V mobilovom budíku spieval Alan Walker „Ignite“. Znamenalo to, že je sedem tridsať päť. „Ani v zime ráno nie je taká tma,“ pomyslel si Cameron, keď sa zobudil. Prezliekol sa a vyšiel von. Ráno bolo temné ako noc. Vedel, že ho nič dobré nečaká, pokiaľ nie je farboslepý. Shon, jeho verný pes, nebol biely, ale čierny. Zhrozene sa rozhliadol dookola… Celé mesto bolo ako zo starej fotografie: domy a paneláky strašili farbami ako z hororu, obloha zosychravela a znudení vtáci spievali pohrebnú pieseň. Cameron sa pozrel aj na seba. Reflexné tričko mu zosivelo. Skoro sa pocikal od strachu.

Po chvíli zbadal drobnú postavičku, jedinú farebnú. Mala na sebe ružové šaty, ktoré zdobili trblietavé krídelká. Pleť pekne opálenú, vlasy v drdole. Žiarila ako ružové slnko. Práve prefarbovala posledný zelený krík na čiernu kôpku nešťastia. „Čo sa tak na mňa pozerá?!“ drzo ohrnula nos. Cameron len mykol plecami a radšej nič nepovedal.

„Moju pomstu nikto nezruší, toto mesto bude navždy, navždy prekliate!“ rozčúlene víla dupla nohou až sa zem zatriasla.

„Nerozumiem,“ Cameron prekvapene otvoril ústa.

„Ty nevieš, že som víla Wanda, ktorú vyhodila mama z Fairy City pred sto rokmi?!“ zahromžila víla.

Cameron stále nerozumel, neveril vlastným očiam. Možno preto, že na víly neverí. „A prečo ťa vyhodili?“ opýtal sa nechápavo Cameron.

„Potrebovala som sa len vyzúriť!“ vysvetlila mu Wanda.

„Tak si vybi nervy na niečom inom,“ nahneval sa Cameron.

„S mamou sme sa pohádali. 99 dní som si nedokázala upratať svoju izbu… Mama sa mi vyhrážala, že mi roztrhá prihlášku na moju vysnívanú školu – Vysoká škola mágie a lietania,“ nariekala Wanda. „Že vraj len všetko začnem a nič nedokončím, že v mojej izbe je obrovská vrstva prachu, čo je dôvodom toho, že v izbe nefungujú zaklínadlá, že nemám prehľad medzi čarovnými paličkami a že v izbe sa nedá lietať, lebo pre neporiadok tam nie je miesto pre trepotanie krídel… Vo svojej duši sa cítim čiernobielo. Tak presne takto vôkol seba všetko maľujem,“ schúlila sa do nešťastnej guličky.

„Naše mesto takto rozhodne nezostane!“ poznamenal Cameron a podal Wande ruku. Víla sa Cameronovi úprimne páčila a chcel jej pomôcť: „Čo keby si vo Fairy City vo svojej izbe upratala, dokončila načaté veci a ja by som medzi tým rozmýšľal, ako nášmu mestu vrátiť farby, dobre?“

„Jasné, o chvíľu som späť.“ Wanda sa na Camerona usmiala a tryskovo letela do Fairy City.

Skoro spadla od hrôzy. Na stenách jej izby viseli hnusné pavučiny, z ktorých vykúkali veľké pavúky. Dlho ich nikto nevyháňal z izby… Wanda nemala nič iné na výber, len dať izbu do normálu. Rýchlo usporiadala čarovné paličky podľa farby dúhy, vrecká s kúzelným prachom zoradila podľa výkonnosti a odložila do poličky nad stolom. Storočné plesnivé zbytky jedál zhrnula zo stola a zahodila do koša. Stôl musela najprv vydezinfikovať, potom ho vyleštila. Všetky svoje šaty vyprala, zašila diery od molí, vyžehlila a zavesila do vyčistenej skrine. Najprv knihy zbavila prachu pomocou vysávača, potom poukladala do knihovničky podľa veľkosti knihy o móde, knihy o mágii podľa abecedy, učebnice podľa predmetov, knihy lietania podľa hrúbky. Bola to teda fuška! Tuším, že sa Wande podarilo utrieť prach za tri vrecia.

Práve keď vyslovila zaklínadlo, ktoré malo zachrániť víly premenené na jednorožce: PREMENUS JEDNOROŽUS SPÄTUS VO VILUS, prišla mama. „Čo tu robíš?“ prekvapene vypleštila oči na Wandu.

„Ahoj, mami. Prišla som si len upratať izbu a… Chcem sa ti ospravedlniť. Chcem ťa objať! Mám ťa rada! Prepáč mi!“ rozplakala sa Wanda a pritúlila sa k mame.