Iba hlupák píše básne v materinskom jazyku.

Zobúdzaš sa v noci, nemáš rada dážď. Chceš objatie, no mačka ohlúpne. Povzdych, au! a dopad druhého chodidla naznačujú tvoj vnútorný nepokoj. Cíti sa ako paradajková omáčka v mikrovlnnej rúre, ktorá sa len včera pokazila, a nikto to ešte nezistil. Tak nereálna.

Zima.

Drkotanie zubov nie je reflex ani cielená aktivita organizmu, či taktický ťah bunkových centier. Je to iba to, čo nechceš počuť uprostred noci, keď je ti zima.

Zasmeješ sa. Ale potichu. Nechceš zobudiť mačku.

Chvíľu chodíš po zemi po štyroch. Z chladničky nevyberieš nič. Kanvica nefunguje. Obrátiš sa. Ďalší povzdych, ou! a chodidlo vlhké zospodu. Na dlážke je rozliate mlieko.

Kým hľadáš utierku, končeky vlasov ti obelejú (ale nie od závisti).

Si ako mačka. Máš deväť životov a všetky premrháš.

Máš nutkanie zívať z absurdnosti, ale omrzí ťa recesia. Zabúdaš na mačku aj utierku, keď sa za mesačného svitu plížiš radšej späť do svojej izby. Pôvodný plán bol ľahnúť’ si a znovu zaspať kvôli výčitkám svedomia, lenže v hlave ti znejú cudzie básne, tak sa ti to vôbec nedarí. Niekde ďaleko stále beháš – v kruhoch, v trojuholníkoch, v štvorcoch. Je ti to v podstate jedno. Jediné, čo stále vieš, je, že sa neposúvaš. Nezaspávaš.

Automatické zatváranie očí je pokazené, nevieš od seba odseknúť nechcené podnety. V tme sa ti zdá, že mačka je hore, nie si si istá. Možno si zle privrela chladničku, nie si si istá. Pravdepodobne si si ani len neumyla zuby, ale nie si si istá.

Nakoniec sa z postele postavíš druhýkrát za jednu noc, aby si si umyla zuby, veď možno potom už konečne zaspíš. Nikdy si si ich neumývala rada, no keď si bola malá, mama ti vravela, že človek sa musí umývať celý, aj tam, kde to ide ťažko – na chrbte, medzi prstami, v ústach a na duši. A túto noc by si možno potrebovala umyť viac, ako si myslíš.

Svoje básne vypľúvaš v zubnej paste na zrkadlo.

Na umývadle je položená masť na hojenie. Po umytí zubov si s ňou nenápadne natrieš čelo a možno ju dokonca aj zješ.

Od tvojho prebudenia ubehlo niekoľko desiatok minút, keď si konečne uvedomíš, že si absurdná. Napríklad aj na smrť – všetky tvoje teórie o umieraní zanikajú v zvláštnych snoch v neuchopiteľných nočných hodinách, i za tmy v noci na diaľniciach.

Napadne ti – keď budeš spávať v normálnom čase, budeš konečne dávať zmysel?

Do postele sa vraciaš pomalými krokmi. Takmer ako keď niekto klope na dvere, no nechce, aby mu otvorili. Nakoniec sa k nej však aj tak dostaneš.

Nútiš samú seba k tme. Snažíš sa vypnúť i mačacie oči, no nejde ti to. Skúšaš prehodiť nepriehľadné predmety cez tvár, vankúše či deky. No tak trochu túžiš, že problém nie je až tak celkom v tvojich otvorených očiach, ale v hviezdach kdesi ďaleko za nimi.

A keď už v takých momentoch dovolíš samej sebe písať, tak jedine naslepo. Ako dieťa si si tak písala denník – mala si potom pocit, že tvoje problémy, ktoré doň zapisuješ, neexistujú, lebo ich nikto vrátane teba nevidí. Neskôr si tieto strany z denníka vytrhávala – chcela si dohoniť samu seba.

Básne potrebujú svetlo, iba ak ho nevyžarujú ony samé.

Nakoniec to nevydržíš a zasvietiš stolovú lampu.

Mačka odchádza utrieť mlieko do kuchyne, zatiaľ čo ty pomaly čítaš. Plne si uvedomuješ, že jediné okno, v ktorom sa teraz svieti, je to tvoje. No až teraz, v tomto momente ti to prestáva vadiť.

A keď nakoniec naozaj zaspíš – vtedy, keď budeš chcieť – zaspíš so srdcom otvoreným na dlani a fosforeskujúcimi básňami pod viečkami.

A dobrú noc! povieš len mesiacu a mačke.

 

Dlhá cesta domov

 

I.

Väčšina jej spomienok vôbec nepatrí jej. Patria niekomu inému – ona je v nich iba vedľajšou postavou, nenápadným pozorovateľom. Niekým, bez koho sa spomienka bez pochýb zaobíde aj sama. Ako slnko vo večerníčku alebo lietadlá nad oblakmi.

