Vrany na drôte
My ľudia sme všetci tak rovnakí.
Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame,
krákame o tom, že sme perfektní.
Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla.
No vo vnútri sme všetci prežratí tmou.
Načo? Načo to robíme?
Aj tak raz príde babka smrť opierajúca sa o pušku.
Ani za vranou, ani za holubicou nepríde ako stará známa.
Proste sa raz objaví a namiesto ruky na vás namieri pušku.
Petra Kubíková, 11 rokov
ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ)
- kategória – poézia – 1. miesto