Prisťahoval sa v časoch, keď sa susedia ešte zdravili po mene. Pán Ferenc. V horúčavách nosieval ťažký flaušový kabát a vo vrecku toho kabáta striedal rôzne knihy. Raz filozofické pojednanie o živote, inokedy metodický pokyn k výchove dospelých, neraz však len čistý notes bez riadkov. Pôsobil múdro. Až dôstojne....
Ďuso sa zjaví ako tieň. Nikto ho nevidel prichádzať. Zrazu stojí pri plote, akoby nič, a tvári sa, že tam vlastne ani nie je. „Jožkooo, si doma?“ zakričí do prázdna, akoby kričal na niekoho celkom iného než na môjho otca. Neprekvapuje ma. Chodí k nám pravidelne a už je...
Kvety. Ďalšie kvety a káva. Karty, sviečky, dobre víno a živá vrava. Izba dýchala otvoreným oknom, srdce jej bilo na červenom perzskom koberci, bola živá, lebo iba živým preteká krv, hustá, smradľavá, pulzuje z orgánu do orgánu, z podlahy na pohovku a stále dookola obchádza všetko živé, aby žilo...
Milovala som ťa Milovala som ťa viac ako si si mohol priať milovala som ťa nadovšetko viac, a viac, než sa mohlo zdať. Točil sa okolo teba celý môj svet bol si moje slnko môj mesiac môj vysnený sladký ako med no horký ako jed. Milovala som...
Láska je to slovo čo vystihuje moje city. Moja myseľ, s tvojou dušou jeden symfon cíti. Neha je to, o čom hovorí tvoj dotyk tvoj šepot, tvoj pohľad v mojej duši nezmazateľné stopy. Dôvera je to čo cítim, keď stretnú sa nám pohľady nemusíš nič, len buď...
Do odvrátených očí pozerám sa a spomínam. Zem sa ďalej točí no moje srdce zhasína. Nedovoľ tme aby pohltila iskru našich duší, nedovoľ tichu vládnuť nech naše slová nepreruší. Stoj mi po boku keď búrka aj silné stromy láme, buď mi viac blízko keď blato zdolávame. ...
Oci, ďakujem že si chcel aby som tu bola. že chcel si ďalšie dieťa, po prvom synovi. Že chcel si aj dcéru, do ktorej vtisol by si svoju pečať, keď do otcovskej náruče sa ti ponorí. Dostal si mňa, to malé krehké, dieťa s nejedným hendikepom no s...
Z nesebavedomých čriepkov pomaly si skladáš srdce čo patrila by tebe. Túžiš po láske nehe, chceš počuť “milujem” no z mojich úst sa to ťažko derie. Som zranená a moja duša stále blúdi v minulosti mladá, slabá, túžiaca po láske ale s kopou pochybností. Si dobrý...
Usmej sa usmej Aj keď nemáš na čo Nemusí každý Deň skončiť plačom Usmej sa usmej Nech vidno ti zuby A otočíš líca Iným na ruby Usmej sa usmej Doba si to žiada Vraj odplašíš takto Nejedného hada Usmej sa usmej Aj keď len trochu Dokážeš rozosmiať Možno aj...
Aj keď svetlo potrebujem Pred tvojim slnkom hľadám si tieň Popáliš ma alebo nie Iba Boh to vie Kým ja tlačím po púšti čln Ty kráčaš proti príbojom vĺn Bod kde sa pretne more a súš Chcem nájsť tiež to skús Dnes mám kompas stratených ciest Nechám...
Kde je tá budúcnosť Čo mala prísť Slnko svieti ale cítim len chlad Šťastná chvíľa je epizóda bez repríz V náhlom daždi ti nemá kto dáždnik dať Prázdne miesto po tom Kto sľúbil že bude Aj v najhoršom vetre tu stáť Tých čo veria slovám je sklamanie údel...
Zlodejka vzdušných bozkov Chodíš mi po hlave Aj keď sa cítim zdravo Ide mi o zdravie Hrdinka z mojich veršov Snáď sa raz stretneme Dovtedy prejdem pešo Len míle bezcenné Autorka mojich žiaľov Aj mojich radostí Stále máš naponáhlo Keď ťa chcem pohostiť Strážkyňa môjho spánku Už...
