Tamara Šimončíková Heribanová: Literárne súťaže sú skvelým nástrojom pre budovanie sebauvedomenia v mene tvorby
Literárny Kežmarok je najstaršou slovenskou nepretržite konanou literárnou súťažou pre mladých a detských začínajúcich autorov a autorky. Tento rok sa koná už 56. ročník a s jeho spustením súvisí aj niekoľko noviniek. Okrem novej dynamickej webovej stránky sa jeho ambasádorkou stala uznávaná spisovateľka a novinárka Tamara Šimončíková Heribanová.
Sme nesmierne radi, že si prijala ponuku stať sa ambasádorkou tohoto ročníka. Čo sa ti vynorí ako prvé, keď sa povie Literárny Kežmarok?
Literárny Kežmarok vnímam ako významnú literárnu udalosť, ktorá dáva priestor mladým talentom, aby predstavili svoju tvorivosť, ukázali, čo cítia a ako písaným slovom vnímajú svet naokolo. Myslím si, že každá takáto súťaž je úžasným štartovacím momentom pre niekoho, kto je zvedavý na spätnú väzbu od významných literátov. Keď si len predstavím, že ja by som mala tú šancu, aby si môj text pozorne prečítal spisovateľ Daniel Hevier alebo spisovateľka Monika Kompaníková, prípadne, že sa s nimi stretnem a porozprávam o mojich textoch, o ich slabinách i potenciáli, považovala by som to za obrovský dar. Som naozaj šťastná a vďačná, že som sa mohla stať ambasádorkou tohto výnimočného projektu.
V čom vidíš význam takýchto súťaží?
Súťaže tohto typu podľa mňa poskytujú priestor, kde môžeme pracovať na tom, aby sme boli lepší v odvetví, ktoré nás baví, v tomto prípade v próze alebo poézií, ale i samotnom sebavyjadrovaní. Moja cesta k literatúre bola dosť ovplyvnená momentom, keď mi ako študentke, v tom čase ešte na gymnáziu vo Viedni, ponúkol náš nemčinár možnosť, aby som zaslala svoju poviedku do literárnej súťaže. Napísala som text, ktorý bol neskôr publikovaný v antológii a kniha bola prezentovaná za účasti rakúskeho prezidenta Heinza Fischera. Pre človeka, ktorý má potrebu písať a zhmotňovať svoje myšlienky týmto spôsobom, to bolo obrovské zadosťučinenie. Literárne súťaže sú podľa mňa skvelým nástrojom pre budovanie sebavedomia a sebauvedomenia. Zároveň je to aj spôsob, ako sa pomocou dialógu môžeme zlepšovať, ak sme obklopení ľuďmi, ktorí vnímajú svet podobne ako my a ktorí inklinujú k tým veciam, ktoré nás robia šťastnými.
Prečo si sa ty rozhodla venovať písaniu?
Ja som začala písať, pretože som veľa čítala. Neviem, či to bolo racionálne rozhodnutie, skôr intuitívne. Vždy som písala, keď som mala pocit, že iným spôsobom svoje myšlienky neviem presnejšie vyjadriť. Fascinácia knihami bola u mňa už odmala – či už keď mi mama a otec čítali rozprávky ako malému dieťaťu alebo neskôr, keď som prešla do školy do Rakúska. Myslím, že v triede nebolo vášnivejšej čitateľky ako som bola ja – chodila som pravidelne do knižnice, vo voľnom čase som si viedla čitateľské denníky. Fascinovali ma svety, ktoré som nepoznala, rôzne štýly spisovateliek a spisovateľov. Bavilo ma, že sa môžem dostať do úplne iných dimenzií či rozmýšľania ľudí, že sa môžem dostať k dejinám, k psychológii človeka, že môžem získať skúsenosť, alebo sa len tak z chuti zasmiať. Humor je pre mňa absolútnym korením života, vzácnym darom.
Aký štýl písania preferuješ ako čitateľ?
