Opatrná a Poplašená

Dve vajíčka. Pomaly pukajú… A už z nich vyliezajú dve malé hlavičky. Za nimi sa driapu pacičky s pazúrikmi a blankami a kopčeky so zvláštnou kresbou. Nakoniec vyšli úzke pásikavé chvostíky. Bojazlivo sa pozerali na svet zvedavými očami. Boli to Trachemys scripta elegans – Korytnačky písmenkové ozdobné. Vodné. Takže väčšinu času budú plávať vo vode. Korytnačka, ktorá vstúpila do mora prvá, mala zlatučké očká, veľký nos a pootvorené ústa. Bola drobnučká a veľmi bláznivá. Už sa aj stihla potknúť. Druhá bola o čosi opatrnejšia a rozvážnejšia. Mala velikánske múdre oči, guľatejšiu veselú tvár a menší pancierik s výraznejšími malými štvorčekmi.

„Hej, poď sa rýchlo pozrieť,“ zvolala bláznivá korytnačka. „Čo je!“ druhá priplávala k nej. „Tu sú nejaké riasy. Poďme ich ochutnať,“ zvolala zvedavejšia korytnačka a zobrala riasy do pacičky. „Nebudem jesť to, o čom neviem, že je jedlé. Radšej si z nich urobme parochne,“ nesúhlasila bojazlivejšia korytnačka a vošla hlbšie do mora.

„A ako ich spravíme, pani múdra?“ plávala za ňou Poplašená. „Pred očami mám presný plán!“ chválila sa Opatrná: „1. naskladáme dlhé zelené riasy do radu, 2. urobíme na ne dierky tenkým malým koralom, 3. prevlečieme ich slizkou, lepivou ružovou riasou, 4. všetko zaviažeme do námorníckeho uzla. Podľa môjho predpokladu by nám mala vzniknúť pekná zelená, možno trošku lepivá parochňa.“

Opatrná plávala do riasového lesa, aby nazbierala dlhé zelené „vlasy“. Medzitým Poplašená odtrhla z neďalekého korálového útesu ostrý krátky konárik. Cez dierky poprevliekali ružový „špagát“. Na jeho koncoch uviazali námornícky uzol, aby vznikol otvor, ktorý by si nasadili na hlavu. Korytnačky neboli s parochňou spokojné. Jedna si výtvor vyskúšala ako sukňu. Na pancieriku jej sadla ako uliata. Cítila sa, akoby bola na ostrove, mala v pacičke citrónový nápoj a tancuje. „Mám nápad! Čo keby sme sa zahrali na Havajské tanečnice!“ Druhá korytnačka sa pustila do šitia ďalšej sukne: ,,A môžeme tancovať!“ Pokiaľ sa Poplašená obliekala, Opatrná natriasala telom ako havajská tanečnica.

Boli ako korytnačie ladne vlniace sa dvojičky.

 

Búrka

Bol večer. Na mori žiarilo mandarínkové slnko a korytnačky veselo čľapkali pacičkami v postupne zväčšujúcich sa vlnách. Dodnes poznali oveľa menšie vlny, ako teraz videli. Na zlepšenie nálady si na ne ľahli a nechali sa len tak unášať. „Chyťme sa radšej sa za ruky, aby nás vlna nestiahla na neznámy ostrov,“ pomysleli si… Ležali na vode ako plávajúce kolesá. „Poďme sa naháňať, keď sú veľké vlny, budeme rýchlejšie!“ povedala Poplašená. „Chytím ťa!“ zvolala Opatrná. Keď sa oblaky premenili na chumáče nazlostenej pary, všetky ryby, morské koníky, lastúry, dokonca aj žraloky sa poskrývali do dutej skaly, korábov a všade, kde sa len dalo. Len korytnačky zostali bez úkrytu.