Unavení z polčasu Chceme hrať zápas chceme hrať zápas Žiariť a nikdy nezhasnúť Všetkému chápať všetkému chápať Už vieme že omyly učia nás viac než pravdy A čím noci sú drsnejšie tak deň nás potom hladí Obsadení do rolí Bez skúseností s hraním bez skúseností s...
Len pred niekoľkými spomienkami, odkrývali sme si z očí dlane. Ignorovanie varovných signálov bolo predzvesťou reakcie prchavých látok. Do obývacieho priestoru sme vtrhli ako októbrový sneh. Klesali sme privysoko, aby to bolo len všednou rutinou. Kávu sme však chceli piť zatiaľ každý z vlastného hrnčeka. Opona dôverných chutí padá...
Narábam s tebou ako hrnčiar s hlinou. Obliekam si ťa do svojho obľúbeného rúcha, ktoré prechádza cez moje meno a tvoje boky. Z očí ti po tisíci raz, blčia hnedozelené plamene. Šľahajú do priestoru len tak – ohlušujúco a ticho, ako keď zomrie posledná nota v sonáte. Ako hrnčiar viem, že budeš...
Na stole v kuchyni je pohár s vodou. Chlapec sediaci vedľa studenej večere doň máča papierový obrúsok. Sleduje, ako sa voda šplhá nahor, celkom akoby sa bála sklenenej steny, ktorá len mlčí. V miestnosti je už šero. Farby splývajú do jedného odtieňu a na svetlo šahá len ona. Kvapky za oknom sa...
„Musíš žiť… Ty predsa musíš žiť.“ Slová mojej mamy sa mi zarezávajú do snov ako červené vlákna záchrany. „Celý život je ešte pred tebou, veď tvoje hodiny ešte ani nezačali odbíjať správny čas.“ Ale ja… plávam tmou. „Musíš sa vrátiť do školy, učiť sa, musíš sa zamilovať, musíš...
Domov. U nás doma nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, šumy, o melódiách už ani nehovorím. Vlnia sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou, poďte po stopách mojich najbližších, možno vás presvedčím. Keď som si po prvýkrát sadala...
Záhrada, domáci raj. Sedím v hojdacom kresle, letný vzduch mi jemne šuchoce v ušiach a tráva pod mojimi nohami je mäkká a vlhká od rannej rosy. Slnko sa jemne opiera do mojich pliec. Ja, sklonená nad knihou, nasávam tú pomalú, lenivú atmosféru dňa, ktorý ešte len začína dýchať naplno. Vzduch...
Až prirýchlo som sa ráno zvrtla a zmizla v útrobách našej školy. Celé dopoludnie si nahováram: „Tak to malo byť! Nesmiem sa báť!“ Aj napriek tomu, stále ho mám pred očami, vidím, ako sa usmieva od ucha k uchu, sedí na obrubníku pred školou, šuchorí si krídla, fúka si boľačky na chodidlách,...
Ráno. Ráno, keď som vstala, mama už nebola doma. Odišla prvá ako zvyčajne. Potichu zamkla vchodové dvere a odkráčala do nového dňa. Otec. Ten ako vždy mi zbalil viac jedla ako zvládnem, desiatu, s ktorou sa zakaždým môžem podeliť s ostatnými. Aj on za sebou zamkol a odkráčal. Teraz je rad na mne....
Denník, 12. septembra 1984 Ahoj, denník, dnes opäť informatika. Čo ti poviem, jedna nezabudnuteľná hodina najmä vďaka nášmu „indiánskemu“ dobrodružstvu pri nových počítačoch, ktoré vyzerajú skôr ako vesmírne lode než školské pomôcky. Prečo indiánskemu? Lebo náš skostnatený prastarý informatik pre nás má iba jedno jediné pomenovanie: „Vitajte, indiáni!“ Pritom...
Bola streda, krátko po desiatej. Ešte stále som nevedela, či som viac sklamaná, alebo nahnevaná. Miesto toho, aby sme trávili hodinu telesnej vonku na čerstvom vzduchu alebo aspoň v telocvični, nás učiteľ poslal pomáhať školníkovi s vypratávaním starého skladu. Super, presne tak som si predstavovala túto hodinu. S ťažkým...
Boli tri hodiny ráno. Všetci spali, iba ja som mala oči otvorené a v tele toľko energie. Ešte pred mesiacom a pol som za takýchto rán prosila otca, aby som mohla ostať v posteli, keď bolo treba ísť nakŕmiť zvieratá. Ocko mi to vždy dovolil. Potichu sme si v...
