Kežmarok je špecifickým mestom. Do konca II. svetovej vojny bol multinárodným – žili tu Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Bulhari, Maďari, pätinu obyvateľstva tvorili Židia atď. Nemožno zatajiť, že nositeľmi predvojnového kultúrneho života bola predovšetkým nemecká a židovská inteligencia (napr. hrali sa tu viacjazyčné divadlá, operety, ba aj opery), kým slovenská inteligencia sa za pomoci českej začínala v období I. Československej republiky len formovať. Po II. svetovej vojne sa židovská komunita následkom holocaustu úplne zdecimovala, potom v dôsledku evakuácie a následného odsunu nemeckého a maďarského obyvateľstva došlo k prevratným zmenám v národnostnom rozvrstvení nielen Kežmarku, ale celého Spiša, čím samozrejme utrpela aj celková kultúrna úroveň.

Aj do Kežmarku prichádzajú rôzni prisťahovalci nielen z celého územia Slovenska, ale aj z Poľska (zo slovenských dedín, ktoré znova pričlenili k Poľsku) a Maďarska (v rámci repatriácie). Bezprostredne po vojne mali ľudia iné existenčné záujmy než sa zaujímať o kultúru. Okrem toho chýbalo zjednotenie obyvateľstva – hoci bolo už takmer výlučne slovenské, každý si zo svojho domova priviezol určitý spôsob života, ktorý bol mnohokrát od skutočnej kultúry až veľmi vzdialený. Dokonca i čítanie knižiek sa považovalo za zbytočné strácanie času.

Ďalším problémom bola minulosť mesta, ktoré bolo po stáročia nemecké a Slováci predstavovali menšinu. Všetko nemecké, resp. maďarské sa považovalo po II. svetovej vojne za fašistické. Preto sa nehovorilo napr. o kežmarskom školstve, bezprostredne po vojne sa vyskytli snahy o zlikvidovanie lyceálnej knižnice – najväčšej školskej historickej knižnice v strednej Európe a budova lýcea sa plánovala využiť na učňovskú školu. Zrejme nikto nevedel alebo nechcel vedieť, že na lýceu pôsobili a študovali aj slovenskí národní dejatelia, napr. Karol Kuzmány, Pavol Jozef Šafárik, Ján a Samo Chalupka, Janko Kráľ, Samo Tomášik, Jonáš Záborský, Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský, Martin Rázus, Ivan Stodola atď., ale tak isto tu boli aj budúci srbskí, českí, nemeckí a maďarskí literáti, výtvarníci, vedci a politici.

Znie to neuveriteľne, ale slovenský kežmarský kultúrny, hlavne literárny život sa v rozsiahlejšej miere začal prebúdzať až v polovici 60. rokov 20. storočia. Vtedy sa trochu uvoľnili aj opraty ideológie a začal záujem – hoci zo začiatku opatrný – o vlastné dejiny. Málokomu – aj Kežmarčanom – bola v tom období známa história kežmarského lýcea a veľmi málo sa dbalo aj na to (alebo vôbec nie), aby sa osvetlili a priblížili zásluhy tejto školy v slovenských literárnych dejinách. Faktom bolo, že prvá publikácia, ktorá sa týkala aj kežmarského školstva a kultúry (pričom staršie dejiny mesta sa úmyselne vynechali), vyšla až v roku 1969 (Kolektív: Kežmarok. Bratislava, Tatran 1969).

Myšlienka sprístupniť slovenskú literárnu minulosť mesta Kežmarku pre širokú verejnosť už dávnejšie uzrela svetlo sveta v profesorskom kolektíve Strednej všeobecnovzdelávacej školy (SVŠ) v Kežmarku, avšak k realizácii mohlo dôjsť až vtedy, keď sa myšlienky ujal Mestský národný výbor (MsNV) v Kežmarku, ktorý mohol zabezpečiť finančné krytie akcie.

Podnetom k vzniku literárnych slávností bolo sté výročie štúdií najväčšieho slovenského básnika Pavla Országha Hviezdoslava na kežmarskom lýceu v rokoch 1865 – 1870. Kvôli plánovaným oslavám vycestovali kežmarskí pedagógovia – slovenčinári Ružena Baráthová, Pavol Karas a Michal Medvedz do Dolného Kubína i Námestova, aby si prezreli tamojšie Múzeum P. O. Hviezdoslava i kraj, kde básnik pôsobil. Stretli sa aj s organizátormi už XII. ročníka celoslovenskej recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín, ktorí oslovili Kežmarčanov, aby prispel do bulletinu rovnomenného názvu prílohou, ktorá by sa obsahom zamerala na štúdiá Hviezdoslava v Kežmarku.

