Ráno ako noc v čiernej ponožke, keď chvíľu zvažuje možnosť, že sa prespala až do večera, čo by nebolo také zlé – vôbec nie také zlé. Mohla by vynechať deň v škôlke a poobedné spanie a problém cudzieho záchodu a čakanie na mamu, kým príde s tatom domov. Lenže potom by zmeškala aj televarieté pri zhasnutom svetle u babky, chlieb s oškvarkami a dedka.

V obývačke tiká tma celkom tichučko a tlmene, je zhasnuté všade okrem kúpeľne, nábytok dostáva matné tienisté kontúry pozlátené oranžovým leskom. Cez balkónové okno sa opatrne prediera teplé matiné škôlkarskej budovy ako vlaky stojace na mieste. Možno pôjdu v nedeľu s tatom zasa do divadla v Nitre, alebo aj nie.

Ulice sú retiazkové a sentimentálne vianočné, aj keď Vianoce ešte nie sú, alebo už boli, ale nad tým sa nezamýšľa, to jej vykĺzne z hlavy a zmizne ako svetelná šmuha, ktorú vyslali na obývačkovú stenu oči auta, asi SUV. Tie robia úplne najväčšie šmuhy. Stupačka divne vrčí a cez tú železnú rúru v rohu v strede bytu odteká zo strechy prispatý nočný dážď. Je to desivé. V ťahajúcom sa vzduchu visia krepové pančuchy s otázkou na zaštopkaných palcoch – budú už vo svojej triede, alebo ešte spojení na prízemí pavilónu s cudzími deckami? Žalúdok podivne škvŕka a hmýri sa od tej počiatočnej nervozity, ktorú každý škôlkar cíti predtým, než si stihne zalepačkovať tenisky a s dlaňou v tatovej vyťapkať z bytu.

Vonku prší a tato s hlavou všade inde, len nie práve tu a teraz, zabudol dáždnik na botníku spolu s plyšovým Uškom. (To je zajac.) Nemá poruke hnusný šušťavý pršiplášť, čo sa vo svetle lámp vždycky leskne ako vrecko do koša, dokonca nevzal ratolesti ani bavlnenú čapicu. Tú jesennú. Škôlkarka kriví ústa a zmyslom pre povinnú rutinu vyžaduje ospravedlnenie, že nemôže cupkať k autu s ružovým barbie parazólikom, ani v odporne šuchotavom igelite s kapucňou, aj keď za iných okolností by vrieskala, keby si ho musela navliecť. No a o čapici ani nehovoriac – tá predstavuje bod zlomu – zo sklenených očí prúdom valí slzavé rieky, hrozí storočná voda, pretrhnutie hrádzí, potopa. To nie je dobré, to vôbec nie je dobré… Tato sa preberá z mikrospánku dospelosti, obzerá sa a napoly zmätene si uvedomuje, že vláči za sebou päťročný prívesok. Ach, naozaj. V stotine sekundy sa mu pripomenie, že má dieťa, to dieťa je dcéra, táto dcéra ide do škôlky a hystericky reve. Prečo rumázga, na to si za ten svet nedokáže spomenúť, lebo v ten istý moment myslí ešte na tých tritisícosemstošesťdesiat vecí, ktoré si v jeho hlave uzurpujú stále miesto. Žeby sa zabudla vykakať?

Nad panelákom modrie ťažká kobaltová obloha, škôlkarka myslí len na to, ako sa jej zamočia provizórne tatove vrkoče a tato, ten už nemyslí, ale mizne obklopený takými veľkými prerastenými starosťami, ktorých mená sa ťažko vyslovujú a ešte horšie zapamätávajú. Napríklad taký Hypotekárny úver, to musí byť naozaj škaredý tvor, lebo sa o ňom hovorí vždy len pošepky a so zhnusenou grimasou.

Do mľandravého rána na chodníku vstupuje suseda Pásavá v prúžkovanom župane, ktorá akože náhodou bežká za nimi pomedzi kvapky vyhodiť kôš. Je maximálne trápna. Celý čas zíza na tata a škerí sa, keď hádže do smetiaka poloprázdne vrece a vlasy jej pritom lietajú okolo hlavy ako chudučké ramená medúzy z Chorvátska.

Asi vtedy si tato uvedomí, že prší, chytí dcéru pevnejšie za ruku a ponáhľa sa k autu, ale jeden jeho sloní krok je približne milión jej detských, preto ani nemôže dopadnúť inam, iba na zem. A áno, dcérina ruka je mu znenazdajky nejaká prikrátka, na chvíľku poprosí Hypotekárny úver, aby mu uhol zo zorného poľa a vtedy si všimne dieťa rozpleštené na chodníku. Dieťa ukrutánsky nahlas reve, horšie, než keby ho vyzliekali z kože domorodí zapádoslovenskí indiáni.

Keď ju silnými rukami dvíha na nohy, ani naňho nepozrie, je urazená od hlavy k päte, absolútne nabrúsená na tata, ktorý večne všetko pomotá, zabudne a pokazí. Že sa nehanbí. A roztrhli sa jej pančuchy na kolene.

