Práce ocenených súťažiacich 59. ročníka Literárneho Kežmarku 2024

 

 

 

 

 

 

 

 

Práce ocenených súťažiacich 59. ročníka

Literárneho Kežmarku 2024

 

 

Zoradené podľa kategórií a v abecednom poradí

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Sofia Mária Danielovičová, 10 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

1. kategória – poézia

 

 

 

V zovretí lásky

nežné slová zapĺňajú biele steny

tak ako keď prvé vtáča preletí cez oblak

rastie a silnie

na každej vetvičke je jablko

v každom sú jadierka

prinášajú úrodu

život

rodina

x x x

krehké výhonky vytrvalo bojujú o prežitie

vysokým boroviciam spadol kameň zo srdca

domy už nedúchajú teplý dym

ktorý celú zimu zahrieval vrabčatá

snežienky sa vykľuli zo zeme

ako kuriatko z vajíčka

slnečné lúče prebúravajú mrazy

mravce vychádzajú z mraveniska

tancujú s konárikmi a stebielkami trávy

z oblakov prší šťastie

prebúdza nový život

holé stromy sa začínajú obliekať

do nitky premočené šaty sušia na starých konároch

stále nerozumiem tej premene

jemná tráva mi hladí nohy

hádžem žabky do potôčika za našou dedinou

vytvárajú nápis

JAR

Sme ako

atramentové škvrny na papieri

nepredvídateľní

každý z nás má tajomstvo

ktoré vieme iba my

chránime ho ako les koruny stromov

nie sme vtáci v železnej klietke

sme voľní

sme ako sviečky žiariace v tme

roztápame sa hasneme

ale bojujeme

sme jedineční

máme srdce

človekom sa nenarodíme

ale stávame

sme ľudia

 

Tajná myšlienka

nikdy nedosiahne na pevné dno

padá no nedopadne

uteká pred niečím

ako igelitové vrecko stratené vo vesmíre

zhasnutá svetluška

túži po tom

aby ju niekto prečítal

 

Možno

keby zem lietala

a z oblakov by pršala čokoláda

vietor by ma odvial kamkoľvek by som chcela

nemusela by byť matika

hodiny by tikali pomalšie

svet by bol krajší

každý deň by sme mohli plávať

vo svojich snoch

	Ema Imrichová, 11 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

 

Nočná mora

opäť vystupuje zo skrine

kamaráti sa s tmou

po stenách lozia obrovské pavúky

spoza záclony

sa za mnou naťahuje čierna ruka

prekabátim ju

zasvietim lampu

počkám

kým nezaspí

 

Snehové vločky

šprintujú

do svojho cieľa

bežím im oproti

vo vani sa ryba hrá na potápača

škorica z čaju sa tlačí do nosa

sneh zablokoval cestu do školy

stromček na mňa žmurká

medovníky rozvoňali celý dom

v hlave sa mi motajú koledy

vtedy je krásne

vtedy je vianočne

Usmievavá kamarátka

vždy myslí na zábavu

srdiečka jej svietia v očiach

iba písomka z matematiky

ich premení na pomlčky

prekryjú ich slnečné okuliare

jednotka v žiackej knihe

opäť vyčaruje úsmev

Topánky

štíty na nohy

chránia ako ruka mojej mamky

poliate obľúbenou dúhovou farbou

ich dlhé šnúrky vždy držia pokope

nikdy sa nezamotajú

opätky sú moje favoritky

vysoké ako čerešňový strom za oknom

hlučné

až sa susedia pod nami rozčuľujú

ešte si zaklopem

Ponožky

moje tvrdohlavé kamarátky

nikdy nedržia pokope

rozutekajú sa na všetky svetové strany

ich hlad nasýti vôňa prášku na pranie

v práčke sa im motá hlava

aspoň sa naučia robiť kotrmelce

po kúpeli sa mi škodoradostne smejú

dosť

urobím z nich dedolesy

	Ivan Krišta, 7 rokov ZŠ Sídlisko II Vranov nad Topľou

 

Veselé písmenká

Ypsilon

Bol raz jeden ypsilon,

zapratal nám celý dvor.

Dozrievajú na ňom plody,

v záhrade nám višne rodí.

Ȏ

Ȏ je čudná dvojhláska,

vokáňom o poláska.

Nasadí mu striežku,

keď sa gúľa z briežku.

Ä

Všetko, v čom je ä,

široko sa číta,

všetko, v čom je ä,

v Čítanke ma víta.

Mäta a či méta,

Peťa a či päta,

bábätko či dieťa,

všetko sa mi splieta.

To ä, to je teda,

riadne vážna veda!

Na skrývačku

IA sa skrylo ku kurIAtkam,

ku kačIAtkam,

ku mačIAtkam.

IE sa skrylo ku slIEpočke,

ku žrIEbätku,

do vedIErka.

Ale kde je IU?

Hľadajme ho, juj!

Vo vedre som našiel dierku,

nuž vypadlo, namojverku.

A má teraz skrýšu

menšIU ako myšIU.

KrajšIU, lepšIU, milšIU.

Ja si teraz IU, IE, IA

smelo schovám do vrecka.

	Karolína Tkáčová, 10 rokov ZŠ Jozefa Urbana Košice

 

Ježko

Bol raz jeden ježko,

čo mal rád vraj všetko.

Urobil si praženicu,

k tomu si dal kapustnicu.

 

Ráno išiel k doktorovi,

jój, ale ma to bruško bolí.

Prišla k nemu sestrička,

veľmi pekná líštička.

 

Pozrela sa vľavo,

a doktor bol vpravo.

Doktor mu dal medicínku,

mrkvičku a ďatelinku.

 

Ježko vraví: ,,Už som zdravý,

pozrite sa, mám už pevné svaly.“

Môžem ísť na dovolenku,

zoberiem so sebou lienku.

Voda

Voda, voda, vodička,

čistá si  ako moja dušička.

Vodu rada  pijem,

lebo z vody žijem.

Čistú vodu mám,

rada vám ju dám.

Pijem vodu každý deň,

už mám v brušku povodeň.

Karolína Čandová, 11 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

1. kategória – próza

 

 

 

Haluška

Bol poriadne zasnežený, no aj tak slnečný deň. Presnejšie tretia adventná nedeľa. Pripravujeme sa aj s rodinkou do kostola. ,,Mami, kde mám tie šaty do kostola?“ pýtala som sa ,,Pozrela si sa na žehliacu dosku?“ ,,Aha, nie, zabudla som. Ďakujem.“ Pomohla som ešte môjmu bratovi a sestre sa pripraviť a šli sme.

Po kostole nás čakal slávnostný nedeľný obed. Mňam. ,,Videli ste niekto Halušku?“ opýtal sa ocko. „Ani sa jedla nedotkla.“

Pre vysvetlenie, Haluška je naša mačka. Jej meno má celkom vtipný príbeh, keď bola ešte mačiatko, skočila do hrnca s haluškami.

„Neviem, od rána som ju nevidela,“ odpovedala mu mamka. „Ani ja,“ pridala som sa do konverzácie. „Híí, čo keď sa jej niečo stalo?!“ ozvala sa vystrašená Betka.

Betka a Miško sú moji mladší súrodenci, sú dvojičky a majú len 5 rokov.

„Možno sme ju omylom uvarili!“ s vydeseným výrazom zvolal Miško.

,,Nie, neboj sa,“ s úsmevom podotkla mamka, ,,určite sa nájde.“

Prešiel deň, druhý… Haluška nikde. Začínali sme sa trochu báť. ,,Čo keď utiekla a niečo sa jej vonku stalo?“ počula som rozhovor mamky a ocka. ,,Možné to je, ale ako to povieme deťom?“ ,,Zatiaľ im nič nehovorme, počkáme ešte aspoň tri dni, keď sa neukáže, tak im povieme, že už asi odišla do nebíčka,“ povedala mamka. Vystrašila som sa, čo keď už Halušku nikdy neuvidíme?

V stredu sme s rodičmi rozvešali plagáty s opisom a fotkou Halušky. Štvrtok sme ju do večera hľadali. Pridali sa k nám aj susedia, no márne. Po Haluške ani chýru, ani slychu. Už som sa psychicky pripravovala na najhoršie. Ja sa cez to prenesiem, ale Miško a Betka budú zdrvení. Pri večeri sa ocko so smutným výrazom postavil a začal hovoriť: ,,Deti, obávam sa, že Haluška už odišla do nebíčka a už ju neuvidíme.“ Betka začala plakať a Miško tiež. Ja som tiež bola veľmi smutná, no nedávala som to nijako najavo.

Piatok bol veľmi pochmúrny. V sobotu sme sa cez to už trochu preniesli. Vyzdobili sme stromček aj celý dom. Veď na ďalší deň je Štedrý deň. V nedeľu sme ráno šli do kostola, potom sme sa s mamkou zvŕtala v kuchyni. Dvojičky pomáhali ockovi s prípravou stola.

Nastal čas večere. Všetci sme sa pred jedlom pomodlili a potom sa schuti najedli. Milujem Štedrú večeru. Je to moje najobľúbenejšie jedlo v roku. Hlavne som sa tešila na to, čo bude po večeri. Otváranie darčekov. Konečne sme všetci dojedli. Došli sme do obývačky a šli k stromčeku…

„Počkajte, to sa mi len zdá alebo niečo počujem?“ spýtala sa Betka ,,Znie to ako mňaukanie,“ povedala som. Miško sa so smútkom v hlase ozval: ,,Možno sa nám Haluška ozýva z nebíčka.“ Odrazu sa niečo pod stromčekom pohne. Posuniem darčeky a na naše potešenie pod stromčekom leží Haluška aj s malými týždňovými mačiatkami.

„Haluška!“ vykríkli dvojičky radostne. Neverili sme vlastným očiam. Stal sa zázrak! Stratená Haluška sa našla. Všetci sme boli veľmi šťastní. Tieto Vianoce boli nezabudnuteľné, pamätáme si ich všetci ako najlepšie Vianoce.

 

 

 

 

	Vladimír Micančin, 11 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

 

 

 

 

Magické dobrodružstvo

V jedno popoludnie som sa rozhodol preskúmať povalu babkinho domu, pretože toto miesto ma už dlho lákalo svojou tajomnosťou.

Hneď prvý dojem bol neskutočný. Množstvo škatúľ a starých harabúrd len zväčšovalo moju zvedavosť. Opatrne som pomedzi ne prechádzal a moju pozornosť upútalo staré ošarpané zrkadlo.  “Ako zo starej rozprávky,” pomyslel som si. Zdalo sa mi, že je kúzelné a ono aj bolo… Akonáhle som k nemu pristúpil, začalo svietiť. Dotkol som sa ho a bum, viac si nepamätám!

 Zobudil som sa na lúke a vedľa mňa boli samé črepiny. Na oblohe lietali vtáky s rohmi  ako jednorožce a krídlami ako motýle, okolo nich lietali draky, ktoré sa pretekali s veľkými osami, ktorých sfarbenie nebolo obyčajné, bolo modro-fialové. Po zemi pobehovali víly, škriatkovia, no zbadal som aj veľkých trolov. Tí nevyzerali, ako z našich rozprávok, neboli zlomyseľní a zlí. V tejto čudnej krajine pomáhali vílam polievať vysoké baobaby, ochraňovali ich, prenášali ťažké balvany, ktoré by boli pre nežné víly veľmi ťažké.

 Zrazu ku mne pribehol malý škriatok. “Hej, chlapec, spravil si strašidelnú vec. Rozbil si čarovné zrkadlo, ktoré spájalo dva svety – ten náš a ten, ktorý mal predstavovať detskú fantáziu. Pokiaľ ho nedám dokopy, tak obidva svety zaniknú.” To vysvetľovalo množstvo črepín okolo mňa. “Veď to spolu nejako zvládneme opraviť,” navrhol som škriatkovi, “musí byť nejaké riešenie.”  Škriatok váhavo prikývol: “Má to svoje pravidlá. Je dôležité nestratiť ani jeden kúsoček zrkadla, všetky črepiny musíš mať stále pri sebe a navštíviš štyri kráľovstvá. V každom z nich ti zlepia len jednu štvrtinu.  Nikdy a za žiadnych okolností never starej ani mladej čarodejnici.” Na chvíľu sa zamyslel a pokračoval: “A posledné pravidlo? Prejsť celé kráľovstvo peši, to bude najťažšie, lebo je obrovské. Keď to všetko splníš, navrátiš obidva svety do správneho času a kolobehu. Bežný svet sa môže vrátiť do normálu a detský svet znova naplní fantázia.”

Čo mi ostávalo? Vydal som sa na cestu do prvého kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo motýľov. Keď som tam prišiel, všade okolo mňa lietali veľké, ale zároveň nádherné motýle, ktorých krídla pripomínali tie najkrajšie kvety na svete. Išiel som za kráľom Narcisom a ten mi povedal: “Keď nám daruješ kvet, ktorý nosíš za uchom, zlepíme ti štvtinu zrkadla.” Bola to ruža, nádherne sfarbená namodro. Vydal som sa do ďalšieho kráľovstva, ktoré sa volalo Kráľovstvo magického umenia. Pri bráne tohto kráľovstva ma privítali dvaja trolovia. Boli upravení a mali na sebe čierne obleky pofŕkané dúhovými farbami. Tentoraz bola moja úloha náročnejšia. Musel som nakresliť mapu sveta. Podarila sa, všetci z nej boli nadšení, a tak mi zlepili ďalšiu štvrtinu zrkadla. Mapu si zavesili do Múzea umenia a ja som mohol spokojne pokračovať vo svojej ceste.  Do tretieho kráľovstva som vošiel s radosťou, lebo sa volalo  Kráľovstvo šťastia. “Akú úlohu dostanem v šťastnej krajine?” pýtal som sa sám seba. Vtedy mi kráľ prezradil, že na lúke plnej trojlístkov musím nájsť jeden jediný štvorlístok. Už storočia sa to nikomu cudziemu nepodarilo. Vtedy som sa len zasmial: “Ale veď takto sa bežne hrávam v babkinej záhrade!” A naozaj, s touto úlohou som nemal ani najmenší problém. Tretia časť zrkadla bola na svojom mieste. Zostávala mi cesta do posledného kráľovstva, no to som ešte netušil, čo ma tam čaká. Posledné kráľovstvo sa volalo Kráľovstvo pyšnej kráľovnej. Vládla tam namyslená vládkyňa, ktorá nikomu nedávala za pravdu, iba sebe. Presvedčiť ju o zlepení poslednej časti zrkadla bola pre mňa asi tá najťažšia úloha. A viete, ako som to dosiahol? Jedinou kartovou hrou, ktorou som ju bez milosti porazil. Keď mi zlepili poslednú časť zrkadla, stala sa nezvyčajná vec. Zrkadlo sa rozžiarilo, vznieslo sa do výšky a jeho žiara ma celého pohltila.

 Zrazu som sa objavil pri škriatkovi, ktorý celý nedočkavý chodil sem a tam, tam a sem.  ,,Dokázal si to, navrátil si obidva svety! A teraz si voľný, môžeš ísť domov!“ kričal škriatok od radosti.  Ešte raz ma na rozlúčku objal a ja som sa znenazdajky ocitol na babkinej povale. Pochopil som, že život je úžasný a že dobrodružstvá sú super, no najlepšie je vždy mať sa kam vrátiť. K svojej rodine.

Bianka Porvažníková, 11 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

 

Sny malého chlapca

     „Bibi, bež otvoriť dvere, už sú tu!“ začula som mamkin hlas. „Letííííím!“ zakričala som jej naspäť a brala som schody po dva. Toho malého huncúta som sa  nevedela dočkať. Síce som dávno  Branka nevidela, ale vôbec sa nezmenil. Zatiaľ čo ja som kvákala a skákala ako malá žabka, on ešte stále nerozprával a ani nechodil, hoci sme obaja spolu práve oslavovali jedenáste narodeniny. Pišťal od radosti alebo vrčal od nespokojnosti. Jeho chudé telíčko sa chúlilo v špeciálnom detskom kočíku, no tie dlhé chudé ruky ku mne vystieral ako chobotnička. Silno som ho objala a ťahala do svojej izby, kým naše mamky zamierili do kuchyne na kávu a narodeninovú tortu. „No stres, ja sa oňho postarám!“ presviedčala som ich.

     V izbičke som mu robila divadielko s plyšákmi, aby som ho rozosmiala. No skôr ho to vydesilo. Posadila som ho pred moje veľké zrkadlo. „Pozri, aký si fešák! Ach, keby si bol zdravý, aby sme sa mohli spolu hrať! To by si sa divil, čo by sme stvárali,“ vzdychla som si.

     Len na sekundičku som nedávala pozor, keď sa zrazu naklonil dopredu a rukami búchal do zrkadla, ktoré začalo akosi divne svetielkovať. Zľakla som sa, že padá. Schmatla som ho za kapucňu a obaja sme sa prepadli kamsi dovnútra.

      „ÁÁÁÁÁ, kde to sme?  Bojím sa!“ mraučala som ako malé decko. Obzerala som sa naokolo. Všetko tam bolo zelené, slnko svietilo ako divé. Ako v lete cez prázdniny. „Poď, Bibi, neboj sa,“ volal na mňa Branko, „tvoje zrkadlo je asi čarovné!“

     „Ty…ty… vieš ro- ro- rozprávať,“ koktala som, „a….a….a….aj chodíš?“ Oči mi skoro vypadli. „To asi to tvoje prianie, aby som bol zdravý, je to supééér! Len ty teraz nejako smiešne rozprávaš! Tak poďme skúsiť všetky tie sľubované beťárstva,“ rozosmial sa a rozbehol sa po zelenej lúke. A bol to ten najkockatejší smiech, aký som kedy počula.

     „Brankóóó, počkááj!“ kričala som, ale on nepočúval. Utekala som za ním, aby sa mu nič nestalo. Lenže pri takom behu sa skôr stane niečo mne. Uprostred lúky stálo obrovské stromisko. Stará jabloň. No hádam mu nenapadne vyliezť na ten strom. …Napadlo. Už sa škrabal hore konármi. Sadol si na jeden hrubý konár, bosé nohy mu viseli vo vzduchu. Rozhojdal sa, skoro sa prekoprcol dozadu. Už-už som ho videla na kope sena pod stromom. Jedno  zelené si odtrhol a zahryzol sa doň. „Jem sám, vidíš? Aj bežím a skáčem!“ jupíkal.

