Na záhrade nám vyrástol čudný strom. Mal tenký kmeň a veľkú korunu. Na všetkých konárikoch rozkvitli malé kvietky rôznych farieb. Listy boli bodkované ako lienky, pruhované ako tigre alebo škvrnité ako gepard.

A predsa nemal jediný plod. Dívali sme sa naň cez deň, popoludní, tesne po zotmení, dokonca aj presne o polnoci, ale stále nemal ani len jediný plod.

Raz, keď bola veľká búrka a hromy trieskali tak, ako keby bol koniec sveta, som skríkla: „Bodaj by tá búrka skončila a bolo krásne slnečno!“.

Náhle prestalo pršať a slnko vysušilo všetky mláky. Pozrela som sa na ten podivuhodný strom. Ležal pod ním úplne obyčajný list. Chýbali mu lienky, tigre či gepardy, ale bolo jasné, že je z toho stromu, pretože iný strom sme na záhrade nemali. Na tenkom konáriku visela oranžová slivka s bodkami.

Odrazu ma pochytila silná bolesť hlavy. Želala som si nech to ihneď prestane. A, hlava ma už nebolela. Zo stromu spadol ďalší list a stratil farbu. V tom istom okamihu uprostred koruny vyrástlo modré pruhované jablko.

Ľavým uchom mi do mysle nenápadne vkĺzla myšlienka: „Čo ak je to čarovný strom?“.

Privrela som oči a zašepkala: „Nech je na oblohe dúha“. Z ničoho nič sa nad krajinou rozprestrela nádherná dúha. Ak by sa jej niekto lepšie prizrel, uvidel by, že je taká pekná ako listy nášho stromu.

Teraz som to už vedela. Na našej záhrade rastie strom prianí.

 

Greta Amina Tábory, 11 rokov

ZŠ Vazovova Bratislava (5. ročník ZŠ)

  1. kategória – próza – 1. miesto