Cvrčky hrajú na husliach vtáci im do toho spievajú medveď robí brumendo občas zaznie komárove tenké bzzzzz had všetko podfarbuje nevedia sa dohodnúť symfónia zmätku až ďateľ všetko vyrieši je to dirigent chaos premení na súzvuk Autor: Maxim Jozef Pisarčík Archív prózy: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/proza Archív poézie: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/poezia...
zem pestrofarebný obraz ročných období maliarom je slnko nemá rado mesiac pretože je jeho najväčší kritik neobjektívny veď sa mu stále krúti hlava svet sa s ním točí vidí rozmazane a hviezdy tie slnko podporujú lebo sú jeho sestry
tik-tak sem tik-tak tam hodiny spievajú čarovná hudba vtáčí orchester ako čvi-rik čvi-rik tik-tak tik-tak tak-tak tak-tak príjemná melódia jedinečná tik – zatvárajú sa mi oči tak – zaspááááááávam čvi – spím ako drevo rik – to už ku mne nedoletelo
má prsty hlboko zaborené do zeme párajú šaty z hliny šijú si z nej život prečesávajú vodné pramene vlasov posielajú odkazy hore pomaly trpezlivo postupne každý rok drží v dlaniach zrelé plody O autorke: Ema Jeleňová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória –...
Ráno, vlastne nie ráno, ale presne o polnoci sme si v izbe spolu s bratom a sestrou spokojne odfukovali a užívali si oddych. Práve sa nám sníval pekný sen, keď som trošku precitla a počula som strašný rachot. Schovala som sa rýchlo pod paplón a zaspala som. Ráno som sa zobudila a vedľa mňa si spokojne spala...
Les o, ktorom je táto rozprávka, je taký veľký ako dedina. Žijú tam dobré aj zlé zvieratká. Jadran, zlý orol, tvorí skupinu zo sysľami a bobrami. Nasľuboval im veľké veci, len aby preňho pracovali. Chcú vyplašiť zvieratá a mať celý les pre seba. Veverička Lulu ich chce potrestať. No...
kúzli kúzleniny. Zeleninovú zelemisku zeleniny. Čmára čmárovito čmáraniny. Ovocno ovocné ovocniny. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – próza – čestné uznanie
Unáša listy oblohou. Trávy s ním tancujú. Víchrica, ty máš ženícha! Vietor sa k tebe hodí. A vaše deti – tiché vánky. V lese je bál. Stromy sa chytili za ruky. Hudbu zabezpečili vtáky. Hrajú všetky píšťaly. A ty si ich kráľ! O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov...
Ľahký zelený koberec. Rozprestretý. Krásu mu dávajú pestré kvety. Masíruje nohy, nik to nevie ako on. Kto to na lúke vysedáva? Kto sa dovtípi? Stráži byliny, farby, hmyz… Svieža zelená tráva. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Oddeľuje moju izbu a mesto. Mesto, kde je ruch, kde sú autá, budovy. Odďaľuje hluk od ticha. Rýchlosť od pomalosti. Jej ruže kvitnú celý rok. Sleduje mesto. Sleduje moju izbu. Stráži ma. Keď zafúka, pôvabne tancuje. Vietor sa do nej zaľúbil. Rozpráva mi rozprávky. Ľudské ucho ich nepočuje. Iba cíti....
Nikdy na teba nekričí. Aj keď si tam narobila neporiadok . Vždy je milá. Prívetivá. Prichýli ťa. Izba. Posteľ. Stolík. Koberček. Polička. Všetko, čo máš rada. Uprataná-neuprataná. Ticho schováva tvoje tajomstvá. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Na hodine čítania 2. A čítala rozprávku o POPOLUŠKE. Začala Hanka, potom Cecília a tak to pokračovalo až po Paľka, ktorý sedel v poslednej lavici. Nevedeli, že ony majú naozajstnú Rozprávku. Rozprávka sa kotúľala po polici, kde boli knihy. Nudila sa. Keď chcela prejsť na inú policu, polica s...
jeseň vlastní dúhu lieta dookola dýcha na listy po jej návšteve si stromy nasadili farebné klobúky počula som vraj čoskoro vyjdú z módy kôra má dušu chráni tajomstvá stromu ukladá do čiar lúštim ich prstami len tak zázračná vec prenáša moje myšlienky na papier ako...