SOFIA „Uvidíme sa o 100 dní a 101 nocí,“ to bolo posledné, čo herec povedal predtým, ako stratil silu slova. Spadol do náručia svojho jediného pokušenia a zároveň hriechu. Jeho márnosť prehovorila: „Bež!“ Bol to skôr výkrik do prázdna, ktorý privolal tmu v celom hľadisku. Potlesk sa skrížil s...
spisovateľkou hoci nemám magické schopnosti neviem dávať život nedokážem komunikovať ale ako spisovateľka – zo 46 písmen viem vytvárať celé svety vdýchnuť život vymysleným bytostiam hrať sa so slovami ako šašo s loptami ak niekto povie že byť spisovateľka nie je povolanie má pravdu je to životný...
ona bola pieseň aj tak ju nepočul bola maľba a predsa ju nevidel bola báseň a on ju nevedel prečítať bola vesmírom a on idiot
hlava na papieri naťahovala som sa za každým nápadom čas na mňa nečaká násilie nepreferujem ale kedy ma kopne tá pravá múza kam zmizla pointa
sú dni neslané ako počasie tohto týždňa keď aj káva potrebuje kávu že vraj jahody rastú v zemi povedali mnohí tým už ani kofeín nepomáha na raňajky sú najlepšie okvetné lístky gerbery aj peľ je výdatnou pochúťkou v takomto období pomáha jediný liek prespať celý víkend nech viem...
Skoré ráno je jej spoločníkom, kroky na chodníku ju vedú v nový deň. Na ceste nezastaví ju hmla, nezastaví ju dážď či srieň kráča v ústrety chorým… Chodbou sa nesie ticho. V tichu tu plač, tam ponosy, radosť sa k lekárovi veľmi nenosí. Občas kvet, obrátiš list, keď zaznie Si zdravá,...
1 Život Semienko v ňom vzklíčilo náhle bez upozornenia rástlo v niečo vážne Do denníka jesenného záznam nový dostal sa Sýty obal zmenil farby vyčiernil túžby na okraj listy plné snov a prianí stratili význam Duch bielych stien dýchal na ne nepekne, jedovato, na hrane na hrane života Zostal len plač a samota...
chuť známeho čaju vôňu starých fotiek pohyb piesní spoločných slov stratili sa cesty ktoré sa stretávali zostal kríž
ako púpava stáť na lúke a vychutnávať si slnko a potom sa nechať odfúknuť vetrom na miesta kde si nikdy predtým nebola a potom znova vykvitnúť ako nová púpava
je to čo hľadám čo som nenašla v tme čo nie je v neprečítaných knihách to čo nám chýba cez zavreté dvere nevidíme to pekné
a točiť sa s nimi za slnkom tancovať v tempe dňa a nepohnúť sa z miesta čakať na láskavý dotyk človeka a obdivuhodný pohľad na krásu ktorú práve hladí ostaňme tam a zastavme čas pre nás možno vtedy bude teraz a ty mi možno môžeš povedať odkaz ako ďaleko...
ticho po hádke ako nemožnosť čokoľvek povedať ako keď sa tváriš že spíš a nepočuješ no počuješ krehké sklá sa rozbili na nedôveru ich črepiny bodajú dlho
Môj starý otec hovorieval, že sny sú pre človeka dôležitejšie než chlieb natretý masťou. Vraj len so snami môžeme kráčať v ústrety nepoznanej budúcnosti, pokorne, no s odvahou. A možno práve preto som tu, uprostred africkej Kene, kde si plním svoj veľký sen. Ako mladá lekárka prechádzam prašnými uličkami,...
Ticho a tma. Bola sama. Hrboľatú a vo väčšine rozkopanú cestičku osvetľovali len dva svetelné kruhy pouličných lámp. Jedna svietila slabšie ako tá druhá. Boli jediné v celom okolí, teda okrem ešte jednej, ktorá však už nefungovala. Načo by tam vlastne bolo viacej svetiel, keď na konci cesty bol len jeden starý...
Moja sestra odišla so svojou triedou na lyžiarak. Zostala som sama ako ten palec. Na rozlúčku mi nechala dlhý predlhý zoznam, čo všetko mám za ten týždeň bez nej stihnúť. Pre istotu mi svoje požiadavky napísala na obrovský výkres, ešte to aj farebne zvýraznila hajlajtermi a vycapila rovno na...
