Počula som že, pekná reč aj železné dvere otvára, ale som tomu nerozumela, kým sa nedotrhalo to, čo vám rozpoviem.
Chlapec bol vždy zlý, vysmieval sa, trhal kvety v susedných záhradách, kričal, hádzal kamenčeky na ľudí aj zvieratám ubližoval, jednoducho všetkému čo mu bolo na ceste. Všetci boli naštvaní na chlapca. Nikto ho neľúbil. Z času na čas sa z chlapcovho domu mohol počuť krik jeho otca. Potom sa chlapec schovával v jednej menšej hôrke, ktorá bola v tej istej ulici. Všetci sme vedeli, že si jeho otec vypil pálené a keď sa vyspí bude zas v poriadku. Ale chlapec nebol v poriadku, to ho rozhnevalo ešte viac a hádzal šinavú loptu na susedinu prestretú bielizeň. Vypustil susedovho Dunča z dvora, kým sa voľačie húsky na pokoji pásli na ulici. To aj bolo všade páperia, akoby sa vankúše z celej ulice rozpárali. …toho dňa som si začala čítať knihu s rozprávkami. Bol pekný slnečný deň a prichutil sa mi džús. Odišla som si domov pre šťavu a knihu som nechala vonku. Kým som prišla mala som čo vidieť. Chlapec mal moju knihu v rukách, smial sa a začal ju trhať a behať s ňou. Začala som ho obháňať a kričala som mu špatné slová, ale darmo. Bol rýchlejší odo mňa. Zbierala som vytrhané strany a slzy mi začali padať. Už takmer bez sily som mu povedala: „Susedko, prosím ťa, netrhaj knihu, môžeme ju spolu čítať“. Zastavil sa a prestal trhať knihu. Smutne mi vracal knihu a povedal, že on nevie čítať. Spolu sme ju polepili, čítala som mu a pili sme šťavu.
Dožila som, že pekná reč u môjho suseda otvorila jeho železné dvere, v ktorých bol zamknutý. Ešte stále si niekedy požičia nejakú moju knihu, ale ju nevracia roztrhanú.