„Železóóó! Staré železóóó vykupujem!“ kričí hneď zrána neznámy hlas. „Naložte ma do voza!“ rozosmeje sa na celú ulicu susedka a vyjednáva, koľko by zarobila. Jej hlas dobre poznám. Ešte by som si pospala, keďže je leto, ale už to nejde. Jej zvonivý smiech mi duní v hlave. Gong – gong –...
Buď vždy netopierom, keď si netopier, zostaňme visieť dolu hlavou spolu. Možno nás preto aj dajú na pranier, lepšie než zradiť svoju myseľ, vôľu. Majte nás radi, hoci sme aj iní, my za to stojíme, máme vám, čo dať. Iba pre výsmech unesú nás splíny, pre strach...
Rok 1880 Miestnosťou sa niesli dlhé ladné kroky. V diaľke bolo počuť ako ktosi hrá na husliach. Bol teplý letný večer, cez otvorené okienko prenikal jemný vánok. Pri dverách stála mladá žena a obzerala sa, či ju niekto nesledoval. Bola vysoká a vo veľkých bledomodrých očiach sa jej zračil...
Bola raz jedna princezná, ktorá sa volala Aurélia. O niekoľko dní sa chystala osláviť svoje dvadsiate narodeniny. Na svojej oslave sa rozhodla vymeniť trápneho klauna za draka chrliaceho oheň. Mal byť šokujúcim prekvapením pre jej najbližšie kamarátky Červenú Čiapočku, Popolušku i Snehulienku. Iba Šípková Ruženka poznala pravdu vopred a to preto, aby...
Ulica bola ľudoprázdna. Nečudo, keď slnko dopadalo na zem v pravom uhle a bolo tridsať stupňov v tieni. Števka kráčala pomaly ako na popravu. V hlave si dookola opakovala, čo povie, no všetko znelo príliš klišé. Potom si prehrávala rôzne reakcie. Tá najlepšia by bola: „Ty si si vážne myslela, že to neviem?...
nepochopila som vtedy že dedko večerníček rozsvecuje okná nepomohla som mu ani vďačným pohľadom na nahrubo načrtnutú panorámu Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. miesto
Dedko zomrel. Nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo. Bol nám ako otec. Keď som bola malá, stratili sme so sestrou pri autonehode oboch rodičov. Dedko nás vychovával. Na jeho pohreb prišlo veľa ľudí. Hoci bol už niekoľko rokov na dôchodku, spomenuli si a prišli sa s ním rozlúčiť...
Na zaprášenej ceste stál žltý autobus, v ktorom už sedelo niekoľko detí. Emily doň nastupovala tiež. „Ahoj mami, poobede asi pôjdem do knižnice,“ oznámila veselo a šprintovala k autobusu. Usadila sa, až keď autobus vyrazil. Prisadla si na voľné sedadlo úplne vzadu k spolužiačke Jessice. Zo svojho miesta mala nádherný výhľad...
Stáli sme na brehu z kostí a premýšľali sme, akej farby je voda. Stratení v myšlienkach sme hodili okruhliak. Kým dopadol, tak mu narástli oči ústa stehná ruky blany Skočil, čľupol a roztočil obohranú stereo-platňu. Bez možnosti otočenia pozerám na eben, eden, seba. Zisťujem, že to je len ilúzia....
Musím sa pýtať na vody pôvod, kto dal nám ju do vienka, nutnosťou ovenčil, mystické telo vody pre náš život utvoril. Voda mocná bytosť, múdra a vznešená hojí duše aj rozbité kolená. Záhada vesmíru, pestúnka moja ľuďmi zaznávaná, v srdci ťa mám. Priateľka narodená z manemy v...
Niekde medzi nad a pod sa stratila… Nikto si nepamätá. Aspoň sme si stihli obnoviť vedomosti z alchýmie a skomponovať ambientnú skladbu. Toto všetko za jednu minútu. Náš kľud mohlo narušiť len túlavé hauku: utekali sme iba ja som sa vrátil bol som zrazu sám Tomáš Janešík, 16...
