v štrúdli sú identické domáce ako tie zo školskej jedálne, od sestry, z modrého päťlitráku, ktorý minule obdivovali a meditovali nad ním, ako sa im asi tak podarilo zrecyklovať ho do tejto farby. Na jeseň ho naplní vylúskanými orechmi. A bude štrúdľa, ak ju budú hnevať a ak bude mať zavarené čerešne.

„Posledných päť som napočítala…“ povzdychne, zalomí rukami a potom vzduchovku. Prásk.

„Donesiem ti z roboty!“ odmrmle dcéra a mračí sa do ryžových rezancov. Má celiakiu, nikdy nejedla krémeše, ani štrúdle, ani nič. A tak sa hnevá permanentne. Nedá sa udobriť.

„Tú čerešňu treba vyťať…“ zopakuje občas provokačne všetkým a oni vedia, že buď spadne na dom a poničí strechu, alebo na vedenie, alebo na cintorínsky plot, alebo na vedenie aj cintorínsky plot. Nedá si vysvetliť, že aj keď je naklonená, na nijakej fotke to nikdy nie je vidno a tak im ju neveria. Dotiahla starostu do dvora.

„A ozaj, …naklonená je.“ Skonštatoval starosta, odfotil a potom odkázal, že zo životného povedali, že naklonená nie je a od marca do októbra sa stromy vytínať nesmú. A 10-eurový kolok k tomu za vybavenie žiadosti. Odvolali plošinu, suseda, čo chcel drevo. Napiekla štrúdľu a hnevala sa. Prááásk.

„A šak nech padne! Nech im potrhá vedenie! Aj poničí cintorínsky múrik! Aj vedenie, aj múrik! Nech! Potom sa zbadajú.“ Prááásk.

Pred rokmi na nej, na odťahovom lane viselo koleso z auta. Natreli ho na žlto, keď zostalo farby z trubiek na plynové potrubie a hojdali sa všetci. Keď do neho napršalo, pršalo aj pri hojdaní. Mali mokré zadky a výskali ako besní. Vtedy sa škorce asi báli. Zostávali na lipách na cintoríne a závistlivo hľadeli do dvora. Decká sa načahovali po konároch obsypaných čerešňami a kmásali ich celé. Vždy ich bolo aj tak dosť.

„Posledných päť som narátala…“ Posledných päť vnúčat bolo najbesnejších.

Potom prišli škorce. Možno najmladší, keď dospel, nemal prerezať to lano a odgúľať koleso do starého mlyna, kde dedinčania vyvážali všetko nepotrebné. Aj všetky spodné konáre obrezal, zavadzali pri chodení. Čerešňa plakala žltými priezračnými pupákmi miazgy. Trčali z polovice kmeňa, od kôry dostávali červenkastý nádych. Kým nestvrdli, zababrali by všetko. A predsa nikdy nič, čerešňu si už nikto vtedy nevšímal.

Iba ona. Prááásk!

„Všetko požerú. Do poslednej. Nič nezostane. Posledných päť som narátala…“

Pred rokmi pod ňou bývala lavička a stolík. Krájaval na ňom na kocôčky chlieb pre ryby v rybníku. Potom zbieraval naďobnuté čerešne po škorcoch do kýblov a nosil tým rybám. Mlčal a žul ženine konce zo štrúdle, ktorými každý pohrdol. Potom sa úplne odmlčal. Po dedičskom rybník predali. Na lavičku serú škorce. Aj na stolík, aj na tácky a kýble i nožík so zlomenou rúčkou omotanou leukoplastom pod ňou, čo nemá kto zaniesť do mlyna.

„Nie je tam už ani jedinej…“ sadla si pred okno v prázdnej kuchyni, dívala sa k stromu a bola vážna. Nepiekla.

Nebolo s kým sa udobriť.