Darmo dnešná doba dáva dôraz dekadentným dejom, dáva Drakovi do dŕžavy deti, drtí domovy, dobrovoľne dusí dobro, dar darov, dobý(í)ja duše, dômyselne, drzo deraví dielo dedičstva dedov, okráda oslobodených o odvahu orlov, oheň, otrokov odmieňa okovami – oká obeživa, ohlúpené ovce odvádza od Otcových ovčiarov, otravuje ovzdušie otrockými...
Som asi Quijotom tejto doby v pokladniach sveta vidím drakov mincu po minci si odhrýzajú z vášho srdca kus mäsa za mäsom Zhltnutí, ste už len mäso a prázdno predsa vás bruchu „Otesánka“ nedám bojujem, krvácam, zúfam si, vstávam mince vám cinkajú v mozgu i v duši Prehratý...
Stromy nocou plávajú, deň z postele lákajú, aj vietor už vstáva, hviezda sa so snom hráva. Z rána búrka žmurká, mesiac si zo sna durká, voda ligotom ožaruje a pes sa s chuťou naťahuje. Aj keď dieťa „značkuje“, matka trpezlivo miluje, za to obloha rada plače, a...
Mraky šantivo plávajú, stromy nás zelenou lákajú, deň rezko vstáva, vietor sa s vlasmi rád hráva. Hviezda nocou žmurká, búrka hrozivo durká, mesiac okienko ožaruje, voda sa po nás naťahuje. Pes hneď zmytý strom označkuje, a dieťa si huňáča zamiluje, matka radosťou z tých chlpov skáče, a...
Mám v hlave dieru vymletú prúdom života, uniká ňou pomaly, neúprosne spomienka, myš aj lienka. Nie je to žiadna osobná Golgota, len zmŕtvenie, beztvará, bezfarbá mžimora – „Vivat milá jesienka!“ Nebolíš, netrápiš, a predsa sa ťa desím. Plnými ústami, čo si surovo odhryzla z mojich snov, mľaskáš, funíš,...
Orlica krúži vznešene predvádzajúc krídla, nozdrami bažiac po mrazivom vzduchu nad bralom, pierkami štekliac mraky, ktoré z toho kýchajú snehové vločky a tie zdravia krajinu: „Šalom.“ A ten pokoj sa derie vnútrom, spútava zvonka, bralo, orol, mrak i vločka sú jeho otrokom, a predsa voľnosť prúdi v ich...
Mlčanie a ja div mojej výrečnosti slovo a papier Obrazy v hluku tichosť predstáv – hurikán krútňava snov, slov Búrka myšlienok myší aj lienok burčí jak burčiak búra Zmysel aj myseľ ako syseľ žgrloší silám puknú švy Kucapaca múk ucha, oka, mozgu, čriev pád, ticho, blízkosť Môj...
Quo vadis Myšlienka volá – je curriculum vitae ticha bez hlasu Ústa v nemote – viem vyrozprávať krásu literami snov More, vlny, soľ – štípe rany, však lieči, búrka čistí breh Prístav je domov – nie, domov je prístav, leť! ruky, objatie Let orla...
Autistan nie je stan pre autá, vonkocom! Oáza, prístrešok, útulok Poslaných Spočinieš v únave, nie si tu votrelcom Náručie roztvára, množstvo snov rozdaných Krajina prazvláštnych prazvláštne vyzerá Vo vode nesídli, na Zemi nehľadaj Podivná nie je tým, že nosí sombréra Len v mysliach a srdciach autistov máš ten...
(Všetkým modrým sveta, ktorých bolel noster mundus až k smrti. Drahým, blízkym, ktorí v srdci išli spolu s nimi. Nostra culpa, nostra culpa, nostra smutná culpa.) Jama čiernou láka smutných slnku z očí Hlúpo sadnú na lep hudbe trýzne duše Vodiac za nos deti smútku, zhltne nádej Kŕmi...