Chladné kvapky dažďa prudko padali na more. Blesky hrôzostrašne blýskali. Vlny sa búrlivo hnali čoraz nepokojnejšie dopredu a dozadu. S korytnačkami to hompáľalo ako na hojdačke. Raz sa vzdialila Opatrná, raz Poplašená. More zmenilo tmavo modrozelené sfarbenie na bledosivé studené. Špirálovité vlny narážali do skál a vytvárali bielu špinavú penu. Voda sa zvíjala do vírov. Opatrná sa zachytila o dlhú drsnú riasu. Ťahala ju na dno. Zúfalo volala na všetky strany o pomoc. Všetky ryby si mysleli, že nejakú chuderu potápa vlna. Nepomohli jej, lebo sa báli, že skončia tak isto ako ona.

Lialo ako z krhly. Vietor schytil všetko, čo mu prišlo do cesty. Aj Poplašenú. Odniesol ju na neznámy ostrov. „HALÓ! KDE STE KTO?!“ nešťastne vyvolávala po celom ostrove. Ale blesky a hromy vydávali strašidelné zvuky, takže ju nikto nepočul. Zronene si ľahla na pobrežie do vlhkého piesku a plakala. Veľké vlny sa ju snažili stiahnuť naspäť do mora. Našťastie bola od nich ďaleko. Výrazne sa ochladilo. Všade naokolo sa usadila hustá hmla. Na dne mora ležal ostrý kameň. Opatrná sa s jeho pomocou vyuzlila z odpornej riasy a vyplávala na hladinu mora. Na rozbúrených vlnách sa vznášal konárik. Uzimená si naň sadla. Obrovitánske vlny si ju prehadzovali zo strany na stranu. Zrazu nebezpečná vlna Opatrnou zatočila a šplechla ju na tvrdú skalu. Udrela si hlavičku a odpadla do hlbín mora. Prebudila sa vo vlhkom a ružovom priestore. Zistila, že je v ústach pelikána. Privrela oči a dúfala, že sa ešte niekedy uvidí s kamarátkou.

Pelikán práve odpočíval na vlniacej sa rybárskej lodi, keď Opatrná otvorila oči. Blažene si zívol. Zbadala vedľa kormidla položenú malú sklenenú nádobku, v ktorej plávala Poplašená. Opatrná od šťastia rýchlo cupitala za ňou. Lenže pelikán hneď zaklapol zobák. „Musím ísť za Poplašenou! MUSÍM!“ nešťastne škrabala po pelikánových ústach. Ten si drevorubačsky kýchol a vypľul Opatrnú rovno k Poplašenej. Spolu sa vystískali, tešili, poskakovali… Chytili sa za pacičky a zatočili sa dokola: „Konečne sme spolu!“ Pritúlili sa k sebe a od únavy zaspali.

 

Mená

„Tina, vezmi vedierko a poď sem!“ chytila ma mama za ruku a priviedla k predavačovi. Ten z akvárka vytiahol dva maličké, utešené kopčeky a položil ich do vedierka. ,,Aké ste zlatučké! Šťastne som sa usmiala na korytnačky. Predavač mi poradil, nech si korytnačky dám pod kabát k srdcu, aby nasávali moje teplo, keď je vonku taká veľká zima. Cestou domov som dávala pozor, aby mi nespadli. Bolo by to pre ne nebezpečné.

Ako sa za mnou škrabú. Určite chcú byť pri mne,“ pomyslela som si, keď už boli v obývačke v akvatériu. „Mali by sme im vymyslieť mená. Také, čo im pristanú,“ povedala mama. Potom bolo ticho… rozmýšľali sme a všímali si, ako sa správajú. Zrazu obidve korytnačky naklonili hlavu, zažmurkali na mňa a vytreštili obrovské očičká. „Mali by mať také mená, aby všetci vedeli, že patria ku mne a že sú dvojičky,“ pomyslela som si. Prišli sme na veľa strelených mien. Už si ani nepamätám, koľko ich bolo, ale ani jedno nebolo správne. „Necháme to tak, zajtra alebo večer o menách popremýšľame, ale pokiaľ doma nebude poriadok, nebudú Vianoce! objala ma mama. Od vianočného upratovania sme stále odbehávali. Tak sa nám korytnačky páčili.

