„Železóóó! Staré železóóó vykupujem!“ kričí hneď zrána neznámy hlas.

„Naložte ma do voza!“ rozosmeje sa na celú ulicu susedka a vyjednáva, koľko by zarobila.

Jej hlas dobre poznám. Ešte by som si pospala, keďže je leto, ale už to nejde. Jej zvonivý smiech mi duní v hlave. Gong – gong – gong. Zúfalo si tlačím vankúš na uši. Je to už stará korytnačka, ale energiu by jej mohol závidieť aj mladý zajko. Určite vstáva prvá v dedine.  Hádam aj slnko ráno ťahá z postele. Kohúta zošuchne z bidla a  ten somár potom len kikirikí – kikirikí. Vtipnú kašu má na raňajky iste každý boží deň, keďže sa stále  len smeje a vtipkuje.

Susedka Filoména je ako dedinský rozhlas. Cestou z ranného nákupu pozbiera všetky najnovšie drby a  potom ich roztrubuje.  „Ale nikomu to nepovedzte!“ prízvukuje pološeptom.  Ocko hovorí, že je múdra ako ujo Gúgl. Vie všetko, len škoda, že  nehlási športové výsledky.

Vyniká aj v predpovedi počasia ako rosnička. Skôr než otvorím oči, viem, či  bude svietiť slnko, či sa ochladí,  odkiaľ fúka vietor.

Celé dni vystáva na dvore pred domom, všetko pozorne sleduje a šťavnato komentuje.  Nič jej neujde.  Dokonca  ani moje otočky na  kolieskových  korčuliach.  A kým doznie jej hlasné cha-cha-cha, ja už ovoniavam kvetinky v predzáhradke.  S  nervami v kýbli zvyčajne pálim do záhrady. Po stretnutiach s ňou  prekyprujem pôdu  dosť kvalitne.

„Len tie kalerábky ti slabo rastú, asi ich krtko zožral. A slimáky nemáte?“ prenasleduje ma aj do záhrady.

„Máme dosť, prešmarím vám ich cez plot!“ mrmlem  si  popod nos.

S láskou k zvieratám mi  pripomína, že ten náš pes  šteká celý deň a určite ho treba vyvenčiť.  A poďho! Musím rýchlo zmiznúť, lebo vybuchnem.  Chudáka Šarika  vyvetrám, až ho labky bolia. Keby sa mi  v takej chvíli dostala pod ruky jej krava, vyhlásili by ju za  dojnicu roka. Štartuje ma dennodenne. Baba jedna zvedavá vševediaca.  Srandičkami  a podpichovačkami ma vytáča do vývrtky.

Raz ma však  zobúdza podozrivé ticho. Žiadna píla ani kosačka, ani správy o počasí.  Vystrčím strapatú hlavu z okna, nikoho nikde.  Ešte aj vrabce čvirikajú pekne plynulo. Nikto sa s nimi nehašterí.  Len Malina akosi divne bučí.  Vankúšom pritlačím bzučiacu muchu. Po chvíli ma ten nezvyčajný pokoj rozčuľuje. Som zvyknutá na ranný príliv čerstvých informácií. Neblíži sa tornádo? Komu zvonia do hrobu?  Som úplne stratená.

Nedá mi to, a  tak sa už  o malú chvíľu  tajomne zakrádam poza deravý plot a skúmam, čo sa deje. Kde je  Filoména? Keď sa tu zrazu namiesto bláznivého smiechu ozve nečakané bolestivé aúúú. Aúú… Leží na zemi a márne sa snaží vstať. Karma je zdarma. Napadlo mi.  Mám sa tváriť, že som náhle oslepla? Niéé. Svižne sa prepchám dierou v plote a pomáham mojej nočnej more vstať.

„Aú, pošmykla som sa na rose, bolí ma noha aj ruka. Nešikovná som.“

„No to máte tak, keď strašíte už so sliepkami, teta,“ neodpustím si štipľavý komentár.

Hlavou mi preblesne prvá pomoc z branného  a odborne ošetrím jej  opuchnutú nohu a odretý lakeť.  A …….Vzápätí preberám vládu nad jej životom. Alebo aspoň si to myslím.

„Malinku treba podojiť!“ zavelí.

„Hm?“ zošokovaná dvíham moje  koľajnicové obočie.

Nestihnem ani pípnuť  a už mi ukazuje malý drevený stolček a vedierko. Ja bezmocne stojím a pozerám na rovnako prekvapenú kravu. Netuším ako, Malina zrazu obtiera svoj mega zadok o moju tvár, zabáram sa do jej napučaných vemien. Špinavý chvost mi robí výter z nosa.

Neodvážim sa dýchať. „Pritlač, ťahaj, teraz striedaj,“ naviguje ma Filoména.

Páni moji, stresu ako na matike. Kvap, kvap, fantázia, vedierko sa plní čerstvým mliekom. Som na Olympe. Som to dala. Malina bučí od radosti.

„Vajíčka  pozbieraš?“ zašvitorí teta.

„No tak, kto je tu teraz šéf?“  lovím v mysli. Zdá sa mi, že  sa jej polepšilo, keď  má také vtipné hlášky. Nestačím sa spamätať a už ma tisne do kurína.