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa. „Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, zvykol nás po ôsmej vyháňať z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý. Na...
umývaním štetcov umývam hlboko dôkladne pravidelne pokojne (nie vždy) vyprosujem im schopnosť zbaviť sa držať v sebe len to čo musí ostať Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. Miesto
„Nie… prosím… nezabíjaj ma!!!“…. „Prečo?! Zastrelil si moje dieťa!!!“…….. „STOOOOOOOP!“, zaznel hromový hlas režiséra. A je to tu zase. Túto scénu sme nahrávali už päťkrát. „Tomáš, ty to rozprávaš ako v škôlke na besiedke. A ty Svetlana… Tiež slabé ako čaj…“ rozčuľoval sa režisér. Oveľa radšej by som išla...
Rád by som Vám povedal jeden príbeh. Možno mi nebudete veriť, že sa to stalo, ale stalo sa. A dokonca mne. Tak sa začítajte… Aby som nezabudol… vlastním jedno významné múzeum, ale tým sa už začína náš príbeh… „Nech sa páči Peťo, toto je dnešný zisk.“ hovorí spolumajiteľ múzea...
vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi Lenka Melcherová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – 2. miesto
stará knihovnička vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi pokladnička zaváraninové sklíčko od čerešní dostalo druhú šancu cez nálepku...
Pustina hrotí ostrie jedovatých slov, to tečie bolesť hipogrifov, tých krásnych bytostí oživených lietaním, ozvena slov sa odmotáva ako klbko. Odkiaľsi príde záchrana v podobe manemového priateľa, vľúdneho koexistujúceho, rušiča kliatob, uzdravovateľa duše. Rozum láme zvyšky dýk ustrnutých v duši, láska hojí mnohopočetné rany, začína nový pohľad...
sukulenty v črepníkoch s mesačnou polevou stále sa čudujem prečo ľudia nechodia von v noci keď na črepníky lejem mesačnú polevu dala by som si jahodový nanuk keby sme sa túlali vonku ten chrumkavý s bieločokoládovou náplňou veď vieš ktorý a prečo nechodíme von my? napriek tomu...
Ovečky bielučké, pekné, kučeravé, pobehujú, vyvádzajú v hustej tráve. Len jedna zvedavá malá všetečnica zrie dieru v košiari, pchá von nos i líca. Rovnými nohami vyskočí z diery von. Za kríčkom, za bučkom, v húštine číha on – zlý vlk, čo má hladný krk, a to nie je...
Zima obula snehuliakov, pochutnáva si zas na mrkve. Rýchlosť podivných zimných vtákov brázdi hranami svahy mĺkve. Strmácané, však spokojné telá, usnú zimným spánkom hneď po čaji. Myšlienka – väzňom uprostred čela, zas ženie vo sne lyže po kraji. Dominik F. Bartoník, 11 rokov ZŠ Březová, ČR (3....
iba sa tvária že umierajú žijú na okraji parapetnej dosky čili papričky na odháňanie hmyzu počujú vlastný svet cez reproduktor chcú sa zbaviť osvietenia bleskom čakať na ďalšie s čistou vodou korene stromov tušia milujú ženy s dobrou gramatikou vŕbovými vlasmi a keď môžu do kôry vyrývať svoje meno...
si nahá veta ktorá to o sebe vie nepotrebuje okvetné lístky chcem byť jej členom pripíšem k nej mám ťa pre istotu zmeníš bydlisko čakáš na pokračovanie onedlho pochopíš že sa nehodíš na pestovanie bytových rastlín zmenšíš vzdialenosť medzi sebou a mojou čerešňou dopĺňaš chýbajúce slová: mám ťa po...
rastiem do vnútra hoci sa to prejavuje len ostražitosťou už ma neuspokojujú gramatické rýmy naše jazyky sú si príliš blízke aby si rozumeli ešte som ťa ani nemal na dĺžku ozveny už prenikáš strop závidím dažďu steká po tebe nie je fér že môže byť tak blízko...
Ja nie som obyčajné dieťa. Narodil som sa na gauči. Každý normálny človek, ktorý sa nenarodil v pôrodnici, by chápal, že miesto, kde sa narodí, je jeho takzvaným „pôrodným teritóriom“, na ktoré pripadá dotyčnému neodškriepiteľné právo. Lenže rodičia sa nenarodili na gauči, takže to nechápu. Môj gauč, moje pôrodné teritórium,...