     „Vidím, vidím, červík ti lezie po nose! Počkaj, keď ťa chytím! Zderiem ťa ako hada!“ zlostila som sa. Len čo som sa ja vyteperila k nemu, on  zoskočil, vyváľal sa v sene a bežal ďalej. Nestíhala som za ním. Tak sa tešil, že je rýchlejší ako ja. Aspoň raz v živote.

     Na okraji lúky žblnkotala rieka. Keď som dobehla, už bol vo vode. „Veď nevieš plávať,“ pripomenula som mu. „Nevadí, chcem len hádzať žabky,“ povedal a zohol sa po kamienky. „Počkaj, potrebuješ okruhliaky. Tu máš, skús,“ podávala som mu zopár okrúhlych kameňov.  Čľap – čľup. Čľap – čľap – čľup. Nešlo to. Čľap – čľap – čľap – čľap – čľap – čľap. „Hurá, šesť žabiek sa mi podarilo,“  zajasal. Šplech – šplech, špliechali sme sa vodou, chytali sme priesvitné drobné rybky, ktoré nám plávali pomedzi nohy. Snažili sme sa ich uloviť do rúk, ale zakaždým sa nám vyšmykli. Ľadová voda nám vôbec, ale vôbec nevadila.

     „Poďme na ten kopec!“ zavelil malý kapitán a ťahal ma za ruku von z vody. „Je dosť vysoký, zvládneš to?“ snažila som sa ho odhovoriť. „Ja áno, ale ty sa mi zdáš unavená,“  vysmieval sa mi. Predbiehali sme sa, kto bude hore skôr. Šliapali sme po drobných lesných jahôdkach. Tie, ktoré sa nám nepodarilo pridusiť, sme si vkladali do hladných úst namiesto  narodeninovej torty, ktorá na nás čakala doma. Prvý bol na kopci Branko Granko. Nechala som ho vyhrať. Nech má krpec radosť.

     „Vyhral soooooom!!!!“ výskal od radosti. A ozvena mu odpovedala: „….ooooomm…ommmm.“ Dolu sme sa gúľali ako dve jabĺčka. Ešte raz a ešte raz. Nemal dosť. Poslednýkrát z nás boli už len zhnité jabĺčka. Otlčené a zašpinené. Ale boli sme takí šťastní. Najmä on.

     Zostali sme ležať v tráve pod kopcom, pískali sme na stebielkach trávy, odháňali sme otravné bzučiace  muchy. Chvíľu sme len tak oddychovali, okolo nás poletovali farebné motýle, pretekajúce lúčne kobylky, mravčekovia utekali do mraveniska. Len také drobné úžasnosti.

     „Ach, keby to tak zostalo navždy… Sú to tie najkrajšie narodeniny!“ vzdychol si Granko a zahľadel sa na oblohu, po ktorej plávali mraky.

„Aha, tam je ovečka, ten mrak zas vyzerá ako slon a tam letí mačka,“ chichúňali sme sa.  „A z tamtoho čierneho sa k nám blíži búrka,“ predpovedala som, „budeme už musieť ísť naspäť domov.“

„Mne sa ešte nechce, je to také supriš, keď behám a skáčem,“ zosmutnel Branko. Slzičky zmiešaného šťastia i smútku mu stekali po lícach s teplými dažďovými kvapkami. Tak ešte naposledy… Vyskočili sme na nohy, roztiahli ruky a zatancovali sme si Medveďku, daj labku. Točili sme sa dookola ako na kolotoči. Kolotoči radosti a splnených snov jedného malého chlapca.

     Naspäť domov sme vhupli cez moje  žiarivé zrkadlo, ktoré sa objavilo na lúke za stromom.

„Prečo má Branko dieru na nohaviciach? A čo to blato?“ čudovali sa mamky.

„Uppps, tak tomu by ste neuverili,“ žmurkli sme na seba.

„Príď skorooo,“ zamávala som mu na rozlúčku.

     Odpadla som do perín. Budem musieť trochu trénovať, kým zas  príde ten malý zajko.

A ešte sa musím viac tešiť z maličkostí a ďakovať  za to, že som zdravá.   …a vystrájavá…

	Karolína Tkáčová, 10 rokov ZŠ Jozefa Urbana Košice

Čarodejnica Vilma a bál

     Bola raz jedna čarodejnica, ktorá sa volala Vilma. Bývala so zvieratkami v čudesnom dome. Dom bol postavený na kopci neďaleko lesa a bol celý fialový. Aj ona chodila vo fialovom.

     Jedného dňa chcela urobiť elixír. Pozrela sa do zásob, ale nemala tam nič, čo potrebovala. Poslala zvieratká do lesa, aby všetko potrebné nazbierali. No povedali jej: ,,Nemôžeme ísť von, pretože je veľká zima.“ Tak Vilma začala čarovať: ,,Čáry-máry fuk, nech sa zima na leto premení.“ Zrazu bolo všade teplo. Ľuďom, ktorí bývali v obci pod kopcom, prišlo čudné, že je v zime leto. ,,Čo to hovorím?! Prišlo im to bláznivé.“ A tak zvieratká išli zbierať rôzne bylinky.

     Medzitým Vilma išla vyskúšať svoj nový bicykel. Rozhodla sa, že pôjde popri jazere. Letela z kopca, koleso sa jej šmyklo na kameni a spadla do studenej vody. Bola celá mokrá. Ihneď začala kričať: ,,POOOMÓÓÓÓÓC! POOOMÓÓÓÓÓC!“ Zvieratká ju počuli. Hneď spoznali jej hlas a veľmi sa zľakli.

     Práve v tej chvíli sova Huliena zbierala maliny, jahody a bylinky. Žabka Skákajlabka zase kvety, mach a hmyz….a mačka Katka sa vyvaľovala na slnku. Všetci ihneď položili košíky s prísadami na žabkinu loďku a rýchlo išli Vilmu zachrániť.

     Ťahali ju z jednej strany, ťahali ju z druhej strany, dobre, že tam aj samy nespadli. Až napokon ju vytiahli z tej studenej vody. Vilma bola veľmi smutná, lebo jej nový bicykel bol úplne zničený….bol na márne kúsky.  A ona si už nepamätala kúzlo znovu oživenia. To kúzlo vie niečo oživiť, ale vie vykúzliť aj úplne nový bicykel. Ha! veď bol pred pár minútami ešte nový. Napokon sa všetci pobrali domov, kde ich čakal had Peter. Veľmi sa zľakol, keď zistil, že je Vilma chorá. Tváril sa, že o tom nevie, ale vedel o tom veľmi dobre. Veď mal VIP miesto v prvom rade pri okne. Išiel sa popukať od smiechu, keď videl, ako Vilma padá do vody s bicyklom. Toto sa stalo: ,,Brmbrmchcofrco“. Čľup! HAHAHA!“  A Peter sa schuti zasmial….

     Vilme sa vôbec nepáčilo, že práve teraz ochorela. Preto, lebo mala ísť na ČERNOKONDOLÍNSKY BÁL. Mačka Katka jej priniesla zo schránky pozvánku. Bolo tam napísané: POZVÁNKA NA BÁL. „POĎ, VILMA! ZAČÍNA OD 24. 00. DO 8. 00. NA NAŠOM MIESTE.“ Na tom bále sa majú predvádzať kúzla a všelijaké súťaže na metlách. A ešte skúšky, či si naozaj dobrá čarodejnica alebo čarodejník. Ich tradícia bola: VYPÚŠTANIE ČIERNYCH LABUTÍ. A ich dobrôtky boli: malinová torta, polievka s hamburgerom, mäsový guláš, cestoviny so syrom, chlieb a vo vnútri bryndzová nátierka a vanilková zmrzlina s kvetmi. Nesmieme zabudnúť aj na otužovanie v rybej vode.

     Vilma sa veľmi tešila. Od nadšenia si zaspievala:  Ten môj život je úžasnýýýýýýýýýýýýý! Tralalalalalalalala… hopsisisisisisi… truchuchuchuchuchu! Ale potom jej napadlo,  že potrebuje nové šaty. A tak si ich začala čarovať. Zapáčili sa jej modro-červeno-ružovo-žlté. Zelený plášť a modro-fialovo-žlto-červeno-oranžový klobúk. Vilma len dúfala, že dovtedy vyzdravie. Bál začínal o dva týždne. Sem-tam vládala ísť  na balkón, sem-tam dala jesť zvieratkám, alebo poliala kvety. Ale od tej nudy už nevedela, čo má robiť. Chcela čím skôr vyzdravieť. Tak zavolala svojej kamarátke, lekárke Felinciandre.  Tá jej odporučila, aby si urobila zázračný čaj z byliniek. Ten čajík Vilmu vyliečil.

     Prešli dva týždne a Vilma sa chystala na bál. Obliekla si nové šaty, náhrdelník, náušnice a zobrala si ešte aj metlu. Vyšla von. Ako letela, už v diaľke videla čarodejnícky oheň. Bol veľký a mal do výšky 100 metrov preto, lebo čarodejnícky oheň taký musí byť. Už tam skoro bola a pridala väčšiu rýchlosť. Keď prišla, tak sa všetci chytili za ruky a urobili kruh okolo ohňa. Začali spievať a tancovať.

My sme čarodejnice a čarodejníci,

my čarovať vieme.

To vy predsa viete.

Silní sme a odvážni.

To je predsa jasné.

Jííííhahahaha Jííííhahahahaha.

Kúzliť a čarovať je veda,

to sa vám možno nezdá.

Tancujeme, spievame,

kričíme a vrieskame.

Ľudí radi strašíme,

lebo sa ich nebojíme.

Lektvary miešame,

do polievok ich dávame.

Jííííhahahaha Jííííhahahahaha.

     Keď dospievali a dotancovali, išli vypúšťať čierne labute. Každý si mal zobrať jednu labuť a keď mesiac začal červenieť, každý mal vypustiť čiernu labuť. Keď vypustili labute, začala hovoriť pani Bunabretetermopová…kráľovná čarodejníc. Povedala im do mikrofónu: ,, Milé čarodejnice a čarodejníci, vítam vás ako každý rok na černokondolínskom bále. Tento bál je preto, aby ste sa zabavili, aj preto, aby som vedela, koľko vás je. Či niektorých z vás nechytili ľudia. Zatiaľ nikto nechýba, až na Peťka Ferencového z Lesa pomarančov. Jeho síce nechytili ľudia, ale spadol do studne a ešte sme ho nenašli. Kto sa dá na to nájsť ho v tej studni, získa letenku na Ostrov mokrých žiab. Je to veľmi pekný a zároveň veľmi zaujímavý ostrov. A ešte vás musím upozorniť, že žabky sú tam veľmi agresívne.

     Teraz si to poďme všetci užiť. Holalalalala…… Vilma chcela nájsť svoju najlepšiu kamošku Sterfanpoliu. Chcela ju pozdraviť, lebo ju dlho nevidela. Ale bolo tam tak veľa čarodejníc……

„Sterfanpolia!!!!!!!!! Sterfanpolia!!!!!!!!! Kde si?“ „Tu som. Ahoj.“ Vilma ju konečne našla. „Ako sa máš?“ „Všetko ma bolí, ale mám sa dobre. A ty?“ „Aj ja sa mám dobre, Sterfanpolia.“ „Vieš, Vilma, keby sme našli Peťka Ferencového, mohli by sme ísť na Ostrov mokrých žiab. No to potom. Teraz si ideme dať koláčik. No poď, Vilma, nestoj tam ako päť peňazí. Hýb sa. Lebo ti zjem tvoje obľúbené. Hmmmm….. „No dobre, idem. Mňam. Ten je ale dobrý. Ja by som sa teraz rada išla otužiť do rybej vody. Tak poďme. Rýchlo Vilma, teraz tam nikto nie je. Všetci tam bežia. Musíme byť najrýchlejší, bež, bež, bež. Bum!“ Sterfanpolia spadla.  „Jaj, bolí ma zadok.“ „Pomôžem ti, postav sa. Ešte ich dobehneme. Rýchlo skoč do vody. Čľup! Sme prvé. Ou. Nemáme plavky.“ „Sterfanpolia, ja mám.“ „Čooooooooo! A kde?“ „Tu vo vrecku.“ „Ty bežne mávaš vo vrecku plavky?“ „Nie, teda vlastne len občas. Mám aj pre teba.“

     Vilma a Sterfanpolia sa išli prezliecť do kabínky. Vilma mala tmavomodré plavky, ktoré trošku splývali s nočnou oblohou. Sterfanpolia mala ružové plavky a tie splývali so zmrzlinou, ktorá je naproti. „Pôjdeme si zaplávať. Vodička je super osviežujúca.“

O dve hodiny neskôr….,, Už by sme mohli vyjsť,“ povedala Sterfanpolia. Vilma a jej kamoška vyšli z vody. Osušili sa a obliekli. A čo s Peťkom? „Vieš, Vilma, niečo mi napadlo. Všetkým povieme, že si si doma zabudla básničku, ktorú sme si na dnešný deň mali všetci pripraviť. Akože pôjdeme k tebe domov, ale my pôjdeme k tej studni hľadať Peťka.“ „Dobre, tak poďme. Úha, ten les je ale strašidelný.“ „To preto, lebo je noc, Vilma.“ „Nepôjdeme až ráno?“ „Vilma! Nebuď bábovka! A aj tak som zabudla cestu späť.“ „Čo?! Vedela som, že to nemám nechávať na teba, Sterfanpolia.“ „No a čo? No a čo? To vážne no a čo? Vieš, v akej situácii sme? Ty no a čo? Áaaa to je vlastne jedno, tebe to aj tak nevysvetlím.“

     „Pomóóóóóóc! Pomóóóóóóc! To je Peťko Sterfanpolia. To je Peťko! Počkaj, vytiahneme ťa.“ „Vilma, Sterfanpolia, to ste vy?“ „Áno, Peťko. Ako ho vytiahneme? Vilma, vyčaruj lano. Dlho som to nerobila. Skús.“ „Skúsim. Čáry-máry….lano dvojmetrové, zjav sa. Ufufufufufufufufufufu!“ „Super, Vilma, super. Peťko, chyť sa! Dobre! No?! Už, už. A my ťahajme! Aaaaaah! Jaaaaaah! Hurá! Hurá! Vytiahli sme ho! Pôjdeme na Ostrov mokrých žiab….

1. kategória – poézia

	Dominik F. Bartoník, 12 rokov Školy na konci světa – ZŠ Brězová (ČR)

 

 

 

 

Mojim dôležitým…

… a vyleť na kráľovu skalu

 

Prajem si ukuť zbroj mocnú tak, že

ochráni ťa vždy, na ceste sem,

to kráľovstvo lásky, nech je tvoj osud,

nech tvoje kroky brázdia posvätnú zem.

Nad hlavou ti krúži tvoje mocné knieža,

pýta sa aj teba: „Kto je ako Boh?“,

odpoviem za teba, než pochopíš slovo,

než porozumieš o čom, spieva jeho roh.

Tak už si prebuď spomienky v srdci,

na domov dávny, na prastarý sen

o láske živej, o strome života,

o náruči otca, ktorý čaká len.

Mocné knieža ťa stráži ohnivým mečom,

plamene žijú z našich myšlienok,

myšlienok tých, čo ťa milujú verne,

čo nedovolia zhasiť plamienok.

Tak neváhaj viac, obleč si zbroj hneď,

vzlietni do výšin, to na zemi nenájdeš,

to, po čom túžiš a na čo čakáš,

aj keď to ešte pocítiť nevieš.

(nápev írska balada – Carraig Fhearghais)

 

 

Hravá bra-rba pre tvoje oko a závit

 

Populárny motív je príroda očami bobra,

hra svalov, sila hlasiviek, pevné objatie obra,

myšlienky, idey hmýria sa, zvíjajú sťa kobra,

to je presne on, tá charakteristika je dobrá.

Tanec od srdca i od zeme závidí mu sám Zorba,

jeho údelom, nutkavosťou, pasiou je tvorba,

príbeh, obraz, hruda zeme – základom je vždy orba,

hlboká, poctivá – tak to je on – víťazná borba.

Ten môj

 

Upevnený v rodnej hrdosti orla,

budzogáň roztočený kol hlavy,

myšlienky a slová burácajú hlboko v srdci,

jeho meno je pokoj, divokosť pseudonym.

Kráča pevne, nemusí poznať cieľ,

ľúbi navždy, naozajstne a robustne,

sám, a predsa raz tretina, raz polovica,

domovina, náruč obra, bezpečie.

Je pokoj, radosť a láska

 

Pokoj – to je jej smiech vrastený do tváre,

pokoj je spolubývajúci hluku a chaosu,

pokoj ich uspáva voziac ich na káre,

pokoj láskavý, pokorný so stopami pátosu.

Radosť je jej poklad strážený v trezore,

radosť – nevyčerpateľný vrt ropného magnáta,

radosť – dúhová cesta späť na obzore,

radosť sú jej krídla, uhasený smäd i sonáta.

Láska – tajné meno, známe každému, kto ju stretol,

láska je modrá krv prúdiaca v jej žilách,

láska – divý tanec, čo neuznáva žiadne veto,

láska – ťažký údel, čo je vždy v jej silách.

Podpaľač požiaru poznania

 

Pokolenia poznaniachtivých poslucháčov

vzhliadajú výšinám vzdelania v ústrety,

uprostred úmoria umu – učiteľ –

maják myslenia, murovateľ múdrosti.

Maľuje obzory krajiny poznania,

otvára dokorán okná myšlienok.

S kožou na trhu robí sofii vyznania.

Kiež zapáli nám v mozgu aspoň plamienok!

Nie je živočích ako živočích

Talpa europaea

European mole

krt obyčajný – odborník pedológ

(hlúpy záhradník píše mu nekrológ)

počúva trávy rast aj šepot pandravy

ten malý záhradník ľahne aj do trávy,

najradšej rozrýva pod zemou chodbičky

(zbrázdené čelo – vrásky zeme matičky)

hoc skoro slepý, má bystrý čuch aj sluch

(v lete i v zime pod zemou čulý ruch)

Kohútí zápas

 

Kohúty na mojej ulici,

za plotmi bojujú krutý boj.

