Dedko zomrel.

Nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo. Bol nám ako otec. Keď som bola malá, stratili sme so sestrou pri autonehode oboch rodičov. Dedko nás vychovával. Na jeho pohreb prišlo veľa ľudí. Hoci bol už niekoľko rokov na dôchodku, spomenuli si a prišli sa s ním rozlúčiť bývalí kolegovia z práce, bývalí študenti, ale aj kamaráti z klubu hráčov binga a zo záhradkárskeho spolku Zelení Veteráni.

Dedko pracoval ako univerzitný profesor, venoval sa chémií. Okrem toho, odkedy sa pamätám, sa dedko vo voľnom čase zaoberal botanikou. Mal nádhernú zimnú záhradu, kde sa nachádzali rastliny všetkých tvarov, druhov, veľkostí i farieb.

Kam až moje spomienky siahajú, dedko celý život po niečom pátral. Odkedy sme sa k nemu nasťahovali, ešte usilovnejšie. Veľa cestoval a zakaždým priniesol domov nejaký nový výhonok. Potom sa zatvoril na niekoľko dní do svojho obľúbeného skleníka a oddával sa výskumu.

Jedného dňa, premožené detskou zvedavosťou, sme sa so sestrou vybrali na prieskum. Dedko bol zase raz pohrúžený do skúmaviek a niečo si do svojho denníka viazaného v koži tak usilovne zapisoval, že si ani nevšimol, ako sme sa prešmykli okolo neho. Skryli sme sa za široké listy banánovníka, ktorý stál v rohu skleníka. S očakávaním sme sledovali, čo sa bude diať. Práve sme so sestrou dočítali knihu o čarodejníkovi Merlinovi, a tak sme si predstavovali, že aj dedko je taký kúzelník, ktorý čaruje vo svojom vlastnom laboratóriu. Dívali sme sa, ako sa šikovne pohybuje pri svojom pracovnom stole a sledovali sme ho pri práci. Všade okolo bublali skúmavky plné žiarivých chemikálií, do ktorých dedko tu i tam prihodil lupienok, či korienok z kvetov. To, čo sme videli, nás presvedčilo o tom, že dedko je naozajstný „čarodejníkov učeň“. Dokonca, so svojím výzorom drobného zavalitého mužíčka s vajcovitou hlavou, na ktorej dominovali iskrivé čokoládovo hnedé oči, pripomínal skutočného mága. Mal husté strapaté, už vtedy sivé obočie, spojené nad rovným aristokratickým nosom, na ktorom nikdy nechýbal cviker. Pripomínal aj starého alchymistu, ktorý sa snaží vyrobiť mýtický „kameň mudrcov”, pre svoju večnú mladosť.

Ako sa nakoniec ukázalo, neboli sme ďaleko od pravdy. Ale aby to nevyzeralo, že dedko bol len šialený vedátor, rada by som poznamenala, že to bol najmä milujúci a starostlivý človek, ktorý nám vynahradil lásku oboch rodičov.

Viedol nás k láske k prírode, samozrejme najmä k rastlinám. Keď sme boli staršie, dokonca nás brával so sebou na svoje výpravné cesty. Čas s ním strávený možno nebol taký dlhý, ako by sme si priali, no o to bohatší, plný dobrodružstiev, hier a zábavy.

A teraz je navždy preč!

Hoci nám veľmi chýba, z celého srdca veríme, že sa teraz na nás usmieva zo záhrady, kde rastú tie najkrajšie, najžiarivejšie a najvoňavejšie rastliny na svete a možno aj mimo neho.

Po pohrebe sme sa so sestrou vybrali poupratovať dedkov dom. Keď sme sa konečne dostali na povalu, okamžite mi do očí udrel dedkov denník, ktorý teraz ležal na podlahe uprostred miestnosti. Zrazu sa ma zmocnila náhla túžba nakuknúť a niečo si z neho prečítať. Sestra, súdiac podľa jej pohľadu, myslela presne na to isté. Prešla som teda tých pár krokov, čo ma od denníka delili, sestra ma verne nasledovala. Zdvihla som ho a otvorila na úplne poslednej strane. Chcela som vidieť, čo si ako posledné dedko zapísal. Keď som prečítala prvé vety, nedokázala som sa nadýchnuť, oči sa mi naplnili slzami a rozmazali mi písmenká v denníku. Sestra ma, ako vždy, dokonale pochopila. Vzala mi denník a začala nahlas čítať:

Milé moje vnučky! Ako viete, celý život som sa za niečím naháňal. Túžil som získať elixír mladosti, aby som mohol byť s vami čo možno najdlhšie. Krížil som časti rôznych rastlín v nádeji, že sa mi to podarí, ale úspech stále neprichádzal. Potom som si to ale uvedomil. Tým elixírom, ktorý som sa tak zúfalo snažil nájsť, ste boli vy dve! A hoci sa mi vrásky v zrkadle nevyhladili, každá sekunda s vami strávená ma dobíjala stále novou a novou energiou.

Kiež by sme mali viac času… S tým, čo už dnes viem, by som s vami určite trávil viac chvíľ. Rád by som Vás odprevadil k oltáru a možno aj pochoval v náruči vaše dietky. No so „Zubatou” sa nedá vyjednávať, príde, keď ju najmenej čakáš…

Rád by som Vám však dal poslednú radu. Carpe diem, dievčatká moje milované, nikdy nevieš dňa, ani hodiny… A nesmúťte pridlho, navždy ostávam s Vami, vo vašich srdciach. Kým tie budú biť, nikam neodídem.

S láskou Váš milujúci dedko

Keď sestra dočítala, nastalo dlhé ticho, ktoré bolo prerušované len tikotom starých kyvadlových hodín dole v hale. Obe sme boli pohrúžené vo vlastných spomienkach. Ako obyčajne, sestra sa spamätala ako prvá. Chytila ma najprv za ruku, potom si ma však pritiahla celú do svojho objatia. Láskyplne mi hladila vlasy, kým ja som sa otriasala vzlykmi. Keď najhoršie pominulo, obe sme sa pobrali preč, ruka v ruke. S dedkovým denníkom pod pazuchou sme vykročili v ústrety novému dňu…

 

Viktória Šteinová, 11 rokov

ZŠ Hroncova 23 Košice (5. ročník ZŠ)

  1. kategória – próza – 3. miesto