Tento výraz tato veľmi dobre pozná, zdá sa mu, ako keby videl pred sebou namiesto dcéry manželku a jej ohromne prísne zovreté pery s pohŕdavým: „Ani sa nesnaž niečo povedať!“

Všetky pokusy o ospravedlnenie sú vtedy vopred odsúdené na neúspech, vidina teplej večere mizne vo vesmírnych sférach a o romantike môže najbližší týždeň akurát tak snívať… Ó áno, tento pohľad je strašidelný…  A dcéra ho už ovláda takmer dokonale, veď nenadarmo sa hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu.

V hrdle sa mu zasekne pár detinských vtipov, ktoré sú absolútne neúčinné a ešte absolútnejšie mizerné, a tak radšej znaleckým okom poisťováka odhaduje spôsobenú ujmu. Z kolena tečie krv, ale nie je to nič strašné, iba taká odreninka, taký šport. Pozornosti sa opäť dožaduje starý známy Hypotekárny, preto dieťa vezme ako sud piva a naloží do auta, lebo samou urazenosťou, samozrejme, zabudlo chodiť. Auto je SUV, ale len asi, veď v tme je ťažké také veci rozlíšiť a vôbec, škôlkarom sa zdajú všetky autá ako SUV a basta. Okolo košov je zrazu opustené prázdno, aj pani Pásavá žmurkajúc odcupkala do vchodu, takže sa už nedá predstavovať si v jej tmavej siluete pri kontajneroch vyziabnutú medúzu. Škoda.

Auto je zvnútra čierne a jaskynné, svietia len tatove ruky, lebo sa od nich odrážajú ciferníky palubnej dosky a všetky mäkké zvuky radenia rýchlostí a prechytávania volantu sa miešajú v bruchu ich skrytej mestskej ponorky. Do škôlky je to blízko, asi štyristoštyridsaťdva a pol škôlkarského kroku, preto to autu trvá ešte menej, vlakové okná sa stále zväčšujú a zväčšujú, až nakoniec vôbec nie sú vlakové, ale len obyčajné. Koleno štípe, no zaťatosť nedovolí plakať. Ani mama nikdy neplače, keď tato večne všetko pomotá, zabudne a pokazí, tak sa treba držať jej príkladu. Navyše, ranný tato je ešte horší než obedný či večerný – stále sa rozpráva len s tými beztvarými známymi, ktorých si ona vôbec nevie zapamätať.

Vykladá ju z auta ako skriňu z Ikei, keď človek nechce, aby sa namočila do mláky – precízne a opatrne. Na holé koleno kvapká dážď a fúka vietor, preto sa ťažko dá sústrediť na niečo iné, napríklad na to, že vedľa parkuje ďalšie SUV, čo je vlastne Fábia, a ďalší tato vykladá na chodník ďalšiu skriňu, teda škôlkarku, bez čapice a s blatom na sukni.

Rozmýšľa, čo jej povie babka, keď poobede uvidí roztrhnutú pančuchu, ale zdá sa jej, že asi nič. Dedko, ten sa zasmeje a pozve ju na balkón, kde si vyfajčí poslednú cigaretu z krabičky a ona si vezme lesklý papierik. Aj tak by bolo lepšie, keby dedko išiel na balkón len smiešne plašiť holuby – bez cigariet.

Tato ju berie za ruku a ťahá do pavilónu veveričiek, lenže oni sú už od septembra ježkovia, tak ho, otrávená, zase musí opraviť. V šatni nie je nikto. Prezliekanie teplákov trochu bolí, ale plakať nebude. Vystiera ruku k tatovi a čaká na uteráčik a pyžamo, lebo je pondelok. Ten sa zháči, keď si bielu dlaň všimne, pretože nemá ani potuchy o tom, čo by mohlo dieťa od neho ešte chcieť. S obavou z dcérinej reakcie slabučko pokrčí plecami, nespomína si, kde by mohlo pyžamo byť, vlastne ani netuší, že sa niekde v byte skladuje detské oblečenie.

Ona sa zamračí a oduje a takmer praskne, lebo si vie predstaviť, ako sa bude tváriť pani učiteľka, keď začnú ďalšie pondelkové orácie – spanie v teplákoch a utieranie rúk do trička. Nestane sa to prvý raz, skôr si nepamätá, kedy mala naposledy na začiatku týždňa vlastný uterák. Jediné, na čo sa zmôže, je pohľad plný súcitu s tatovou nemožnosťou. Veď ranný býva vždy najnemožnejší, najviac toho pomotá, zabudne a pokazí.

Ani sa neobťažuje odmračiť, keď do šatne privedie tata aj druhé dievča z parkoviska so zablatenou sukňou a začne sa prezliekať do teplákov. Ten jej tato vyzerá presne tak, že tiež zabudol uterák a pyžamo a vidí pred sebou nejakých podivných známych ako je henten Hypotekárny úver či Generálny riaditeľ.

Vzdychne a plná ohromného sklamania vlepí svojmu tatovi rýchlu pusu na rozlúčku, aby sa nesťažoval mame, že bola zase strašne odutá a namyslená. Veď mama tiež dáva tatovi pusu, keď je nemožný alebo všetko pomotá, zabudne a pokazí, aby si náhodou nemyslel, že ho už nemá rada, lebo to by nebola pravda, aj keď je občas taký nijaký, zmätený a strašne ranný.

 

Lucia Herceková, 19 rokov

Gymnázium svätých Cyrila a Metoda Nitra (4. ročník SŠ)

III. kategória – próza – 1. miesto