Strom tu stál len psí vek. Nie kmeť, však mal už plod rok čo rok. Mal rád jar pre kvet, čmeľ i peľ. Hmyz mal dom tam, kde bil v strom blesk a hrom. Ten bod, sťa by doň ťal meč, či kord svoj hrot, krv – mok –...
zaseknutá platňa dráždi gramofónové hrdlo noty štípu moje boky vytváram tanečné figúry partner ma vedie po salsovom koberci tvaruje ramená a úsmev nechávam topánky hladiť podlahu vlním sa v nohách hudba neutícha má dlhý repertoár… symfónia sa rozplýva zakopávam o prach zelené oči mažú kalné vízie… zniesla som sa ako pierko...
dusím sa slzami a smiechom v kučerách strácam celú lúku ty mi nežne zvieraš ruku nepustíme sa kým reťaz nezhrdzavie budeme tancovať mimo rytmu… panoráma opaľuje naše telá hojdáme sa v slnečných lúčoch v očiach sa premieta filmový pás bozky majú vlastné titulky púpavový popcorn šteklí nosy sme ako dva motýle na...
obeť ležala v zhasnutej uličke škrabance rozryli jej makeup vlasmi zmyla posledný pot na betóne pneumatikové stopy tetovali fialové chodidlá spln jej roztrhal košeľu gombíky mala namiesto očí hlaveň spočinula na krku zaplietla sa s ružencom pery mala krikom podfarbené… pomsta zanechala krvavý podpis na polnočnej faktúre…
Čo vedie k nebu? zostalo tam svetlo v úsmeve nezmizol z tváre nevidím ťa hľadím na nebo z diaľky v očiach ma jeseň v dychu mráz ako leto v zlatých zrkadlách zlaté lúče v snoch mihne sa tam objímam jeho hlas srdcom, tancom, spevom spomienkou len ta jediná nezhasína, keď sa stmieva splnila...
ticho nezrelý čas sa mihne v dlaniach ako mokrý piesok nič v ňom neostane žlté klasy sa lámu v tichých ranách v krajine kde slnko ráno prestalo vstávať tóny žitia prichádzajú pomaly ako keď vietor nesie slabé krídla nepohnú sa ďaleko zostávajú ticho kým nezíska vietor silu v hĺbke...
Možno všetci viete, že zajace dokážu byť veľmi pažravé. Najradšej majú zeleninu, špeciálne mrkvu. Mrkvu však zajko na lúke nenájde. Náš zajko Ňufko bol veľmi šikovný a vynaliezavý. Našiel si záhradu, ktorá bola pre neho rajom. „Ach, to je nádhera, všade samá mrkvička, kapusta, reďkovka, cuketa a ešte aj môj obľúbený...
Čaro horských potokov už inšpirovali k tvorbe nejedného umelca. Ja síce žiadny nie som, a možno ani nebudem, ale správny slovenský turista určite, či už telom alebo dušou. Vždy budem obdivovateľom krás slovenskej prírody. Ľuďom je tu veselo, život si spríjemňujú prácou a vychádzkami. Veď kto by to nemal rád? Tie čisté,...
Bol raz jeden žiačik. Taký malý máčik. Stál nastúpený na školskom dvore v prvý školský deň s ostatnými podobnými máčikmi. Veľmi sa tešil na školu. Veľa o nej počul. Predstavoval si ju ako krásnu múdru dámu, ktorá má rada deti a deti majú rady ju. Dočkal sa! Konečne stál žiačik ako máčik nastúpený...
Prší zábava v plnom prúde žltý pršiplášť a gumáky majú oči čvachtajú sa v mlákach s radosťou oblaky sa trasú od smiechu neplačú uškŕňajú sa na dobrom vtipe na kaktuse čo nerád mraky vidí tak rozhodol sa ísť na koniec Antarktídy posadil do snehu svoje pichliače vyložil si kufor zeme...
Občas premýšľam ako asi vyzerá nebo kde asi je kde sa skrýva keď ho niet uniesli ho slovo odletelo na povrch ľudskej duše ohňová šou na povrchu zeme sa začína malé svetlo sa zmenilo na nebezpečné blesky potrebujeme poliať zem kúskom šťastia nákazlivej lásky aby rástla, aby kvitla, aby...
Chodíš po nej každý deň je pod tvojimi nohami je vždy pri tebe aj keď ju nevidíš drží ťa v nej je všetko na čo si len pomyslíš stromy, hory, rieky, sny bez nej by nič nežilo ani my žije v nej všetko živé každý list každý kvet každé...
nosíš ich na nohách na výletoch na cestách niekedy nevieš, kam vedú sú s tebou, keď ideš do kina na ihrisko na prechádzku v daždi, na horúci chodník v lete jeden prevlek druhý deň iná farba uzol prepletieš, a zrazu mašľa aby si sa nepotkla o svoje...