Ktorý z nich dnes skončí v márnici,

smútiacich sliepok kvočiaci roj?

Ráno, prv než jasné slnko vstane,

kohúty naleštia svoje zbrane.

Blyštia sa kohútom v hrdlách zlatá,

čím hlasnejšie – to sa v tom boji ráta!

Čo to? To víťaz padá k zemi!

Klepol ho človek nasrdený.

Bude to v prírode neznámy úkaz –

nakoniec zápasu umiera víťaz!

Povolanie k mačkovitosti

 

Mačky sú hurikány ladnosti

a hrdosť, nezávislosť od kosti,

ozajstné pradúce zázraky tmy.

Predstavu naivnú, falošnú zmy!

Mačka to nie je mäkký kožúšok,

či smotánka vsŕknutá na dúšok.

Otvor si oči dokorán noci,

zavetri polnoc, genius loci,

zaspievaj: „Midnight, not a sound from the pavement…“*

Éterom ticha znie mačací inštrument.

Mačka je mačka, no predsa každá iná,

nespoznať ju dobre, nie je tvoja vina.

*(Polnoc, žiaden zvuk z chodníka…)

 

O deťoch, ktoré zmokli a sušili si vety

 

Odiera ťa vír hurónskeho ticha?

Ušný bubienok máš vydretý na kladivko, nákovku, strmienok?

Fúka pieseň, mliečnych zubov zbor škrípe smutný doprovod.

To deti zmokli a sušili si vety.

Prívalový dážď výčitiek,

búrka slov s ostrúhanými hrotmi – trhajú úsmev ako papierový terč,

brady detí rozochvené ako práčka pri žmýkaní, bowling v žalúdku,

deti zmokli a sušili si svoje malé svety.

Raz bola búrka prisilná, nie hromom a bleskom, ale častosťou a steskom,

mokli a už nesušili, prívalový prúd slzné kanáliky posilnili, slzám viac nebránili.

Ten dážď deti odmyl, zostali len siluety.

Dávajte si pozor na svoje malé krehké kvety!

Jesenná tradičná čakárňová

 

Som ešte smiechom udretý,

pudovo sa držím spomienok – už len jedným zubom,

(necht sa mi odlomil)

ešte stále s japonským okom,

však s vodopádom bez milosti

uschnutým, pridal sa k tráve – „Morituri te salutant!“

Lož má krátke nohy,

slnko to vie,

ale nemôže inak. „Nuž, mladá generácia nevie prehrávať.“

(Cuká Mu kútikom.)

Žúr pred koncom,

posledná večera,

odsúdenci padajú k zemi vo farbách karnevalu –

Práve vošla,

(keď sa vietor díval pod sukňu breze),

takže – nedokončená

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Izabela Bibzová, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

 

 

 

 

Nočná obloha

 

jasná ako tvoje oči

keď sa do nich posadil mesiac

žiaria do diaľky

priťahujú si ma

natiahnem k nim ruku

keď ťa mám na dosah

hasnú

miznú ako hviezdy

po stretnutí

s ránom

Hojdačka

kolíše sa v jemnom vetre

nemá koho niesť

s hlavou prilepenou k zemi si na ňu sadnem

odrazím sa

otvorím oči

zlé myšlienky hneď odoženie vietor

raz som hore a raz zasa dole

cítim sa voľná

zbavená tiaže

klebetím s hviezdami

zoskočím

v hlave mám konečne jasno

 

Stena

 

biela ako ľadová kryha

neukáže žiadnu emóciu

má kamennú tvár

zahmlený pohľad

podídem bližšie

dotknem sa jej

chlad mi pohltí prsty potom ruku celé telo

na počudovanie je príjemný

opriem sa

prechádzajú ňou dunivé tóny

čo je za ňou

nik neodpovie

počujem hlasy

volajú ma

stena mi chce prezradiť tajomstvo

milujem tajomstvá

pre-zra-de-né

čas odlepiť sa

po tele sa mi opäť rozlialo teplo

ešte raz sa na ňu pozriem

sprisahanecky na seba žmurkneme

nechávam ju nepoškodenú

 

 

x x x

 

na zem nežne dopadajú

Vianoce

ulice sú prázdne

stromčeky za oknami

si češú ihličie

gule sa od šťastia rozhojdali

darčeky sa nevedia dočkať odhalenia

v izbe sa rozutekal detský smiech

mesiac si nasadil vianočnú čiapku

hviezdy začali spievať koledy

je sviatočne

	Nela Chovancová, 14 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

Zátišie

biele kvety

a citríny

majú farbu tvojich očí

vyzývajú ma

urobíš prvý krok

ľalie v dravom plameni

splnenú túžbu

nahrádza ľútosť

zostalo mi iba moje zátišie

Slovo

malé semienko

hlboko pod zemou

je samo

bojí sa

snaží sa dostať na vrchol

pomaly rastie až vo veľký strom

netuší čo ho čaká

dvakrát počuť seknutie

zostane len zabudnutý konárik

zapustí korene

Voľba

cesta zahalená hmlou sa na ňu usmieva

stačí jeden neistý krok

a vnútri sa zasadí semienko

vízia pokojného rána

šakaly vystúpili z tieňov

neustúpi

ani sa nepohne

zostáva a chráni svoje svetlo

	Eva Onderišinová, 14 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

 

Za pravdou do zrkadla…

/1/

Na prahu všedných dní,

na prahu teplých nocí

vstupujem do jara

s kytičkou fialiek.

Na krehké údy starkej

prinášam vzácny liek,

slová čistej lásky

čo dávno jej chýbajú,

nežné pohladenie

zvráskavenej dlane,

vystrieť sa nemôže,

chrbát ťažia roky.

Roky jej mladosti,

roky snov a prianí,

splnených,

túžobných

i dávno pochovaných.

Dnes pohľad starkej

v zrkadle sa pýta:

„Žila som za mlada,

naplno,

dosýta?“

A zrkadlo mlčí,

nepozrie do očí.

Len občas,

občas veru

pravdou ju zaskočí,

tou pravdou pravdúcou

bijúcou do očí…

Žila,

starká,

žila…

 

Pravda a či lož?

/2/

Čo ukrýva v sebe?

Koľko tvárí pozná?

Ktorá je tá pravá?

Ktorá iba odraz?

Mnohí mu verili,

potom však blúdili.

Na ceste za pravdou

žili i nežili.

Z rozprávok vzišlo,

princeznám radilo,

v pavučinách klamstiev

neraz sa stratilo.

A pravda?

Odhalí ju celú,

nie každý ju prijme,

čistú, neskalenú.

Pravde sa poklonia

len tí najsilnejší,

iným bahno klamstiev

oveľa viac svedčí.

Tak teda bez rečí,

pozri do zrkadla,

je v ňom

lož či pravda?…

V zrkadle všedných dní…

/3/

Ráno.

Roztvorím oči.

Ráno.

Seba v ňom zočím.

Tvár otlačená spánkom,

na líci nite noci,

v očiach údiv,

na to ti neskočím…

Údiv poznačený snami,

vidina nového dňa

trasie perinami.

Na stolíku samé

odvážne si tróni,

zrkadlí mi pravdu,

občas sa jej bojím.

Raz ma ukolíše

ódou krehkej krásy,

inokedy kmáše,

ťahá ma za vlasy,

zavše mi otvorí

tie macošské dvere…

Kto je dnes najkrajší?

Otázka von sa derie,

von

zo zrkadla všedných dní…

Zrkadlová LP…

/4/

Na tanieri

staručkého gramofónu

obohratá platňa

chrlí songy času.

Jej hity

sa zrkadlia

v mojich ušiach.

Večer vo svieci

sa pomaly

chýli ku koncu,

knôtik krehkého života

bliká do posledného taktu.

Voskové slzy

tečú po tvári,

na tele sa zrkadlia

vráskavé stopy,

pod ním je mláka života.

Života roztečeného

v zrkadlových hitoch

večera.

To len songy času

tečú

kamsi do neznáma,

ich ozveny

sa zrkadlia

v mojich ušiach…

Za …

/5/

 

Odrazy

Lesky

Tiene

Kráľovstvá

Siene

Všetci chceme

Pohľady

Tváre

Úsmevy

I slzy

Nejeden verí

Iný zas blúzni

Priateľstvá

Vzťahy

Lásky

I pády

Nebo

Trávu

Kvapky

I rosu

Stokráse kvety

Farby dúhy

Človečie túhy

Čo

Komu

Chutí

Všetko je za…

 

Zrkadlové sonety

/6/

 

Krehká krása leta farebne odetá

v zrkadle ukrytá,

mlčí, nič nepýta,

vláknom vôní uvíta.

Som lupienkom kvetiny,

kráľovnej či byliny,

skromne hľadím vôkol,

som stokrásy posol.

Zasnená dotýkam sa slnka,

som blankytná vlnka,

pramienok horskej rieky.

Na krídlach vážky sedím učupená,

slabá i silná, zavše nemá,

ja, malá veľká žena…

Každý deň nová strana…

Môj život

je zatiaľ maličká kniha,

Je to len krátka poviedka,

každý deň nová strana,

čistá,

večer už popísaná.

Môj život raz bude veľký román,

bude mať krásny,

sýty obal,

listy v ňom budú plné túžob,

snov a prianí…

Na konci,

v podvečer bytia,

bude už celý

popísaný.

Môj život.

 

Človek

je ako kniha,

má obal, listy,

vydanie…

A kresby, slová?

Tie si čmára, píše,

cenzuruje sám.

Záleží na ňom,

čo v tej knihe schová

či odhalí,

na čo má nadanie…

Záleží na každom,

čo v živote stíha,

kam zaveje ho

túžba všedných dní.

Či bude vstávať

a či večer líhať,

listy sa budú

plniť skutkami.

A je len  na ňom,

čo všetko bude stíhať,

keď na konci

život  bude mu sedieť

na dlani.

Každý raz bude dýchať

posledné kvapky

uprostred rodiny

a možno, samota.

A kniha?

Tá bude už len

jeho plodom,

posledným semienkom

jeho života.

Slovo

 

Do knihy kvapká

nové slovo

jak vosk sa  v riadky rozteká.

O chvíľu blčí ako láva,

čo z mojej duše vyteká.

A rozrastá sa,

vrie, bublá

v čarovnom hrnci

všetkých slov.

ktoré z nich

je to moje,

pravé,

ktoré dnes

bude pointou?

Mama

Čarovné rozprávky

tie čítala mi mama,

nevšedná bytosť v mojom živote.

Láskavé oči

a v nich túžba skrytá,

túžba po krásnom živote.

Dobro i zlo

sa neraz bili

v jej autentickom podaní.

Napokon dobrí,

tí vždy zvíťazili,

tak túžila po uznaní.

Milovala som

tie rozprávkové večery,

jej teplé dlane

na mojich.

Strigy a draci

vždy ožívali,

dnes sa ich vôbec

nebojím.

To mama ma naučila

vnímať dobro vôkol seba,

nehľadať lesk a slávu sveta,

nachádzať lásku, istoty,

objímať blízkych,

život vnímať,

vždy dávať,

človeka nevlastniť…

To mama ma naučila

byť dieťaťom slobody.

Dnešok

Aký list dnes napíšem,

čo pre mňa

dnešok pripravil?

Otvorím vari nové dvere,

zametiem zrnko prachu zeme.

Poviem:

„Vstúpte, skoré rána!“

Plné čerstvej rosy,

túžob,

šťastia, čo oči rosí.

A potom?

Dverami vyjdem do sveta.

A stopy lásky,

stopy snov,

stopy mojich objavov

naplnia môj čas,

čo plynie pekne,

po poriadku

a píše koncept môjho dneška,

v ňom zatiaľ iba čistota.

Padajú slová ako noty,

keď hudbu cítia,

to dnešok píše

symfóniu môjho života.

Deň

Do ticha rána

rodia sa nové kroky.

Jemne cupkajú po zemi,

utrú sa suchým uterákom,

prečešú tvrdým hrebeňom

a utekajú sadnúť k stolu,

kde všetci spolu

začneme deň…

Nanesiem za lalôčik

trochu sviežej vône

a hybaj rýchlo ku dverám.

Kroky sú kroky.

Bez čakania

derú sa  von,

tam deň nový čaká,

mĺkvo zazerá.

Z túžby

po mne

celý napätý je.

V mysli blúdim a tiež čakám,

čo dnes mi chutné navaril,

či omámi ma sladkou vôňou,

či začierni ma sadzami?

Obliekla som sa do čakania

a kroky ma nesú rovno vpred.

A večer,

večer budem bilancovať čas,

ktorý ráno nazývame

nový deň.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jakub Tomči, 11 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

 

 

 

 

 

Kaštieľ

Keď ráno svitne nový deň

Aj slnko vojde do okien.

Švitoria vtáky v záhrade,

Tón v tóne znie prekrásne.

Isté sú vzácne pamiatky,

Ešte i mená spoznáš pospiatky.

Ľudia sú veľmi zvedaví, nemyslíš?

Svet

Svet, to je veľká záhada

a v nej ružová záhrada.

Svet, to je malá gombička,

schovaná celá do sníčka.

V tom sníčku si snívam sen,

že kozmonautom stať sa chcem.

Chcem lietať rovno na Mesiac

a spoznať vesmír ešte viac.

Tam za tým veľkým zrkadlom je svet,

ktorý je mojím snom.

Tam žijú ľudia bez vojen

a nechýba im chlieb.

Nevedia, čo je strach a bieda,

poznajú svet bez hrozieb.

Deti sú šťastné, veselé,

je počuť detský smiech.

Zničiť ten svet by bol hriech.

Moria, rieky plné rýb

a svet je bez ľudských chýb.

Tam slniečko jasne svieti

a vietor si svetom letí.

To zrkadlo ešte mám,

sny si zaň ukladám.

V takom svete je žiť snom,

za tým veľkým zrkadlom.

Simon Baláž, 13 rokov SZUŠ Via Arto Humenné

1. kategória – próza

 

 

Čiernota

Čiernota.  Nič nevidím.

Keby to tak aj bolo !

Ale keď odtrhnem zrak od rukáva môjho trička, cítim pohľady, levitujú na mojej postave. Hovoria: „Čudák, kto ho sem vôbec volal, nech odíde tam, odkiaľ prišiel, prac sa! Určite ani nepozná nové trendy, veď nosí veci zo 79-teho, pche!“ … Cítim sa ako opica v zoo, na ktorú všetci čumia.  Učebnica geografie je v tejto chvíli môj najlepší kamarát, tvárim sa, že čítam juhovýchodnú Áziu , no predstavujem si namyslených sliedičov klietok a ich pohľady, ako malé kamery, tie s červeným blikajúcim svetielkom. Tá predstava ma pobaví. Obzriem sa za seba a oslepí ma pohľad vysokého chlapca s krátkymi svetlými vlasmi. Ten môj pohľad zachytí a čosi šepká svojej svorke spolužiakov. Tí sa rozrehocú a trieskajú rukami o stehná. A že vraj ja som opica! Ich smiech znie ako poplašná siréna , ktorá zalarmuje môj mozog: „Uteč, no tak uteč!!!“ vrieska mi do ucha. Svorka sa približuje. Cítim jej dych, ktorý čaká na moje zaváhanie. Čierne vlasy, ktoré by som si najradšej vytrhal, pretože sú otrasné, mi skĺzli do očí. Teraz mi vystrašene behajú v tme môjho úkrytu. V rukách. Svorka chalanov ma už obkľúčila a zuby lesknúce sa smiechom poskakujú v ich ústach. Zakryjem prúžok svetla, odvážne prenikol do mojej pevnosti. Následne však predsa len svetielko pustím k sebe. Hrám sa s ním. Cítim jeho teplo na líci. Šteklí ma ako slnko v lete. Cítim závan detstva, keď sme sa so sestrou naháňali po rozvírenej lúke, ktorej steblá boli vyššie, než my obaja. Počujem smiech, ale nie taký ostrý, počujem čistý a šťastný smiech. Usmejem sa, no skôr smutným úsmevom. Čakám na zvonček. Možno bude mojím záchrancom, keď konečne utečiem z tohto väzenia pocitov, od tmavých rehotajúcich sa stien. Zvoní. Nehýbem sa. Čakám, kým všetci odídu. Zaujímavé, ako sa za štyridsaťpäť minút človek zoznámi s osamelosťou. Jedno rande som už s ňou mal, keď som rovnako sám a bezmocný sedel u riaditeľa vedľa toho roztraseného sopliaka, ktorý sa tváril, ako keby som mu odtrhol nohu. Hladil si svojimi zákernými rukami, ktoré za celý život nič neurobili, červené líce. Keby jeho foter nebol veľkým zvieraťom v školstve, dostal by odo mňa aj druhú bombu. Vtom ma zo zamyslenia vytrhol pohyb.

„Ahoj“, povedala postava, ktorá sa z akéhosi dôvodu rozhodla so mnou rozprávať. Neodpovedám. Cítim nejakú zradu. Určite ju vyslal vodca svorky. Lepšie si ju obzriem. Je to dievča. Má dlhé hnedé vlasy a zelené oči ako moja mama. Na zuboch má rovnátka.

„Čau“, poviem opatrne.

„Mali by sme odtiaľ zdrhnúť, kým si ťa neodvedie Tomáš aj so svojím gangom“, povedalo  dievča a ja som sa chtiac-nechtiac odlepil zo svojho miesta. Nešli sme pokojne, ako cez prestávku do automatu, ale behom, ako na telesnej. Hnedovlasá pomoc si asi už s Tomášovou svorkou zažila svoje. Konečne sme vybehli von na školský dvor. Zadýchaný a spotený zo šesťdesiatky cez školskú chodbu som sa zvalil pod prvý strom. Dievča takisto.

                              „Inak ja som Sandra, ale kamoši…no vieš, ja vlastne kamošov nemám, doma ma

volajú  Sandy.“

„Ja som Samo a doma ma volajú … Samo.“

Nastalo trápne ticho. V tú chvíľu Sandra vstala a bez slova odišla. Ostal som sedieť ako obarený a civel som za ňou.