Po návrate z Kubína pedagógovia o svojej ceste informovali vedenie mesta a MsNV v Kežmarku v spolupráci s Mestskou osvetovou besedou (MsOB, potom sa názov inštitúcie viackrát zmenil) zvolal schôdzu, na ktorej sa zúčastnili aj zástupcovia ONV v Poprade odboru školstva a kultúry Michal Medvedz (predtým učil na SVŠ v Kežmarku) a Peter Švorc, potom riaditeľ Domu kultúry a vzdelania v Poprade Jozef Kredátus, z Okresnej knižnice v Poprade prišla bibliografka Marta Bornemiszová (riaditeľkou bola Oľga Mimránková), za MsNV v Kežmarku Rudolf Škára a Viktor Potočný, predseda mestskej školskej komisie Michal Ihnačák, riaditeľ MsOB Alojz Práznovský, za SVŠ pedagógovia Ružena Baráthová (z jej kroniky uvádzame aj údaje o začiatkoch kežmarského podujatia) a Pavol Karas. Na schôdzke boli dané ďalšie podnetné návrhy zo strany zástupcov SVŠ: nielen dôstojne osláviť storočnicu štúdií Hviezdoslava na kežmarskom lýceu, ale aj pomenovať školu po ňom (to sa však realizovalo až r. 1969 pri 700. výročí udelenia mestských práv Kežmarku), lebo táto škola sa považuje za pokračovateľa slávneho lýcea. Vyhotovenie požadovanej prílohy Hviezdoslavovho Kubína sa zverilo profesorom SVŠ a pracovníkom múzea.

Na ďalšom stretnutí bol ustanovený aj organizačný výbor v zložení: predseda Viktor Potočný, tajomník MsNV, tajomníkmi sa stali Michal Medvedz a Pavol Karas, členmi výboru boli predseda MsNV Tibor Paško, za MsNV Rudolf Škára, Jozef Varga, Michal Ihnačák, za MsOB riaditeľ Alojz Práznovský, za Mestskú ľudovú knižnicu jej riaditeľka Jolana Krejzová, za SVŠ Ružena Baráthová a za Múzeum v Kežmarku jeho riaditeľ Alexander Gally (mal na starosti výtvarnú stránku). Neskôr pribudli do výboru ďalší členovia.

Zo začiatku nešlo oveľa, išlo o akciu, ktorá pôvodne nemala mať mimookresný dosah. (Kežmarok v tom čase patril pod okres Poprad.) Málokto by si bol myslel, že o tri roky bude kežmarská literárna akcia celoslovenskou, neskôr dokonca medzinárodnou a prežije päťdesiat nepretržitých ročníkov!

Kežmarok začal úzko spolupracovať s Dolným Kubínom i Maticou slovenskou v Martine. Zaujímavé je, že medzi Dolným Kubínom a Kežmarkom nevzniklo žiadne súperenie alebo vzájomná závisť. Naopak – Kežmarčania sa zúčastnili na ďalšom ročníku Hviezdoslavovho Kubína a Kubínčania – napr. riaditeľka Literárneho múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne Elena Hégrová – Nováková (príbuzná manželky Hviezdoslava) zase prišla do Kežmarku.

Plánované podujatie, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 17. – 18. novembra 1966, sa nazvalo Hviezdoslavovým Kežmarkom. Otvorenie sa uskutočnilo pred zasneženou budovou lýcea, kde bola postavená tribúna, za účasti predstaviteľov mesta, okresu, pozvaných hostí a študentov škôl, ktorí mali väčší záujem než obyvateľstvo Kežmarku. Na začiatku vystúpil okresný učiteľský spevokol Tatran (vystupoval potom už tradične na otvorení i závere ďalších ročníkov) pod vedením Antona Cígera, k prítomným prehovoril za mesto Jozef Varga a pani Hégrová – Nováková, prítomná bola aj nemecká kultúrna delegácia – Rosemarie Engel z Ministerstva kultúry NDR a Hans Zschigner, zástupca mesta Gera. Hviezdoslavovu báseň Sloboda zarecitoval známy slovenský recitátor a pedagóg Jozef Mladoň (brat herca Gustáva Legéňa a režiséra Karola L. Zachara – maďarské meno Legéň v slovenskom preklade znamená Mladoň).

Hlavnou súčasťou podujatia sa stala podobne ako v Dolnom Kubíne súťaž v umeleckom prednese poézie a prózy žiakov II. cyklu – zo stredných škôl. Recitovala sa výlučne poézia Hviezdoslava, ktorá bola na prednes dosť ťažká, ale takmer všetci súťažiaci ju zvládli. Víťazkou sa stala Mária Mladoňová, študentka SVŠ v Kežmarku (vyhrala aj v r. 1967, 1968 a 1969). Predsedom poroty bol Emil Rusko z Československého rozhlasu v Bratislave. Pred súťažou sa uskutočnil menší koncert v podaní spomínaného spevokolu Tatran.

