Ulica bola ľudoprázdna. Nečudo, keď slnko dopadalo na zem v pravom uhle a bolo tridsať stupňov v tieni. Števka kráčala pomaly ako na popravu. V hlave si dookola opakovala, čo povie, no všetko znelo príliš klišé. Potom si prehrávala rôzne reakcie. Tá najlepšia by bola: „Ty si si vážne myslela, že to neviem? Stačí, že na teba pozriem a vidím!“ No to nie je realistické. Úplne skvelé a zároveň oveľa realistickejšie by bolo: „Síce tomu celkom nerozumiem, no budem ťa aj tak vždy ľúbiť.“ Najhorší katastrofický scenár by bolo to, čo sa stalo Santane v Glee. Toho sa najviac obávala. Svoju babku mala veľmi rada, nevedela si predstaviť svoj život bez telefonátov s ňou, návštev u nej a jej výborného slivkového koláča. Na chvíľu sa zastavila pred dverami a zhlboka nadýchla. Potom zaklopala.

„Števka! Ahoj moja, tak rada ťa vidím! Poď ďalej!“ Babka bola ako pes. Vždy ju pred dverami vítala s nadšením. Toto mi bude chýbať, pomyslela si Števka.

Ako vždy, babka ju posadila do kuchyne a okamžite začala obskakovať, zatiaľ čo dedko sedel hore a pozeral futbal, hokej či nejaký iný šport.

„Dáš si fánky? Alebo zakrucaník?“ opýtala sa babka a začala vyberať kadejaké koláče.

„Jasné, dám si. Ale najprv ti musím niečo povedať.“

Keď si však konečne sadla a začala jej venovať pozornosť, Števka nevedela, čo má povedať. Tak si do úst rýchlo napchala fánku a dúfala, že jej niečo napadne, kým bude prežúvať. No keď dožula, zmohla sa len na.

„Hmm, tie sú dobré.“

„Nechceš k nim šľahačku? Alebo cukor?“

„Nie, nie ďakujem, babi. Počkaj, nevstávaj. Musím ti niečo povedať.“

„Som samé ucho.“

„Okej.“

Hlboký nádych.

„Vieš, ako sa ma stále pýtaš, či už nemám frajera. Pravda je taká, že niekoho mám.“

Babka vyvalila svoje zelené oči za hrubými okuliarmi.

„Je bohatý?“

„Hm…keď už tak bohatá.“

„Čo prosím?“

„Je to ona.“

Ticho. Prerušovalo ho iba hlasné tikanie hodín na stene. A búšenie Števkinho srdca. Bože, babi, povedz už niečo.

„Volá sa Perla a je to fakt milé dievča,“ rozhodla sa prerušiť napäté ticho, „môžem ti ju aj priviesť ukázať, ak chceš.“

Už čakala, že ju babka von vyženie s krucifixom v ruke a bude po nej špliechať svätenú vodu. Namiesto toho však povedala:
„Jasné, ak chceš, môžeš. Som rada, že si si našla kamarátku. Takže, chceš tú šľahačku a cukor?“

Števka nedokázala uveriť vlastným ušiam. Kamarátku? Bolo to, akoby to počula, ale rozhodla sa to radšej ignorovať, lebo sa to nestotožňovalo s bibliou. Alebo žeby to tak vôbec nemyslela? Veď napokon aj o sesternicinom frajerovi hovorí, že je to kamarát, aj keď veľmi dobre vie, že je frajer. Števka už nevedela, čo si má myslieť, ale bála sa opýtať.

Nanke slová jej vnučky behali v hlave ešte hodiny po tom, čo odišla. Takže Števka nemá kamaráta. Má kamarátku. Nevedela, aký má z toho pocit, ani čo si o tom myslieť. V kostole takéto vzťahy všetci odsudzovali. Vlastne nie len v kostole, všade v jej okolí. Od mala. Keď ju otec ako osemročnú prichytil bozkávať jej kamarátku na líca, mala z problém.