Má zelené oči. Hrubú kôru, čo si pamätá. A sen veľký ako vesmír. Dotknúť sa neba. Skúša to roky. Možno sa mu to raz podarí. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Obsadila všetky ulice. Svieti si čiernou baterkou. Aby nás nevidela. Iba hviezdy jej robia naschvál. Žmurkajú na nás z oblohy. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Sneh je jemná múka. Ligoce sa na slnku. Pozorujem, ako mi ju z ruky kradne vietor. Stromy si šuškajú: šu, šu, šu, je tu zima… Odtrhnem kúsok šumu a založím do herbára. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia...
Na záhrade nám vyrástol čudný strom. Mal tenký kmeň a veľkú korunu. Na všetkých konárikoch rozkvitli malé kvietky rôznych farieb. Listy boli bodkované ako lienky, pruhované ako tigre alebo škvrnité ako gepard. A predsa nemal jediný plod. Dívali sme sa naň cez deň, popoludní, tesne po zotmení, dokonca aj presne o polnoci,...
V malebnej krajine Agárii, na kopci, v malom domčeku, žil premiér Kaktus. V sobotu, o 14:36, pocítil v dolnej časti brucha bolesť a začul divné zvuky. Najprv si myslel, že mu asi v bruchu vyhrávajú muzikanti, ale potom si povedal, že žiadnym muzikantom nezaplatil, aby mu hrali v bruchu. Z police vzal knihu s názvom Ľudské telo, keď...
Vidím tvoju tvár, akoby to bolo včera. Aj keď to už dávno odfúkla minulosť, príde mi to ako včera. Zasa mi chýbaš. Zas mi chýba tvoja tvár, ktorú som ešte nestretla. Chýbaš mi, aj keď ťa nepoznám. Neviem ani, ako sa voláš. Ktosi? Nepoznávam ťa, ty môj starý ne...
Pomaly popíjam svoj presladený ľadový čaj a pomaly si jeho horkosťou pálim slová na jazyku. Mojou novou rečou bude mlčanie, pomyslím si. Veď ľudia si aj tak nerozumejú, len prekrikujú sa samotou. Petra Kubíková, 11 rokov ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
My ľudia sme všetci tak rovnakí. Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame, krákame o tom, že sme perfektní. Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla. No vo vnútri sme všetci prežratí tmou. Načo? Načo to robíme? Aj tak raz príde babka smrť opierajúca...
Ráno ako noc v čiernej ponožke, keď chvíľu zvažuje možnosť, že sa prespala až do večera, čo by nebolo také zlé – vôbec nie také zlé. Mohla by vynechať deň v škôlke a poobedné spanie a problém cudzieho záchodu a čakanie na mamu, kým príde s tatom domov. Lenže...
Stojím na hore Tichých výkrikov a hlasno sa na teba prizerám. Si prázdnejší ako riadky výkrikov v mojich básňach a iné výlevy duší. Tíško si sama pre teba zakričím; „Kto si?!“ No tvoja dutosť mi len drzo odvetí: „Ktosi. Ktosi. Ktosi.“ Vďaka tebe sa teraz cítim rovnako papierovo a duto ako si ty....
V rohu parapetnej dosky má plechovú škatuľku s diabolkami a v kúte pod rebrom opretú vzduchovku. Nikdy nenabíja, len cez koleno ohne zbraň, zlomenú narovná a prásk! To stačí, aby vyplašila zo dvadsať škorcov na čerešni. Potom ešte jeden prásk, vraj aby vyleteli aj tie nahluchlé. Chváli sa tým,...
„Tak už poď! Starkí už určite čakajú na dezert!“ poháňali ma naši ako každú sobotu. „Už letím, len ešte radšej pridám zopár kúskov!“ zakričím a beriem schody po dvoch. Vo vreckách mi štrngajú mince. Je ich asi milión a ťahajú ma k zemi. V rukách pevne zvieram svoj voňavý poklad. Starostlivo som ho...
Ale nám je hej! Ale nám je hej! U nás doma sa nikdy nenudíme, nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, melódie a o vôňach už ani nehovorím. Šíria sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou do nášho...
Iba hlupák píše básne v materinskom jazyku. Zobúdzaš sa v noci, nemáš rada dážď. Chceš objatie, no mačka ohlúpne. Povzdych, au! a dopad druhého chodidla naznačujú tvoj vnútorný nepokoj. Cíti sa ako paradajková omáčka v mikrovlnnej rúre, ktorá sa len včera pokazila, a nikto to ešte nezistil. Tak nereálna....