V druhý deň – 18. novembra sa uskutočnil seminár učiteľov slovenského jazyka z celého východného Slovenska. Prednášateľom bol Dr. Ervín Lazar z Krajského pedagogického ústavu v Prešove, ktorý sa zameral na štúdiá Hviezdoslava v Kežmarku a Prešove. Vystúpila aj Helena Hégrová – Nováková, ale pre údajný nedostatok času už po jej vystúpení nepripustili diskusiu. Na seminári bol prečítaný aj telegram Vojtecha Mihálika, tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. Napriek pozvaniu neprišiel na toto podujatie žiadny spisovateľ, no pri ďalších ročníkoch už prichádzali viacerí.

Súčasne sa otvorila výstava o Hviezdoslavovi. Výstavu pripravilo kežmarské múzeum za pomoci externých pracovníkov a materiálu, vypožičaného z Matice slovenskej v Martine, z dolnokubínskeho múzea, ale čo bolo novinkou – vystavili sa aj doteraz neznáme materiály z kežmarského lýcea. Výstava mala tieto okruhy: rodisko, štúdiá v Miškovci, štúdiá v Kežmarku (až dvanásť stolových vitrín, kým ostatné okruhy mali po jednej vitríne), štúdiá v Prešove, láska v živote Hviezdoslava, dospelosť – pobyt a tvorba, Hviezdoslav v spomienkach. (Autorka článku sa opovažuje tvrdiť, že táto výstava počas 50 rokov Literárneho Kežmarku nebola prekonaná – bola inštalovaná v menšej sále vtedajšej MsOB, dnes Mestské kultúrne stredisko.) Deň skončil vystúpením členov divadelného súboru Napred z Popradu, ktorý sa predstavil zdramatizovanou inscenáciou Hájnikovej ženy. Zaujímavou „pikoškou“ bolo, že hlavné postavy hrali evanjelický farár Štefan Jakoby a novinárka Ľudmila Netíková, ideologicky úplne inak orientovaná. Režíroval Bruno Ripka, popradský stredoškolský profesor a skúsený divadelník. Hra sa hrala aj popoludní pre účastníkov seminára – bezplatne, ale mnohí učitelia z okolia dali prednosť odchodu domov pred divadelným predstavením, čo je tiež určitá vizitka.

Požadovanú prílohu ku kubínskemu bulletinu Hviezdoslavov Kubín pod názvom Hviezdoslavov (aj) Kežmarok, ktorý sa týkal nielen pobytu Hviezdoslava v Kežmarku, ale aj kežmarských slovenských literárnych dejín, pripravili Kežmarčania Nora a Ružena Baráthová, Juraj Lányi, Michal Medvedz a Peter Švorc zo Štrby. K podujatiu prispela aj redakcia okresných Podtatranských novín, ktorá vydala slávnostnú prílohu venovanú Kežmarku a hlavne jeho literárnym dejinám. Autormi príspevkov boli Dr. Jozef Szontagh (riaditeľ Okresného archívu), Dr. Juraj Lányi (SVŠ), Richard Kovalčík (Podtatranské múzeum v Poprade), Michal Jabrocký (MsNV), Jozef Žiga (riaditeľ ZDŠ Veľká Lomnica), Michal Medvedz (ONV Poprad), Ružena Baráthová (SVŠ Kežmarok) a Nora Baráthová, výtvarná stránka Alexander Gally (obaja Múzeum Kežmarok).

Hviezdoslavov Kežmarok dosiahol svoj cieľ – začal pomaly otvárať stránky kežmarských slovenských dejín a prebúdzať národné povedomie Slovákov, ktoré bolo v tom čase veľmi slabé. No už sa aspoň vlastenectvo nemuselo považovať ako v 50. rokoch 20. storočia za buržoázny nacionalizmus, ale začal sa používať pojem socialistické vlastenectvo. Ružena Baráthová podujatie takto ohodnotila: „Vcelku možno konštatovať, že oslavy splnili svoj vytýčený cieľ vzbudiť záujem o veci doteraz zanedbané najmä v radoch mladého publika a nám, učiteľom, ide hlavne o to, aby sme si vychovali generáciu lepšiu, vnímavejšiu pre kultúrne a literárne hodnoty minulosti i dneška, bez čoho nebude spoločnosť žiť úplným životom.“

