Milovala som ťa Milovala som ťa viac ako si si mohol priať milovala som ťa nadovšetko viac, a viac, než sa mohlo zdať. Točil sa okolo teba celý môj svet bol si moje slnko môj mesiac môj vysnený sladký ako med no horký ako jed. Milovala som...
Láska je to slovo čo vystihuje moje city. Moja myseľ, s tvojou dušou jeden symfon cíti. Neha je to, o čom hovorí tvoj dotyk tvoj šepot, tvoj pohľad v mojej duši nezmazateľné stopy. Dôvera je to čo cítim, keď stretnú sa nám pohľady nemusíš nič, len buď...
Do odvrátených očí pozerám sa a spomínam. Zem sa ďalej točí no moje srdce zhasína. Nedovoľ tme aby pohltila iskru našich duší, nedovoľ tichu vládnuť nech naše slová nepreruší. Stoj mi po boku keď búrka aj silné stromy láme, buď mi viac blízko keď blato zdolávame. ...
Oci, ďakujem že si chcel aby som tu bola. že chcel si ďalšie dieťa, po prvom synovi. Že chcel si aj dcéru, do ktorej vtisol by si svoju pečať, keď do otcovskej náruče sa ti ponorí. Dostal si mňa, to malé krehké, dieťa s nejedným hendikepom no s...
Z nesebavedomých čriepkov pomaly si skladáš srdce čo patrila by tebe. Túžiš po láske nehe, chceš počuť “milujem” no z mojich úst sa to ťažko derie. Som zranená a moja duša stále blúdi v minulosti mladá, slabá, túžiaca po láske ale s kopou pochybností. Si dobrý...
Usmej sa usmej Aj keď nemáš na čo Nemusí každý Deň skončiť plačom Usmej sa usmej Nech vidno ti zuby A otočíš líca Iným na ruby Usmej sa usmej Doba si to žiada Vraj odplašíš takto Nejedného hada Usmej sa usmej Aj keď len trochu Dokážeš rozosmiať Možno aj...
Aj keď svetlo potrebujem Pred tvojim slnkom hľadám si tieň Popáliš ma alebo nie Iba Boh to vie Kým ja tlačím po púšti čln Ty kráčaš proti príbojom vĺn Bod kde sa pretne more a súš Chcem nájsť tiež to skús Dnes mám kompas stratených ciest Nechám...
Kde je tá budúcnosť Čo mala prísť Slnko svieti ale cítim len chlad Šťastná chvíľa je epizóda bez repríz V náhlom daždi ti nemá kto dáždnik dať Prázdne miesto po tom Kto sľúbil že bude Aj v najhoršom vetre tu stáť Tých čo veria slovám je sklamanie údel...
Zlodejka vzdušných bozkov Chodíš mi po hlave Aj keď sa cítim zdravo Ide mi o zdravie Hrdinka z mojich veršov Snáď sa raz stretneme Dovtedy prejdem pešo Len míle bezcenné Autorka mojich žiaľov Aj mojich radostí Stále máš naponáhlo Keď ťa chcem pohostiť Strážkyňa môjho spánku Už...
Unavení z polčasu Chceme hrať zápas chceme hrať zápas Žiariť a nikdy nezhasnúť Všetkému chápať všetkému chápať Už vieme že omyly učia nás viac než pravdy A čím noci sú drsnejšie tak deň nás potom hladí Obsadení do rolí Bez skúseností s hraním bez skúseností s...
Len pred niekoľkými spomienkami, odkrývali sme si z očí dlane. Ignorovanie varovných signálov bolo predzvesťou reakcie prchavých látok. Do obývacieho priestoru sme vtrhli ako októbrový sneh. Klesali sme privysoko, aby to bolo len všednou rutinou. Kávu sme však chceli piť zatiaľ každý z vlastného hrnčeka. Opona dôverných chutí padá...
Narábam s tebou ako hrnčiar s hlinou. Obliekam si ťa do svojho obľúbeného rúcha, ktoré prechádza cez moje meno a tvoje boky. Z očí ti po tisíci raz, blčia hnedozelené plamene. Šľahajú do priestoru len tak – ohlušujúco a ticho, ako keď zomrie posledná nota v sonáte. Ako hrnčiar viem, že budeš...