S povzdychom sa obrátila na bok a prikryla si uši vankúšom. Už ani štuple do uší nezaberali. A to si myslela, že si na tieto jeho chyby po rokoch zvykne.

V hlave si zrazu prehrala spomienku. Vracala sa domov zo školy s jasnočervenou aktovkou v ruke a zamyslene podkopávajúc drobné kamienky na chodníku, keď vtom na ňu ktosi zapískal. Prekvapene zdvihla hlavu. Hore na bráne sedel ten ktosi a veselo hompáľal nohami. Mal na sebe modrú baretku, hoci bol horúci jún. Nikdy ho predtým nevidela.

„Ahoj!“ Zoskočil dole a ona si všimla, že mu spod baretky vykukujú dva gaštanovo-hnedé vrkoče. Nebol to teda on ale ona. Ale dievčatá predsa nepískajú! A nelozia po bránach! Pohoršene na to dievčisko zízala. Ústa aj bradu mala zamazanú od jahôd a čerešní a úsmev štrbavý. No oči mala ako dva zafíry. Veselo sa na ňu usmievala a v očiach jej blčali plamienky. Natiahla k nej zafúľanú ruku.

„Som Perla. Veľmi ma teší.“

Tá spomienka ju hriala pri srdci. Bola viac ako päťdesiat rokov stará, no stále si ju pamätala úplne jasne. Čo je ironické, pretože zakaždým, keď sa jej vnúčatá opýtali, ako spoznala deda, nevedela, čo im má povedať. Pretože si na to vôbec nepamätala. Jej myseľ bola prázdna, nevedela si vybaviť jedinú konkrétnu spomienku na to, ako stretla svojho manžela, svoju vraj životnú lásku.

Občas premýšľala, kde je teraz. Ako sa asi má? Čo robí? Dievča ako ona je určite niekde v Paríži a robí múzu nejakému bohémskemu maliarovi, akým bol aj jej otec. Alebo je ona sama uznávanou bohémskou maliarkou, ktorej sa chlapi doslova hádžu k nohám. A ona sa len usmieva a zaradom ich odkopáva. Chlapci ju nikdy nezaujímali. Aj keď ju okato balili a dvorili jej, jemne ich poslala kade ľahšie. A tých chlapcov bolo veľa. Vyrástla do krásy, zuby biele ako perličky jej vyplnili štrbiny v úsmeve, gaštanovo-hnedé vrkoče si nechala narásť až po pás a oči jej žiarili každým dňom viac a viac. Ako asi vyzerá teraz?

Pamätala si, ako vyzerala, keď ju videla naposledy. Vlasy nemala vo svojich zvyčajných vrkočoch, ale výnimočne vyčesané dohora v drdole, z ktorého sa uvoľnilo pár pramienkov a pekne jej orámovali tvár.

„Čo keby sme ušli?“

Tá otázka prišla sčista-jasna, ako blesk z jasného neba.

„Kam?“ nechápala Nanka.

„Neviem. To je jedno. Niekam preč.“

Nanka sa nervózne zasmiala. Neverila, že to myslí vážne.

„No tak, čo ti v tom bráni? Veď sme zmaturovali, sme slobodné!“
„A čo naši rodičia? Nahnevajú sa.“

„Ale to už nebude náš problém, veď budeme preč.“

„A ani sa nevrátime?“

„Všetko je možné,“ pokrčila plecami.

„To im nemôžem urobiť.“

„Prečo by si nemohla, máš osemnásť, môžeš si robiť, čo len chceš.“

Nanka pokrútila hlavou.

„Hovorí z teba víno. Mala by si si ísť ľahnúť.“

„Nehovorí.“

Perla podišla k nej, chytila ju za ruky a uprene sa jej zahľadela do očí.

„Pamätáš, ako sme boli malé a hovorili sme, že jedného dňa odídeme na more a budeme pirátkami?“

„Áno, ale vtedy sme mali osem.“

„Len preto, že teraz máme osemnásť, musíme sa vzdať našich snov?“

„To nebol žiaden sen, ale detská hra, z ktorej sme vyrástli.“

Na chvíľu pustila Nankine ruky mlčala. Rozmýšľala.