Po vydarenom podujatí sa vynorila otázka: budeme v tomto pokračovať? Ak áno, akým spôsobom? Jedno bolo však isté – dobre začaté podujatie sa nemohlo ďalej menovať Hviezdoslavovým Kežmarkom. Mohlo sa mýliť s Hviezdoslavovým Kubínom a navyše sa stále nemohlo venovať len Hviezdoslavovi. A tak sa od druhého ročníka začal používať názov Literárny Kežmarok (LK) – kto ho navrhol, nevieme, ale zrejme niekto z výboru – a tak sa menuje aj doteraz. Podľa navrhnutej koncepcie sa mal Literárny Kežmarok postupne venovať všetkým slovenským osobnostiam spojeným s kežmarským lýceom. Žiaľ, na iné národnosti sa nemyslelo, v skutočnosti sa ešte stále na ne ani nemohlo myslieť a bohužiaľ sa nemyslí ani v súčasnosti, čo je na škodu veci – ale to by sa musel upraviť organizačný poriadok. Ten vychádzal zo Smerníc o usporadúvaní Literárneho Kežmarku zo dňa 24. januára 1978, upravený bol 22. marca 2001 a naposledy v starom znení potvrdený 26. januára 2010, a to i napriek návrhu venovať LK aj iným národnostiam, ktoré majú niečo spoločné s kežmarským lýceom, resp. s mestom Kežmarok. Pritom „preambula“ hovorí: Literárny Kežmarok je celoslovenské podujatie, ktoré v duchu odkazu najvýznamnejších osobností národných dejín, ktoré pôsobili na území spišského regiónu – osobitne v Kežmarku, nadväzuje na súčasnosť a ďalej ich odkaz rozvíja a napĺňa. (Autorka sa domnieva, že do slovenských dejín patrí napr. kežmarský mešťan Dávid Frölich, ktorý vydal vyše 150 diel, z toho viacero kalendárov v dobovej slovenčine; Juraj Buchholtz mladší, pedagóg, literát, prírodovedec a slovenský kazateľ, ktorý sa ako prvý kežmarský rodák dostal do kalendára osobností UNESCO či kežmarský rodák Alfréd Grosz – profesor nemeckého a slovenského gymnázia, prírodovedec, historik. Samozrejme, tých osobností by bolo oveľa viac, je však potrebné v budúcom čase skutočne zmeniť organizačný poriadok LK.)

  1. Literárny Kežmarok, ktorý sa uskutočnil v dňoch 15. – 16. decembra 1967, bol spätý s menom Martina Rázusa – na rok 1967 pripadlo 60 rokov od ukončenia jeho štúdií v Kežmarku. Bola to veľká odvaha, pretože Rázus bol po tzv. Víťaznom Februári 1948 ako evanjelický kňaz, politik a spisovateľ zaznávaný, ba priamo zakazovaný, jeho knihy sa vyraďovali z knižníc a dokonca aj mesto Kežmarok premenovalo Rázusovu ulicu na Dukelskú (správne malo byť Duklianska ulica). Našťastie po novembri 1989 sa jedna z novopostavených ulíc znova po Rázusovi pomenovala.

Kežmarok bol prvým slovenským mestom, ktoré sa pokúsilo o rehabilitovanie Rázusa. Predstavitelia mesta ešte pred LK šli do jeho rodiska – Vrbice, dnes súčasť Liptovského Mikuláša, kde dali veniec na jeho rodný dom, Hlavnou náplňou prvého dňa II. LK po otvorení pred budovou SVŠ, kde je reliéf Rázusa (je to budova tzv. nového lýcea, kde Rázus študoval), bola súťaž v prednese poézie a prózy. Podmienkou bolo vybrať si ukážky z diel slovenských klasicistov a realistov. Súťažilo sa už v troch kategóriách: I. žiaci 8. ročníkov, II. žiaci 9. ročníkov, III. žiaci druhého cyklu – zo stredných škôl. Súťažiaci boli podobne ako v prvom ročníku LK výlučne z okresu Poprad. Pre účastníkov II. LK bola prostredníctvom Domu kultúry a vzdelania (DKaV) v Poprade vydaná bibliofília sociálno – revolučnej poézie Martina Rázusa pod názvom Ó, rode, prápor vztýč! Zostavila ju N. Baráthová, jej meno však uvedené nebolo.

V druhý deň bola otvorená výstavka o živote a diele Martina Rázusa, uskutočnil sa seminár o živote a diele Rázusa a večer nasledovalo literárno – hudobné pásmo Hoj, zem drahá, ktoré predstavilo život a dielo M. Rázusa. Na predstavení boli aj žijúci členovia Rázusovskej rodiny i najmladší Martinov brat Ondrej. Ako divadelníci sa predstavili žiaci kežmarských škôl. Pásmo zostavila Nora Baráthová a „odmenou“ za smelosť bolo jej vylúčenie z výboru LK, podobne ako aj jednej z režisérok profesorky Eleny Gančovej. Vďaka zmierneniu politickej situácie a „pražskej jari“ pracovali však pri organizovaní LK aj naďalej.

Po II. LK sa objavila hrozba akejsi stereotypnosti priebehu podujatia. Tu treba vyzdvihnúť počin ONV a DKaV v Poprade, zvlášť Jozefa Kredátusa a Petra Švorca, ktorí už niekoľko rokov predtým organizovali celoštátnu literárnu akciu Wolkrova Polianka. Tá v posledných rokoch okrem recitačnej súťaže vypisovala aj súťaž pre začínajúcich autorov, ktorých stále viac pribúdalo.

