Cvrčky hrajú na husliach vtáci im do toho spievajú medveď robí brumendo občas zaznie komárove tenké bzzzzz had všetko podfarbuje nevedia sa dohodnúť symfónia zmätku až ďateľ všetko vyrieši je to dirigent chaos premení na súzvuk Autor: Maxim Jozef Pisarčík Archív prózy: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/proza Archív poézie: https://literarnykezmarok.sk/archiv-sutaznych-prac/poezia...
zem pestrofarebný obraz ročných období maliarom je slnko nemá rado mesiac pretože je jeho najväčší kritik neobjektívny veď sa mu stále krúti hlava svet sa s ním točí vidí rozmazane a hviezdy tie slnko podporujú lebo sú jeho sestry
tik-tak sem tik-tak tam hodiny spievajú čarovná hudba vtáčí orchester ako čvi-rik čvi-rik tik-tak tik-tak tak-tak tak-tak príjemná melódia jedinečná tik – zatvárajú sa mi oči tak – zaspááááááávam čvi – spím ako drevo rik – to už ku mne nedoletelo
má prsty hlboko zaborené do zeme párajú šaty z hliny šijú si z nej život prečesávajú vodné pramene vlasov posielajú odkazy hore pomaly trpezlivo postupne každý rok drží v dlaniach zrelé plody O autorke: Ema Jeleňová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória –...
kúzli kúzleniny. Zeleninovú zelemisku zeleniny. Čmára čmárovito čmáraniny. Ovocno ovocné ovocniny. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – próza – čestné uznanie
Unáša listy oblohou. Trávy s ním tancujú. Víchrica, ty máš ženícha! Vietor sa k tebe hodí. A vaše deti – tiché vánky. V lese je bál. Stromy sa chytili za ruky. Hudbu zabezpečili vtáky. Hrajú všetky píšťaly. A ty si ich kráľ! O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov...
Ľahký zelený koberec. Rozprestretý. Krásu mu dávajú pestré kvety. Masíruje nohy, nik to nevie ako on. Kto to na lúke vysedáva? Kto sa dovtípi? Stráži byliny, farby, hmyz… Svieža zelená tráva. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Oddeľuje moju izbu a mesto. Mesto, kde je ruch, kde sú autá, budovy. Odďaľuje hluk od ticha. Rýchlosť od pomalosti. Jej ruže kvitnú celý rok. Sleduje mesto. Sleduje moju izbu. Stráži ma. Keď zafúka, pôvabne tancuje. Vietor sa do nej zaľúbil. Rozpráva mi rozprávky. Ľudské ucho ich nepočuje. Iba cíti....
Nikdy na teba nekričí. Aj keď si tam narobila neporiadok . Vždy je milá. Prívetivá. Prichýli ťa. Izba. Posteľ. Stolík. Koberček. Polička. Všetko, čo máš rada. Uprataná-neuprataná. Ticho schováva tvoje tajomstvá. O autorke: Anežka Ščurková, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (4. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
Buď vždy netopierom, keď si netopier, zostaňme visieť dolu hlavou spolu. Možno nás preto aj dajú na pranier, lepšie než zradiť svoju myseľ, vôľu. Majte nás radi, hoci sme aj iní, my za to stojíme, máme vám, čo dať. Iba pre výsmech unesú nás splíny, pre strach...
nepochopila som vtedy že dedko večerníček rozsvecuje okná nepomohla som mu ani vďačným pohľadom na nahrubo načrtnutú panorámu Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. miesto
Stáli sme na brehu z kostí a premýšľali sme, akej farby je voda. Stratení v myšlienkach sme hodili okruhliak. Kým dopadol, tak mu narástli oči ústa stehná ruky blany Skočil, čľupol a roztočil obohranú stereo-platňu. Bez možnosti otočenia pozerám na eben, eden, seba. Zisťujem, že to je len ilúzia....
Musím sa pýtať na vody pôvod, kto dal nám ju do vienka, nutnosťou ovenčil, mystické telo vody pre náš život utvoril. Voda mocná bytosť, múdra a vznešená hojí duše aj rozbité kolená. Záhada vesmíru, pestúnka moja ľuďmi zaznávaná, v srdci ťa mám. Priateľka narodená z manemy v...