„Povedal som niečo zlé?“

Bez slova som sa postavil a odišiel domov. O domove nechcem veľa rozprávať. Vlastne o ňom nechcem hovoriť vôbec. Aj keby som chcel, veľa zážitkov by som vám nepovedal. Oco v práci, mama v práci a sestra v Blave. Celé dni si radšej staviam modely lodí a lietadiel a pozerám dokumenty o histórii. Na druhý deň v škole sa Sandra neukázala. Po včerajšej skúsenosti som do triedy vstúpil s veľkým strachom a sklopenou hlavou. Nikto však v triede nebol. Zložil som si tašku a pohľad mi padol na rozvrh na stene.

„Do kelu, prvá hodina je telesná.“

Rozbehol som sa von z triedy a…A nič, pretože som nevedel, kde je šatňa.

„Hľadáš niečo ?“ ozval sa hlas za mnou.

Otočil som sa a skoro som spadol z nôh. Bola to ona. Sandy.

„Kde je šatňa ?“ vybehlo zo mňa.

„Dole na prízemí vedľa jedálne“, odrapotala to ako poučku.

Ihneď som sa rozbehol, ani som sa nepoďakoval. Fujazdil som dolu schodmi a práve vtedy si ma všimol Tomáš, ktorý tam v žiadnom prípade nemal čo robiť. Hnusne sa zaškeril a ja som vedel, čo príde. Príde krst. Krst nováčika. Snažil som sa mu vyhnúť, ale márne. Jeho noha vystrelila a podkopla tú moju. Letel som asi tri metre hlavou dopredu. V mysli mi prebehlo, ako sme s otcom skákali šípky do rieky pri našom starom dome. Voda bola príjemne teplá. Odrazil som sa od vyvýšenej skaly pri vode a skočil. Predpažil som ruky a čakal, kým rozčerím diamantovú hladinu rieky. Hladina sa približuje a približuje… Narazím do nej. Odrazu ma zaplavilo teplo a tma. Zobudím sa. Hlava ma príšerne bolí. Smrdí tu dezinfekcia. Skúšam nakloniť hlavu nabok, ale nejde to. Mykám sa.

„Čššš, nemrv sa, to bude dobré“,  povedal hlas pri mne.

Je to Sandy. Nie mama ani otec. Je tu ona. Máme na seba šťastie, pomyslím si. Do izby vojde doktor  v bielom rúchu.

„Vodu“ zachrčím, „prosím, doneste nám vodu“.

Doktor zavolá na sestričku a tá sa vráti s pohárom vody.

„Prepáčte, ale myslel som dva poháre.“

Sestrička na mňa nechápavo pozrie.

„Mladý muž, veď si tu len ty.“

Pozerám na ňu, či som sprostý ja alebo ona.

„Ale tu sedí Sandra, aha, pozrite, veď sa na mňa usmieva!“ pozrel som na Sandru, ale tá len mlčí.

„Chlapče, upokoj sa.  Máš halucinácie?  Žeby ten otras mozgu?“

„Čo ??? Nie, nie som hlúpy, no tak povedz niečo Sandy“, obrátim sa na ňu, ale tá sa len neprítomne usmieva.

Plačem, vrieskam… tma. Jasný lúč svetla mi prenikne do mojej pevnosti. V rukách. Spomeniem si na ten trik. Hlúpy trik samoty.

 

 

 

 

 

 

Marína Holubová, 15 rokov ZŠ Jána Švermu Humenné

 

 

 

 

Jeden z prípadov Maríny Poirot

 

V prítmí izby na koženom kresle priamo pod lampou sedela moja asistentka Ester, ktorá s nepríjemným výrazom na tvári hľadela do svojho zápisníka.

,,Dobrý večer, detektív Marína Poirot,“ pozdravila ma a ani len na mňa nepozrela.

,,Dobrý deň aj vám, Ester, máme nejaký nový prípad?“ opýtala som sa, aj keď odpoveď som už dávno poznala.

,,Pravdaže, detektív, akási žena nám nahlásila stratu vzácneho predmetu,“ povedala a konečne sa na mňa pozrela.

,,Mohli by ste mi prečítať celé hlásenie?“

,,Samozrejme, citujem: „MARÍNA, ESTER, DÚFAM, ŽE STE NIEKDE NEZAPOTROŠILI VIANOČNÚ HVIEZDU! NEMÔŽEM JU NIKDE NÁJSŤ!“ koniec citácie.

„Jediným podozrivým je zatiaľ ona sama. Minulý rok ju odložila do krabice s kabátmi a predminulý do sady na štrikovanie. Mala by sa nachádzať niekde v tomto dome. Termín je do zajtra.“ Veru, nie je to práve najnapínavejší prípad, aký sme kedy mali, avšak, ak to čo najrýchlejšie nevyriešime, odohrá sa tu dvojnásobná vražda.

„Popíš mi vzhľad daného predmetu.“

„Zlatá hviezda s modrým ligotavým orámovaním. Dvadsaťpäť centimetrov, kúpené v obchode s hrncami na námestí. Predmet naposledy videný v deň balenia vianočného stromčeka.“

,,Nejaká indícia o polohe týchto predmetov?“

„Bohužiaľ, po skúsenostiach vieme, že sa môžu nachádzať kdekoľvek.“

Zvesila som ramená a zamyslene sa pozrela von z okna. Ak mám byť úprimná, práve som rozmýšľala nad tým, čo bude na obed, avšak Ester očakávala, že niečo doplním, tak som len vyhlásila: ,,Tak veru, pustime sa do hľadania!“ Celkom logicky sme začali práve v krabiciach s ozdobami. Niežeby sme spochybňovali schopnosti našej mamy, veru obidve sme sa už stretli s jej lejzrovým zrakom, avšak mamka nie je detektív ako som ja, a preto by som to neriskovala.

„Máte niečo detektív?“ ozval sa môj pomocník. Nešťastne som zakrútila hlavou a pre istotu sa ešte raz pozrela do krabice. Boli v nej len zlaté a strieborné trblietky, ktoré opadali z ozdôb.

„MARÍNA, ESTEEER! OBED!“ ozvalo sa odniekiaľ.

Ester sa na mňa len letmo pozrela a už si vyzliekla mamino veľké sako, aby jej nič nebránilo v behu. Prípad nám vyfučal z hlavy. S dupotom zletela po schodoch a ja za ňou. Sadla si za stôl a skôr než stihla vykríknuť, že je prvá, mama ju prerušila: ,,Taniere a príbory donesie kto? Tak snáď si nemyslíte, že k vám doletia samy od seba!“ Neostávalo nič iné, než poslúchnuť.

O chvíľu na to príde aj naša staršia sestra Tamara, ktorá sa celá zabalená v deke lenivo vlečie po schodoch. Akurát, aby sa vyhla noseniu pohárov na stôl. Takmer som zabudla na to najdôležitejšie, máme predsa riešiť záhadu! ,,Veru, Tamar, pamätáš sa, ako sme minulý rok odzdobovali stromček. Nevieš náhodou, či sme hviezdu odkladali do krabice so zvyšnými ozdobami, alebo niekde inde?“ Tamara sa krátko zamyslela a hneď na to vytiahla mobil a otvorila aplikáciu galéria.  Skôr, než niečo povedala, vytrhla som jej mobil z ruky a začala sa prehrabovať v jej fotkách. Nájdem si fotky z minulého decembra a skúmam každý detail. Natiahnem sa po neidentifikovateľný list papiera a schmatnem aj rúžovú ceruzku, len tak sa povaľujúcu pri stole. Všetky dôležité údaje z fotiek si poctivo zapíšem:
Mamka piekla bublaninu (bola veľmi dobrá), Tamara odišla ku kamarátke, keď hviezda ešte na stromčeku bola (zatiaľ nie je podozrivá), ocko odhŕňal sneh (taktiež nie je podozrivý), ja a Ester sme ostali pri stromčeku ako posledné, Marína – ja (najspoľahlivejší obyvateľ domu, stopercentne nevinná), Ester (o jej nevine si nie som istá). Tak to vyzerá, že sa hviezda asi vyparila! Tamare vrátim jej mobil a z vrecka vylovím svoj vlastný. Už aj nájdem fotky z toho dňa, … keby mi ho niekto nevytrhol z ruky.

,,Mobil ku stolu nepatrí, Marína, a ty to vieš! Dostaneš ho hneď, ako všetci dojeme a ty dáš riady do umývačky,“ povedala spokojne a môj mobil skončil mimo môjho dohľadu. ,,Mami, ale veď tu ide o život!“ protestujem. ,,Raz ide o tvoj život, raz o život tvojej kamarátky, ktorej veľmi súrne musíš odpísať. Radšej to rýchlo zjedz, než to vychladne!“ zobrala príbor do ruky a začala jesť. Debata skončila. Moja mama by v hádke porazila aj najšpičkovejšieho detektíva na celom svete.

 Rizoto bolo vždy mojím obľúbeným jedlom, a tak som ho celé zjedla. Bolo také dobré, že som celkom dobrovoľne dala riad do umývačky a následne si zobrala môj mobil.
Pátranie pokračovalo. Chcela sa pridať aj moja asistentka Ester, avšak radšej som jej povedala, že ju zavolám neskôr, keď na niečo prídem. Veru a ozaj som na niečo prišla. Krátko potom, ako Tamara odišla ku kamarátke som aj ja zaliezla do svojej izby, pretože mi volala sesternica. Volali sme asi dvadsať minút a keď som sa vrátila, hviezda bola už preč a ozdoby zo stromčeka boli taktiež zabalené v krabici.

Píšem si: aktuálni podozriví – mamka a Ester.

Ester sa práve učila svoje poznámky o mravcoch, keď som jej vletela do izby. ,,No, na čo si prišla Marína?“ opýtala sa nevinne. Nikdy by som neverila, že predo mnou možno stojí nebezpečný zločinec! ,,Slečna Ester, podľa mojich informácií ste vy a žena zvaná „mama“  boli ako posledné pri stromčeku, teda aj pri hviezde. Podľa môjho názoru sa hviezda  rozbila. Nedáva zmysel, že by tá žena vyhlásila po hviezde pátranie aj keby vedela, že ju rozbila. Možno preto, lebo si ju rozbila ty! Snažila si sa hviezdu stiahnuť zo stromčeka, avšak sa ti vyšmykla. Spadla na zem a rozbila sa. Nechcela si, aby to niekto vedel, a tak si radšej povedala, že už je zbalená.“

Možno som si to všetko len domyslela, avšak zdalo sa, že som mala pravdu, pretože po mojom monológu si Ester zakryla oči rukou a rozplakala sa. Upustila som od role detektíva a aktivoval sa vo mne mód staršia sestra, tak som ju okamžite išla utešiť, keď v tom do izby prišla mama a vyhlásila: ,,Už môžete ukončiť tú vašu hru, pretože už som hviezdu našla. Bola v krabici so starými káblami. Asi som ju tam nechtiac odložila, keď som na ňu chcela dolepiť nejaké nové trblietky.“ Vyklopila som na ňu oči a pozrela na plačúcu Ester v mojom náručí.

„Ester, prečo plačeš, keď si nič nespravila?“ len mykla ramenami a plakala ďalej. „Marína, nehovor mi, že si opäť niekoho obvinila zo zločinu, ktorý nespravil,“ prísne na mňa pozrela mama. ,,Tak som sa zmýlila no čo, každému sa to stáva. Hviezdu máme a s Ester si na ospravedlnenie pozriem „Tri oříšky pro popelku“.

Hneď ako som to povedala, Esterine slzy zmizli a už ma ťahala do obývačky. Možno si dám na nejakú dobu pauzu od práce detektíva…

Nové dvere pre skoro dospeláčku

Konečne sme sa dostali k nášmu dlho odkladanému výletu do obchodu s nábytkom na lov nových dverí do mojej izby. Už asi týždeň je moja izba bez dverí a poviem vám, nie je to nič ľahké. Nielenže som musela celý týždeň bojovať so všetkými možnými zvukmi od hlasnej práčky po sťažnosti mojej mamy na jej zákernú kolegyňu Ivetu, ale dokonca celá táto situácia nebola tak úplne mojou vinou. Teda aspoň z časti. Mohla za to malá čiernovlasá potvora, ktorá si za ten čas, čo ja ledva prežívam, pohodlne odfukuje na posteli v tichu jej vlastnej izby.

 Začalo to teda takto. V pondelok podvečer som sa išla celkom nevinne napiť vody. Zišla som po schodoch na dolné poschodie a všimla si moju sestru Ester, ako sa povaľuje na gauči a sleduje akési video. Pomaličky som sa k nej priblížila a jemne, jemnulinko ju potiahla za vlasy.  Naozaj, verte mi, bolo to jemne! „MARINAAA!“ avšak Ester sa to tak zjavne nezdalo a nazlostene sa po mne rozbehla. Dupotala za mnou po schodoch ako také stádo bizónov. ,,Jaaaaj! Ester, dobre, prepáč! Zachráňte ma daktooo!“ kričala som. Skutočná hrôza vystrihnutá z westernu. Utiekla som do izby a snažila sa pred ňou zatvoriť dvere, čo ozaj nebol až taký geniálny nápad, keďže Ester chytila druhú kľučku dverí a tlačila ju proti mne. Asi nemusíme dlho rozmýšľať, aby nám došlo, ako to skončilo. Kľučka už nebola pripevnená k dverám a len tak som ju držala v ruke. Duel sa skončil a obom nám bolo jasné, že máme problém…
,,Podľa môjho názoru, by dvere mala kúpiť Ester, keďže ich polámala najmä ona,“ navrhovala som. ,, Niee, mamii! A vážne tie dvere potrebuje? Veď ti tam dáme záclonu a bude hotovo!“ povedala Ester. ,,No tak to určite, ty malá jašterica, zoberieme dvere z tvojej izby a ty si môžeš užívať záclonu, keď sa ti to tak páči.“ Zložila si ruky na hrudi a zamračila sa na mňa. Mama nakoniec situáciu vyriešila tak, že dvere dostanem ako narodeninový darček. Dvere sú skutočne ten najlepší darček, aký by mohlo mladé dievča dostať na svoje narodeniny!

Nasadla som do naštartovaného auta na sedadlo hneď vedľa Ester a  oficiálne sme sa vybrali na hon nových dverí. Chceli sme kúpiť  nové dvere, pretože aj keď bola pri našej malej nezhode zasiahnutá len kľučka, ich drevená časť už niesla svoju vlastnú históriu. Zdobili ich malé čarbanice a diera, ktorá nešťastnou náhodou vznikla po tom, čo som do dverí z hnevu celou silou kopla. No čo?! Bola som ešte malá a tie dvere boli v zlý čas na zlom mieste!  Obchod bol neďaleko a my sme o chvíľu vystupovali pred malou budovou, ktorá sa mi chystala vrátiť môj drahý pokoj. ,,Marína, ešte stále sa môžeme obrátiť a dať ti tam tú záclonu. Stačí povedať.“ Uškŕňala sa mi za chrbtom jedna tmavovlasá škebľa.

 ,,Páčia sa mi tieto,“ povedala som a ukázala na drevené dvere s jemným pásom vyrezávaných kvetov zdobiacim ich obvod. ,,Sú pekné a dokonca celkom pasujú k ostatným dverám v dome,“ skonštatovala mama, ktorá sa spolu s Ester objavila za mnou. Mama odbehla k predavačovi a zariadila všetko potrebné. ,,Zajtra prídu a namontujú ich,“ povedala cestou z predajne. Spokojne som sa usalašila na zadnom sedadle vedľa Ester. ,,Marína, dúfam, že si túto situáciu vezmeš bližšie k srdcu a nabudúce také hlúposti robiť nebudeš. Si už skoro dospeláčka, nemala by si sa takto hašteriť s malým dieťaťom,“ povedala vážne mama a významne na mňa pozrela v spätnom zrkadle. „Sľubujem, že od zajtra už také veci robiť nebudem.“ Priložila som ruku k srdcu a vážne sa pozrela na mamu. Predsa len pokiaľ chcem zajtra otvoriť svoje celkom nové dvere a vstúpiť do brány „skoro dospelosti“, neostáva nič iné, než môj sľub dodržať a moje nedospelé správanie nechať niekde ďaleko za sebou.

Váha sveta

                   Ráno sa zobudím na nežné pošteklenie slnečnými lúčmi, opatrne rozlepím oči a pozriem na hodinky, kde ostro svieti čas 7:00. Na to, že je nedeľa, som vstala pomerne skoro, no dnes mi to akosi nevadí. Vo vzduchu cítiť pokoj a ja  z tepla postele pomaličky precupitám do kúpeľne. Ako prvé siahnem po kefke a zubnej paste, nastavím si presýpacie hodiny, ktoré dostala moja sestra pri poslednej návšteve zubárky a umývam si zuby. Zrnko po zrnku padá a ja sledujem svoj odraz v zrkadle. Hmm, potrebovala by som si kúpiť novú pyžamu a vlastne aj novú mikinu, pretože som si ju minule pošpinila olejovou farbou a teraz to z nej nejde dole. Piesok v hodinkách je za polovicou. O týždeň má ocko narodeniny, asi by som mu mala kúpiť nejaký darček. Minule som v kníhkupectve videla životopis jedného pretekára, možno by som mohla kúpiť ten. Posledné zrnko padne a preruší prúd mojich myšlienok.
Zdola počujem búchanie riadu a zvuk praskajúceho oleja na panvici. Mamka nám robí veľkolepé nedeľňajšie raňajky, ktoré celá rodina tak veľmi zbožňujeme. Po príchode do jedálne si všimnem, že som posledná z celej rodiny a všetci ostatní členovia už netrpezlivo čakajú, kým na stole pristanú všetky chody. Pri jedle sa spoločne smejeme, rozprávame o svojich snoch z predošlej noci a plánoch na nasledujúci týždeň. ,,Marínaaaa,“ ozve sa akonáhle si sadnem na svoje miesto, ,,pomohla by si mi, prosím, s prezentáciou? Chcela by som tam dať také prechody a efekty.“ Moja malá sestra sa na mňa nevinne pozerá krížom cez stôl, akoby sme sa ešte len včera nehádali o tričko. Vzdychnem a prikývnem hlavou, na čo sa Esterin predtým drobný úsmev, premenil na srdečné škerenie. ,,Napadlo mi, že by sme dnes poobede mohli zájsť na prechádzku,“ navrhne ocko a hneď na to ku stolu padajú všemožné nápady na miesto, ktoré by sme mohli navštíviť dnes.

