Občas
keď je noc

príliš hravá
Vyjdem
na balkón
Absorbovať
trochu nekonečna
Husou kožou

Vtedy ich cítim
civieť
do mňa

Svetlá mesta
ako odraz tých nad nimi

Alebo naopak

Obraz
surový a
bez metafor

S tisíckami rýmov

Krik
sklo
krv
a
slzy

Zbytočne navreté
žily
nemohúcnosti

Z budúcnosti
len ohryzky

Ďakujem mami.

Odpovede?
Otázky!

Čas ako kat
a príliš veľa
sudcov.

Občas mám chuť
zavesiť sa na strom.
Hlavou dolu.

A nechať svet vytiecť ušami….

Počúvam

V skutočnosti
len niekto
rozpráva

Raz budem starec
A zomriem si
v náručí
Čas sa tak večne detsky
usmeje a spýta sa:
Kto koho vlastnil?

Vtedy mi to bude ľúto
Tak si teraz aspoň trochu
požičiam

Prestávku