Na stole v kuchyni je pohár s vodou. Chlapec sediaci vedľa studenej večere doň máča papierový obrúsok. Sleduje, ako sa voda šplhá nahor, celkom akoby sa bála sklenenej steny, ktorá len mlčí. V miestnosti je už šero. Farby splývajú do jedného odtieňu a na svetlo šahá len ona. Kvapky za oknom sa...
spisovateľkou hoci nemám magické schopnosti neviem dávať život nedokážem komunikovať ale ako spisovateľka – zo 46 písmen viem vytvárať celé svety vdýchnuť život vymysleným bytostiam hrať sa so slovami ako šašo s loptami ak niekto povie že byť spisovateľka nie je povolanie má pravdu je to životný...
ona bola pieseň aj tak ju nepočul bola maľba a predsa ju nevidel bola báseň a on ju nevedel prečítať bola vesmírom a on idiot
hlava na papieri naťahovala som sa za každým nápadom čas na mňa nečaká násilie nepreferujem ale kedy ma kopne tá pravá múza kam zmizla pointa
sú dni neslané ako počasie tohto týždňa keď aj káva potrebuje kávu že vraj jahody rastú v zemi povedali mnohí tým už ani kofeín nepomáha na raňajky sú najlepšie okvetné lístky gerbery aj peľ je výdatnou pochúťkou v takomto období pomáha jediný liek prespať celý víkend nech viem...
Skoré ráno je jej spoločníkom, kroky na chodníku ju vedú v nový deň. Na ceste nezastaví ju hmla, nezastaví ju dážď či srieň kráča v ústrety chorým… Chodbou sa nesie ticho. V tichu tu plač, tam ponosy, radosť sa k lekárovi veľmi nenosí. Občas kvet, obrátiš list, keď zaznie Si zdravá,...
1 Život Semienko v ňom vzklíčilo náhle bez upozornenia rástlo v niečo vážne Do denníka jesenného záznam nový dostal sa Sýty obal zmenil farby vyčiernil túžby na okraj listy plné snov a prianí stratili význam Duch bielych stien dýchal na ne nepekne, jedovato, na hrane na hrane života Zostal len plač a samota...
chuť známeho čaju vôňu starých fotiek pohyb piesní spoločných slov stratili sa cesty ktoré sa stretávali zostal kríž
ako púpava stáť na lúke a vychutnávať si slnko a potom sa nechať odfúknuť vetrom na miesta kde si nikdy predtým nebola a potom znova vykvitnúť ako nová púpava
je to čo hľadám čo som nenašla v tme čo nie je v neprečítaných knihách to čo nám chýba cez zavreté dvere nevidíme to pekné
a točiť sa s nimi za slnkom tancovať v tempe dňa a nepohnúť sa z miesta čakať na láskavý dotyk človeka a obdivuhodný pohľad na krásu ktorú práve hladí ostaňme tam a zastavme čas pre nás možno vtedy bude teraz a ty mi možno môžeš povedať odkaz ako ďaleko...
ticho po hádke ako nemožnosť čokoľvek povedať ako keď sa tváriš že spíš a nepočuješ no počuješ krehké sklá sa rozbili na nedôveru ich črepiny bodajú dlho
Darmo dnešná doba dáva dôraz dekadentným dejom, dáva Drakovi do dŕžavy deti, drtí domovy, dobrovoľne dusí dobro, dar darov, dobý(í)ja duše, dômyselne, drzo deraví dielo dedičstva dedov, okráda oslobodených o odvahu orlov, oheň, otrokov odmieňa okovami – oká obeživa, ohlúpené ovce odvádza od Otcových ovčiarov, otravuje ovzdušie otrockými...
Som asi Quijotom tejto doby v pokladniach sveta vidím drakov mincu po minci si odhrýzajú z vášho srdca kus mäsa za mäsom Zhltnutí, ste už len mäso a prázdno predsa vás bruchu „Otesánka“ nedám bojujem, krvácam, zúfam si, vstávam mince vám cinkajú v mozgu i v duši Prehratý...