„Čo by si Tina povedala na to, keby sa volali Nuli a Lina,“ navrhla mama. „Jasne! Korytnačky patria ku mne, veď tatko ma vola Nulina!“

 

Korytnačí domček

„Dobré ráno!“ natiahla sa Lina. „Je tu zima. Nech už konečne svieti slnko (lampa s ÚV žiarením),“ zastonal Nuli. V tej chvíli sa nad vodným domčekom začala usmievať žtlučká guľa.

Lina sa vyškriabala po rebríku na terasu. Nuli šiel za ňou. Chcel sa s kamarátkou porozprávať o tom, čo včera videl v ľudskej televízii. Zrazu sa spustili masážne bublinky (filter). „Kto bude prvý pri bublinkách, je korytnačí šampión!“ zakričala Lina a skočila placáka do vody. Nuli šiel za ňou hlavičkou ako profesionálny plavec a obsadil si najlepšie miesto pri bublinkách. „Aaaach, ako je tu príjemne,“ blažene prižmúril oči a usmieval sa. Lina prekrútila oči: „Zase sa tam vyvaľuje!“ Nahnevane šla k radiátoru (výhrevné teleso). „Ty máš bublinky, ja mám toto.“ Vyhrievala sa a od tepla skoro zaspala. „Poďme si zahrať skrývačky,“ navrhol Nuli. „Raz, dva, tri,“ začala Lina počítať. Nuli sa nestihol skryť, keď Lina narátala do desať. „Mám ťa!“ skríkla tak, že to určite počuli aj ľudia v kuchyni. Hľadal Nuli. Bol fér, počítal pomalšie. Lina sa stihla skryť pod preliezačku, no vytŕčal jej chvostík. „Mám ťa, amatérka!“ potešil sa Nuli. „No určite, ja a amatérka. Ja som ťa našla hneď. Ani si sa nestihol skryť,“ prekrútila oči Lina. „Vieš čo, radšej zalezme do jaskyne (kameň s dierou vo vnútri, slúži ako súš) a poďme si rozprávať strašidelné príbehy,“ navrhol Nuli. „Dobre, ale začneš ty! súhlasila Lina. Nuli sa pustil do rozprávania: „V noci, keď si už dávno spala, sa spustila sama od seba televízia. Hlásili, že v Starej Ľubovni niekto zapálil kontajner. A naozaj, cez okná som videl blikať červené svetielko a počul sirénu hasičského auta.“ „Tým ma akože chceš postrašiť? Poďme radšej hrabať jamy, keď nemáš nič lepšie,“ vysmiala kamaráta večne nespokojná Lina.

Kto bude skôr na dne akvárka, je víťaz. Kto prehrá, dáva päť granúl súperovi, keď nás budú kŕmiť.“ „Súhlasím, určite vyhrám ja. Mam väčšie pacičky,“ tešil sa Nuli. Po odštartovaní hrabali ako o život. Nulimu sa štrk sypal naspäť do jamy. Line to šlo ako po masle. Zrazu vykríkla: „Som víťaz! Ha-ha, dávaš mi päť granúl!“ Pred sklom akvárka niečo zahrkalo. Aha, už sa sypú granule a červíky. Vieš čo, Nuli, ten dlh necháme tak,“ pustila sa do jedla Lina. „Mňam, aké je to fajné!“ spokojne mľaskal Nuli.

Žltá guľa prestala svietiť. Korytnačkám sa od únavy pomaly zatvárali viečka. Zahrabali sa do kamennej jaskyne, zatvorili očká a zaspali.