                       Mám rada tieto nedeľňajšie chvíľky, keď môžeme prežívať radosti nového dňa spoločne. Nálada sa zmení, keď ocko otvorí neprečítané noviny, ktoré čakali na svoju chvíľku až do voľného víkendu. Titulok nesie bolestivý názov Streľba na nevinných pri krvavých bojoch o územie. Pod článkom sa nachádzajú fotky z bojiska, na ktorých vidno plačúce tváre bezbranných civilistov. Zblednem, keď na ďalšej stránke uvidím mladú tínedžerku, možno tak v mojom veku, ako plače nad telom mŕtveho vojaka. Jej prsty zľahka zvierajú jeho bezvládne telo a dlaň má len pár centimetrov vzdialenú od jeho líca. Možno sa jej ruka trasie, možno vojaka nakoniec ani nepohladila a svoju dlaň len položila naspäť vedľa tela ešte stále neveriac, čo sa stalo. A možno že sa zľahka dotkla jeho líca, pohladila mu lícnu kosť a prichýlila si ho k srdcu, akoby mu tým mohla darovať kúsok svojho života.

                  Dievčininej mladej tvári oponujú oči plné bolesti. Toľkej bolesti, na ktorú v takom veku nebola ani zďaleka pripravená. Avšak čo v očiach prevláda, nie je bolesť, ale bezmocnosť. Uvedomím si, že takto to vyzerá niekde za našimi hranicami. Len cez cestu, za lesmi, v diaľke, ľudia nemajú také šťastie ako ja. Pred sebou mám plný tanier jedla, po boku svoju sestru a obidvoch zdravých rodičov. Žijem v bezpečí a v dostatku. Kúsok jej bezmocnosti sa presunie aj na mňa. Ach, keby sa tak dalo so šťastím podeliť, ihneď by som ho zabalila do krabice a poslala prvou triedou. Lenže takto to v našom svete nefunguje a na mňa sa v dnešné nedeľňajšie ráno náhle zvalila ťarcha mojej nevedomosti.

            Ocko ďalej listuje novinami a tým zo seba strasie nepríjemný pocit z prečítaného článku, veď na svete je ešte toľko ďalších problémov. Ale ja ju vidím pred sebou stále, jej smutné oči, ktoré ma prenasledujú po celý zvyšok dňa.

 

 

Veľké problémy malého sveta

,,Estera, kde si toľko?!“ nervózne som zakričala na svoju mladšiu sestru, zatiaľ čo sa ona šuchrala dole schodmi. ,,Ja nie som Estera, ale Esterka,“ nástojila malá strapatá opica. ,,Kým sa ty oblečieš, kaviareň bude už dávno zavretá. S Tamarou už na teba nemáme nervy!“ povedala som naštvane a ukázala som na našu staršiu sestru sediacu na lavičke a ťukajúcu niečo do mobilu. ,,Ó áno. Tamarka, dobre že nevypadne z kože,“ odvrkla Ester a pretočila očami. ,,Keď budeš takto pretáčať očami, ostanú ti tak navždy!“ zvolala som v beznádeji. Netrpezlivo som stepovala na chodbe a neustále pozerala na hodinky. ,,Ester už to vzdaj! Tie tvoje uzly nerozčešeš, ani keby na to máme celý večer. Neostáva žiadna iná možnosť,“ povedala som a začala si vyzúvať topánky, ,,ako to, že ti tú hrivu učešem vlastnoručne.“ Lišiacky som sa usmiala a zabránila jej v úteku, o ktorý sa pokúšala. Celkom zručne som jej učesala vrchnú vrstvu vlasov, tú spodnú som radšej nechala na pokoji a následne som jej vlasy zaplietla do vrkoča. Vyzerala reprezentatívne a najmä učesane, aj keď to vôbec pravda nebola. Cítila som sa ako hrdý majiteľ poníka, ktorý práve vyhral prehliadku krásy. Aj keď silno pochybujem, že by bola moja malá sestra aj v tejto kategórii akokoľvek ocenená.

Moja hrdosť pretrvávala, aj keď sme nastupovali do Tamarinho auta. Boli sme  pripravené na to najdivokejšie sesterské posedenie. Keď sa nám do rúk dostalo menu, nedalo sa odolať mliečnej čokoláde s ovocím, ale nepohrdla som ani tropickou limonádou. Nastalo ťažké rozhodovanie, avšak nakoniec som sa nechala zlákať jahodovou čokoládou. Ester si očakávane objednala to isté čo ja, akoby v menu nebolo iných čokolád a Tamarka si objednala jej obľúbenú malinovú limonádu.

,,No čo, Ester, ako ti to ide v škole?“ opýtala sa Tamara otázku, ktorú mala Ester snáď zo všetkých otázok najradšej. Nadšene sa nadýchla a lepšie sa usadila. ,,Jula a Marián začali cez prestávky robiť sumozápasy. Odstúpia od seba a keď Rafael začne odpočítavať, zhrbia sa,“ začne Ester a pre lepšie pochopenie, aj ona zhrbí ramená, ,,a potom sa rozbehnú oproti sebe. Jula väčšinou vyhrá, keďže Marián je trikrát menší ako ona. Nechápem, prečo sa to chlapča ešte furt snaží.“ Nechápavo pokrúti hlavou, akoby pri takýchto prestávkových bojoch práve ona neskandovala v prvej línii. Ester si zo svojho koláča, ktorý jej počas monológu doniesli, odreže poriadne veľké kusisko a horúco pokračuje: ,,Neuveríte, čo sa ešte stalo! Emka a Magda sa pohádali a viete pre akú blbosť? Cez veľkú prestávku išla Emka za Magdou a chcela, aby jej Magda dala polovicu desiatej. Magda povedala, že jej ju nedá, pretože je hladná. Emka odišla na svoje miesto a nielenže sa s ňou už nerozprávala, ale keď som prišla domov, dokonca v skupine som videla veľmi urážlivú správu. Emka napísala, že s Magdou, Katkou a mnou už skončila, že sa s nami už nebude rozprávať!

Nela Kaňuchová, 12 rokov ZŠ Hrnčiarska Humenné

Veď ja som jej nič nespravila!“ Pobúrene si založila ruky a naštvaná touto zložitou situáciou si z koláča odrezala dvakrát väčší kus ako predtým.

Hneď na to si spomenula ešte na jednu dramatickú hádku na život a na smrť, teraz však medzi Katkou číslo jeden a Katkou číslo dva, ktoré sa počas prestávok  tak hádajú, že ich je počuť až na druhú stranu školy. S Tamarou len s otvorenými ústami počúvame a dychtivo čakáme, aký ďalší zvrat sa v tejto školskej dramatickej telenovele odohrá. Kto by to len povedal, že naša malá jedenásťročná sestra máva takéto živé dni.

Presne v týchto momentoch v malej humenskej kaviarni sa všetky problémy sveta scvrknú do veľkosti jahody v horúcej čokoláde a všetka pozornosť je venovaná piatej D.

 

Červená obálka

Dnes ráno ma zobudil spev vtákov pred domom. Znelo to úplne akoby mi spievali všetko najlepšie k narodeninám. S úsmevom na tvári som vyskočila z postele a prebehla som ku skrini. „Mám dvanáste narodeniny! Na tento deň som čakala veľmi dlho a konečne je tu!“                                                        Zo skrine som si vybrala svetlomodré rifle a ružové tričko. Poskočila som a z najvyššej poličky som zhodila ružový klobúk. Rýchlo som sa obliekla a hurá do chystania oslavy! Vyšla som na chodbu a začala som si obúvať topánky. Vtom, z izby od vedľa, vykukla hnedovlasá hlava. „Héj, veď je len pol siedmej!“ zamrmlal môj mladší brat a vrátil sa do postele. Vyšla som na terasu a v hlave som začala plánovať výzdobu. Tri balóny pôjdu naľavo, tri napravo, štyri do stredu a nad stôl zavesím nápis „happy birthday“. Chcela som si to zapísať do telefónu, keď som si spomenula, že som ho zabudla v izbe. Vbehla som späť do domu a zobrala som telefón. Zapla som ho a všimla som si zmeškaný hovor od mojej spolužiačky Emmy. Stlačila som „zavolať späť“ a vyšla som von aby som nevyrušovala rodičov a brata. „Ahoj oslávenkyňa!“ ozval sa z telefónu Emmin hlas. „Ahoj!“ odpovedala som jej veselo. „Nemôžem sa s tebou dlho rozprávať, pretože sme na ceste k babičke a ona tam nemá signál. V schránke by si mala mať darček odo mňa. Dúfam… ťa… prekvap… Mus… ísť.“ a spojenie sa prerušilo. Rozbehla som sa ku schránke a s nadšením som ju otvorila. Vypadla z nej malá červená obálka. „To je čudné,“ pomyslela som si, „Emma predsa vie že červenú farbu neznášam. Možno len nemala po ruke obálku inej farby.“ Rozhodla som sa, že si prianie od Emy prečítam neskôr a tak som ho len hodila v izbe na stôl a išla som ďalej chystať oslavu. Najprv som nafúkla balóny, potom som ich rozvešala a nakoniec som zavesila nápis „happy birthday“. Moji rodičia zatiaľ začali pripravovať jedlo a tortu. O pol druhej už bolo všetko prichystané a začali prichádzať hostia. Všetci mi zablahoželali a odovzdali darčeky. Veľmi ma potešilo, že som dostala pokračovanie mojej obľúbenej knižnej série a nový telefón. Vtom mi pohľad spočinul na červenej obálke od Emmy. Stále som uvažovala, prečo je tá obálka vo farbe ktorú neznášam. Po chvíli som ju otvorila.

Milá Adela,

Viem, že si myslíš, že sme kamarátky už viac ako päť rokov, ale už v tom nechcem pokračovať. Stále dostávaš jednotky, nikdy nechceš urobiť nič napínavé, pretože sa bojíš, že budeme mať problém, stále len čítaš a robíš veľa iných nudných a otravných vecí. Niekedy ti normálne celá trieda prajeme, aby si dostala inú známku ako jednotku. Všetci sme sa s tebou rozprávali iba preto, aby si nám pomohla dostať lepšiu známku. Všetci v našej triede si myslíme, že by bolo lepšie, ak by si zmenila školu a prestala nám zavadzať.

Emma

PS: Nevolaj nikomu z triedy, všetci sme si ťa zablokovali.

Chcela som sa presvedčiť, že to nie je len nejaký vtip a tak som zobrala telefón a išla som Emme napísať správu. Napísala som: „Emma, je všetko čo si napísala, pravda?“ Na obrazovke sa mi zjavila jedna veta: Ľutujeme, ale tento používateľ si Vás zablokoval. Takže to bola pravda. Bola som taká rozrušená, až mi odrazu telefón v ruke prišiel priťažký. Ani som si nestihla uvedomiť, čo sa deje… Môj telefón odrazu ležal na zemi so sklenenou pavučinou miesto displeja. Hneď som sa ho pokúsila zapnúť, no na displeji som videla iba odraz mojej zarazenej tváre. Aspoň, že som práve dostala nový telefón. Tento list ma vážne zasiahol. Čo som urobila zle? Aj keď som už veľakrát mala chuť sa v škole len tak rozplakať, niekomu streliť facku či na niekoho navrieskať, nikdy som to neurobila. Stále som použila úsmev ako zásterku hnevu či smútku. Predstierala som, že to. čo mi urobili či povedali, ma neranilo, no opak bol stále pravdou. Samozrejme, všetci si mysleli, že ten úsmev bol len časť mojej rutiny. Alebo si mysleli, že som ako robot, ktorý má naprogramovaný kód, ktorý sa opakuje stále dookola: čítaj, píš, hovor niečo múdre, pomáhaj spolužiakom a znovu. Možno to je práve to, v čom bol problém, možno ich nazlostilo, že keď mi niečo urobili, len som sa usmiala a nechala som to tak. Musela som nad tým prestať uvažovať. Aj keď ma list od spolužiačky rozhodil, rozhodla som sa vrátiť späť na oslavu. Vrátila som sa do záhrady a posadila sa ku zvyšku rodiny. V záhrade už na mňa všetci čakali. Ich úprimné úsmevy mi trochu pozdvihli náladu. Všetci vyzerali veľmi šťastne. Rozhodla som sa, že si nedám pokaziť oslavu nejakým hlúpym listom a začala som sa baviť s ostatnými. Keď nadišiel čas sfúknuť sviečky na torte, hneď mi bolo jasné, čo si budem želať… Želala som si, aby sa ku mne na ďalší deň v škole správali pekne.                                                                                                                                 Na ďalší deň ráno sa mi nechcelo vstávať do školy, pretože som sa obávala, že mi spolužiaci budú robiť zle. Nemala som však na výber a tak som už o pol hodinu stála pred dverami do mojej triedy. Nádych… výdych… stlačila som kľučku a otvorila som dvere. Trochu mi odľahlo, že sa ku mne nikto ani neotočil, no bolo čudné, že väčšina spolužiakov stála na jednej strane triedy a Emma na tej druhej. „Čo sa deje?“ opýtala som sa. „Emma to prehnala,“ odpovedal môj tichý spolužiak Leo. „Prehnala čo?“ stále mi nebolo jasné, o čo ide. „Ten list, čo ti poslala. Všetkých sa snažila prehovoriť, aby sme sa postavili na jej stranu, zablokovali si ťa a aby sme ti nadávali. My sme sa rozhodli, že ju v tom nepodporíme, a tak nám tu od rána nadávajú. Písali sme ti blahoželania, vyvolávali sme ti v jednom kuse, no nedvíhala si telefón.“ Vysvetlila mi Petra. Trochu ma zarazilo, že sa ma práve ona zastávala, pretože sme sa nikdy veľmi nemali v láske, no aj tak ma to veľmi potešilo. „Emma, to, že raz neskáču všetci okolo teba neznamená, že sa ku nim musíš správať hnusne. Nie všetci sú takí, ako ty,“ povedala som a vo vnútri som výskala od radosti že sa mi netrasie hlas. Emma si zjavne myslela opak a tak začala chrliť nezrozumiteľné slová, ktoré mali byť pravdepodobne nadávky. „Ešte niečo?“ opýtala som sa pokojne. „Nie,“ odpovedala Emma sebavedome. „Prečo si to urobila?“ položila som jej ďalšiu otázku. Emma sa na mňa len zahanbene pozrela a vybehla z triedy. „Ďakujem,“ poďakovala som sa prekvapeným spolužiakom za mnou a sadla som si na svoje miesto. Obzrela som sa za seba. Moji spolužiaci ešte vždy len tak stáli na jednom mieste. Odrazu sa mi Petra zdala trochu milšia a tichý Leo sebavedomejší.

Úniková hra

Otvorili sa dvere a… boli tam moje spomienky. Rýchlo som dvere zabuchla späť. Nechcelo sa mi pozerať na to, ako ma všetci šikanujú. Vyzeralo to však tak, že iná cesta neexistuje.

Dnes ráno som sa zobudila v malej miestnosti bez okien. Ozval sa hrubý hlas: ,,Toto je úniková hra. Funguje to ako v každej inej únikovej hre, musíš hľadať nápovedy, aby si sa dostala von. Vybrali sme si práve teba, pretože veríme, že si dosť inteligentná na to, aby si pomáhala všetkým, ktorí to potrebujú. Samozrejme, iba ak sa odtiaľto dostaneš. Máš nárok na jedno prianie. Môžeš ho použiť teraz, alebo kedykoľvek počas hry. Nemôžeš si však priať nápovedu, ani to, aby si sa dostala von. Prajeme ti veľa šťastia!“ Takže, ak sa odtiaľto dostanem, budem nejaká kvalifikovaná pomocníčka? Ako keby sa to niečím líšilo od toho, čo som robila doteraz. Všetkým som v škole pomáhala, ale nedostávala som za to ani jednoduché „DIKY“. Práve naopak. Šikanovali ma. Vraj aká som „šprtka“. Toľko krát som sa napočúvala aká som škaredá, drevená, že si nikoho nenájdem… Ja som však spolužiakom vždy pomohla. Celých päť rokov si o mne mysleli, aká som neomylná, že nikdy nespravím chybu. Pritom to je to, čo robím najviac. Chyby. Každý vo mne vidí len malé veselé dievča, ktoré je ako robot, všetko vie, so všetkým každému pomôže a neprekáža mu, keď mu robia zle. Nikto ma nepozná tak dobre, aby vedel čo skrývam za úsmevom. Bolesť, smútok stres… Najhoršie však bolo že stres z toho, že ma budú šikanovať sa premieňal na fyzickú bolesť.

Úniková hra nebola ťažká, nápovedy som našla veľmi rýchlo a dvere sa mi podarilo otvoriť. Ostávalo už len nimi prejsť. Boli tam spomienky. Veď to nie je nič strašné, mohli tam byť hady, pavúky, žraloky či iné hrozné veci. To by si pomyslel asi každý. Avšak tieto spomienky boli čosi ako nočná mora. Boli to spomienky na to ako ma šikanovali. Tie spomienky sú až príliš bolestivé. Vtedy som si spomenula, že mám nárok na prianie. „Héééj!“ zakričala som, „Chcela by som si čosi priať! Prajem si slúchadlá, v ktorých pôjdu moje obľúbené pesničky.“ Vyslovila som svoje prianie a na stôl tichučko dopadli biele slúchadlá. Nasadila som si ich a hneď som začula svoju obľúbenú melódiu. S týmto sa mi určite podarí prejsť cez spomienky. Položila som ruku na kľučku a s hlbokým nádychom som ju stlačila. Obrazy toho, ako sa mi spolužiaci posmievajú, som prešla v pohode. Cez slúchadla som ich otravné hlasy nepočula. Nasledovali spomienky, kde ma využívali. To bolo o niečo ťažšie, ale po chvíli skončili. Dostala som sa k spomienkam, kde mi ubližovali fyzicky. Videla som ako ma strkali, vykrúcali mi ruky alebo mi ich držali tak, aby som sa nemohla pohnúť. Rýchlo som tade prebehla. Čakala ma najhoršia časť. Časť, kde ma vynechávali, alebo mi nechceli pomôcť, keď som to potrebovala ja. Videla som, ako ležím v posteli s teplotami, a čakám kým mi napíšu, aké sme dostali domáce úlohy. Nič. V diaľke som zazrela dvere. Najrýchlejšie ako som vedela, som sa rozbehla a bežala som až kým som nestála pred dverami. Rýchlo som stlačila kľučku a z únikovej hry von. Stála som v kancelárii a predo mnou sedel nejaký pán. „Gratulujem,“ povedal pomaly, „stávaš sa oficiálnou pomocníčkou pre ľudí v núdzi. Povedz mi však jednu vec. Ako si sa dostala cez časť so spomienkami?“

„Pesničky mi vždy pomáhali prekonať smútok zo zlých spomienok. Pomáhajú mi aj pri rozmýšľaní a preto mám kreatívne riešenia na problémy,“ odpovedala som a prikývla som akoby som chcela súhlasiť sama so sebou.