„Tak potom viem kam by sme mohli ísť!“ zvolala po chvíli teatrálne, „Do Indie!“

Nanka nechápavo zdvihla obočie.

„Do Indie? Prečo práve tam?“

„Je to ďaleko! Bolo by to dobrodružstvo! Choď domov, zbaľ si všetky svoje bábiky a sveter, a potom pôjdeme na vlakovú stanicu a odídeme!“

Vyzerala, že to myslí úplne vážne.

„Si šialená!“

Vtedy sa jej v očiach zaleskli slzy. Nebol to bežný zjav. Vlastne to bolo prvý a posledný krát, čo to Nanka videla.

„No tak, prosím.“

Podišla k nej, chytila ju za ruky a kľakla si na kolená.

„Nechcem ostať tu v tomto zapadákove! Chcem ísť do sveta! Ale nechcem ísť bez teba. Bez mojej najlepšej kamarátky,“ poslednú vetu zašepkala.

Nanka tam len potichu stála, netušiac, čo má povedať. Potom sa Perla postavila a do ucha jej zašepkala:

„Ľúbim ťa.“

Nebolo to prvý krát, čo jej to povedala. Ako deti si to zvykli hovoriť bežne. Aj potom počas dospievania občas. No teraz to znelo akosi inak.

Potom ju pobozkala na obe líca a potom na ústa. Na líca sa zvykli bozkávať, keď boli malé a vôbec im to neprišlo divné. Dokonca sa predtým pár krát pobozkali na ústa, raz v dvanástich, keď si to chceli vyskúšať a druhý krát pred pár mesiacmi. No vtedy boli opité. Teraz na to nemali žiadnu výhovorku, ani vysvetlenie. Preto ju Nanka jemne odtlačila preč. Perla si zotrela z líc tečúce slzy a bez slova sa pobrala preč. Nechala ju tam stáť samu potme. S poloprázdnou fľašou ríbezľového vína na zemi.

Ráno si privstala, kým jej manžel ešte chrápal v posteli. Listovala v zlatých stránkach, hľadajúc Perlino meno. Robím to zbytočne, pomyslela si po piatich minútach listovania, veď dievča, ako ona musí byť už dávno vydatá. No čuduj sa svete, napokon ju našla. Srdce jej poskočilo. Určite to bola ona. Bola jediný človek s týmto menom, ktorého poznala. Zahla roh na strane. Nemôžem jej zavolať teraz, o pol piatej ráno. Veď si pomyslí, že nie som normálna. Nakoniec ten telefonát odkladala celé dni. Vyhýbala sa mu, nevedela, čo jej asi tak povie. Nevidela ju skoro päťdesiat rokov. No napokon sa k tomu dokopala. Chcela ju znova vidieť.

Dvihla slúchadlo telefónu. S trasúcimi prstami vytočila číslo. Pípanie. Telefón zvonil. Hlboký nádych a výdych. Pohrávanie sa s telefónnou šnúrou. Vtom sa zrazu ozval jej hlas, rovnako zvonivý, veselý a bezstarostný ako pred rokmi. Nanke znovu poskočilo srdce. Vyhodili zimomriavky, hoci bol horúci jún. Dostala déjà vu.

„Haló? Kto je tam?“

„Nanka.“

„Nanka? No ja odpadnem!“

Dohodli sa, že sa stretnú v jedinej kaviarni v Nankinom malom meste. Nanka preto strávila hodinu pred skriňou, vyberajúc, čo si obliecť. Nič sa jej nezdalo dosť dobré. Načo mám milión pletených svetrov? Cítila sa ako stereotypná, nudná dôchodkyňa. No potom si spomenula na to, že svetre milovala už ako mladé dievča a Perle sa tiež páčili. Pohrávala sa s jej gombíkmi, hladkala ich a rozjímala sa nad tým, aké sú hebké a príjemné na dotyk. Pár rokov po sebe jej darovala na Vianoce sveter, zakaždým inej farby a ona si ich všetky nechala. Na pamiatku.

