Zima sa ešte neskončila a jar bola ďaleko. Ani lastovičky neprilietali z teplých krajín a snežienky iba nesmelo vykúkali zo zeme. Slniečko sa zobudilo, ale po chvíli ho zatienili tmavé mraky. Ľudia sa budili do chladného a daždivého rána. Každý bol z takého počasia namosúrený.
Jediný, kto sa tomu tešil, bola Nádcha. Potichučky a nenápadne prišla aj do našej školy. Nevedeli sme ako, a už sme mali v triede čierneho pasažiera. Nepotrebovala vlastnú stoličku, ani lavicu. Nikto z nás ju nevidel, ale výsledok jej práce sme pocítili takmer všetci.
V pondelok sa zoznámila s pani učiteľkou, v utorok vykrútila nos Matejovi, v stredu si sadla do lavice k Martuške a vo štvrtok chytila pod krk Martina. Snažil som sa jej odolávať bylinkovým čajom s medom, ale v piatok zlomila aj mňa. Lenže to nebolo to najhoršie, čo vyparatila. Keď už takmer všetkým spolužiakom povykrúcala nosy, snorila ďalej.
O týždeň sa začali diať čudné veci v našej čítanke. Drvila ju zimnica a listy v nej sa chveli ako osika. Tušili sme, že Nádcha si v učebnici našla svoj prechodný pobyt. Žiakom, ktorí z nej čítali, nebolo vôbec rozumieť. V čítanke boli úplne nové, nezrozumiteľné slová, ktoré do svojej reči preložila Nádcha. Jarná nálada textov bola celkom pokazená.
Miesto názvu článku – Čo vedeli už naši prarodičia, bolo napísané – Džo vedeli už daši brarodičia, slovo maľované sa zmenilo na baľované a kačica bola gačica… Pravdou bolo, že sme sa na mnohých slovách aj pobavili.
Ale keď Nádcha pokračovala a premenovala aj spisovateľov, museli sme niečo podniknúť. – Tak to už teda nie! Nemôžeme výmysly Nádchy ďalej trpieť, povedali sme si všetci.
V čítanke sme mali článok – Kto do Veľkej noci vyčistí aspoň jednu studničku, bude po celý rok zdravý. V ňom nám Marta Šurinová veľmi dobre poradila, ako môžeme nádchu premôcť.
A tak sme ani chvíľu neváhali. S pani učiteľkou sme sa vybrali do lesa. Popri nás si vykračovala nádcha, lebo ustavične niekto kýchal, kašľal, smrkal. Keď sme našli lesnú studničku, spoločnými silami sme ju vyčistili.
Nádche sa na čerstvom vzduchu tak zapáčilo, že zabudla na naše nosy aj úbohú čítanku. Zostala bývať medzi stromami v lese a svojou ozvenou plašila pytliakov. Na našu triedu ani čítanku si viac nespomenula.