Maxim Jozef Pisarčík, 13 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

 

Kiežby…

Kiežby už niekto konečne napísal manuál pre rodičov pubertiakov, pre ktorých je existenčne, intelektuálne a všeobecne-rozvíjajúco potrebné zdokonaľovať si svoj potenciál hraním počítačových hier.

               Pre dospelých sú internet a zvyšné médiá presýtené príručkami a poučkami, ako kŕmiť bábätká, ako si správne čistiť zuby, čo na lesk podlahy a čo na hemoroidy. Stravovací poradcovia, fit tréneri, blogeri, teenageri a už asi aj kinderčatá radia v každom kroku, ako byť krásny, mladý, zdravý, štíhly – že od trávy fakt dobre trávi a iné tutovky.

               A mamy! Dnešné mamy! OverMamy!

A to doslova.

               Veď to už ani nie sú ľudia – ale chodiace „ všetkočofičídokážemsama“ technológie.

Pečie celé Slovensko. Pečú všetky a každá ešte lepšie.

Na chalupe. Ako inak – všetky dekorácie od tých na WC až po tie v skleníku – home made.

Kváskuje sa. Ó, áno. Fotíme. Jasné. Zdieľame a chválime a chválime sa. Tutovka.

Moja záhrada. Tí zelení chlapíci by čumeli, ako ovládajú názvy každej „buriny“. Ako eko-bojujú s mravcami, voškami, slimákmi. Aké luxusné záhony šperkujú aj na 5 cm štvorcových. Aj versaillský záhradník by čumel.

Bio potraviny – vymieňajú cez plot bio vaíjčka za bio ďatelinu a nespotrebované zemiaky.

A keď doluxujú a už-už idú padnúť od únavy, tak, dievčatá, ideme! Trampolíny, zumba, joga, chôdza, beh, bike, korčule a výzvy na hento a tamto.

No proste, jednoducho, teda vôbec nie jednoducho, komlikované OverMamy.

 Ale to, aké je dôležité pre nás, násťročných, rozvíjať svoje logické, strategické, pohotové, komunikatívne a teamové schopnosti v rôznych bojových, automobilových, športových, logických, únikových PC hrách, to nezdôraznil nikto v žiadnej príručke pre rodičov.

Akonáhle si splním všetky školské povinnosti, absolvujem všetky športové krúžky, hodiny spevu, spevokolu, hudobnej náuky, gitary, literárno-dramatického krúžku a dokonale upracem izbu, a konečne s obrovskou radosťou, láskou, nadšením a chuťou sadnem k playku zahrať si milovanú hru, ozve sa OverMama:

Máš napísané úlohy?

Si naučený na zajtra?

Izba uprataná?

Taška vybalená?

Dres v praní?

Čo robí florbalka na posteli?

Prečo ti kocúr žerie ponožku?

Nechceš jesť?

Pána, lavína ako z Mont Everestu. S tendenciou – za každú cenu nájsť čokoľvek, len aby som si nemohol vychutnať chvíľu víťazov držiacich v rukách ovládač.

Každý deň to isté.

Kedy konečne pochopí, že pre nás – pubertiakov je táto chvíľa ako óda na radosť.

Ako jej šálka kávy na raňajky.

Ako nové lodičky na 300 centimetrových opätkoch…

Ako veľkosť oblečenia XXXXXXXXXXXXXXXXXSSSSSSSSSS.

Ako depka kamošky na sieťach, že sa nepodaril krémeš…

Ako… Panebože, to nemá význam.

Nepochopí.

Vlastne ani nikdy neprejavila snahu.

Lebo…

Sú oveľa dôležitejšie veci:

– momentálne na práci,

– momentálne na záhrade,

– momentálne v telke,

– ale vždy v živote…

Zato v byte od rána hučí TV stanica Paprika, kde sa predbiehajú, kto navarí najrýchlejšie, najlacnejšie, najmedzinárodnejšie. Ktorá kuchyňa je zdravšia, chutnejšia a najznámejšia. To nehovorím o kalóriách v tortách a koláčoch, ktoré tam vyskakujú, až mám pocit, že večer som o päť kíl ťažší.

A pritom by stačilo tak málo…

Pár jednoduchých úkonov.

Ani nie príručka. Iba stručný návod. Papier – A4, možno ani nie, iba- A5, alebo aj nákupný lístoček na rube s pokynmi pre rodičov.

Pohodlný gauč.

Tyčinky a čipsy.

Cola alebo cola.

Pre mamu aj teplé ponožky a do ruky ovlááááádač na playko.

Trochu prirodzenej detskej, teda pubertiackej, radosti a snaha pochopiť tlačidlá na ovládači.

Málinko sa vžiť do postavy v konkrétnej hre.

Sparing partneri.

Nič viac.

Snívajte s nami…

Alexandra Tancošová, 12 rokov ZŠ Kúpeľná Prešov

 

 

 

Čierna mačka

 Klepú sa mi nohy aj ruky. Od stresu sa potím a vlasy sa mi lepia na krk. Nemala som si ich nechávať rozpustené! Musím sa upokojiť, aby som sa zbytočne nestrápnila. Pani učiteľka už dohovorila a dala priestor mne, aby som sa predstavila.

„Ahojte, volám sa Vivien, ako ste už počuli. Veľmi rada hrám volejbal a tancujem. Nie som ničím zaujímavá, ale verím, že sa aspoň pokúsime zoznámiť.“ Trochu sa mi trasie hlas, ale vyzerá to tak, že si to nikto nevšíma. Je ticho, nikto sa mi nevysmieva ani po mne nič nehádže. Zvláštne. A príjemné.

Na predošlej škole mi veľakrát roztrhali veci, robili si zo mňa srandu, hádzali po mne žuvačky a raz mi dokonca odstrihli časť vrkoča. Kvôli nim som si musela ostrihať vlasy. Páčia sa mi aj kratšie, ale dlhé boli krajšie. Neviem ako, ale všetci  vždy ostali bez trestu. Nechcela som o tom hovoriť rodičom ani učiteľom a riskovať väčšie problémy. Časom som sa s tým naučila žiť. Ale keď mi sfalšovali test, aby som dostala zlú známku….to som už povedala rodičom! Riešením bola nová škola.

Dlho som si pripravovala, čo budem hovoriť a ako sa budem správať, aby som urobila dobrý dojem. Asi sa to vyplatilo, lebo niektorí sa na mňa aj usmiali.

Som tu už päť mesiacov. Mám veľa kamarátov, stala som sa podpredsedom triedy. Zlepšujem sa vo volejbale, chodím na tanečnú. Cítim sa dokonca obľúbená. Všetko ide tak ako má.

Cestou domov mi cez cestu prebehne čierna mačka. Na povery neverím, pokračujem ďalej. Pred domom uvidím sanitku.  Netuším, čo sa stalo, inštinktívne sa rozbehnem. Sanitári nakladajú na nosidlá mamu. Vedela som, že bola v poslednej dobe často chorá, ale nemalo to byť nič vážne. Slzy mám na krajíčku a aj by som sa čoskoro rozplakala. Ale pohľad na zničeného otca ich zadrží. Nemôžem mu to zhoršovať. Teraz sa ho určite nebudem pýtať, čo sa stalo. Objímem ho.

,,Všetko bude v poriadku, aj ona,“ pošepkám mu a objímem  ho silnejšie.

Mamu chodíme navštevovať každý deň. Ale rozprávať s nami nemôže. Upadla do kómy, keď spadla zo schodov a udrela si hlavu. Lekári nám nevedia povedať, ako dlho v nej asi bude. Ale odhadujú minimálne dva mesiace.

 S kamarátmi von nechodím. V škole rozmýšľam, ako sa mama asi má. Nemôžem sa sústrediť na učivo a neviem odpovedať, keď ma učiteľka vyvolá. Známky sa mi zhoršili a nemôžem spať. Oco je na tom tiež zle, ale nedáva to veľmi najavo. Je dospelý. Občas večer, keď nemôžem spať, ho nájdem prezerať si jej fotky.

Dnes som k nej idem bez oca. Má veľa práce. Viem, že on za ňou príde aj o polnoci, nevynechá ani jeden deň. Sadnem si k posteli. Vyzerá tak spokojne. Asi sa mi to iba zdá, ale má letmý úsmev na tvári. Aj ja sa na ňu usmejem. Položím ruku na tú jej a jemne ju stisnem. Jej ruka je stále jemná a teplá. Stisnem ju trochu silnejšie a neubránim sa jednej slze. Potom pod rukou zacítim jemné cuknutie. Rýchlo ruku pustím.

,,Moja mama je hore! Zobudila sa!“

Sekundy mi pripadajú ako hodiny a minúty ako dni. Jeden lekár vyjde z maminej izby: „Stále ešte spí. Bolo to iba nejaké nervové cuknutie. Nestalo sa nič.“

Do školy nejdem. Všetko sa začína podobať minulosti. S rozdielom, že je to ešte horšie. Na výsmešky spolužiakov som po príchode domov zabúdala.  Teraz mi nočné mory  nedoprajú ani spánok. Vo všetkých počujem lekárov, ako vravia, že sa nikdy neprebudí a ako im to je veľmi ľúto, ale ja viem, že nie.

V škole sa cítim ako duch. Nikto sa so mnou nerozpráva. Všetci vedia, čo sa stalo, ale odo mňa sa iba vzďaľujú. Keď sa nad tým zamyslím, zistím, že to asi ja sa vzďaľujem od nich. Ale výsledok je rovnaký.

Ak by to ostalo iba pri ignorovaní, možno by som sa z toho dostala rýchlejšie, ale moji bývalí kamaráti sa začínajú meniť na mojich nepriateľov. Posmechy, papieriky a mnoho iného. Raz ma na chodbe strčili do šatne upratovačky a zabuchli dvere. Rýchlo som sa postavila na nohy a poslepiačky sa pokúsila nahmatať kľučku, ktorá tam nebola. Dali sa otvoriť iba zvonku.   Neviem ako dlho som tam sedela, kým prišla upratovačka a vykričala ma. Nepovedala som jej, že ma tam strčili. Sľúbila som, že sa to už nebude opakovať.

Takto to medzi nami funguje mesiac. Cestou domov sa predo mnou objaví malinké potulné mačiatko. Má lesklú bielu srsť a zelené oči. Začne sa mi krútiť okolo nôh. Po dlhej dobe sa zasmejem. Pošteklí na nohách svojou srsťou. Zoberiem ho do náručia a začnem hladkať. Takmer okamžite zaspí a potichučky začne priasť. V náručí ho nesiem domov.

Asi už viem, aké mu meno dám. Nádej.

III. kategória – poézia

Andrea Babíncová, 18 rokov ZUŠ Považská Bystrica

 

 

Časozber

nikdy si mi nenapísal list

možno to o niečom svedčí

nemám od teba

pohľadnicu

pohladenie

pohľad

ráno aj tak nikto nemá čas

pri jedle sa nerozpráva

a večery treba tráviť inak

až keď sa svet prestane hýbať

zistíš že som tu

celý čas stojím pred tebou

a je mi jedno či sa Zem točí alebo

nie

potichu stojím pred tebou

aby som zachytila každé jedno

slovo

ktoré aj tak nevyslovíš

ale v noci sa z teba stáva basnik

kŕmiš sa metaforami

zmývaš zo seba slová chvály

a papier vsakuje

všetky pokrčené hlásky

nie je dobré

keď sa stretnú dvaja básnici

jeden píše o srdci

a druhý zo srdca

ale Zem sa aj tak stále točí

a mňa to nezaujíma

lebo najradšej ťa počúvam

o tretej v noci

iba vtedy mi hovoríš

milujem ťa

Posledný súd

videla som čas

ukradnutý z hniezda

v zobáku havrana

hrýzol do hodiniek

hrýzlo ho svedomie

a korisť padala

nižšie

k zemi

vtedy som pochopila

aké dlhé je (jej) čakanie

na večnosť

Som okom

vo vzduchu vonia leto

a ja pozorujem

všetky naše ukončené deje

chcel by si hovoriť

o tých trvajúcich

ale asi si zabudol

na pohľad do budúcnosti

treba oči

dve

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Katarína Feníková, 17 rokov Gymnázium sv. Moniky Prešov

 

 

 

 

Novotvar

Z kvetinového puku je bezobsažný obal a ultramarínové prsty. Jemné vrstvy sa zosúvajú cez tie nezdravé ruky v hybných vlnkách, ohýnajú sa proti dlážke alebo ostávajú vlhnúť na plastovej dlani. Rozkladajú sa späť na tekuté dekórum a na pletivo kam sa vešia to mäkké v srdciach.

Sledujem ten cukornatý syrup z takmer kvetu. Páchne rozkladom v sterilnom vzduchu, je ťažký, obchádza ten hladký puk veľký ako marakuja. Usadil sa hlbšie, zmäkol a postláčal sa. Zo zvyškov dužiny vyčítam nechtami len veľmi málo. Vlastné srdce.

Asfodely, ich puky viseli na dlhej stopke. Tento nevykvitol. Rástol až dokým som ho už nemohla vložiť do jednej dlane, ohol stonky, stiahol celú kyticu, vyvrátil mi kryštálovú vázu. Zmestilo by sa tam toľko nostalgie a poézie, toľko osnov a atramentových obrázkov- teraz patrí tam kam sadajú motýle.

Limenitis arthemis astyanax, Aparura iris.

Poliala som ho slzami a slovami a neodpovedalo. Nie rýmom, nie teplom, nie snami, nie tepom. Váľa sa po zemi a ja prístupim jeden lupeň. Zanechá len šmuhu čohosi modrého a konečného, čohosi, čo zmizne najbližšie čo bude pršať.

Ut cor, ita anima. Anima errans, cor perditum.

 

Clony

Losované lístky šuchocú

pod parketom lesklým

od károvaných podrážok

a obrysy zakrivujúce

clonu radov hrebeňov,

výstrih vlnovkobežiek,

sledujú krajnicu horizontu

vyblýskaným hlukom.

Horká čokoláda je

muškátová vôňa

je krutá obloha.

Zväčšiť tak priehlbinku v hladine pod ktorú vrážam,

chytená do sekvensiete reanimujúcej moju skrehnutú existenciu,

zobrať pre seba viac malého pichľavého vzduchu

skôr než ma znova roznesie ťah tuhého príboju-

môj ligotavý dych mi vypadol

a striasol sa ma.

Obieham ho

sledujúc vodu ako

mnohostrannú kyticu

váľajúcu sa v šume,

kým meravie.

Hladký papier je

rádiové ticho

je rovnaká obloha.

Vyhrniem krep svojho hrdla

ku kaplnke statického vedenia,

najkrajšieho na svete,

plôškami studených prstov skúsim

zastihnúť čiaru plachého svedomia.

Stískam ju keď sa ako stuha ťahá hore-dole

a splašene víska v zostrihanom rytme-

sledujem ako znova klesá k oblohe,

počujem ako spŕcha.

Vodové kvetinky

cupkajú po dlažbe,

sklesklá a rovná zeleň

čmára trať trsov

mačacích hláv

a stebeklá trávy

odčierňujú liatinu

mojich vláskov.

Z podlažia očného oblúku

na rovinnú kosť

prepadne jediný vn

Laura Godálová, 18 rokov Gymnázium Topoľčany

 

 

Klasika

medzi lopatkami

si pot robí dlhý riadok

kým vsiakne

rozpíšem ti kostru

aspoň pohľadom

čo z toho

že vieš o brailiovom písme

keď v triede nemáme

ani jednu Tatianu

čo by ti za mňa napísala list

Moderna

zo slov

mi zostali len samohlásky

to mám za to

že som sa ťa na Jána

snažila prikliať

medzi básnikov

mám v zošit plný iluminácií

s jedinou spoluhláskou

L+…

Antika

vzývam ťa

opisujem

zasahuješ mi do každého deja…

…a ty mi povieš len

Uži si dňa

vďaka za ponaučenie

Lýdia Kovaľová, 17 rokov Gymnázium Konštantínova Prešov

Modlitba Modlivky

 

V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého,

dovoľte mi pomodliť sa dnes
za všetky tvory na zemi,
ktoré nedisponujú krutými hryzadlami,
ktorých oči nevytvárajú krkolomné obrazce,

ktorých život zostáva nevinne poškvrnený.

Adaptovanej na predáciu,
večne zvyknutej na denné
inherentné i poznateľné bitky
mi je ľahko súdiť obyčajných smrteľníkov,
zápasiacich v tých svojich.

Absorbujem, absorbujem, absorbujem.
Život iných reflektuje význam toho môjho,
prevteľujem sa do čiastočiek prachu
veriac,
že pochopia,
že ich nechcem zašpiniť,
práve naopak,
očistiť od existenčných hriechov,
zaplniť zarastajúce dierky ich bytia vierou.

Kráčam s nimi cez bojiská horiacich údolí,
podvedome vytesané zákopy
ľudskej ctižiadosti
a po tom, čo sa plamene
zmenia na žeravé uhlíky,
zahrievacia modlitba končekov mojich prstov
schladí ich rutinné horúčky.