Napokon si vybrala outfit a dúfala, že nekričí „nudná babička, ktorá chodí len do kostola a na nákup“. Pre túto príležitosť sa dokonca aj namaľovala, hoci šminiek sa ani nedotkla, už si ani nepamätala odkedy. S búšiacim srdcom a adrenalínom v krvi odišla z domu a vybrala sa smerom ku kaviarni. V hlave sa jej premietali spomienky ako starý film. Drevená hojdačka visiaca z koreňa vŕby pri jazere. Perla sa na nej nebála vyjsť do výšok, pri ktorých by sa jej a iným dievčatám v ich veku už krútila hlava. Naopak, ona si to užívala. Vykopávala nohy čo najvyššie a celej dedine ukazovala nohavičky.

„Jedného dňa budem kozmonautkou a pôjdem tak vysoko, ako nikto iný!“ vyhlasovala pyšne, „Alebo pirátkou. Ale ty musíš ísť so mnou. Budeme spolu kapitánkami lode.“

Takéto veľkolepé plány do budúcna si robili. Vyrábali si loďky z novín a dávali na ne pirátske vlajky a púšťali ich do jazera a potoka. Občas si dokonca prekryli jedno oko páskou a šermovali spolu konármi. Niekedy trávili noci spolu v stajni, ležiac na sene a rozprávajúc sa o živote. Alebo na streche či v tráve na lúke pri jazere pri ich hojdačke, pozerajúc sa hviezdy. Keď boli trošku staršie, postavili si spolu vlastný domček na strome. Na tej ich milovanej vŕbe. Perla zbúchala dosky dokopy a Nanka uštikovala záves, ktorý mal byť akože dvere a potom aj deku, na ktorej tam v noci ležali a cez deň vysedávali a popíjali čaj z drahého porcelánu Perliných rodičov. Perla tam doniesla všetky svoje drahé porcelánové bábiky zo svojej izby. Vraj ju trochu desili a nechcela na ne musieť po nociach pozerať. A potom v lete, keď tam prespávali skoro každú noc, odniesla ich späť do izby. Aj keď už vyrástli z týchto detských hier a bábik, do domčeka chodievali naďalej. Schovávali tam kryštálové fľaše s drahým likérom, ktoré ukradli od svojich otcov, no oni ich mali v skrinkách toľko, že si tie malé straty nevšimli, rovnako ako fľaše vína a krabičky cigariet, ktoré im kúpili starší chlapci, za to že sa na nich pekne usmiali. Ach to boli časy. Pamätá si na to všetko aj ona tak dobre ako ja?

Cez okno kaviarne ju uvidela sedieť v kresle. Znova mala na sebe tú čiapku. Teda asi nie tú istú čiapku, ale takú istú. Nanka rozmýšľala, či to bol zámer, či si ju obliekla naschvál, aby ju spoznala, alebo či ju nosí bežne. No asi si ju dala len teraz výnimočne, aby ju jej stará priateľka spoznala. Okrem toho sa totiž úplne zmenila. Jej vlasy boli teraz žiarivo červené a krátke, sotva po plecia. Nanka sa zhlboka nadýchla a vošla dnu. Perla zdvihla hlavu a usmiala sa. Aspoň jej úsmev ostal rovnaký, dva dokonalé rady perličiek. Aj tie oči. Ako dva zafíry, no teraz už pod okuliarmi so streleným krikľavo-červeným rámom. Celá jej tvár sa rozžiarila, akoby zapálila zápalku. A Nanka cítila, že jej tvár horí tiež. Bol to príjemný pocit. Necítila ho už viac než pol storočia. Bolo to akoby bola znova po rokoch doma.

 

Júlia Jakubeková, 18 rokov

Gymnázium Trebišovská 12 Košice (5. ročník SŠ)

III. kategória – próza – 2. miesto