Stromy nocou plávajú, deň z postele lákajú, aj vietor už vstáva, hviezda sa so snom hráva. Z rána búrka žmurká, mesiac si zo sna durká, voda ligotom ožaruje a pes sa s chuťou naťahuje. Aj keď dieťa „značkuje“, matka trpezlivo miluje, za to obloha rada plače, a...
Mraky šantivo plávajú, stromy nás zelenou lákajú, deň rezko vstáva, vietor sa s vlasmi rád hráva. Hviezda nocou žmurká, búrka hrozivo durká, mesiac okienko ožaruje, voda sa po nás naťahuje. Pes hneď zmytý strom označkuje, a dieťa si huňáča zamiluje, matka radosťou z tých chlpov skáče, a...
Mám v hlave dieru vymletú prúdom života, uniká ňou pomaly, neúprosne spomienka, myš aj lienka. Nie je to žiadna osobná Golgota, len zmŕtvenie, beztvará, bezfarbá mžimora – „Vivat milá jesienka!“ Nebolíš, netrápiš, a predsa sa ťa desím. Plnými ústami, čo si surovo odhryzla z mojich snov, mľaskáš, funíš,...
Orlica krúži vznešene predvádzajúc krídla, nozdrami bažiac po mrazivom vzduchu nad bralom, pierkami štekliac mraky, ktoré z toho kýchajú snehové vločky a tie zdravia krajinu: „Šalom.“ A ten pokoj sa derie vnútrom, spútava zvonka, bralo, orol, mrak i vločka sú jeho otrokom, a predsa voľnosť prúdi v ich...
Mlčanie a ja div mojej výrečnosti slovo a papier Obrazy v hluku tichosť predstáv – hurikán krútňava snov, slov Búrka myšlienok myší aj lienok burčí jak burčiak búra Zmysel aj myseľ ako syseľ žgrloší silám puknú švy Kucapaca múk ucha, oka, mozgu, čriev pád, ticho, blízkosť Môj...
Quo vadis Myšlienka volá – je curriculum vitae ticha bez hlasu Ústa v nemote – viem vyrozprávať krásu literami snov More, vlny, soľ – štípe rany, však lieči, búrka čistí breh Prístav je domov – nie, domov je prístav, leť! ruky, objatie Let orla...
Autistan nie je stan pre autá, vonkocom! Oáza, prístrešok, útulok Poslaných Spočinieš v únave, nie si tu votrelcom Náručie roztvára, množstvo snov rozdaných Krajina prazvláštnych prazvláštne vyzerá Vo vode nesídli, na Zemi nehľadaj Podivná nie je tým, že nosí sombréra Len v mysliach a srdciach autistov máš ten...
(Všetkým modrým sveta, ktorých bolel noster mundus až k smrti. Drahým, blízkym, ktorí v srdci išli spolu s nimi. Nostra culpa, nostra culpa, nostra smutná culpa.) Jama čiernou láka smutných slnku z očí Hlúpo sadnú na lep hudbe trýzne duše Vodiac za nos deti smútku, zhltne nádej Kŕmi...
Strom tu stál len psí vek. Nie kmeť, však mal už plod rok čo rok. Mal rád jar pre kvet, čmeľ i peľ. Hmyz mal dom tam, kde bil v strom blesk a hrom. Ten bod, sťa by doň ťal meč, či kord svoj hrot, krv – mok –...
zaseknutá platňa dráždi gramofónové hrdlo noty štípu moje boky vytváram tanečné figúry partner ma vedie po salsovom koberci tvaruje ramená a úsmev nechávam topánky hladiť podlahu vlním sa v nohách hudba neutícha má dlhý repertoár… symfónia sa rozplýva zakopávam o prach zelené oči mažú kalné vízie… zniesla som sa ako pierko...