V posledných rokoch sa to dosť zmenilo. Minulý rok som obhájila dizertačnú prácu v Ústave svetovej literatúry SAV a keďže som bola obklopená množstvom sekundárnej literatúry, čítala som mnoho teoretických prác, a potom najmä lyriku Ericha Kästnera, písanú v čase Weimarskej republiky. Keď mám teraz čas na nejakú knihu, tak sú to diela, ktoré odzrkadľujú historické udalosti alebo knihy z odvetvia etnografie s témami ako tradícia a život na dedine v minulosti. Zaujímajú ma aj biografie, faktografické knihy, či knihy rozhovorov s psychiatrami. Hlbšia psychologizácia postáv v próze ma takisto veľmi zaujíma. A potom sú to detské knižky, keďže mám dcérku, ktorá má päť a pol roka. Čítame spolu dennodenne. Je to podľa mňa dôležité najmä preto, aby mala dobrú slovnú zásobu a aby sa dostala k rôznorodým témam. Máme krásny rituál pred spaním. Každý večer čítame minimálne hodinu. Vidím, ako ju knihy bavia, odkedy sme začali intenzívne čítať, vyjadruje sa jasnejšie, kvetnatejšie a to, čo cíti, vie aj verbalizovať. Dokonca prichádza k slovnej komike, dvojzmyslom. Mám radosť z toho, že po rokoch sú mnohé slovenské knihy aj po estetickej stránke nádherné. Ja sama som sa v minulosti som venovala detskej literatúre, dnes už vypredaná Misia Eva, prísne tajné (IKAR, 2012) a Misia Eva v Thajsku (IKAR, 2014) boli zaradené medzi najkrajšie knihy Slovenska, a to aj vďaka ilustráciám Petry Hilbert.
Máš nejaký rituál alebo obľúbené miesto pri písaní?
Napísať knihu je pre mňa predovšetkým o schopnosti „vysedieť literárny text“, a to najmä pri dlhších literárnych útvaroch ako napríklad pri románe. Obľúbeným miestom na tvorbu je pre mňa pracovňa. Tam som obklopená knižnicou, po večeroch tichom. To je v mojom prípade prepojené na rozmýšľanie, zahĺbenie sa, zastavenie a nápad, ktorý rozkvitne v niečo hmatateľné.
Vedela by si poradiť spisovateľom, či už začínajúcim alebo zbehlým, čo robiť, keď nemajú alebo strácajú inšpiráciu?
Pre každého je vhodné niečo iné. V tvorbe obzvlášť ide najmä o akceptáciu svojráznosti, autentickej inakosti. Často nepochopiteľné postupy prinášajú najvýraznejšiu originalitu, ktorá je už v dnešnej dobe skutočne ťažko dosiahnuteľná. Každý máme iné prístupy, ale myslím, že najdôležitejšie v literatúre je, aby sme ostali pravdiví a pôvodní. Sami sebou. Každý z nás má jedinečné videnie sveta, máme svoj postoj, názor, skúsenosť, túžby, máme svoju históriu pádov a sebavzkriesení. Príliš veľké strategické kroky, keď si na spracovanie zoberieme tému, ktorej nerozumieme, alebo si myslíme, že toto by sa mohlo páčiť druhým, to nie sú podľa mňa dobré postupy, pretože strácame to, čo je nám blízke, a to hlboké pojítko s našim videním sveta. Úplne najlepšie texty sú o tom, čo bolo precítené, čo je z odvetvia, ktoré autor či autorka zažili. Najdôležitejšie je, aby bola kniha pravdivá. Písanie je predovšetkým o tom, že cítime potrebu vyjadriť sa, odovzdať naše myšlienky ďalej, ale ak sme nastavení, že to nejde, alebo že nás niekto k tomu núti, tak nie je dôvod pokračovať. Mnohých môže naša tvorba povzniesť, potešiť, dokonca i zachrániť, ale nikto na ňu nečaká. Teda nútiť sa k písaniu je absolútna blbosť. Píšeme, lebo je to naša nutnosť, naša voľba. Naša sloboda.
Čo by si odkázala mladým autorom, ktorí by sa možno aj chceli zapojiť do súťaže LK, ale ešte stále váhajú?
Neváhajte, zapnite si počítač alebo si zoberte papier a napíšte to. Rukou, akokoľvek. Hlavne to skúste. Písanie je krásna činnosť, ktorá ma svoj význam. Ak náhodou váhate so zapojením sa, lebo si myslíte, že vaše texty nikoho nezaujímajú, nie je to tak. Mňa zaujímajú veľmi. Zaujíma ma, ako vidíte svet a akým spôsobom viete niekedy pre mnohých zdanlivo neviditeľné veci uchopiť. A zaujíma to aj porotou, ktorá je tento rok v úžasnom zložení.
Barbora Sosková, foto: archív Tamary Šimončíkovej Heribanovej