Sliepky splašene kotkodákajú, perie lieta, tlak stúpa im aj mne. Neviem, kto je viac vyplašený. V duchu  preklínam svoj kostnatý  zadok, načo sa sem trepal. Z hniezd zbieram ešte teplé okadené vajcia a snažím sa dostať von zo  slepačej búdy, aby som sa konečne nadýchla. A ešte skôr, ako ma kohút  ďobne do nohy. Jedno vajce sa mi rozlieva  pomedzi prsty až dolu rukávom. O svojej  pedikúre ani nehovorím. Bombovo páchne. Nalakované nechty v žabkách sú celé zašpinené od kôpok v kravíne a kuríne. Hnedú manikúru by mi závidela nejedna čajočka.

O chvíľu úzkymi katakombami, ako nazýva chodby v dome,  vediem krívajúcu susedku do malej kuchynky.  Zo steny na mňa z obrazu prísne hľadí nejaký svätec.

„To je môj muž, mučeník to bol,  tak dlho so mnou  vydržal,“ objasňuje babka spínajúc ruky.

Kútiky nám obom  natiahne do širokého úsmevu. To nie je možné, robí si žarty ešte aj z nebožtíka muža.

Ráno už vstanem skôr.  Ani neviem prečo, no ponúknem sa, že urobím nákup a zbehnem  do obchodu po ranné klebietky, nenápadne sa zakrádam popri stojacich susedkách a počúvam, čo sa deje, aby som mohla hlásiť ďalej.

„Zomrel starý Bača, susedka Betka  je  vraj v tom (neviem síce v čom, ale vyzerá to na veľký problém),  k večeru hlásia búrky,“ vysypem pyšne.

„To sa dalo čakať,“ komentuje susedka, natierajúc  si začervenaný lakeť akousi páchnucou masťou a vypytuje sa na ďalšie  pikantné podrobnosti. Poviem, čo viem, sem-tam aj prifarbím, nech je to trochu zaujímavejšie.  S hrôzou si uvedomím, čo to vlastne robím? Preberám klebetnícke žezlo po susedke? Čo mi šibe?

Keďže  susedka nemôže hýbať rukou ani stáť, chystám jej jedlo. Raňajky praženička, na obed praženica , na  večeru už praženičisko. Keď sa jej o vajciach už aj sníva, zatúži po chutnom vývare. Do kurína idem parádne nastajlovaná.

„Ty kam ideš? Na japonský festival kostier?“  posmešne hodnotí môj drsný výraz pod  hrubými čiernymi linkami,  deravé pančuchy s lebkami a sieťkované rukavičky.

„To je sukňa či opasok? Veď tá sliepka umrie od strachu, keď ťa uvidí,“ rehoce sa.

Zahanbená  neochotne  prijímam náhradnú obuv.

Mučeníkovými gumákmi rozkopnem dvere kurína ako na divokom západe. Vražedným pohľadom hľadám ten otravný prázdninový budík.

„Odplata! Prišiel tvoj čas, bejby!“ škodoradostne sa zachechcem.

Začína sa divoká naháňačka. Dvanásťminútový beh  s prekážkami. Tesne pred infarktom sa mu podarí schovať. Len tak-tak unikne pred letiacou sekerkou. Ja sa celá  natiahnem v slepačom kráľovstve na  kurincoch.  Fúúúj! S bronzovou omietkou na tvári vybehnem von. Teta Filoména sa nezdrží smiechu.  Ani ja.

„Raz sa mu pomstím! Dnes bude zmena. Omeleta!“

„Tak to teda nie!“ vyriekne ortieľ susedka.

Schmatne starú strakatú sliepku a sek… rozdelí chuderku na dve chuderky ako v kung fu filme. Kvalitne ma napne. O chvíľku  ju už v družnom rozhovore veselo šklbeme. Vôňa je neopísateľná. Nikdy v živote už nezjem kuracinu.

„Nabudúce je na rade Nopočkaj.“ Žmurkne na mňa potmehúdsky.

…a asi ani zajačie. Budem vegetariánkou.

 

Čakalo nás ešte nejedno  podobne bláznivé popoludnie. Prihovorila sa každému, kto prechádzal okolo. Poštárku zjazdila za nízky dôchodok, susedke skritizovala záhradu, podomovému predavačovi vynadala do zlodejov a neznámemu okoloidúcemu skontrolovala rodokmeň. Ani z dvora nevyšla a mala info z polovice sveta.  Akosi podvedome som vycítila, že je už vo svojej koži.

Dozvedela som sa jej životný príbeh ešte od Adama a Evy. Nemala veru ľahký život. Udivovalo ma, koľko toho  stíha. Záhrada, zverinec. Aj napriek tomu jej nikdy nezmizol úsmev z tváre, radosť a pokoj v srdci. Pod tým korytnačím pancierom sa veru skrývalo dobré srdce.

Po pár  obedoch u susedky som už  musela  chodiť prednou bránkou. Keď si nedám pozor, Malinin zadok bude mať čoskoro konkurenciu.

 

A hoci sa žiadnym kúlovým  selfíčkom  z prázdnin pochváliť nemôžem a ani ich nezavesím na sieť, naučilo ma to omnoho viac. Pomáhať druhým. Vlastne sme si  pomohli  navzájom. Ja jej a ona mne. Z uhundranej a zachmúrenej tínedžerky sa stalo veselé a usmievavé dievča.

Prázdninová nuda bola zažehnaná. Neviem síce, kto komu vládol, ale isto viem, že na susedkin dvor sa slnko veselo usmieva každý jeden deň.

 

Barbora Porvažníková, 13 rokov

ZŠ J. Švermu Humenné (7. ročník ZŠ)

  1. kategória – próza – 2. miesto