dusím sa slzami a smiechom v kučerách strácam celú lúku ty mi nežne zvieraš ruku nepustíme sa kým reťaz nezhrdzavie budeme tancovať mimo rytmu… panoráma opaľuje naše telá hojdáme sa v slnečných lúčoch v očiach sa premieta filmový pás bozky majú vlastné titulky púpavový popcorn šteklí nosy sme ako dva motýle na...
obeť ležala v zhasnutej uličke škrabance rozryli jej makeup vlasmi zmyla posledný pot na betóne pneumatikové stopy tetovali fialové chodidlá spln jej roztrhal košeľu gombíky mala namiesto očí hlaveň spočinula na krku zaplietla sa s ružencom pery mala krikom podfarbené… pomsta zanechala krvavý podpis na polnočnej faktúre…
Čo vedie k nebu? zostalo tam svetlo v úsmeve nezmizol z tváre nevidím ťa hľadím na nebo z diaľky v očiach ma jeseň v dychu mráz ako leto v zlatých zrkadlách zlaté lúče v snoch mihne sa tam objímam jeho hlas srdcom, tancom, spevom spomienkou len ta jediná nezhasína, keď sa stmieva splnila...
ticho nezrelý čas sa mihne v dlaniach ako mokrý piesok nič v ňom neostane žlté klasy sa lámu v tichých ranách v krajine kde slnko ráno prestalo vstávať tóny žitia prichádzajú pomaly ako keď vietor nesie slabé krídla nepohnú sa ďaleko zostávajú ticho kým nezíska vietor silu v hĺbke...
Prší zábava v plnom prúde žltý pršiplášť a gumáky majú oči čvachtajú sa v mlákach s radosťou oblaky sa trasú od smiechu neplačú uškŕňajú sa na dobrom vtipe na kaktuse čo nerád mraky vidí tak rozhodol sa ísť na koniec Antarktídy posadil do snehu svoje pichliače vyložil si kufor zeme...
Občas premýšľam ako asi vyzerá nebo kde asi je kde sa skrýva keď ho niet uniesli ho slovo odletelo na povrch ľudskej duše ohňová šou na povrchu zeme sa začína malé svetlo sa zmenilo na nebezpečné blesky potrebujeme poliať zem kúskom šťastia nákazlivej lásky aby rástla, aby kvitla, aby...
Chodíš po nej každý deň je pod tvojimi nohami je vždy pri tebe aj keď ju nevidíš drží ťa v nej je všetko na čo si len pomyslíš stromy, hory, rieky, sny bez nej by nič nežilo ani my žije v nej všetko živé každý list každý kvet každé...
nosíš ich na nohách na výletoch na cestách niekedy nevieš, kam vedú sú s tebou, keď ideš do kina na ihrisko na prechádzku v daždi, na horúci chodník v lete jeden prevlek druhý deň iná farba uzol prepletieš, a zrazu mašľa aby si sa nepotkla o svoje...
Pozerá sa na nás z výšky… Tešia sa mu stromy, kvety, ba aj myšky. Jeho lúče sú ako teplá dlaň mamy. Nenahradíš ho veľkými perinami. S ním je každý deň krajší. Aj ľudia sú k sebe zrazu lepší. Keď svieti, máme chuť sa usmievať. Juj! Chcem mu toho ešte toľko povedať…. Svieť ...
Je strážcom lesa, hoci z miesta nepohne sa. Nohy si ukryl hlboko v zemi. Rukami máva na pozdrav zveri. Zašumí vtáčatám lesnú rozprávku. Spadnutým listom pošteklí muchotrávku. Po rokoch má na kmeni hlboké vrásky. Ľudia by mali mať srdcia plné lásky. Keď kráčam po lese, objímem ho. Môj lesný priateľ…. ...
Lieta si po lúke, pohládza tráve vlásky. Lieta si po poli, strapatí obiliu klásky. Lieta si po ulici, nadvihne sukňu parádnici. Lieta si po parku, zahasí dedkovi fajku. Odfúknutý klobúk potrápi zas babku. Lieta si nezbedník sem a tam. Už za ním nestíhááááám…. Mária Bakajsová, 9 rokov – 3....