Literárny Kežmarok – hoci bol len v začiatkoch – mal oproti Wolkrovej Polianke jednu výhodu. Jiří Wolker bol českým literátom, kým LK si uctievalo pamiatku slovenských literátov, ktorí sa prakticky nachádzali vo všetkých učebniciach slovenskej literatúry. Zásluhou DKaV v Poprade došlo v r. 1968 k zlúčeniu dvoch blízkych akcií, i keď len na niekoľko rokov.

III. LK takto dostal novú náplň a stal sa celoslovenskou kultúrnou záležitosťou. Pozostával už z dvoch hlavných častí: z recitačnej súťaže a zo súťaže mladých autorov, ktorá bola v skutočnosti už IV. ročníkom (prvé tri boli v rámci Wolkrovej Polianky). Súťaž v umeleckom prednese prebehla v Kežmarku a vyhodnotenie literárnej súťaže v Poprade. III. LK sa uskutočnil v dňoch 23. – 25. mája 1968. Popri spomínaných súťažiach bol opäť seminár pre učiteľov okresu Poprad a aj dve večerné podujatia: na prvom večere sa predstavili víťazi recitačnej súťaže a na druhom bratislavskí umelci. Inštalovala sa aj výstavka. III. LK bol venovaný až trom osobnostiam: Samovi Tomášikovi, Danielovi Lichardovi a Adolfovi Medzihradskému, budúcemu učiteľovi Hviezdoslava. Ďalšie nóvum predstavovalo vydanie neperiodického listu – troch čísel spravodaja Slovo – jedno číslo vyšlo aj počas III. LK. Z víťazných prác mladých autorov bol vydaný zborníček Opäť znamená iný.

  1. LK sa uskutočnil 22. – 25. mája 1969 – bol to pre Kežmarok jubilejný rok, v ktorom si mesto pripomínalo 700. výročie udelenia mestských práv. LK bol venovaný životu a dielu Karola Kuzmányho, ktorý pôsobil na lýceu ako vyučujúci v r. 1829 – 1830. Priebeh LK bol podobný ako predchádzajúci ročník, ale pribudol aj I. ročník súťaže v detskej literárnej tvorbe. Vyšlo aj 5 čísel spravodaja Slovo. Spravodaj bol cyklostilovaný a redigoval ho Viliam Roth z DKaV v Poprade. Práce víťazov stredoškolákov vydal DKaV v Poprade pod názvom Očakávanie a ten istý vydavateľ vydal víťazné práce detí pod názvom Jar. Na seminári pre pedagógov vystúpili Doc. Dr. Imrich Sedlák, Prof. Milan Pišút, Doc. Dr. Edmund Hleba, Doc. Dr. Anton Bolek, Štefan Kopčan a Ctibor Tahy. Na večernej prehliadke pod názvom Hoj, vlasť moja – opäť vystúpili víťazi recitačnej súťaže a spevokol Tatran. Réžiu mala Marianna Tomášková z DKaV v Poprade, neskôr dlhoročná režisérka večerných programov LK. Vyšla aj publikácia Literárny Kežmarok (Nora Baráthová, Edmund Hleba, Imrich Sedlák, Marta Bornemiszová), ktorú vydal Osvetový ústav v Bratislave a Okresná knižnica v Poprade pripravila bibliografiu k dejinám Kežmarku Starý Kežmarok v literatúre, ktorú zostavila Marta Bornemiszová a Jozef Repčák.

A takto to podobne šlo rok za rokom až po súčasnosť. Hoci LK mali byť venované slovenským osobnostiam vo vzťahu ku Kežmarku, vtedajšia ideológia si vyžiadala niektoré ročníky zamerať na politické výročia: Slovenské národné povstanie – čo sa mohlo zamerať na literatúru, ale nezameralo, potom dokonca i na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, ale aj na Medzinárodný rok detí a Medzinárodný rok mieru. Po novembri 1989 sa venoval LK napr. Spišskému regiónu v literatúre, výročiam kežmarského školstva, študentským spolkom, výročiu kežmarského divadla a pod. Stalo sa tak z dôvodov, že niektorým osobnostiam sa venovalo viacero LK (Hviezdoslavovi, Jánovi Chalupkovi, Šafárikovi…) a bolo treba uvažovať nad inými témami, aby nedošlo k stálemu opakovaniu pripomínania si tých istých osobností. Aj z tohoto dôvodu je škoda, že sa LK zameriava len na slovenské osobnosti.