Sledujem dekadentné človečenstvo.
Každý deň ma dojíma
prirodzená ľudská sebeckosť,
ktorá ho tlačí k zemi.
Stvorená elegantná premena motýľov
naberá v ľudstve opačný smer
– stávajú sa z nich
chlpaté bezbranné húsenice.

Ťaží ma poskytované zrkadlo,
pohľad na nich,
na ich zakalené zuby
a mäsom zarastajúce brušká nechtov.
Ťaží ma strach o nich.

Na burinou zarastenej lúke zaspávam
so zákerným darom empatie,
(prirodzenej náchylnosti pomôcť).
Lúčne koníky skáču do výšky
a dennodenne tak strasú
Bohom určenú povinnosť,
kdežto my, modlivky, sa s Ním tou našou pudovo rozprávame.
Smieme Ho snáď prosiť
o odobratie bremena?
Toho, kto nám dal dar života?
Predstierame preto
nekonečnú vďačnosť a pokoru
toľké roky, až to skutočne cítime.

Keď vrhám tieň
a ľudia ma vždy nevedomky pristupujú,
cítim sa docenená.
Moja nesmrteľnosť je darom,
ktorý ešte nedokážu akceptovať.

Boja sa ma.
Malé deti zhlboka kričia, keď ma vidia
a ja sa za nich v duchu modlím,
lebo čo všetko si museli
batoľatá po pôrode zažiť,
keď nevyrastali v kokóne,
ale v cynickej spoločnosti?
Ako museli byť ich duše poznačené,
keď súdia bez poznania
a poznávajú bez súdenia?

Nepatrne kráčam do ukričaného kolobehu.
Čo iné ostáva modlivke než modliť sa?

V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého,
Amen.

Mozaika

Do rúk si práve berie

bytostné frekvencie.
Každá strana – raná skladba,

akoby bola v kine –

tónová kresba:
ženská ženba.

Stratené dni pôstu,

nad ránom sa zvečerilo,

nemá Nina vníma snenie –

džezové divadlo.

Stojí v mestskej električke,

za vlasy ťahá hromadný spoj,

ani na pádne sedenie

nezvýšilo miesto.

Ubolené starké

slovami pália ohňostroj,

jarné besnenie

a trhové človečenstvo.

Prudká brzda.

Šoférovi vysvetľuje

gavalierstvo.

Z veže máva

postrelený holub

pyšnému revízorovi

na rozlúčku.

V rukách Nine chladne káva,

dub za oknom jej dáva sľub,

že bzukot včiel svet nespotvorí,

škrtí popraskaný prst obrúčkou.

Slobodne stráca slobodu.

Zrazu v náručí má klbko,

rebrovky, dutohlávky –

zamotaní kolotočiari;

žena – konexná laň.

Na nohách ju žerú bodliaky.

Istotne, veď u nich električka nechodí.

Zdvíha zo zeme

okuliare sebareflexie:

„Odkiaľ si spadla,

z višne?“

Z neba.

Z čistého neba.

Lucia Murínová, 17 rokov Gymnázium Topoľčany

 

 

(od)stupňovanie

na letnej terase

pri ľadovej káve

obzerám sa o 360 stupňov

si v pravom rohu

ja v pravom uhle

stúpa mi teplota

a už viem

aký je rozdiel medzi

Andersom a Andersenom

iba pár stupňov a Celsius

na slnku nie je až taká zima

z nuly na sto

teplota tuhnutia

teplota varu

normálny tlak

radšej som si kúpila aj zmrzlinu

na tvojej stupnici

som

len vedľajšia jednotka sústavy

SI

prevažne zamračený

premeň mi údaje

do mne čitateľnej podoby

meteo.sk

predpoveď na horách

dosahujem najvyššiu dennú teplotu

naháňačka po točitom schodisku

úroveň zrážok by mohla dosiahnuť vrchol

odpoveď

na ktorú čakám

je už zo zimnej kolekcie.

meteo.sk II

predpoveď v regióne

polooblačno

tlak vzduchu

tlak vo vnútri

vonku

výstraha pre teba

prvýkrát počas tohto leta

hrozia zrážky

moje oči hlásia povodňovú aktivitu

Ema Rusiňáková, 17 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

 

Chcem

aby si sa hneval

rozhadzoval rukami

a trieskal dverami

lebo keď sa usmievaš

stojíš príliš ďaleko

tvoje slová zostávajú vo mne

ako pavučina

zabudnutá prachovkou

po sobotňajšom upratovaní

vždy keď sa o ňu potknem

spomeniem si na pavúka

ktorému si vzal domov

prosím

vráť mu ho

má príliš nízke stropy

a ja ich nevládzem ich dvíhať

hnevám sa

trieskam dverami

a rozhadzujem rukami

kričím

že nikdy nebudem ako ty

Dal si si

na záprstie vytetovať kružnicu

desiatky ihiel prebíjajú

bariéru kože

čierny tuš sa v okamihu

ubytováva v ruke

máš istotu

že ostane navždy

nedá sa ísť späť

Niekedy si rozprával nahlas

o tom

ako vidíš svet

veľkými tlačenými písmenami

jasne a zreteľne

daroval si slová

s pri(e)danou hodnotou

vybledli

v ústach niekoho iného

ostal si sklenený

v paralelnom svete

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

III. kategória – próza

Daniela Adamovičová, 17 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

 

 

Neslobodní

„Maľby sú často odrazom našej duše. Jemnými a presnými ťahmi štetca vieme vyliať na plátno svoje pocity. Je potrebné to robiť vždy, keď máme dojem, že nám nik nerozumie, pretože nakoniec nebudeme rozumieť ani samy sebe.“

Z diaľky bolo cítiť chladný vietor aj napriek svietiacemu slnku. Žena sedela na stoličke a maľovala holuby so snehobielymi krídelkami a s diamantmi na ich koncoch.

„Aké majestátne stvorenia s pokladom na krídlach slávy. Všetci vás milujú a obdivujú.“ a usmiala sa na holuby sediace opodiaľ na nedokončených maľbách. Každý deň chodievala maľovať vonku do svojej veľkolepej záhrady. V bielych, dlhých šatách pôsobila ako dobrá víla. Veď ňou aj bola. Zachraňovala vzácny druh holubov a starala sa o nich, až kým nevyzdraveli.

„Pozrite na ňu, ako krásne maľuje.“ povedal jeden holub.

„Jednoznačne súhlasím a ešte ako nádherne sa usmieva!“ pridal sa druhý.

„Všetkých nás zachránila, je to hrdinka! Taký som jej vďačný.“

Ako tak počúval holub so zraneným krídlom, neubránil sa otázke: „Panstvo, nezdá sa vám, že je nejaká smutná? Viem, že som tu z vás najkratšie, no mám dojem že vidím najviac. Ona sa neusmieva. Ona plače.“

„Nevrav hlúposti. Nevidím jej vodu tiecť z očí.  Si mladý, tak nevynášaj rýchle súdy.“ zahriakli ho ostatní a tak len potupne sklonil hlavu.

Večer, keď sa slnko poberalo za oblaky, žena zatvorila holuby do obrovskej klietky, kde im do misiek nasypala večeru a naliala čerstvú vodu. „Zlatíčka moje,“ začala a prstami hladila diamanty na ich krídlach, „čoskoro budete zdravé a ja sa budem tešiť spolu s vami. Dobrú noc, moji milí.“ Popriala a odišla preč.

„Myslíš si, že nás niekedy pustí za hranice jej kaštieľa?“ pýtal sa holub, ktorému otázky boli kyslíkom.

„Prečo by si odchádzal, máš tu všetko, čo potrebuješ. Jedlo, vodu, lásku,…“ dohovárali mu.

„Slobodu, tú, nemám. A veľmi mi chýba.“

Na druhý deň, žena opäť vyšla von a vytiahla maliarske potreby. Vietor netíchol a slnko neprestalo páliť. Keď im žena otvárala klietku, všetky holuby elegantne vzlietli nahor. Konkrétne len po strop jej sklenenej záhrady. Iba tam mali dovolené roztiahnuť krídla. Nespokojného holubčeka mátala myšlienka slobody a nedokázal sa jej zbaviť. Mal zlomené krídlo a nedokázal lietať , tak sa len prešmykol pomedzi kvety a zobákom opatrne rozbil dostatočne veľký kus skla, aby ním mohol prejsť. Žena okamžite zbystrila pozornosť, prudko vstala od stoličky a počítala vtákov. No k celkovému počtu sa nedorátala – väzeň už bol na úteku.

Malými nôžkami sa predieral cez stebla trávy a dúfal, že ho tá žena nepôjde hľadať. Zle sa mu utekalo, keď mu bolo predurčené dotýkať sa oblohy a nie zeme. Maličkému sa podarilo zájsť ku hranici kaštieľa a ďalej sa rozprestieral les. Váhal. Stojí sloboda za to?

„Ssss si na sseba hrdý?“ utrúsil had, ktorý sa k nemu priplazil nevedno odkiaľ.

Najskôr si obzeral tvora bez končatín. Telo mu pokrývali rubíny rovnakej veľkosti. Boli žiarivé a dych berúce a najmä ten najväčší na hlave. „Neviem, či som hrdý. Som zranený a nerozhodný.“

„Ssstále platí, ak sssme zranení, nevieme, ktorým sssmerom máme ísssť. A bez pomoci sssme len terče ssamoty. Sssom presssvedčený, že …,“ dokončiť sa mu to ale nepodarilo, pretože ich vyrušila žena, schmatla holuba do ruky a ťahala mu z krídel diamanty.

„Ak ich nebudem mať ja, tak nikto!“

Had na ňu vytasil jedovaté zuby, a uhryzol ju do nohy. Žena skríkla, pustila holuba na zem a rukami odtrhávala rubíny z hada.

„Vy si ich nezaslúžite! Budú vám na nič! To ja ich potrebujem, nech ma ostatní opäť vidia ako drahokam, ktorým som kedysi bola!“ kričala ako šialená. Had sa snažil vymaniť spod jej rúk a holub medzitým ležal na zemi a krvácal z miest, kde mal kedysi diamanty. Už to tak býva, že ak stratíme to najvzácnejšie, čo máme, ostane nám prázdno, ktoré krváca.

Netrvalo dlho a žena odpadla. Jej telo zachvátil jed. Rozšíril sa rýchlejšie ako jej ľútosť nad hlúpymi činmi. Opuch hrdla jej znemožnil povedať posledné slová a tak sa len dívala na skazu, ktorú spôsobila sebe a iným. Had bol na tom podobne. Prišiel o veľa rubínov, ktoré ostali rozsypané okolo. Boli tak blízko neho a on umieral, pretože neboli jeho súčasťou.

 „Nevedel ssom, že to až tak bolí, keď prídem o niečo vzácne. Vššetko, čo ssom chcel, bolo pomôcť a nakoniec mne ssamému saa pomoc nedosstaví.“ slzy vypúšťal, keď sa lúčil so svetom. Posledné, čo videl, bola skupina bielych holubov, ktorá prišla na pomoc. Radostne sa usmial. „Priššla, nakoniec…“

„Vyrazili sme hneď, ako sme počuli výkrik.“ vraveli jeden cez druhého po pristáti. Otáčaním hlávok skúmali, či ešte niekto z nich žije. Všetci sa zhrnuli okolo spolubrata, keď videli, že ešte dýcha.

                „Ľudia sú sebeckí,… a budú vám brať aj … z toho, čo vás drží pri živote. A niektorí … vám dajú všetko, aby vás pri živote … udržali.“ poučoval z posledných síl.  „Ona nikdy nechcela, … aby sme sa uzdravili. Rada sa dívala na … diamanty, ktoré nemala. Na slobodu, ktorú … necítila a slávu, ktorej sa jej nedostalo. Zaslepená smútkom nevidela kam …  kráčala.“

Katarína Garberová, 16 rokov Súkromné konzervatórium Prešov

 

Fešanda

„A pristávame!“ zvýskla malá Klementína a nasmerovala nákupný vozík ku pokladni. Bela rýchlo chytila prednú časť: „Brzdite! Narazíme!“ Vozík, preplnený nákupom, nesúhlasne pískal, keď ho štvorica detí parkovala do úzkeho priestoru. „To bolo tesné,“ skonštatovala Karolína po úspešnej misii, založila ruky vbok a aktivovala režim ‚poúčame mladších súrodencov‘, „koľkokrát mám opakovať, že sa nemôžeme rútiť ku pokladni plnou rýchlosťou, slečna Mentína? Koľkokrát budem ešte opakovať, že ak sa už aj náhodou rútime plnou rýchlosťou, všetci majú byť na svojich pozíciách, monsieur Domino? Koľkokrát… ?“ „Áno, áno, myslím, že je nám to jasné, ty kofa,“ zachichotala sa Bela a začala vykladať zeleninu na pult. Kara si porazenecky odfúkla – „ Vy ste nemožní…“ – ale keď sa do smiechu pustili aj Klementína s Dominikom, neodolala a pridala sa k nim. „Čo je také vtipné?“ ozval sa ktosi zozadu. „Ocooo!!!“ zvolala Mentína natešene a hodila sa mužovi do náručia. Ján potľapkal dcéru po chrbte, položil na pult sadu holiacich strojčekov, zubných kefiek a zavelil: „Šup, všetko na pult!“ „Mám vás: žlté auto,“ zvolala zrazu Bela a capla najbližšiu osobu (Dominika) po pleci. „Kde?“ chlapec si trel boľavé miesto, „ja ho nevidím!“ „Ale ja som ho videla,“ vyhlásila Kara dôležito, „išlo smerom na diaľnicu.“ „Nejako dobre vidíš,“ podpichol ju Ján. „To, že nosím okuliare, ešte neznamená, že nič nevidím,“ prevrátila očami tínedžerka. „A presne preto tie okuliare nenosíš, kofa,“ zahundral chlapec. Klementína zhíkla: „Nenadávaj mojej sestre!“ „Je kofa vôbec nadávka?“ zajímalo Belu, „oco, je kofa nadávka?“ Muž sa zamyslel a vyložil na pult pečivo: „Toto slovo pôvodne označovalo trhovkyne alebo ženy na trhu.“ Narýchlo zapol telefón: „Áno, je to nadávka. Dominik, nenadávaj svojej sestre.“ „Hups,“ Dominika viac zaujímalo ukladanie pareníc a slaniny než výčitka, ale upútal ho pohyb za sklom, „mám vás: žlté auto!“ „Vidím!“ prisvedčila nadšená Mentína, „a ďalšie žlté auto!“ „Aj tam je nejaké,“ poznamenala Karolína, „tých žltých áut je do bludu. Raz som ich za dva dni na školskom výlete napočítala asi sedemnásť. A nemala som ich komu dať, tak som sa za každé musela potľapkať po ramene. Fakt musíme hrať každý deň na žlté autá?“ Bela sa poškrabala po hlave (čím si úplne zničila účes): „Dobrá otázka. Bola by to sranda – hrať na inú farbu.“ „A čo keby sme hrali každý deň na inú farbu?“ navrhol Dominik. Rodina si vymenila šibalský úsmev od ucha k uchu. „To je dobrý nápad,“ prikývol otec, „pondelok?“ „Červené,“ vybafla Kara, „počkať, to je blbosť. Červených áut je tiež do bludu.“ „Oranžové,“ ponúkla Mentína. „Oranžovohnedé.“ „Hnedooranžové.“ „Pomarančovočokoládové!“ „MANDARÍNKOVOORECHOVÉ!“ Zopár okolostojacich na nich divne pozrelo. „A čo by ste povedali na hrdzavé?“ spýtal sa nakoniec Ján. „Môže byť,“ schválila Karolína a Klementína sa súhlasne zachichotala. Na utorok po dlhom naťahovaní vybrali dvojfarebné autá, na stredu pripadli trávičkovozelené a na štvrtok nebíčkovomodré. Medzitým sa dostali až ku pokladni. „Kde je teta Julka?“ Domino si nedôverčivo premeral neznámeho muža za kasou, ktorý im, len čo predchádzajúca pani odišla, zdvorilo zaželal dobrý deň a pustil sa do svojej práce. „Išla do dôchodku, však?“ spomenula si Bela. Kara jej zahmkala. „Škoda. Bola to zlatá babička,“ povzdychlo dievča a vzápätí zahodilo smútok za hlavu, „čiže, na akú farbu chceme hrať v piatok?“ „Na zlatú,“ prehodil sarkasticky Dominik. „Ale zlatých áut ani zďaleka nie je do bludu,“ namietla Karolína, „je ich skôr presným opakom do bludu. Jediné, o ktorom viem, stojí už asi dva mesiace na tomto parkovisku.“ Bele neuniklo, ako sa mladý predavač tiež pozrel smerom, ktorý naznačovala jej staršia sestra. O zlatom aute vedeli v ich rodine všetci, naozaj stálo na parkovisku dlho. Od pokladne bola viditeľná iba kapota, zvyšok sa ukrýval sa krušpánovým krom. „To nevadí! Hrajme na zlatú! Hrajme na zlatú!“ skandovala Mentína. No kto dokázal vzdorovať takémuto tlaku? „Fajn, dobre,“ rozhodila rukami Kara, „v piatky sa hrá na zlatú. Súhlasíte?“ „Súhlas,“ zaznela zborová odpoveď. „A aby to bolo spravodlivé,“ doplnil ocko, „auto z parkoviska si budete striedať podľa veku. Od najmladšieho. A dnes vám ho dám ja. Je to fér?“ „Hej.“ Domino hneď oľutoval kladnú odpoveď, lebo ho Ján pobúchal po chrbte: „Mám vás: zlaté auto.“ Pokladník sa medzitým prebojoval ich nákupom: „Hotovosť alebo karta?“ „Karta,“ Ján si okamžite nasadil masku seriózneho človeka, a ako taký siahol po zdvorilostných frázach, „nový v brandži?“ „Tak trochu. Pol roka som pracoval v sklade.“ Ján zaplatil a poprosil deti, ktoré sa zatiaľ dohadovali o farbe na víkend, nech naložia nákup do tašiek. „Mohol by som si aj ja na vás dovoliť otázku?“ Pokladníkova otázka zastihla muža nepripraveného: „Samozrejme.“ „O čom je tá hra na autá?“ Rodina si vymenila pohľady a kým tí starší udržali smiech na uzde, Dominik s Klementínkou sa nehorázne rozchichotali. „Kedysi boli žlté autá veľká vzácnosť,“ vysvetlila Bela s mykajúcimi sa kútikmi, „kedykoľvek sme nejaké uvideli, zakričalo sa: „Mám vás: žlté auto!“ a najbližšia osoba mala dostať štuchanec.“ „Vyhráva ten, čo dostane najmenej alebo rozdá najviac štuchancov,“ pokračovala Kara, „ale nikdy sme si nedali námahu počítať, takže na to kašleme aj teraz.“ „Zaujímavé,“ zhodnotil predavač. „Ale ako povedala Kara, žltých áut je do bludu,“ chlapec pokrčil plecami, „tak hľadáme nové možnosti.“ „Dajme na nedeľu ružovú,“ zaprosila Mentína. Jej staršie sestry naraz prevrátili očami. „Hlásim odchod,“ rozhodol Ján a deti si podelili tašky, „pekný zvyšok večera.“ „Aj vám príjemný piatok,“ odzdravil pokladník, na ktorého menovke stálo Samuel. „Hej, ja som chcel zobrať tašku s ovocím!“ „No tak smola.“ „Bela, nebuď naňho škaredá.“ „Presne, ty kofa.“ „Mi nenadávaj!“ Samuelov úsmev sa o malý kúsok zväčšil.