Zatvorím oči. Počúvam zvláštny zvuk až sa mi hlava točí. Nie je to hučanie áut na ceste, ani vrava ľudí v meste. Ten zvuk je lahodný pre uši. Jemne ma pohládza na duši. Žblnk, žblnk, žblnk… Voda sa potkla o kamienok… Mária Bakajsová, 9 rokov – 3. miesto ZŠ Sídlisko...
Cvrčky hrajú na husliach vtáci im do toho spievajú medveď robí brumendo občas zaznie komárove tenké bzzzzz had všetko podfarbuje nevedia sa dohodnúť symfónia zmätku až ďateľ všetko vyrieši je to dirigent chaos premení na súzvuk Autor: Maxim Jozef Pisarčík Archív prózy: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/proza Archív poézie: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/poezia...
zem pestrofarebný obraz ročných období maliarom je slnko nemá rado mesiac pretože je jeho najväčší kritik neobjektívny veď sa mu stále krúti hlava svet sa s ním točí vidí rozmazane a hviezdy tie slnko podporujú lebo sú jeho sestry
tik-tak sem tik-tak tam hodiny spievajú čarovná hudba vtáčí orchester ako čvi-rik čvi-rik tik-tak tik-tak tak-tak tak-tak príjemná melódia jedinečná tik – zatvárajú sa mi oči tak – zaspááááááávam čvi – spím ako drevo rik – to už ku mne nedoletelo
má prsty hlboko zaborené do zeme párajú šaty z hliny šijú si z nej život prečesávajú vodné pramene vlasov posielajú odkazy hore pomaly trpezlivo postupne každý rok drží v dlaniach zrelé plody O autorke: Ema Jeleňová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória –...
kúzli kúzleniny. Zeleninovú zelemisku zeleniny. Čmára čmárovito čmáraniny. Ovocno ovocné ovocniny. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – próza – čestné uznanie
Unáša listy oblohou. Trávy s ním tancujú. Víchrica, ty máš ženícha! Vietor sa k tebe hodí. A vaše deti – tiché vánky. V lese je bál. Stromy sa chytili za ruky. Hudbu zabezpečili vtáky. Hrajú všetky píšťaly. A ty si ich kráľ! O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov...
Ľahký zelený koberec. Rozprestretý. Krásu mu dávajú pestré kvety. Masíruje nohy, nik to nevie ako on. Kto to na lúke vysedáva? Kto sa dovtípi? Stráži byliny, farby, hmyz… Svieža zelená tráva. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Oddeľuje moju izbu a mesto. Mesto, kde je ruch, kde sú autá, budovy. Odďaľuje hluk od ticha. Rýchlosť od pomalosti. Jej ruže kvitnú celý rok. Sleduje mesto. Sleduje moju izbu. Stráži ma. Keď zafúka, pôvabne tancuje. Vietor sa do nej zaľúbil. Rozpráva mi rozprávky. Ľudské ucho ich nepočuje. Iba cíti....
Nikdy na teba nekričí. Aj keď si tam narobila neporiadok . Vždy je milá. Prívetivá. Prichýli ťa. Izba. Posteľ. Stolík. Koberček. Polička. Všetko, čo máš rada. Uprataná-neuprataná. Ticho schováva tvoje tajomstvá. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Buď vždy netopierom, keď si netopier, zostaňme visieť dolu hlavou spolu. Možno nás preto aj dajú na pranier, lepšie než zradiť svoju myseľ, vôľu. Majte nás radi, hoci sme aj iní, my za to stojíme, máme vám, čo dať. Iba pre výsmech unesú nás splíny, pre strach...
nepochopila som vtedy že dedko večerníček rozsvecuje okná nepomohla som mu ani vďačným pohľadom na nahrubo načrtnutú panorámu Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. miesto
Stáli sme na brehu z kostí a premýšľali sme, akej farby je voda. Stratení v myšlienkach sme hodili okruhliak. Kým dopadol, tak mu narástli oči ústa stehná ruky blany Skočil, čľupol a roztočil obohranú stereo-platňu. Bez možnosti otočenia pozerám na eben, eden, seba. Zisťujem, že to je len ilúzia....