Pozerá sa na nás z výšky… Tešia sa mu stromy, kvety, ba aj myšky. Jeho lúče sú ako teplá dlaň mamy. Nenahradíš ho veľkými perinami. S ním je každý deň krajší. Aj ľudia sú k sebe zrazu lepší. Keď svieti, máme chuť sa usmievať. Juj! Chcem mu toho ešte toľko povedať…. Svieť ...
Je strážcom lesa, hoci z miesta nepohne sa. Nohy si ukryl hlboko v zemi. Rukami máva na pozdrav zveri. Zašumí vtáčatám lesnú rozprávku. Spadnutým listom pošteklí muchotrávku. Po rokoch má na kmeni hlboké vrásky. Ľudia by mali mať srdcia plné lásky. Keď kráčam po lese, objímem ho. Môj lesný priateľ…. ...
Lieta si po lúke, pohládza tráve vlásky. Lieta si po poli, strapatí obiliu klásky. Lieta si po ulici, nadvihne sukňu parádnici. Lieta si po parku, zahasí dedkovi fajku. Odfúknutý klobúk potrápi zas babku. Lieta si nezbedník sem a tam. Už za ním nestíhááááám…. Mária Bakajsová, 9 rokov – 3....
Zatvorím oči. Počúvam zvláštny zvuk až sa mi hlava točí. Nie je to hučanie áut na ceste, ani vrava ľudí v meste. Ten zvuk je lahodný pre uši. Jemne ma pohládza na duši. Žblnk, žblnk, žblnk… Voda sa potkla o kamienok… Mária Bakajsová, 9 rokov – 3. miesto ZŠ Sídlisko...
Cvrčky hrajú na husliach vtáci im do toho spievajú medveď robí brumendo občas zaznie komárove tenké bzzzzz had všetko podfarbuje nevedia sa dohodnúť symfónia zmätku až ďateľ všetko vyrieši je to dirigent chaos premení na súzvuk Autor: Maxim Jozef Pisarčík Archív prózy: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/proza Archív poézie: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/poezia...
zem pestrofarebný obraz ročných období maliarom je slnko nemá rado mesiac pretože je jeho najväčší kritik neobjektívny veď sa mu stále krúti hlava svet sa s ním točí vidí rozmazane a hviezdy tie slnko podporujú lebo sú jeho sestry
tik-tak sem tik-tak tam hodiny spievajú čarovná hudba vtáčí orchester ako čvi-rik čvi-rik tik-tak tik-tak tak-tak tak-tak príjemná melódia jedinečná tik – zatvárajú sa mi oči tak – zaspááááááávam čvi – spím ako drevo rik – to už ku mne nedoletelo
má prsty hlboko zaborené do zeme párajú šaty z hliny šijú si z nej život prečesávajú vodné pramene vlasov posielajú odkazy hore pomaly trpezlivo postupne každý rok drží v dlaniach zrelé plody O autorke: Ema Jeleňová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória –...
Ráno, vlastne nie ráno, ale presne o polnoci sme si v izbe spolu s bratom a sestrou spokojne odfukovali a užívali si oddych. Práve sa nám sníval pekný sen, keď som trošku precitla a počula som strašný rachot. Schovala som sa rýchlo pod paplón a zaspala som. Ráno som sa zobudila a vedľa mňa si spokojne spala...
Les o, ktorom je táto rozprávka, je taký veľký ako dedina. Žijú tam dobré aj zlé zvieratká. Jadran, zlý orol, tvorí skupinu zo sysľami a bobrami. Nasľuboval im veľké veci, len aby preňho pracovali. Chcú vyplašiť zvieratá a mať celý les pre seba. Veverička Lulu ich chce potrestať. No...
kúzli kúzleniny. Zeleninovú zelemisku zeleniny. Čmára čmárovito čmáraniny. Ovocno ovocné ovocniny. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – próza – čestné uznanie
Unáša listy oblohou. Trávy s ním tancujú. Víchrica, ty máš ženícha! Vietor sa k tebe hodí. A vaše deti – tiché vánky. V lese je bál. Stromy sa chytili za ruky. Hudbu zabezpečili vtáky. Hrajú všetky píšťaly. A ty si ich kráľ! O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov...
