Hriala som sa na teplom slnku, ktoré nevyšlo už pekný mesiac a veľmi som si to užívala.
Na chvíľku som aj zabudla, že za mnou stojí náš „úžasný“ panelák s jeho zaujímavými príslušníkmi, medzi ktorých patrí aj naša 79 ročná sklerotická a trochu čudná suseda Olívia, celým menom Olívia Mária Gerberová. Tá sa domnieva, že sa celý panelák prepadá pod zem a preto každé ráno hádže hrniec von oknom a počíta sekundy jeho dopadu na zem. Keď sa náhodou stane, že sa prepočíta a hrniec padne o sekundu skôr, už kričí na celý panelák a dostáva hysterický záchvat. A hádajte kto potom tie hrnce chodí zbierať?
Alebo si vezmite ďalšieho suseda, Alexa, z tretieho poschodia. Ten sa bojí vojsť do výťahu, lebo vraj výťah spadne a na chodenie po schodoch je už starý. A to má len 60 rokov! Preto sa chce presťahovať na prízemie.
Ešte je tu aj Oliver, osemročný chalan, s ktorým som sa chodila niekedy hrávať von. Minulý rok som si zlomila pravú ruku pri spoločnej sánkovačke. Ruka sa mi zahojila, ja som vyrástla a už sa mi nechce chodiť hrávať sa na dvor s malým chlapcom
A ďalej tu máme preslávenú fajčiarku, bývalú opernú speváčku na dôchodku. Každé, každučké ráno sa posadí Margaret na balkón, zapáli si cigaretku, niekedy aj dve naraz a spustí svoj pre mňa neznesiteľný škrekot v podobe operného spevu. „O mio babbino caro“ som ešte pred dvoma rokmi považovala za moju obľúbenú áriu.
Normálne som šťastná, ak sa mi dostane minútka ticha pred televízorom, pretože v tom čase kedy ja sledujem obľúbený seriál Panelák, sa naša milá hluchá suseda Viola nad nami posadí do svojho asi 100 ročného kresla. Zavŕzga ním na plné „pecky“ zapne v telke svoju úžasnú telenovelu, ktorú pokladá za náučnú a zo života. V každom dieli dvadsaťkrát zopakujú tú istú vetu: „Nie Elisabeth, neopúšťaj ma!“ Ako keby to nestačilo starká nahlas vykrikuje: „No taaak, už ju pobozkaj!“ Takže seriál Panelák mám aj s dabingom.
No čo už, takto vyzerá náš úžasný panelák s piatimi poschodiami a tromi rozbitými oknami v pivniciach. Je piatok poobede, ja sa ešte stále vyhrievam na slnku a teším sa na víkend, lebo mamina a tatino odišli na krátku dovolenku. Moju malú päťročnú sestru Klárku dali k babke a ja budem celé dva dni doma sama. Pre každý prípad ma síce príde skontrolovať teta Vierka, ale tá je fajn. … A to si poriadne užijem. Pozvem si svoje kamošky, urobíme si pyžamovú party, tak ako mi to rodičia sľúbili a celý ten čas sa budem napchávať zmrzlinou a pistáciovými orieškami.
Síce je piatok trinásteho, ale ja nie som poverčivá, takže je to pre mňa úplne normálny deň.
No zrazu mi zazvoní telefón. Volá mi babka, že sa necíti dobre. Má teplotu, a tak nemôže postrážiť Kláru. V tej chvíli zo mňa úplne opadla radosť. Vybrala som sa autobusom k babke. Z rozrušenia som namiesto na zástavke Bárenova vystúpila na Repovej a jednu zástavku som musela ísť chtiac – nechniac pešo.
Keď sme sa s Klárou doteperili domov, naša „milá“ pani susedka Olívia sa akurát zobudila z poobedňajšieho spánku a hneď, ako jej sny opustili hlavu, začala znovu bombardovať chodník plechovými hrncami. Jeden z nich namiesto chodníka namieril rovno na moju ľavú nohu. V duchu som si zanadávala, zodvihla hrniec, na šťastie len celkom malý, na varenie vajíčok. Aspoň že sa mi nič vážne nestalo. Celá nahnevaná som sa pozrela dohora na inokedy zdeptanú starú babku, ktorá sa tentokrát rozosmiala na celý panelák. Volala na mňa, či by som jej ten hrniec nedoniesla. Hrniec som jej odniesla a ako „bolestné“ som dostala ďalšiu várku smiechu aj od Kláry. Haha, lenže mne do smiechu veľmi nebolo.
Doma som hodila tašku do predsiene, sestru som posadila na sedačku, zapla jej Simpsonovcov a utekala kúpiť pizzu a džús do pizzerie, ktorá je priamo v našom paneláku. Asi jediné, čo ma dokázalo podržať v dobrej nálade, bola „múdra“ plešatá hlava Homera Simpsona, ktorý vďaka svojej mozgovej kapacite robil ešte väčšie hlúposti ako moja sestrička, keď nešikovne jedla ešte horúcu pizzu.
Keď Klárka unavená zaspala, ako by to nestačilo, náš úžasný sused asi prvýkrát v živote „odvážne“ nastúpil do výťahu. So základmi jeho ovládania sa už asi stretol, pretože vedel, ktorý gombík na čo slúži. Lenže hneď, ako sa zavreli dvere, spanikáril a postláčal všetky gombíky, ktoré mu prišli pod ruku. Medzi nimi bolo samozrejme aj tlačidlo STOP, takže potom, ako sa výťah zastavil, spanikáril ešte viac. Myslel si, že spadol do šachty. Začal volať o pomoc, prstom neprestajne tlačil na zvonček. Nastala panika vo vnútri výťahu aj mimo neho. Susedia sa dohadovali, koho treba volať na pomoc najskôr. Všetci sa prekrikovali, aby na seba vôbec počuli. Zvonček naďalej zvonil a k tomu sa pridala aj moja sestra hlasným plačom. Práve sa zobudila celá vystrašená z toľkého kriku. Už sme ani ja ani susedia nevedeli, koho treba ratovať skôr. O pol hodinu bol náš pán sused Alex z výťahu vyslobodený a moja Klárka konečne utíšená. Konečne pokoj!
