Ale nám je hej!

 

Ale nám je hej! U nás doma sa nikdy nenudíme, nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, melódie a o vôňach už ani nehovorím. Šíria sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou do nášho domu, možno vás presvedčím…

Nudá! Tá je pred vchodovými dverami, čupí pod koberčekom a márne sa snaží dostať dovnútra. Totiž, aby ste mi rozumeli, nik ju k nám nepustí.

Každý deň sa domov ako prvé zo školy a z práce vraciame my dve, malé veľké ženy nášho domova. Ja a mamka. Ja zo školy, do ktorej denne poctivo chodím, a mamka z práce, ako inak, tiež zo školy. Mamka je učiteľka. Učí na druhom stupni óoveľa väčších žiakov, ako som ja. A ako hovorím, nepozná slovo nuda, domov si neraz nosí v taške zbalenú celú školu alebo aspoň triedy, ktoré učí. Raz sú to diktáty, inokedy písomky a neraz aj príšerné hrubé čitateľské denníky. Tie, spolu so stovkami jej obľúbených kníh, ktoré prečítala, ju takmer pripravili o zrak, teda už je z nej poctivá okuliarnička. V ničom nezaostáva za ockom, aj ten je okuliarnik okuliarnatý, aj keď by sa k okuliarom ani za svet nepriznal, a pritom podľa mamky: „Tak mu svedčia, je v nich fešák!“ Nateraz si však všetky písomnosti dáva zväčšovať až na veľkosť lupy a namiesto dvoch strán číta štyri. Jednoducho, to je ocko, majster vo všetkom, čo robí.

Ocko prichádza domov spolu s nami alebo v tesnom závese po nás. Prácu miluje, a to doslova každú. Hneď, ako zabalí tú svoju, ako inak, v škole, doma sa púšťa do tej, ktorá ho čaká, ak žiadna nie je, mamka je mega profík na zadávanie domácich úloh, dokonca aj tých doma. Momentálne je v prerábke kúpelňa, samozrejme už padol takmer celý dom. Čo nás to ešte čaká? Azda kým vyrastiem, prestane ich oboch tá práca tak baviť a budú sa celkom inak zabávať…

Posledný prichádza môj starší brat Samko, niekedy po ňom dokonca pátrame, telefonicky i neustálym vybiehaním na ulicu, či už nie je na jej začiatku. Samko sa domov nikdy neponáhľa, je totiž pubertiak a tí vraj majú doma dusnú atmosféru, ťažko sa im dýcha, najmä ak sú alergici. Náš Samko má každodenné plány, ako prísť domov čo najneskôr. V škole hrá podľa ocka prvé husle, aj keď ja tomu akosi nerozumiem, pretože na žiadnych husliach nehrá, poobede krúžky, tréningy, basketbal, posilňovňa, animácie v kostole… Ako hovorím, čas strávený s ním doma je nám všetkým vzácny. Aj keď on vraj náš domov miluje, mamkinu kuchyňu, jej bábovečky, ockove špeciality a k tomu nekonečné rozhovory s našimi (mamka vyhráva). Ja si tiež viem ukradnúť z jeho času. „Samko, zahráme si speedcups alebo uno?“ Ak už nemám na výber, dám aj domáci basket s mini loptou do koša v jeho izbe. Hlavne, že som s ním. Ak má na mňa čas a náladu, tak dávame box… vtedy sa najviac smejeme a potkýname sa, a opäť smejeme, a máme sa radi. Môj brat, Samko.

Doma nikdy nie sme sami, ak aj my nie sme doma, na domácej pôde kraľujú ešte dve vzácne bytosti, moje lásky na celý život. Beny, náš psík, a Zorka, môj zajac. Benyk k nám zavítal pred siedmimi rokmi viac-menej na návštevu, po ktorej nám dal celej rodine jasne najavo, že už nikam neodíde. A tak sa z malého roztomilého šteniatka, ktoré mi malo nahradiť Samka počas jeho pobytu za oceánom, stal trvalý spoločník a verný strážca nášho domova. Z jeho obydlia na zadnom dvore priam srší heslo: „Utekajte, už ide!“ Naopak, Zorka je tichá spoločníčka na ešte tichšie popoludnia, najmä tie zimné. Je však veľká beťárka a huncútka. Naoko tiché stvorenie vie dokonale skákať a uhýbať, ak má zaujať svoje miesto vo voliére na zimnej záhrade. Krásne vrtí chvostíkom, najmä ak útočí, myslí si totiž, že jej voľačo kradnem, ja jej iba dokladám pochutinky. Zorka je podľa mamky „dorka“. Naše zvieratká sú našou súčasťou, nie je dník, aby sme sa im nevenovali, a tak aj vďaka nim máme v dome rôzne vône či zvuky, zvieracie šuchy a pazvuky. Spočiatku nás rozptyľovali, teraz ich už nevnímame, naše zvieracie lásky.

Ako som už spomínala, naším domom teda kolujú rôzne zvuky, melódie a o vôňach už ani nehovorím. Nielen tie zvieracie, ktoré nám každý deň dokazujú, že Benyk a Zorka sú najlepšími priateľmi nás, ľudí.

Hovorím aj o vôni, ktorú vôkol seba šíri moja mamka, vôňa jej tela, jej parfémov, ktoré stoja na polici, vôňa jej kuchyne, vôňa čistoty a vôňa jej rúk, ktoré ma denne objímajú a láskajú, češú, obliekajú a večer pozakrývajú do teplých perín. Milujem svoju mamku.

Zvuky a melódie, tie sú nekonečne spojené s mojím ockom a bratom. Ráno ma budia rockové zvuky plaziace sa po schodoch do mojej izby, to tatík počúva obľúbenú kapelu Status Quo. Do kúpeľne ma sprevádza môj „repujúci“ brat Samko, spievať síce nevie (ani o tom netuší), zato skvelú angličtinu mu len ticho závidím. Po chvíľke kapelu nahrádza ocko a jeho gitara. Na raňajky mávame akustickú, popoludní je na rade aj elektrická, večerom idú na striedačku. Obe sú jeho srdcovkou a obe sú symbolom domácich melódií a zvukov nášho domova. Môj ocko a môj brat. Súzvuk dvoch chlapských duší, ktoré sú najväčšou láskou a oporou mňa a mamky.

Moja rodina, naša rodina. Tie najkrajšie zvuky a najpríjemnejšie vône si nosíme každý deň so sebou a každý večer sa aj vďaka nim dokážeme vrátiť domov, do nášho domova.