je svet

taký

čo sa rozpúšťa

na jazyku

no nedá

sa prehryznúť

 

čo hladí

svojimi zamatovými

lístkami

na pichľavých

vetvičkách

 

kde sa dá noc

pripodobniť

iba k snom

a farby nesedia

k zaužívaným

predstavám

 

tam ležím

v tichu

vykúpaná

v čerešňových plodoch

zahalená

v krvavej farbe

a predsa

tak pokojne

 

tam ťa vpustím

kde zima

nikdy nepríde

iba vločky

 

budeme zomknutí

v tanci

a dozrievať

ako plody

pod tým stromom

 

vzpriamená

si v sebe

nesiem

zvyšky tepla

útržky svetla

mnoho

slanej vody

polievam ňou

kmene

drsné a holé

čo kedysi

hladili

a spievali

vo vetre

 

láskam stromy

to čo ostalo

tým čo som nazbierala

v sebe

 

a milovať ich

ako vtedy

vysadiť tak

kvety

a uzdraviť

les

 

len milovať

a nahá

spávať

pod ich drevom

tak bezprostredne

v sebe

voľná

milovať

sa naučím