Po prvých ročníkoch prestala pravidelná recitačná súťaž (konala sa už len sporadicky) a LK sa zameral len na vlastnú literárnu tvorbu. Od r. 1992 medzi súťažiacich pribudli aj zahraniční Slováci – hlavne z územia bývalej Juhoslávie (zo Srbska – Aradač, Báčsky Petrovec, Boľovce, Hložany, Kovačica, Kulpín, Kysáč, Lug, Nový Sad, Padina, Pivnica, Selenča, Silbaš, Stará Pazova, Susek), z Chorvátska (Josipovac), Maďarska (Békešská Čaba, Budapešť, Dabaš – Šara, Sarvaš, Tótkomlóš) a Rumunska (Bodoneš, Naďlak, Nová Huta, Sinteu). Slováci žijúci v Poľsku napriek výzvam o súťaž nemali záujem, hoci boli ku Kežmarku najbližšie, iba raz prišli práce (Nowa Biala). Pomerne krátko súťažili aj dospelí autori (r. 1992 – 1995).

Podľa dodnes platného organizačného poriadku sa literárna súťaž zameriava na pôvodnú literárnu činnosť detí a mládeže od 8 do 18 rokov v oblasti poézie a prózy. Tematicky sa súťaž nevymedzuje. Súťaží sa v troch vekových kategóriách: I. mladší žiaci (8 až 11 roční), II. starší žiaci (12 až 15 roční), III. študenti stredných škôl. Osobitne v tých istých kategóriách sa hodnotia práce žiakov a študentov ZŠ a SŠ zo zahraničia.

Prekvapujúcim, ale aj smutným faktom je, že počet súťažiacich v posledných rokoch rapídne poklesol. Kým v rekordnom roku XXXII. LK (1997) od 3528 autorov z takmer 600 škôl prišlo 6731 prác, v posledných rokoch od cca 400 autorov prichádza do 900 prác. Pritom celoslovenské literárne súťaže nepribúdajú, príčinou je „vďaka modernej technike“ nezáujem detí a mládež o literatúru, ale rezervy nachádzame aj v pedagógoch.

S istotou vieme určiť len počet súťažiacich autorov (pokiaľ sú zachované údaje správne) – od začiatku LK ich bolo 44 748, žiaľ, nie je známy kompletný počet prác. Údaje máme len od 17. ročníka LK a neznámy je aj počet prác zo zlúčeného LK s Wolkrovou Poliankou. Za predpokladu, že autori museli dodať najmenej 3 – 5 básní a 2 prozaické práce, sa domnievame, že počet prác prevýšil číslicu 150 000 (slovom stopätdesiat tisíc). Z niektorých víťazov sa stali známi v oblasti literatúry alebo kultúry, napr. Andrej Ferko, Daniel Hevier, Marián Andričík, Jakub Nvota, Dorota Nvotová, Monika Kompaníková atď. (Zoznam víťazov uvádzame osobitne.) No niektorí víťazi zažiarili len ako meteor a následne zhasli, viac sa písaniu nevenovali.

Počas všetkých ročníkov vyšlo niekoľko desiatok zborníkov víťazných prác detských autorov – redigoval ich hlavne Ladislav Lajčiak, ale z finančných dôvodov sa v posledných dvoch desaťročiach od toho upustilo. Víťazné práce sa uverejňujú v bulletine SLOVO a sú prezentované pred verejnosťou.

Jubilujúcim autorom, ktorým sa LK venovalo, sa vydávali aj bibliografie a publikácie – napr. o P. O. Hviezdoslavovi, J. Chalupkovi, P. J. Šafárikovi, J. Kráľovi, A. Prídavkovi, o J. Jesenskom – hlavne z pera Marty Bornemiszovej atď. Stále vychádza bulletin Slovo (v súčasnosti ho redakčne pripravuje dvojica Gabriela Kantorková a Nora Baráthová) – hoci už len jedno číslo, ktoré obsahuje nielen informácie o danom LK, ale aj výsledky súťaže, najlepšie práce a hodnotenia poroty.

V hodnotiacich porotách boli aj známi básnici, prozaici a literárni vedci (okrem hodnotenia prác mladých autorov tí známejší robili aj besedy po kežmarských a okolitých školách) – zachovali sa mená členov všetkých porôt LK: Peter Andruška, Ladislav Ballek, Blažej Belák, Vlasta Bellová, Ján Beňo. Gabriela Biľaková, René Bílik, Jozef Bob, Jozef Brunclík, Pavol Bunčák, Ján Buzássy, Júlia Čurillová, Ľubomír Feldek, Libusa Friedová, Ľudovít Fuchs, Mária Gallová, Jozef Gerbóc, Eduard Heger, Deana Hernychová, Daniel Hevier, Daniela Hivešová – Šilanová, Pavol Hudák, Juraj Chovan, Margita Ivaničková, Jozef Janek, Peter Jaroš, Peter Juščák, Ján Kamenistý, Peter Karpinský, Tibor Kočík, Eva Kollárová, Vojtech Kondrót, Vlastimil Kovalčík, Maroš Kysel, Ladislav Lajčiak, Ján Majerník, Zlata Matláková, Jozef Mihalkovič, Peter Mišák, Dušan Mikolaj, Marián Milčák, Jozef Mistrík, Peter Mišák, Ondrej Molitoris, Michal Nadubinský, Ondrej Nagaj, Jana Nemcová, Ján Patarák, Ján Petrík, Ján Poliak, Tomáš Repčiak, Jaroslav Rezník, Iva Rojková, Ondrej Sliacky, Rudolf Sloboda, Štefan Strážay, Vincent Šikula, Ján Šimonovič, Jarmila Štítnická, Rudolf Turňa, Jozef Urban, Igor Válek, Tomáš Winkler, Karol Wlachovský, Marián Záhorák, Viera Žemberová.