 

Akvárko

„Korytnačky majú zasvinené akvárko! Konečne ho musíme vyčistiť!“ povedala výstražne mama a vybrala hadicu na odsatie vody z akvatéria. Ja som urobila harmančekový čaj, aby sa korytnačkám preliečili zapálené očká. Medzitým mama strčila do vody koniec bielej hadice so sitkom, doniesla veľké žlté vedro a do ruky mi dala časť hadice s pumpou. Stlačila som ju asi desaťkrát a voda začala pomaly a sekavo vytekať do vedra. Z pumpovania ma rozbolela ruka. Ani mi to už nešlo odsávať, lebo na dne akvárka bol štrk a ťažko sa voda dávala preč. Ale mama to vyriešila. Nahádzala do ďalšieho vedra kamienky a zvyšok vody vyliala. Akvárko je dosť veľké, hádam ju nebude bolieť chrbát.

„Tina, necháme to tak. Je veľa hodín, ideme obedovať.“ Jedli sme rybu so zemiakmi a korytnačky nás pozorovali zo sklenenej nádobky. Ponúkli sme im rybu z taniera, aby ochutnali konečne aj niečo iné ako granule. Rybu si dlho nevšímali, ale neskôr predsa len „pozobkali“. Veľmi sme sa z toho tešili. Ale rozhodli sme sa, že ešte niekoľko mesiacov im budeme dávať iba granule, sú maličké.

Na rade bolo kúpanie. Zubnou kefkou som korytnačkám vydrhla pancieriky. Nôžky, chvostík, pazušky aj hlavičku som im hladila vatovými paličkami, pokiaľ neboli čistulinké a voňavučké ako jarné kamilky. Niekde som sa dočítala, že natieranie rastlinným olejom pomáha pancieriku a je dobré pre rast korytnačiek. Tak som ich celé natrela…

Dávno som nebola s Laylou. To je náš psík. Šla som na záhradu. Chýbala mi a určite aj ja jej. Keď som sa zo záhrady vrátila, doma bolo všetko čisté a voňavé. A korytnačky ŠŤASTNÉ. A ja tiež.

 

Leprikóni

Boli raz dva svety. Malé ako hrášok. V jednom vládli modrí ľudia, volali sa chlapci. Svoju krajinu rozdelili na dva kruhy. Za nimi bola dievčenská ríša, tiež rozdelená na dva kruhy. Žltá. Svety spolupracovali. Až dodnes…

Jeden malý ostrovček v tvare paličky sa prisunul k našim „modro-žltým“ svetom. Náčelníci svetov sa celé týždne, mesiace, ba aj roky dohadovali, kto si zoberie ostrovček k sebe. Žltí chceli na ostrovčeku postaviť salóny, obchody, tržnice a tak ďalej… Modrí chceli posilňovne, autosalóny a podobné chlapčenské smradľavé veci… Začala sa vojna.

Modri zobrali svoje najostrejšie sekery a žltí si nabrúsili jazyk na tie svoje rečičky ako britva. Pustili sa do boja. Trhali si tričká, vybíjali si zuby. Samé buch tam – buch sem… Všade lietali päste, kopance, facky a aj tvrdé slova. Až po roku a dni sa dohodli… „Spojíme naše svety dohromady a pridáme k nim ten malý ostrov.“

Chlapci zobrali svoje najkrajšie a najsilnejšie lode a požičali ich dievčatám. Ešte im aj opravili práčku. Dievčatá im na oplátku vyprali špinavé montérky a uvarili teplú polievku. Modré kruhy sa nepatrne približovali k žltým… až si dali pusu. Keď sa kruhy spojili, malý ostrov v tvare paličky sa k nim tiež pricucol.

Zrazu!?!? Všetci ozeleneli a scvrkli sa ako ten hrášok. Začali sa smiať. Boli veľmi šťastní a vôbec nevedeli prečo. Ja to viem. Keď spojili svoje kruhy, vznikol im taký zvláštny malý lístok. Voláme ho štvorlístok. Kto ho nájde, má šťastie. Hovorí sa, že niektorí obyvatelia zeleného sveta sa premenili na Leprikónov v Írsku, ktorí vlastnia poklad za dúhou s miliónmi štvorlístkov.