Ľahký zelený koberec. Rozprestretý. Krásu mu dávajú pestré kvety. Masíruje nohy, nik to nevie ako on. Kto to na lúke vysedáva? Kto sa dovtípi? Stráži byliny, farby, hmyz… Svieža zelená tráva. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Oddeľuje moju izbu a mesto. Mesto, kde je ruch, kde sú autá, budovy. Odďaľuje hluk od ticha. Rýchlosť od pomalosti. Jej ruže kvitnú celý rok. Sleduje mesto. Sleduje moju izbu. Stráži ma. Keď zafúka, pôvabne tancuje. Vietor sa do nej zaľúbil. Rozpráva mi rozprávky. Ľudské ucho ich nepočuje. Iba cíti....
Nikdy na teba nekričí. Aj keď si tam narobila neporiadok . Vždy je milá. Prívetivá. Prichýli ťa. Izba. Posteľ. Stolík. Koberček. Polička. Všetko, čo máš rada. Uprataná-neuprataná. Ticho schováva tvoje tajomstvá. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Na hodine čítania 2. A čítala rozprávku o POPOLUŠKE. Začala Hanka, potom Cecília a tak to pokračovalo až po Paľka, ktorý sedel v poslednej lavici. Nevedeli, že ony majú naozajstnú Rozprávku. Rozprávka sa kotúľala po polici, kde boli knihy. Nudila sa. Keď chcela prejsť na inú policu, polica s...
jeseň vlastní dúhu lieta dookola dýcha na listy po jej návšteve si stromy nasadili farebné klobúky počula som vraj čoskoro vyjdú z módy kôra má dušu chráni tajomstvá stromu ukladá do čiar lúštim ich prstami len tak zázračná vec prenáša moje myšlienky na papier ako...
„Železóóó! Staré železóóó vykupujem!“ kričí hneď zrána neznámy hlas. „Naložte ma do voza!“ rozosmeje sa na celú ulicu susedka a vyjednáva, koľko by zarobila. Jej hlas dobre poznám. Ešte by som si pospala, keďže je leto, ale už to nejde. Jej zvonivý smiech mi duní v hlave. Gong – gong –...
Buď vždy netopierom, keď si netopier, zostaňme visieť dolu hlavou spolu. Možno nás preto aj dajú na pranier, lepšie než zradiť svoju myseľ, vôľu. Majte nás radi, hoci sme aj iní, my za to stojíme, máme vám, čo dať. Iba pre výsmech unesú nás splíny, pre strach...
Rok 1880 Miestnosťou sa niesli dlhé ladné kroky. V diaľke bolo počuť ako ktosi hrá na husliach. Bol teplý letný večer, cez otvorené okienko prenikal jemný vánok. Pri dverách stála mladá žena a obzerala sa, či ju niekto nesledoval. Bola vysoká a vo veľkých bledomodrých očiach sa jej zračil...
Bola raz jedna princezná, ktorá sa volala Aurélia. O niekoľko dní sa chystala osláviť svoje dvadsiate narodeniny. Na svojej oslave sa rozhodla vymeniť trápneho klauna za draka chrliaceho oheň. Mal byť šokujúcim prekvapením pre jej najbližšie kamarátky Červenú Čiapočku, Popolušku i Snehulienku. Iba Šípková Ruženka poznala pravdu vopred a to preto, aby...
Ulica bola ľudoprázdna. Nečudo, keď slnko dopadalo na zem v pravom uhle a bolo tridsať stupňov v tieni. Števka kráčala pomaly ako na popravu. V hlave si dookola opakovala, čo povie, no všetko znelo príliš klišé. Potom si prehrávala rôzne reakcie. Tá najlepšia by bola: „Ty si si vážne myslela, že to neviem?...
nepochopila som vtedy že dedko večerníček rozsvecuje okná nepomohla som mu ani vďačným pohľadom na nahrubo načrtnutú panorámu Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. miesto
Dedko zomrel. Nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo. Bol nám ako otec. Keď som bola malá, stratili sme so sestrou pri autonehode oboch rodičov. Dedko nás vychovával. Na jeho pohreb prišlo veľa ľudí. Hoci bol už niekoľko rokov na dôchodku, spomenuli si a prišli sa s ním rozlúčiť...