Niekde medzi nad a pod sa stratila… Nikto si nepamätá. Aspoň sme si stihli obnoviť vedomosti z alchýmie a skomponovať ambientnú skladbu. Toto všetko za jednu minútu. Náš kľud mohlo narušiť len túlavé hauku: utekali sme iba ja som sa vrátil bol som zrazu sám Tomáš Janešík, 16...
umývaním štetcov umývam hlboko dôkladne pravidelne pokojne (nie vždy) vyprosujem im schopnosť zbaviť sa držať v sebe len to čo musí ostať Katarína Chmeliarová, 16 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (1. ročník SŠ) III. kategória – poézia – 2. Miesto
vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi Lenka Melcherová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (7. ročník ZŠ) kategória – poézia – 2. miesto
stará knihovnička vždy keď ju otvorím zavŕzga ako keď praskne struna na husliach prach zo zobudených kníh tancuje v pásoch svetla ľahko dosadá na zem ako keď babka sitkuje múku vonia zabudnutými príbehmi pokladnička zaváraninové sklíčko od čerešní dostalo druhú šancu cez nálepku...
Pustina hrotí ostrie jedovatých slov, to tečie bolesť hipogrifov, tých krásnych bytostí oživených lietaním, ozvena slov sa odmotáva ako klbko. Odkiaľsi príde záchrana v podobe manemového priateľa, vľúdneho koexistujúceho, rušiča kliatob, uzdravovateľa duše. Rozum láme zvyšky dýk ustrnutých v duši, láska hojí mnohopočetné rany, začína nový pohľad...
sukulenty v črepníkoch s mesačnou polevou stále sa čudujem prečo ľudia nechodia von v noci keď na črepníky lejem mesačnú polevu dala by som si jahodový nanuk keby sme sa túlali vonku ten chrumkavý s bieločokoládovou náplňou veď vieš ktorý a prečo nechodíme von my? napriek tomu...
Ovečky bielučké, pekné, kučeravé, pobehujú, vyvádzajú v hustej tráve. Len jedna zvedavá malá všetečnica zrie dieru v košiari, pchá von nos i líca. Rovnými nohami vyskočí z diery von. Za kríčkom, za bučkom, v húštine číha on – zlý vlk, čo má hladný krk, a to nie je...
Zima obula snehuliakov, pochutnáva si zas na mrkve. Rýchlosť podivných zimných vtákov brázdi hranami svahy mĺkve. Strmácané, však spokojné telá, usnú zimným spánkom hneď po čaji. Myšlienka – väzňom uprostred čela, zas ženie vo sne lyže po kraji. Dominik F. Bartoník, 11 rokov ZŠ Březová, ČR (3....
iba sa tvária že umierajú žijú na okraji parapetnej dosky čili papričky na odháňanie hmyzu počujú vlastný svet cez reproduktor chcú sa zbaviť osvietenia bleskom čakať na ďalšie s čistou vodou korene stromov tušia milujú ženy s dobrou gramatikou vŕbovými vlasmi a keď môžu do kôry vyrývať svoje meno...
si nahá veta ktorá to o sebe vie nepotrebuje okvetné lístky chcem byť jej členom pripíšem k nej mám ťa pre istotu zmeníš bydlisko čakáš na pokračovanie onedlho pochopíš že sa nehodíš na pestovanie bytových rastlín zmenšíš vzdialenosť medzi sebou a mojou čerešňou dopĺňaš chýbajúce slová: mám ťa po...
rastiem do vnútra hoci sa to prejavuje len ostražitosťou už ma neuspokojujú gramatické rýmy naše jazyky sú si príliš blízke aby si rozumeli ešte som ťa ani nemal na dĺžku ozveny už prenikáš strop závidím dažďu steká po tebe nie je fér že môže byť tak blízko...