Niektoré jej ale predsa len patria – poväčšine kvôli tomu, že nemajú na výber. Spravidla sa ich počet zväčšuje s blížiacou sa nocou.

Napríklad keď sa pred spaním zatvorí v kúpeľni, cíti sa dobre. Hľadí samej sebe do očí, kým si umýva zuby a tvár. Cíti vôňu cudzokrajného krému. Keď otočí viečkom, zoschnutý vrch odlúpi nechtom a na brušká prstov si nanesie cudziu zem.

Keď sa potom cudziu zem zo svojich rúk snaží zmyť, trvá to dlho, lebo kvapky neposlúchajú a od mastného krému utekajú. Keď bola malá, páčilo sa jej to. Potrela si celé vnútro dlane, potom na kožu pustila jednu kvapku vody a pozerala sa, ako preteká cez čiary a priehlbiny. Celistvo, akoby sa nikdy nemala rozdeliť, roztiecť na všetky strany, aby nikto netušil, kde končí a kde začína.

Teraz sa však už cíti previnilo vždy, aj keď sa jej ruky podarí rýchlo umyť, ako keby na nej stále zostávala cudzia krajina. Akoby ju nosila so sebou a nevedela sa jej zbaviť.

Výčitky svedomia jej nedovolia natierať si tvár často aj niekoľko týždňov.

Keď však dlho cudziu zem nenanesie na tvár, okolo očí sa jej utvoria zemegule. Pod očami sa jej zjavia tmavé poloblúky uzatvárajúce s obočím jej zrenice spolu so všetkými moriami, ktoré v nich ešte zostali.

Akoby nestačilo, že cudziu zem nosí na rukách, nosí ju aj okolo očí. A k nej i nevysvetliteľnú potrebu utiecť, ktorá jej z nejakého dôvodu trhá svedomie

Doma nie je vo svojich spomienkach a doma nie je ani vo svojej tvári.

 

Tesne predtým, ako večer zaspí, do internetového vyhľadávača na telefóne zadá cestovať – jednosmerne – domov – zoradiť podľa hodnotení zostupne. Na displeji zostanú mastné odtlačky.

 

II.

Často chodieva vlakom, ale iba málokedy tam, kam by naozaj chcela. Pokiaľ môže, sedí pri okne. Tie posprejované jej v lete tetujú pokožku do dúhova a ona pri tom pozoruje ženy so zemeguľami okolo očí. Tieto zemegule sú iné od tých jej – sú staršie, tmavšie, ako keby niekto zhasol všetky svetlá a vypustil všetky moria. Zostalo po nich iba holé dno, so zaseknutými loďami a nemožnosťou utiecť z jám.

Žena, čo oproti nej sedí teraz, je presne taká, no usmieva sa aj napriek jamám v tvári. Dieťa vedľa nej jej nahlas číta z brožúry v cudzom jazyku s morom na obálke. Spoza batoha na jeho kolenách ho takmer nevidno. Žena z neho nespúšťa oči.

Vždy sa je páčili ľudia, ktorí sa vo vlakoch rozprávali cudzími jazykmi. Závidela im ich súkromie, ich voľnosť. Nikto ich za nič nesúdil, a ak, tak za všetko. V tom jednom vlaku to nebol zrazu jazyk celej krajiny – bol to tajný jazyk dvoch ľudí. Ona sa síce nejaké cudzie jazyky naučila, no nikdy nezažila pocit, že by patrili len jej. Ona mala iba ten jazyk, ktorý mali aj všetci ostatní.

Pri ľuďoch vraviacich cudzím jazykom sa vždy cíti ako v cudzej spomienke. Uvedomí si, že v tejto situácii nemá čo robiť.

Nepatrí do nej.

Nepatrí do mnohých situácií.

Postaví sa zo sedadla, zoberie si všetku batožinu, ktorú má, pozdraví. Tvári sa, že už ide vystupovať, napriek tomu, že má ešte trochu času. Teraz iba uteká.

Pri poslednom pohľade, ktorý žene venuje, sa jej zdá, že jej zemegule už nie sú až také prázdne.

Zato tie jej sa pomaly vyprázdňujú – na podlahu vo vlaku dopadajú morské kvapky, zatiaľ čo si ona pomaly uvedomuje, že pri mori vlastne nikdy nebola, hoci sa jej vždy páčili jeho portréty namaľované vodovými farbami.

Preľakne sa – doma nie je ani vo svojich snoch.

 

Na vlakovej stanici, na ktorej vlastne nemá čo robiť s taškou na pleci, vytiahne z vrecka bundy telefón a do internetového vyhľadávača zadá cestovať – obojsmerne – niekam ďaleko – zoradiť podľa hodnotení zostupne. Mastné odtlačky na displeji pomaly zmývajú slané kvapky.

 

III.