Musím sa pýtať na vody pôvod, kto dal nám ju do vienka, nutnosťou ovenčil, mystické telo vody pre náš život utvoril. Voda mocná bytosť, múdra a vznešená hojí duše aj rozbité kolená. Záhada vesmíru, pestúnka moja ľuďmi zaznávaná, v srdci ťa mám. Priateľka narodená z manemy v...
Niekde medzi nad a pod sa stratila… Nikto si nepamätá. Aspoň sme si stihli obnoviť vedomosti z alchýmie a skomponovať ambientnú skladbu. Toto všetko za jednu minútu. Náš kľud mohlo narušiť len túlavé hauku: utekali sme iba ja som sa vrátil bol som zrazu sám Tomáš Janešík, 16...
umývaním štetcov umývam hlboko dôkladne pravidelne pokojne (nie vždy) vyprosujem im schopnosť zbaviť sa držať v sebe len to čo musí ostať Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. Miesto
vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi Lenka Melcherová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – 2. miesto
stará knihovnička vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi pokladnička zaváraninové sklíčko od čerešní dostalo druhú šancu cez nálepku...
Pustina hrotí ostrie jedovatých slov, to tečie bolesť hipogrifov, tých krásnych bytostí oživených lietaním, ozvena slov sa odmotáva ako klbko. Odkiaľsi príde záchrana v podobe manemového priateľa, vľúdneho koexistujúceho, rušiča kliatob, uzdravovateľa duše. Rozum láme zvyšky dýk ustrnutých v duši, láska hojí mnohopočetné rany, začína nový pohľad...
sukulenty v črepníkoch s mesačnou polevou stále sa čudujem prečo ľudia nechodia von v noci keď na črepníky lejem mesačnú polevu dala by som si jahodový nanuk keby sme sa túlali vonku ten chrumkavý s bieločokoládovou náplňou veď vieš ktorý a prečo nechodíme von my? napriek tomu...
Ovečky bielučké, pekné, kučeravé, pobehujú, vyvádzajú v hustej tráve. Len jedna zvedavá malá všetečnica zrie dieru v košiari, pchá von nos i líca. Rovnými nohami vyskočí z diery von. Za kríčkom, za bučkom, v húštine číha on – zlý vlk, čo má hladný krk, a to nie je...
Zima obula snehuliakov, pochutnáva si zas na mrkve. Rýchlosť podivných zimných vtákov brázdi hranami svahy mĺkve. Strmácané, však spokojné telá, usnú zimným spánkom hneď po čaji. Myšlienka – väzňom uprostred čela, zas ženie vo sne lyže po kraji. Dominik F. Bartoník, 11 rokov ZŠ Březová, ČR (3....
iba sa tvária že umierajú žijú na okraji parapetnej dosky čili papričky na odháňanie hmyzu počujú vlastný svet cez reproduktor chcú sa zbaviť osvietenia bleskom čakať na ďalšie s čistou vodou korene stromov tušia milujú ženy s dobrou gramatikou vŕbovými vlasmi a keď môžu do kôry vyrývať svoje meno...
si nahá veta ktorá to o sebe vie nepotrebuje okvetné lístky chcem byť jej členom pripíšem k nej mám ťa pre istotu zmeníš bydlisko čakáš na pokračovanie onedlho pochopíš že sa nehodíš na pestovanie bytových rastlín zmenšíš vzdialenosť medzi sebou a mojou čerešňou dopĺňaš chýbajúce slová: mám ťa po...
rastiem do vnútra hoci sa to prejavuje len ostražitosťou už ma neuspokojujú gramatické rýmy naše jazyky sú si príliš blízke aby si rozumeli ešte som ťa ani nemal na dĺžku ozveny už prenikáš strop závidím dažďu steká po tebe nie je fér že môže byť tak blízko...