Nájdeš ju. Náhodou na ňu narazíš a zistíš, že je iná. Napíšeš jej a ona odpíše. Zistíš si adresu jej bydliska a pošleš jej list. Ahoj, mám šestnásť rokov a volám sa Daniel. A ty? píšeš v ňom. Vieš, že by trvalo milión večnosti, keby si jej to poslal poštou, tak sa rozhodneš využiť holuba...
Simone sa šúpal nos. Mala suché ruky a humor. Bola ako sušená marhuľa. Sušená Sisa v šušťavom sáčku. Kráčala popri obrubníku a prehŕňala nohami opadané lístie. Už dávno nepršalo. Pred kníhkupectvom niekto priviazal psa. Pes nevyzeral nadšene. Skákal, vrčal a snažil sa vytrhnúť stojan na bicykle z betónu. Simona...
je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa...
Opatrná a Poplašená Dve vajíčka. Pomaly pukajú… A už z nich vyliezajú dve malé hlavičky. Za nimi sa driapu pacičky s pazúrikmi a blankami a kopčeky so zvláštnou kresbou. Nakoniec vyšli úzke pásikavé chvostíky. Bojazlivo sa pozerali na svet zvedavými očami. Boli to Trachemys scripta elegans – Korytnačky písmenkové ozdobné....
Problémy. Máš ich viac, ako dosť. V noci nevieš zaspať. V hlave si svoje prehry prehrávať stále dookola. Oni sú mačka, a ty si myš. A ja by som bola pes, keby som mohla. No ja už vystupujem v inom príbehu. A ty si si zatiaľ ani nevykopal noru, stále len utekáš. Nohy ťa každý...
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva...
Len čo ku mne pristúpila mama, začal som sa obraňovať: „Zato môže Fero! Prinútil ma k tomu. Je to leňochod! Nechcelo sa mu žehliť.“ Fero ma prerušil a začal oponovať: „Vážne? A ty už si nepamätáš na tú našu dohodu? Keď si mal plno v gatiach, nemal si mi na to kývnuť,“ dopovedal...
Bolo raz jedno dievča, ktoré sa volalo Eva. Keď Eva mala šesť rokov mama a ocko ju doviedli do hudobnej školy. Zvolila si hrať na klavíre a vravela si rodičom, že dostala lístok do čarodejného sveta. O niekoľko dní rodičia jej kúpili nový klavír. Bolo to ozajstné prekvapenie pre Evu. Okamžite si...
Volám sa Riško, ale práve teraz som „Žižo“, lebo mi vypadla predná lopata a mám tam dieru ako babka Milka zadok. Kvôli tomuto nešťastiu mám deravý úsmev a bratia ma volajú „Štrbák štrbavý. Pritom sami nosia po dome deravé ponožky alebo tepláky a mne sa smejú. Ale to asi preto, lebo sú...
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne...
ticho ticho sedí medzi listami slnko si číta z vtáčích nôt stromy vystrkujú zvedavé prsty k oblohe čas sa skryl do presýpacích hodín
V košiariku na fúriku spí sliepočka kiku-riku. Kohútik ju merkuje od Lapaja na dvore. Prišli kačky zvedavé, šuchli košiar do trávy a na tráve zrazu stali kuriatka a čipotali.
V mobilovom budíku spieval Alan Walker „Ignite“. Znamenalo to, že je sedem tridsať päť. „Ani v zime ráno nie je taká tma,“ pomyslel si Cameron, keď sa zobudil. Prezliekol sa a vyšiel von. Ráno bolo temné ako noc. Vedel, že ho nič dobré nečaká, pokiaľ nie je farboslepý. Shon, jeho verný pes,...
Hriala som sa na teplom slnku, ktoré nevyšlo už pekný mesiac a veľmi som si to užívala. Na chvíľku som aj zabudla, že za mnou stojí náš „úžasný“ panelák s jeho zaujímavými príslušníkmi, medzi ktorých patrí aj naša 79 ročná sklerotická a trochu čudná suseda Olívia, celým menom Olívia...
Náš svet je nádherný. Nájdeš tu priateľa. Jeho dotyky majú mnoho farieb. Život je krásny a cítiť ho v každom slove. Vtedy nás teplo zaleje až po uši.