Má zelené oči. Hrubú kôru, čo si pamätá. A sen veľký ako vesmír. Dotknúť sa neba. Skúša to roky. Možno sa mu to raz podarí. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Obsadila všetky ulice. Svieti si čiernou baterkou. Aby nás nevidela. Iba hviezdy jej robia naschvál. Žmurkajú na nás z oblohy. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Sneh je jemná múka. Ligoce sa na slnku. Pozorujem, ako mi ju z ruky kradne vietor. Stromy si šuškajú: šu, šu, šu, je tu zima… Odtrhnem kúsok šumu a založím do herbára. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia...
Vidím tvoju tvár, akoby to bolo včera. Aj keď to už dávno odfúkla minulosť, príde mi to ako včera. Zasa mi chýbaš. Zas mi chýba tvoja tvár, ktorú som ešte nestretla. Chýbaš mi, aj keď ťa nepoznám. Neviem ani, ako sa voláš. Ktosi? Nepoznávam ťa, ty môj starý ne...
Pomaly popíjam svoj presladený ľadový čaj a pomaly si jeho horkosťou pálim slová na jazyku. Mojou novou rečou bude mlčanie, pomyslím si. Veď ľudia si aj tak nerozumejú, len prekrikujú sa samotou. Petra Kubíková, 11 rokov ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
My ľudia sme všetci tak rovnakí. Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame, krákame o tom, že sme perfektní. Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla. No vo vnútri sme všetci prežratí tmou. Načo? Načo to robíme? Aj tak raz príde babka smrť opierajúca...
Stojím na hore Tichých výkrikov a hlasno sa na teba prizerám. Si prázdnejší ako riadky výkrikov v mojich básňach a iné výlevy duší. Tíško si sama pre teba zakričím; „Kto si?!“ No tvoja dutosť mi len drzo odvetí: „Ktosi. Ktosi. Ktosi.“ Vďaka tebe sa teraz cítim rovnako papierovo a duto ako si ty....
je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa...
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva...
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne...
ticho ticho sedí medzi listami slnko si číta z vtáčích nôt stromy vystrkujú zvedavé prsty k oblohe čas sa skryl do presýpacích hodín
V košiariku na fúriku spí sliepočka kiku-riku. Kohútik ju merkuje od Lapaja na dvore. Prišli kačky zvedavé, šuchli košiar do trávy a na tráve zrazu stali kuriatka a čipotali.
Náš svet je nádherný. Nájdeš tu priateľa. Jeho dotyky majú mnoho farieb. Život je krásny a cítiť ho v každom slove. Vtedy nás teplo zaleje až po uši.
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík...
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len...
Zima je ako chladné slnko, chlad jej nerobí problémy. Biela krajina zaviata snehom. Umrel kvôli nej vtáčí spev, len sem – tam poletúva vtáčik – samotáčik.
priniesol si farby do tmavého sveta zapĺňaš každý prázdny stĺp len aby si ľuďom predal dočasný úsmev celý víkend nás meníš na dúhy s tvojím odchodom v nás zostáva naše bezfarebno
Verím, že slniečko bude stále svietiť. Chcem, aby nebol zlý v svete nik. Ukladám tajomstvá do srdiečka. Zamykám ich, aby ich nik nepoznal.
skrývaš moje staré ja vo fotografiách a tvrdíš mi že už neexistuje si stále krok predo mnou čím si väčší tým mi spôsobuješ viac starostí a poza môj chrbát kopeš hrob fantázii až kým nevytiahnem pero a nepreškrtnem ťa strať sa v matematike aj tak si len číslo
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo,...
ladne sa kĺžeš po záhrade krok-šum-krok zdravíš všetky kvety prihováraš sa stromom so slnkom maľuješ dúhu na oblohu niekedy prídeš aj bez ohlásenia sa v správach o počasí iba ma zavoláš von a tak kráčam s dážd(n)ikom
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký...
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
tma je zviera skryté pod každým listom živého plota kráčam potichu aby som náhodou nestúpila na jej ostražitý pohľad je piatok večer až domov skrotil môj čardášový krok
je pre prírodu spoveď vysiela hromy a blesky karhajúce kvapky ako očistec nakoniec sa nad všetkým ticho zľutuje
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád...
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé...