Má zelené oči. Hrubú kôru, čo si pamätá. A sen veľký ako vesmír. Dotknúť sa neba. Skúša to roky. Možno sa mu to raz podarí. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Obsadila všetky ulice. Svieti si čiernou baterkou. Aby nás nevidela. Iba hviezdy jej robia naschvál. Žmurkajú na nás z oblohy. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Sneh je jemná múka. Ligoce sa na slnku. Pozorujem, ako mi ju z ruky kradne vietor. Stromy si šuškajú: šu, šu, šu, je tu zima… Odtrhnem kúsok šumu a založím do herbára. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia...
Vidím tvoju tvár, akoby to bolo včera. Aj keď to už dávno odfúkla minulosť, príde mi to ako včera. Zasa mi chýbaš. Zas mi chýba tvoja tvár, ktorú som ešte nestretla. Chýbaš mi, aj keď ťa nepoznám. Neviem ani, ako sa voláš. Ktosi? Nepoznávam ťa, ty môj starý ne...
Pomaly popíjam svoj presladený ľadový čaj a pomaly si jeho horkosťou pálim slová na jazyku. Mojou novou rečou bude mlčanie, pomyslím si. Veď ľudia si aj tak nerozumejú, len prekrikujú sa samotou. Petra Kubíková, 11 rokov ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
My ľudia sme všetci tak rovnakí. Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame, krákame o tom, že sme perfektní. Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla. No vo vnútri sme všetci prežratí tmou. Načo? Načo to robíme? Aj tak raz príde babka smrť opierajúca...
Stojím na hore Tichých výkrikov a hlasno sa na teba prizerám. Si prázdnejší ako riadky výkrikov v mojich básňach a iné výlevy duší. Tíško si sama pre teba zakričím; „Kto si?!“ No tvoja dutosť mi len drzo odvetí: „Ktosi. Ktosi. Ktosi.“ Vďaka tebe sa teraz cítim rovnako papierovo a duto ako si ty....
je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa...
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva...
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne...
ticho ticho sedí medzi listami slnko si číta z vtáčích nôt stromy vystrkujú zvedavé prsty k oblohe čas sa skryl do presýpacích hodín
V košiariku na fúriku spí sliepočka kiku-riku. Kohútik ju merkuje od Lapaja na dvore. Prišli kačky zvedavé, šuchli košiar do trávy a na tráve zrazu stali kuriatka a čipotali.
Náš svet je nádherný. Nájdeš tu priateľa. Jeho dotyky majú mnoho farieb. Život je krásny a cítiť ho v každom slove. Vtedy nás teplo zaleje až po uši.
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík...
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len...
Zima je ako chladné slnko, chlad jej nerobí problémy. Biela krajina zaviata snehom. Umrel kvôli nej vtáčí spev, len sem – tam poletúva vtáčik – samotáčik.
priniesol si farby do tmavého sveta zapĺňaš každý prázdny stĺp len aby si ľuďom predal dočasný úsmev celý víkend nás meníš na dúhy s tvojím odchodom v nás zostáva naše bezfarebno
Verím, že slniečko bude stále svietiť. Chcem, aby nebol zlý v svete nik. Ukladám tajomstvá do srdiečka. Zamykám ich, aby ich nik nepoznal.
skrývaš moje staré ja vo fotografiách a tvrdíš mi že už neexistuje si stále krok predo mnou čím si väčší tým mi spôsobuješ viac starostí a poza môj chrbát kopeš hrob fantázii až kým nevytiahnem pero a nepreškrtnem ťa strať sa v matematike aj tak si len číslo
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo,...
ladne sa kĺžeš po záhrade krok-šum-krok zdravíš všetky kvety prihováraš sa stromom so slnkom maľuješ dúhu na oblohu niekedy prídeš aj bez ohlásenia sa v správach o počasí iba ma zavoláš von a tak kráčam s dážd(n)ikom
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký...
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
tma je zviera skryté pod každým listom živého plota kráčam potichu aby som náhodou nestúpila na jej ostražitý pohľad je piatok večer až domov skrotil môj čardášový krok
je pre prírodu spoveď vysiela hromy a blesky karhajúce kvapky ako očistec nakoniec sa nad všetkým ticho zľutuje
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád...
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé...