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík...
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len...
Zima je ako chladné slnko, chlad jej nerobí problémy. Biela krajina zaviata snehom. Umrel kvôli nej vtáčí spev, len sem – tam poletúva vtáčik – samotáčik.
priniesol si farby do tmavého sveta zapĺňaš každý prázdny stĺp len aby si ľuďom predal dočasný úsmev celý víkend nás meníš na dúhy s tvojím odchodom v nás zostáva naše bezfarebno
Prekrásny piatok. V zašlej, zničenej zatuchnutej kúpelni bolo zrkadlo nad umývadlom tak privysoko, až si musela stáť na špičkách, aby si si upravila pár neposlušných vlasov v ofine. Pleseň na kachličkách vytvárala zaujímavé vzory, až ti akosi nechtiac prirástla srdcu. A postupne sa rozrastala. Orgány, obalené hubami, nie sú...
Verím, že slniečko bude stále svietiť. Chcem, aby nebol zlý v svete nik. Ukladám tajomstvá do srdiečka. Zamykám ich, aby ich nik nepoznal.
skrývaš moje staré ja vo fotografiách a tvrdíš mi že už neexistuje si stále krok predo mnou čím si väčší tým mi spôsobuješ viac starostí a poza môj chrbát kopeš hrob fantázii až kým nevytiahnem pero a nepreškrtnem ťa strať sa v matematike aj tak si len číslo
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté. Sneží. Tak všedne. Drobné vločky padajú na chodník na bratislavskom korze, po ktorom prechádzam, vypĺňajú diery medzi kamennými dlaždicami. Nezakopávam o rozpadnuté kúsky, podpätky na čižmách mi nezapadávajú do škár a to je nevšedné. A stále...
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo,...
ladne sa kĺžeš po záhrade krok-šum-krok zdravíš všetky kvety prihováraš sa stromom so slnkom maľuješ dúhu na oblohu niekedy prídeš aj bez ohlásenia sa v správach o počasí iba ma zavoláš von a tak kráčam s dážd(n)ikom
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký...
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
tma je zviera skryté pod každým listom živého plota kráčam potichu aby som náhodou nestúpila na jej ostražitý pohľad je piatok večer až domov skrotil môj čardášový krok
Počula som že, pekná reč aj železné dvere otvára, ale som tomu nerozumela, kým sa nedotrhalo to, čo vám rozpoviem. Chlapec bol vždy zlý, vysmieval sa, trhal kvety v susedných záhradách, kričal, hádzal kamenčeky na ľudí aj zvieratám ubližoval, jednoducho všetkému čo mu bolo na ceste. Všetci boli naštvaní...
Dávno-pradávno v malom meste žila jedna chudobná rodinka. Mali len jedného syna. Volal sa Jožko a mal už dvanásť rokov. Blížila sa jeseň a bolo treba ísť do školy. Ale náš Jožko musel do roboty. Ovce pásť alebo husi. Jedného rána ho mama budí zavčasu“ -Vstávaj, Jožko, musíš pásť...
je pre prírodu spoveď vysiela hromy a blesky karhajúce kvapky ako očistec nakoniec sa nad všetkým ticho zľutuje
Na dvore býval Baranček so svojím otcom a strýkom. Boli to silné barany a radi rozprávali o svojich hrdinstvách: ako vyvalili na obore dvere, ako pobucali gazdinú, či bľačaním naľakali gunára. Neraz sa i sami poškriepili a skúšali, ktorý z nich je silnejší. No raz sa stalo, že gazdiná...
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád...
Zima sa ešte neskončila a jar bola ďaleko. Ani lastovičky neprilietali z teplých krajín a snežienky iba nesmelo vykúkali zo zeme. Slniečko sa zobudilo, ale po chvíli ho zatienili tmavé mraky. Ľudia sa budili do chladného a daždivého rána. Každý bol z takého počasia namosúrený. Jediný, kto sa tomu...
Vonku bolo hrozné počasie, silno pršalo a pršalo, vari ani neprestane? Bol som doma sám, trochu som sa nudil, nezvykol som si tráviť čas tak dlho v uzavretej miestnosti. Nuž, díval som sa von oknom ako prší v nádeji, že hádam už prestane. Pomaly sa začalo stmievať a tak...
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé...