Niektoré Literárne Kežmarky trvali aj štyri dni, v súčasnosti z finančných dôvodov už len dva dni – uskutočňujú sa semináre, na ktorých vystupovala vždy elita slovenských literárnych vedcov z Bratislavy, Martina, Banskej Bystrice a z rôznych vysokých škôl (hlavne z Univerzity P. J. Šafárika – dnes je to Prešovská univerzita), ba aj zo Srbska, Poľska a Čiech, napr. Rudo Brtáň, Ladislav Čavojský, Michal Gáfrik, Viktor Kochol, Miloš Kovačka, Cyril Kraus, Ivan Kusý, Augustín Maťovčík, Ljiljana Milić, Júlus Noge, Milan Pišút, Karol Rosenbaum, Imrich Sedlák atď.

Pri každom LK sa hlavne z iniciatívy kežmarského múzea inštalujú väčšie i menšie výstavy, a to hlavne v Mestskom kultúrnom stredisku, uskutočnili sa už v lýceu, v knižnici i v priestoroch múzea. Dňa 22. mája 1975 v budove lýcea bola pri príležitosti X. LK slávnostne otvorená expozícia kežmarského múzea – Literárne tradície kežmarského lýcea. Expozícia bola inštalovaná v piatich miestnostiach na prízemí budovy a na prvom poschodí. Po návrate budovy evanjelickej cirkvi sa expozícia rozobrala a zlikvidovala, prístupná je lyceálna knižnica, ktorá napriek rôznym ideológiám napodiv ostala v majetku cirkvi.

Hlavnou časťou LK sú besedy mladých autorov s porotou (tých už tradične na začiatku LK prijíma v obradnej sieni starej radnice primátor, resp. viceprimátor Kežmarku), predstavovanie víťazov verejnosti a pre záujemcov sa konajú aj prechádzky po pamiatkach mesta. Istý čas sa organizovali s mladými autormi aj posedenia pri vatre na hradnom nádvorí, ba aj nočné hry – to všetko malo nezabudnuteľnú atmosféru.

Na LK postupne prichádzali aj známi slovenskí spisovatelia a básnici – napr. + Theo H. Florin, + Darina Harmanová, + Pavol Horov, + Vladimír Mináč, + Juraj Pado, + Ján Poničan, +Milan Rúfus, Ján Solovič atď., z mladších Júlia Čurillová, + Dana Hivešová – Šilanová, Peter Karpinský, Vlastimil Kovalčík, Zlata Matláková, Dušan Mikolaj, Štefan Moravčík, Ján Petrík atď. Je na škodu, že školy už o besedy so spisovateľmi nemajú záujem.

Kým boli finančné možnosti, prichádzali do Kežmarku na večerné programy také herecké osobnosti zo Slovenského národného divadla a Novej scény ako Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Juraj Sarvaš, Eva Kristínová, Ida Rapaičová, Vladimír Durdík, Peter Rúfus, Hilda Michalíková atď., podobne operní speváci Gustáv Papp a Ondrej Malachovský. Vystupovali tu aj profesionálne divadlá – DJZ v Prešove, ŠD Košice, Divadlo SNP v Martine, Divadlo J. G. Tajovského zo Zvolena, Štátne bábkové divadlo zo Žiliny atď., ako aj ochotnícke divadlá z Brezna, Martina, Liptoského Mikuláša, Popradu a ďalšie. Večerné programy v posledných rokoch sa robia už väčšinou v réžii Kežmarčanov – zaujímavé boli napr. vo vnútorných i vonkajších priestoroch miestneho hradu, kde si účastníci vypočuli zdramatizované úseky kežmarských dejín. Z pera autorky článku vznikli aj ďalšie scénické pásma, resp. divadlá, napr. Láska nikdy neprestane – o Jánovi Chalupkovi a Babette von Wieland (1991), 600 rokov kežmarského školstva (1992) spojené s historickým sprievodom, Hodno bolo spievať – o Martinovi Rázusovi (1997), V pravde žil som – o živote a diele Sama Chalupku a Sama Tomášika (2003), Mňa kedys, zvádzal svet (2005) – o Hviezdoslavovi, Kto za pravdu horí – o Karolovi Kuzmánym (2006), Tajný spolok Mor ho! (2007), To naše divadlo kežmarské (2014). Hrali samí ochotníci – Divadelný súbor pri MsKS v Kežmarku, dospelí, mládež a deti ECAV v Kežmarku alebo žiaci a študenti kežmarských základných a stredných škôl. Autorka i „herci“ sú bez nárokov na honorár (ani by na to peniaze neboli…) Kostýmy sa vypožičiavajú z divadelných depozitárov alebo ich zhotovujú študenti Strednej umeleckej školy v Kežmarku.

