Vystrčila spod snehu svoju hlavičku,
otvorila svoje veľké očká.
Chcela uvidieť zelenú trávičku,
nežná a milá snežienôčka.

Bolo už dlho peknému kvietku,
pod ťažkou, mokrou perinou.
Chcela ukázať radosť všetku
a rozlúčiť sa so zimou.

Usmiala sa snežienka nesmelo,
keď slnko šteklilo jej tváričku.
Aj spievať sa jej zachcelo,
keď vietor pohladil ju po líčku.

Zobudila aj svoje spiace kamarátky,
prikryté bielou perinou
a všetky vystrčili svoje hlávky
a lúčili sa so zimou.

Slniečko sa na ne krásne smialo,
spolu zavolali pani Jar.
Kvietkam hlávky pohládzalo,
rozjasnilo ľuďom tvár.