Niekedy sa jej stávajú zvláštne veci. Nevie, kde je, čo sa deje, zhltne ju panika. Takto najhoršie jej bolo, keď bola ako dieťa najďalej od domu – v Banskej Štiavnici. Bola oveľa mladšia a bolo leto. Prechádzala sa po kachličkách tak, aby sa vyhýbala spojeniam, presne tak isto, ako sa teraz vyhýba novým veciam. Bolo jej tam dobre, až nato, že nebolo.

V jeden z večerov ju totiž prepadla panika, akú ešte nikdy predtým nezažila. Bola nevysvetliteľná, tak ako vždy. Veľa dospelákov jej zvyklo poradiť, aby pri nej zatvorila oči a predstavila si miesto, kde je v bezpečí. Kde sa upokojí. Jej mama vždy vravela, že také niečo určite každý má. Svoju posteľ, miesto v prírode, niekde, kde nikdy neboli. A tak ona stále skúšala, hľadala napriek tomu, že nevedela čo.

Keď bola úplne malá, zvykla v snoch utekať do rozprávok, no potom sa ich kúzlo stratilo, a opäť musela nájsť iné. Neskôr sa vracala do svojej izby, do postele, no to po čase tiež prestalo fungovať. A tak začala hľadať bezpečie v miestach, na ktorých nikdy nebola. Predstavovala si hory, vrcholky stromov, vodopády, prázdne knižnice s nekonečným stropom, či zvláštne miestnosti, cez ktoré sa vždy niesol zvuk praskajúceho ohňa.

V ten večer v Banskej Štiavnici si predstavila more, no príliš to nepomohlo.

Avšak najbližšie po návrate z Banskej Štiavnice sa do nej v mysli vrátila. A vtedy to fungovalo. Upokojila sa oveľa rýchlejšie ako inokedy. Myslela si, že vo svojej hlave vtedy našla domov. Predstavovala si, že keď bude dospelá, presťahuje sa tam a už viac nikdy nebude prežívať paniku. Lenže potom si uvedomila, že Banská Štiavnica v jej hlave bola celkom iná od tej skutočnej. Neboli v nej cudzí ľudia a ani zlé počasie.

Avšak počas toho, ako stojí na vlakovej stanici, v panike sa predsa len pristihne, ako sníva o domove v Banskej Štiavnici, ktorý nikdy mať nebude.

Zatiaľ je totiž doma iba v snoch.

 

Na vlakovej stanici je ešte stále skoro ráno, keď do vyhľadávača zadá vybudovať – Banskú Štiavnicu – u nás na záhrade, možno kvôli tomu, že sa jej občas zdá, že by potrebovala jedno celé mesto.

 

IV.

Zatiaľ čo odchádza, stále stojí na stanici s prstom pár centimetrov od zakúpeného lístka. Ešte stále si nie je celkom istá, kam vlastne chce ísť.

Domov?

Jasné, prečo nie. Veľmi rada. Lenže kdesi v hĺbke ďaleko tuší, že tam nemá silu trafiť. Celý svoj život hľadala miesto, kde nikdy nebola, o ktorom nič nevie, ktoré nepozná.

Dokonca ešte horšie – to miesto jej chýba. No ani za ten svet ho nevie nájsť. Veľakrát jej už napadlo, že niekde je možno chyba. Napríklad v nej.

V istom zmysle to dávalo logiku – vždy sa jej zdalo, že každý svoj domov má, len ona nikdy nevedela ten svoj nájsť. Teoreticky by teda nemala byť chyba v potenciálnych domovoch, ale v nej samej.

A možno.

Len možno.

Chápe domovy úplne zle.

Možno sú domov ľudia. A možno svojím je ona. A preto nosí okolo očí zemegule s nevysvetliteľnou potrebou utiecť.

Prestupuje z nohy na nohu na prázdnom nástupišti s telefónom v jednej ruke a taškou v druhej, s panikou, ktorá nikdy celkom nezmizla. Možno všetko, čo potrebuje, je naozaj ona sama.

Obzrie sa letmo doľava i doprava – potom zavrie oči. Dieťa v Banskej Štiavnici. A namiesto vodopádov, hôr, detských izieb a mora si predstaví niečo, čo si predtým nikdy nepredstavila.

Seba – možno šťastnú, smutnú, na tom nezáleží. Predstavuje si, ako sa skrúti sama do seba. Ako zviera, ktoré predtým, než si ľahne, krúži na mieste a potom sa pritúli k sebe, aby si vytvorilo domov.

Oči otvorí až pri zvuku ľudí prechádzajúcich okolo nej.

Uvedomi si, že je čas odísť.

Niekde totiž doma určite je.

 

Poslednýkrát v ten deň otvorí prehliadač, zadá cestovať – jednosmerne – k sebe, klikne na prvý odkaz a pomalým krokom sa pohne z miesta.

Táto spomienka konečne patrí jej.