Z iniciatívy mesta a po r. 1989 z iniciatívy člena výboru LK Milana Chomu sa začalo za účasti detí, mládeže i dospelých odhaľovanie pamätných tabúľ na objektoch, kde kedysi slávni literáti či vedci v Kežmarku žili – napr. ešte v r. 1969 v rámci osláv výročia mesta a pri otvorení IV. Literárneho Kežmarku bola na bočnej strane lýcea odhalená bronzová tabuľa s citátom Hviezdoslava o mládeži a údajmi o lýceu ako o mieste štúdia a pôsobiska mnohých slovenských dejateľov; r. 1992 sa odhalila tabuľa na budove prvej kežmarskej školy pri kostole sv. Kríža, r. 1999 profesorovi a riaditeľovi gymnázia Jurovi Hroncovi na Hviezdoslavovej 12 (dnes Základná umelecká škola), r. 2001 na lýceu tabuľa Jánovi Chalupkovi, r. 2004 Šafárikovi na dome na Hlavnom námestí č. 24, kde ako študent býval, podobne r. 2005 aj Hviezdoslavovi na dome na Hlavnom námestí č. 49, na budove lýcea sa r. 2006 odhalila tabuľa Karolovi Kuzmánymu a r. 2007 významným srbským osobnostiam, ktoré študovali na lýceu; r. 2007 sa odhalila tabuľa aj na dome, kde sa schádzali členovia slovenského tajného spolku Mor ho – na Starom trhu č. 39, v r. 2008 sa odhalila tabuľa na dome, kde býval ako študent Martin Rázus – na Hlavnom námestí č. 86, r. 2010 tabuľa Martinovi Kukučínovi na lýceu, r. 2012 rektorovi Danielovi Mihálikovi a jeho študentom Samovi Chalupkovi, Danielovi Lichardovi a Jonášovi Záborskému na dome na Ulici Dr. Alexandra č. 23, kde rektor býval a napokon r. 2013 tabuľa profesorovi a rektorovi Jánovi Blahoslavovi Benediktimu na Hlavnom námestí č. 82, kde býval so svojou rodinou.

Literárny Kežmarok mal postupom času viacero organizátorov – spomenieme aspoň dlhodobejších: Slovenský ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže, Matica slovenská v Martine a po jej rozdelení aj Slovenská národná knižnica v Martine, Osvetový ústav v Bratislave, Spolok slovenských spisovateľov, Ministerstvo školstva SR, Miestny odbor Matice slovenskej v Kežmarku, Národné osvetové centrum v Bratislave, Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. v Kežmarku atď. V poslednom desaťročí boli stálymi hlavnými organizátormi už len mesto Kežmarok, Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice v Martine a Matica slovenská v Martine a v päťdesiatom – jubilejnom ročníku LK po odstúpení Matice slovenskej (príčinou boli finančné dôvody) – ostali ako hlavní organizátori mesto Kežmarok a Slovenská národná knižnica v Martine.

Prípravu Literárnych Kežmarkov riadi výbor LK, zložený zo zástupcov organizátorov a všetky organizačné práce Literárnych Kežmarkov robilo a robí Mestské kultúrne stredisko (do r. 1974 bol riaditeľom Alojz Práznovský, v r. 1974 – 1914 bola riaditeľkou Gabriela Kantorková, ale pracovala tam od r. 1970 – odvtedy sa podieľala aj na organizácii LK; od r. 2014 Barbora Kaprálová) a jeho zložky (hlavne mestská knižnica – vedúce Betka Dudášová a Jana Schönová). Podujatie sa viackrát konalo pod záštitou ministrov školstva a kultúry SR.

Literárny Kežmarok sa v roku 2015 dožíva 50. narodenín. Podľa vzoru starých profesorov a študentov mu zaželáme po latinsky: Vivat, crescat, floreat! (Nech žije, rastie, prekvitá!) Kiež by sa tak stalo!

PhDr. Nora Baráthová

(ktorá bola pri všetkých Literárnych Kežmarkoch)