Lenže teraz hádajte, čo robí naša fajčiarka Margaret. Tá nie je spokojná, lebo zase fajčí na chodbe. A to nie jednu, ani dve cigarety, ale rovno tri naraz. Asi ju niečo trápi. Chodí po chodbách v ružovom župane zo sekáča ako dáky duch. Ohorky z cigariet niekedy hádže na podlahu. Zazvonila pri našich dverách a poprosila ma, aby som jej požičala vajíčka. Keď som jej pri dverách podávala naše posledné tri vajíčka z chladničky, práve išla okolo pani Lokryová z tretieho so svojim psím miláčikom. Povedala, že sa akurát chystá k nám. Chce ma poprosiť, aby som jej večer vyvenčila jej miláčika – buldočíka, lebo ju dnes trápi reuma viac ako inokedy. Neváhala som, schmatla som kabelku, zavolala Klárku a tešila sa, že mám dôvod ísť von. Navyše, minule mi pani Lokryová dala za venčenie tej obludy dvojeurovku. Rozmýšľala som, koľko mi ich dá dnes. Samozrejme, že pani Lokryová nezabudla pripomenúť, že tie peniaze dostanem, len ak sa jej miláčikovi, teda tej oblude, nič nestane.
Lenže osud mal so mnou iné plány. Keď som uvážila, že tej prechádzky bolo viac než dosť, a že je načase ísť domov, zistila som, že v kabelke nemám kľúče ani peňaženku. Tento raz som spanikárila ja. Sadla som si s Klárkou na lavičku a rozmýšľala som, čo urobím. Odovzdám obludu paničke, dve eurá mi budú stačiť na lístky na autobus MHD, ktorým sa dostaneme k babke. Ona má náhradné kľúče. Super, vec vyriešená. Lenže obluda vyhladla a ja dom si nevšimla, že cestou po schodisku k paničke si pochutnávala na ohorkoch, ktoré tam nechala naša fajčiarka-speváčka Margaret. Mohla som sa s peniazmi rozlúčiť! Hádajte prečo. Nikto by sa nič nedozvedel, keby sa ten „psík – miláčik“ nepovracal rovno pred nohy pani Lokryovej, ktorá mi už – už podávala vytúženú dvojeurovku.
Sadla som si s Klárkou, ktorá mala milión nezodpovedateľných otázok na psiu tému, do autobusu a modlila som sa, aby neprišiel revízor. Tentokrát sme mali šťastie v nešťastí. Neprišiel. Ale mohol by, veď je piatok trinásteho. Ale ako vidíte, potvrdilo sa, že to s tým piatkom trinásteho je iba výmysel.
Babka vďakabohu nespala a bola schopná mi zhodiť náhradné kľúče od nášho bytu z balkóna, zatiaľ čo som jej sľubovala, že jej ich zajtra vrátim.
Keď sme sa konečne dostali domov, bolo asi pol ôsmej. Klárka bola umrnčaná, aj ja som bola z celého dňa unavená. Hľadala som babkine kľúče vo vrecku nohavíc a zamrazilo ma. Celý ten čas som svoje kľúče od nášho bytu nemala v kabelke, ale v pravom vrecku nohavíc. A to som ešte stále verila, že to s tým piatkom trinásteho nebude pravda. Chcelo sa mi plakať aj smiať zároveň.
Volala mi mama, ktorá už vedela, že babka má teplotu. Pýtala sa ma ako to zvládame. Ja, ako veľká hrdinka, som ju ubezpečila, že všetko je v najlepšom poriadku, nech si užijú dovolenku a že v akútnom prípade volám tetu Vierku.
Klárka zaspala skôr, ako si stihla umyť zuby. Ja som si pustila telku. Dávali Panelák. A zhora bolo počuť „vrzg, vrzg…“ a „Ó, neopúšťaj ma!“ Tentokrát mi to vážne prekážalo. Vybehla som po schodoch, pozdravila Olivera umývajúceho podlahu na medziposchodí a zastala som pri dverách s menovkou Viola Škrabáková a drevenou tabuľkou s nápisom TU BÝVAME MY. Na nej je nakreslený obrázok babky s mačkou na rukách. Klopala som, dvere sa po dlhšej chvíli otvorili a v nich Viola v celej svojej paráde s keksíkmi, ale bez mačky. Slušne som ju poprosila, aby stíšila telku a ona nenormálne prikývla.
Víťazoslavne som kráčala dolu schodmi. Zrazu som sa pošmykla na mokrej podlahe, ktorá ešte asi neuschla od Oliverovho umývania a udrela som sa čelom o stenu. No a teraz mám na čele peknú hrču. Pekná pamiatka na piatok trinásteho. Ešteže zajtra je sobota. Štrnásteho. Sadla som si k telke. Panelák sa už aj tak skončil, ale život v tom našom paneláku sa nekončí ani v noci. Zaspávala som po náročnom dni. Akoby z diaľky som ešte počula staré známe: „Diego, neopúšťaj ma!“…
Ó, aby som nezabudla, v sobotu ráno naši volali. Ešte v piatok sa rozhodli, že asi bude lepšie, keď prídu domov skôr. Teda, že večer sú doma. Žeby boli poverčiví?