je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa...
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva...
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne...
ticho ticho sedí medzi listami slnko si číta z vtáčích nôt stromy vystrkujú zvedavé prsty k oblohe čas sa skryl do presýpacích hodín
V košiariku na fúriku spí sliepočka kiku-riku. Kohútik ju merkuje od Lapaja na dvore. Prišli kačky zvedavé, šuchli košiar do trávy a na tráve zrazu stali kuriatka a čipotali.
Náš svet je nádherný. Nájdeš tu priateľa. Jeho dotyky majú mnoho farieb. Život je krásny a cítiť ho v každom slove. Vtedy nás teplo zaleje až po uši.
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík...
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len...
Zima je ako chladné slnko, chlad jej nerobí problémy. Biela krajina zaviata snehom. Umrel kvôli nej vtáčí spev, len sem – tam poletúva vtáčik – samotáčik.
priniesol si farby do tmavého sveta zapĺňaš každý prázdny stĺp len aby si ľuďom predal dočasný úsmev celý víkend nás meníš na dúhy s tvojím odchodom v nás zostáva naše bezfarebno
Verím, že slniečko bude stále svietiť. Chcem, aby nebol zlý v svete nik. Ukladám tajomstvá do srdiečka. Zamykám ich, aby ich nik nepoznal.
skrývaš moje staré ja vo fotografiách a tvrdíš mi že už neexistuje si stále krok predo mnou čím si väčší tým mi spôsobuješ viac starostí a poza môj chrbát kopeš hrob fantázii až kým nevytiahnem pero a nepreškrtnem ťa strať sa v matematike aj tak si len číslo
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo,...
ladne sa kĺžeš po záhrade krok-šum-krok zdravíš všetky kvety prihováraš sa stromom so slnkom maľuješ dúhu na oblohu niekedy prídeš aj bez ohlásenia sa v správach o počasí iba ma zavoláš von a tak kráčam s dážd(n)ikom
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký...
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
tma je zviera skryté pod každým listom živého plota kráčam potichu aby som náhodou nestúpila na jej ostražitý pohľad je piatok večer až domov skrotil môj čardášový krok
je pre prírodu spoveď vysiela hromy a blesky karhajúce kvapky ako očistec nakoniec sa nad všetkým ticho zľutuje
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád...
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé...