Na zaprášenej ceste stál žltý autobus, v ktorom už sedelo niekoľko detí. Emily doň nastupovala tiež. „Ahoj mami, poobede asi pôjdem do knižnice,“ oznámila veselo a šprintovala k autobusu. Usadila sa, až keď autobus vyrazil. Prisadla si na voľné sedadlo úplne vzadu k spolužiačke Jessice. Zo svojho miesta mala nádherný výhľad...
Stáli sme na brehu z kostí a premýšľali sme, akej farby je voda. Stratení v myšlienkach sme hodili okruhliak. Kým dopadol, tak mu narástli oči ústa stehná ruky blany Skočil, čľupol a roztočil obohranú stereo-platňu. Bez možnosti otočenia pozerám na eben, eden, seba. Zisťujem, že to je len ilúzia....
Musím sa pýtať na vody pôvod, kto dal nám ju do vienka, nutnosťou ovenčil, mystické telo vody pre náš život utvoril. Voda mocná bytosť, múdra a vznešená hojí duše aj rozbité kolená. Záhada vesmíru, pestúnka moja ľuďmi zaznávaná, v srdci ťa mám. Priateľka narodená z manemy v...
Niekde medzi nad a pod sa stratila… Nikto si nepamätá. Aspoň sme si stihli obnoviť vedomosti z alchýmie a skomponovať ambientnú skladbu. Toto všetko za jednu minútu. Náš kľud mohlo narušiť len túlavé hauku: utekali sme iba ja som sa vrátil bol som zrazu sám Tomáš Janešík, 16...
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa. „Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, zvykol nás po ôsmej vyháňať z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý. Na...
umývaním štetcov umývam hlboko dôkladne pravidelne pokojne (nie vždy) vyprosujem im schopnosť zbaviť sa držať v sebe len to čo musí ostať Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. Miesto
„Nie… prosím… nezabíjaj ma!!!“…. „Prečo?! Zastrelil si moje dieťa!!!“…….. „STOOOOOOOP!“, zaznel hromový hlas režiséra. A je to tu zase. Túto scénu sme nahrávali už päťkrát. „Tomáš, ty to rozprávaš ako v škôlke na besiedke. A ty Svetlana… Tiež slabé ako čaj…“ rozčuľoval sa režisér. Oveľa radšej by som išla...
Rád by som Vám povedal jeden príbeh. Možno mi nebudete veriť, že sa to stalo, ale stalo sa. A dokonca mne. Tak sa začítajte… Aby som nezabudol… vlastním jedno významné múzeum, ale tým sa už začína náš príbeh… „Nech sa páči Peťo, toto je dnešný zisk.“ hovorí spolumajiteľ múzea...
vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi Lenka Melcherová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – 2. miesto
stará knihovnička vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi pokladnička zaváraninové sklíčko od čerešní dostalo druhú šancu cez nálepku...
Pustina hrotí ostrie jedovatých slov, to tečie bolesť hipogrifov, tých krásnych bytostí oživených lietaním, ozvena slov sa odmotáva ako klbko. Odkiaľsi príde záchrana v podobe manemového priateľa, vľúdneho koexistujúceho, rušiča kliatob, uzdravovateľa duše. Rozum láme zvyšky dýk ustrnutých v duši, láska hojí mnohopočetné rany, začína nový pohľad...
sukulenty v črepníkoch s mesačnou polevou stále sa čudujem prečo ľudia nechodia von v noci keď na črepníky lejem mesačnú polevu dala by som si jahodový nanuk keby sme sa túlali vonku ten chrumkavý s bieločokoládovou náplňou veď vieš ktorý a prečo nechodíme von my? napriek tomu...
Ovečky bielučké, pekné, kučeravé, pobehujú, vyvádzajú v hustej tráve. Len jedna zvedavá malá všetečnica zrie dieru v košiari, pchá von nos i líca. Rovnými nohami vyskočí z diery von. Za kríčkom, za bučkom, v húštine číha on – zlý vlk, čo má hladný krk, a to nie je...
Zima obula snehuliakov, pochutnáva si zas na mrkve. Rýchlosť podivných zimných vtákov brázdi hranami svahy mĺkve. Strmácané, však spokojné telá, usnú zimným spánkom hneď po čaji. Myšlienka – väzňom uprostred čela, zas ženie vo sne lyže po kraji. Dominik F. Bartoník, 11 rokov ZŠ Březová, ČR (3....