Najbližší týždeň sa v Lidli ukázali až v piatok o pol siedmej. Samuel sa ani nesnažil maskovať úsmev, keď podarená rodinka vytiahla problematiku slovenského pravopisu a celých desať minút v rade strávili hľadaním vhodnej verzie prídavného mena druhového pre podstatné meno jogurt (jogurťací – existuje vôbec také slovo?, jogurtský – stále divné, jogurtí – asi najspisovnejšie zo všetkých možností). „Mám vás: zlaté auto!“ zvolala pri odchode Klementínka. Zlaté auto sa celý týždeň nepohlo z miesta.

Zase sa ukázali až v piatok o pol siedmej. Samuelovi to prišlo divné, ale spôsob, akým sa rozprávali o relativite a vlasoch v polievke, mu rýchlo vyhnal z hlavy všetky pochybnosti. „Zlaté auto,“ oznámil spokojne Dominik, len čo naložili nákup do vozíka.

Samuel už nevedel ignorovať skutočnosť, že sa objavili po celotýždňovej prestávke v piatok o pol siedmej. Vtipy o politikoch, blondínkach a policajtoch, akokoľvek podarené, nemohli odohnať mráčik nepokoja, čo sa mu usadil na mysli. Ale Belino zadosťučinené: „Zlaté auto, konečne!“ ho tak rozosmialo, až chytil záchvat kašľa. Predsavzal si, že sa na ospevované zlaté auto pôjde pozrieť zblízka.

V priebehu nasledujúceho mesiaca si Samuel zvykol na desivú presnosť týchto návštev. Na kontrolu auta si nenašiel čas, no od istej doby pozoroval Belu, ako zakaždým o šiestej objaví na parkovisku a ponúka Katolícke noviny na predaj, kým pri nej tmavomodrý Peugeot nevysadí Klementínu. Vtedy si vymení pár slov so šoférom a jeho spolusediacou, očividne starými rodičmi, a čaká ďalej. Šesť dvadsať doráža autobus na blízku zastávku a z neho vystupuje Karolína – školský batoh na chrbte a maliarske puzdro pod pazuchou, ktoré odkladá ku stojanu na bicykle. Tam o dve minúty neskôr zaparkuje Dominikova kolobežka. Súrodenci sa potom pripoja ku ockovi, ktorý sa vynorí spoza opačného rohu ako Bela a spoločne vojdú do obchodu. Podľa dohody sa striedajú pri dávaní zlatého auta.

Po piatich týždňoch ich návštevy z ničoho nič prestali. Bela už nepredáva noviny, Karolína ide z autobusu priamo domov, tmavomodrý Peugeot vidno len občas prejsť po ulici, Dominik sa zjavuje a stráca ako duch. Samuelovi robila spoločnosť už iba zlatá kapota. Cez smútok sa preniesol, veď bol predavačom a nemohol sa pripútavať ku nestálym javom, akým boli zákazníci, no posledná rana ešte len mala prísť. Deň po zásnubách s priateľkou Kristínou zlaté auto z parkoviska zmizlo.

Samuel našiel zlaté auto na predaj. Na internetovej stránke. Jeho snúbenici Kristíne sa to nepozdávalo, ale po stretnutí s predávajúcim zmenila názor. „Viete, táto fešanda je vzácny kus,“ vysvetlil im čulý pánko v neskorej šesťdesiatke, „nie je drahá, ale vzácna –to je rozdiel, mladý pane a pani – a vzácne kusy na bazároch nechcú. Ťažko sa im hľadajú kupci. No a zať s dcérou nutne potrebujú hotovosť, tak sa rozhodli, že to skúsia cez internet. Splnomocnili ma  na predaj– inak, chcete vidieť papiere? – aj si nechali vyčísliť hodnotu u odborníka – aj od neho by som voľakde mal mať papier, eh, ale kde? Spomeniem si – čiže takto.“ ,,Ale prečo bolo na stránke uvedené ‚cena dohodou‘?“ zaujímalo Kiku. Jej počiatočná nedôvera sa rozplynula, ale udržiavala si od veci zdravý odstup, čo na nej Samuel oceňoval. „Keby sa vám suma zdala privysoká, ale inak by vám fešanda vyhovovala, mám povolenie spustiť zo sumy,“ odvetil dedko s obchodníckym prízvukom, „viete, na výške sumy nezáleží, kým je to okamžitá hotovosť na dlaň… alebo na účet. Viete čo? Vyskúšajte si fešandu a potom mi povedzte.“ Sam sa nechal presvedčiť na jednu jazdu a auto kúpil. Otrhovačky s políciou a katastrami sa nekonečne vliekli, ale pán Koniec (tak sa naozaj volal) sa ukázal ako vytrvalý muž a zábavný spoločník, preto ani Samuel ani Kristína tie tri hodiny čakania neľutovali. Stratené papiere sa našli, dokumenty sa vypísali a snúbenecký pár sa vrátil večer do bytu na vlastnom aute. „Mal si pravdu. ‚Fešanda‘ je dobré auto,“ pripustila Kika počas večere, „ale prečo zlatá?“ Samuel si s utrápeným úsmevom povzdychol: „Máš v piatky večer voľno?“

Dva týždne čakala Kristína pri pulte s ním. Zlaté auto bolo zaparkované rovno oproti pokladni, ale rodina nie a nie prísť. Samuel sa vzdával nádeje, hoci žiadnu nemal. Na tretí týždeň Kristíne došla trpezlivosť: „Tak som si naše romantické stretnutia neprestavovala. Končíš o siedmej? Počkám ťa vo Fešande.“ Nemal právo cítiť sa dotknuto a svoje pocity oľutoval, keď sa mu rozsvietil telefón s prichádzajúcim hovorom. „Samého ťa nenechám,“ oznámila mu snúbenica, „ani na diaľku.“ Zamávala mu cez predné okno. „Trochu sa tu porozhliadnem, či nenájdem skrytý šuflík alebo tajnú zásuvku.“ Nasledovalo trápne ticho: „Teraz mi máš povedať, že som detinská. Nakazil si ma.“ „Aj ja ťa ľúbim,“ odvetil jej Samuel. Jeho pult bol prázdny, bolo tu omnoho menej zákazníkov než zvyčajne. „Niečo som našla pod sedadlami. Obálku. Počkaj, otvorím ju. Och, môj ty Bože!“ „Kristy, je všetko v poriadku?“ Taká nečakaná zmena ho vydesila. Nestalo sa jej nič? „Áno.“ Kristína sa zhlboka nadýchla: „Je tu list. Z druhej strany je nádherný obrázok. Krásny. Je to rodina. Všetci sa na seba podobajú. Mama v bielom – vyzerá to ako nemocničné rúcho, aké morbídne! –,  otec je v čiernom a sú tu štyri deti. Tri dievčatá a chlapec. Jednoducho majstrovské dielo. A list.“ Kristína sa znovu odmlčala. Samuel cítil zmenu vo vzduchu: „Kika, čo sa deje?“ „Prečítam ti.“ Hlas sa jej triasol: „Vážený človeče, čo čítate tento list…“ Samuel mal pocit, že zle vidí. Ku známej kolobežke pri stojane ktosi zložil školskú tašku a maliarske puzdro. Malé dievča, kráčajúce ku vstupným dverám, viedol za ruku pár seniorov a sprevádzala ich tínedžerka s novinami pod pazuchou. „Prijmite naše vrelé poďakovanie za Vašu ochotu kúpiť si práve toto auto.“ Samuelovi zastal dych v hrdle. Ten dedko nemohol byť… ale bol. Bol to pán Koniec. „Kúpou našej Krásavice ste prispeli ku liečbe rakoviny, ktorou trpí naša mama.“ Deti sa radostne zvítali so starými rodičmi i medzi sebou. Už aj Kristína spozornela, ale neprestávala čítať. „Ocko preto zobral druhú prácu a vídame ho iba v piatky počas spoločných nákupov.“ Vošli dnu, Klementína si vydrankala právo tlačiť nákupný vozík, Karolína navigovala, Dominik s Belou doň vhadzovali potraviny. „Mamu nevídame vôbec. Bývame so starými rodičmi a každý má toľko aktivít, že sa ledva stretávame medzi sebou.“ Pán Koniec a pani Koncová strážili vnúčatá, ale s akýmsi očakávaním sledovali vchodové dvere. „Nie, nechceme, aby ste nás ľutovali. Chceme, aby ste porozumeli, čo naše ĎAKUJEM skutočne znamená.“ Samuel sa stihol pozrieť dostatočne skoro na to, aby videl dovnútra vchádzať Jána s neznámou ženou. Povedomou, ale neznámou. Mala postavu svojich dcér a oči svojho syna. Hlavu ukrývala pod šatkou, ale vykúkalo spod zopár krátkych lokní.  „ Pretože ak operácia vyjde a mama sa uzdraví, budeme môcť byť zase spolu.“ Všetko sa dialo príliš pomaly a príliš rýchlo. Dominik uvidel mamu ako prvý. „Mami!“ Na tvárach dievčat sa v priebehu sekúnd vystriedal zmätok a pochopenie… a neutíchajúca radosť. Vrhli sa rodičom do náručia, plakali, smiali sa a vôbec im nevadilo, že stoja uprostred obchodu. Kristíne napadlo, ako veľmi sa v tej chvíli podobali na obrázok z druhej strany listu.  „Preto Vám zo srdca ďakujeme.“ Pozerali naňho – na Samuela – a na zlaté auto, a snažili sa spojiť súvislosti. Videli telefón v jeho ruke aj v Kristíninej, ich ohromené výrazy. „Nie je to auto náhodou ‚fešanda‘?“ opýtal sa starý otec. „Volá sa Krásavica,“ opravila ho Klementína. „S pozdravom Kara, Bela, Domino a Mentína.“

Mama, v tesnom objatí ľudí najbližších jej srdcu, naplnená radosťou, nepotrebovala ničomu rozumieť a predsa pochopila ako prvá: „Mám vás: zlaté auto.“

Lýdia Kovaľová, 17 rokov Gymnázium Konštantínova Prešov

 

Ružová mušľa, čierne škvrny a iné spomienky

Čerešne, nenásytné vtáky a ružové priotrávené pokušenia. Fotky na stene už zbledli, tak som bola nútená pozerať sa von z okna, hoci mi slnečné lúče presiakali takmer do vnútra očných buliev. Na opačnom konci stola s pokrčenými rukami sedela starká. Do očí zaslepených únavou padla žene s oceľovosivými vlasmi zo stropu vínna muška. S chaosom vo vlasoch odtiahla ružovkastú chorvátsku mušľu od ucha, ukladajúc ju na drevenú latu, aby vytvorila malej spoločníčke priestor opäť lietať. Nepatrne si pretrela oko, no jej pohľad padol na vlastný prst, ktorý mal na svedomí nevinný osud pomaly strácajúceho sa jedinca. Jej vnútro jej už neslúžilo natoľko, aby našla súvislosť medzi čiernou škvrnou na ruke a búrlivým obdobím jej existencie, ale určitú harmóniu by medzi nimi s trochou snahy našla.
„Nespomínaš si?“ dlaňami som chytila spomienku na dávne leto.
„Prečo mi tykáte?“ zachmúrila sa a razantne vzala mušľu späť na svoju stranu, hladiac drevený stôl bruškami prstov.
„A na starkého? Na to si musíš pamätať, ako sme spolu išli do lesa rúbať drevo, keď sa na ňom zlomila jedna noha, starká.“
„Nevolajte ma starká. Ja nemám vnúčatá.“

Starkej pred piatimi rokmi diagnostikovali Alzheimera. Odmala bola mojím najbližším človekom, jediným, ktorému neprekážalo, že som si obhrýzala nechty, pred jedením šúpala jablko a pri zaspávaní sa stále otáčala z jednej strany na druhú. Mala som vtedy len sedemnásť.
„Vravím vám to na rovinu. Nie je šanca, že si spomenie,“ začula som rozhovor doktora s mamou.
Ale ja som sa narodila s prirodzenou túžbou dokazovať ľuďom, že sa mýlili. Mala som vtedy len sedemnásť, ale zaprisahala som sa, že k nej budem chodiť, kým si na celé svoje žitie nespomenie.
Včera som mala dvadsaťdva a sviečku na torte mi sfúkol závan jej kašľu. Bola som geneticky naivná dcéra svojej matky, ale tá to mala predsa po nej.

Ráno ešte za tmy, keď vonku nebolo ani duše, som sa vybrala k nej domov. Zvuk plaziacich sa kamienkov na ceste mi pripomínal letné večery strávené s chlapcami z ulice. Chladný múr a tisíce hlbokých rozhovorov. Mama nikdy nebola stotožnená s ľuďmi, s ktorými som sa stretávala. Najprv som jej nerozumela. Celý život mi všetci vraveli, že som bola skvelý poslucháč, ale nikto nepočúval mňa. A pritom som toho mala toľko čo povedať. S nimi to bolo iné. V koženke s ružami, so sladkým nápojom v ruke a v prítomnosti netopierov zo mňa vychádzalo toľko slov, koľko som ani nevedela, že moje hrdlo obsahuje.
„Prečo ma počúvate?“ vyletelo zo mňa raz v ich prítomnosti, „veď ja ani nie som taká zaujímavá, keď každá časť mňa je tvorená inými. Pozostávam z príbehov. Som ako zberateľ poviedok. Mohli by ste namiesto toho siahnuť po knihe.“
„Ale my ťa chceme počúvať.“
Až neskôr som pochopila, že zaznamenávali moje príbehy, lebo nevedeli čítať, ale i napriek tomu to bol pocit, aký som nikdy predtým nepoznala.

Ukladala som nohy na chodníky, kvôli ktorým zomreli státisíce mravcov a nemohla zapáliť sviečku pri ich hrobe. Odomkla som drevené dvere a so škrípaním prešla po chodbe, aby som si mohla umyť ruky. Zapínajúc svetlo som si spomenula na to, ako som plakala ako bábätko na podlahe starkinej čerstvo namaľovanej kúpeľne. Práve vtedy som sa prvýkrát veľmi pohádala s mamou. Chlapci z ulice, ničili ma.

„Budem sa takto cítiť navždy?“ opýtala som sa jej.

„Ako takto?“ stará mama sa skrútila vedľa mňa.

„Akoby bolo vždy niečo nevypovedané.“

„Nie. Časom všetko prejde.“

Očividne však nevedela, čo hovorila. Alebo to vedela až pridobre. Stále toho bolo toľko nevypovedaného, no všetko zažité skutočne prešlo.

Ak by ste si predstavili, že vás uštipol jedovatý plaz a namiesto toho, aby ste sa pokúsili vyliečiť sa a zotaviť sa z jedu, by ste sa snažili plaza chytiť, aby ste zistili dôvod, prečo vás uštipol, ocitli by ste sa na začiatku chápania môjho päťročného sedenia oproti žene, ktorá bola mojou, ale ja som už nebola jej. Neustále uvažovať o minulosti, nostalgicky listovať v neexistujúcich memoároch, bolo odjakživa inštinktívnou súčasťou mňa, hoci sa tento zmysel popri zraku, sluchu, čuchu, hmatu a chuti paradoxne strácal. Boh ľudí predsa stvoril s pamäťou, aby sme navždy mali možnosť vracať sa a pripomínať si, že nič nie je naveky. Ľudia sa v spomienkach stávali múzeami, sledujúc minulosť, ktorej sa nesmeli dotknúť.

„Bolo leto. Šialene horúce, ale veterné leto,“ posunula som pred ňu fotky, „niekoľko hodín sme cestovali do Chorvátska. V autorádiu hrali ľudové piesne a my sme spievali tiež.“
„My?“
„Každý deň sme ležali na pláži, starký s Idou sa snažili prekonať zúrivý prílev vĺn a,“ listovala som v stránkach albumu, aby som jej mohla ukázať zažltnuté spomienky, „ty a-“
„To som ja!“ zodvihla papier vyššie k očiam.
„Spomínaš si?“
„Ja a moja vnučka. Ako sa to volala? Ida!“
„Nie, nie starká, to som ja, tvoja ďalšia vnučka, Liana.“
„Neklamte!“ skríkla. „Žiadnu Lianu nepoznám. Neexistuje. Toto je moja vnučka Ida.“
„Nie, starká,“ chytila som ju za ruku a jej vrásky reflektovali labyrint, v ktorom sme sa ocitli. Ten, ktorý ma kedysi učil trpezlivosti a cieľavedomosti. Poriadku, ale nie žitiu v jednotvárnosti. Perspektívnemu vnímaniu, ale aj povzneseniu sa nad životom. Empatii a mierumilovnosti i lásky k nehodným.
„Nevolajte ma starká. Zavolajte mi Idu, moju vnučku!“

Izba sa rozliehala smiechom znovuzrodených. Starká s čoraz väčším nadšením objímala moju sestru a tá jej detailne opisovala zážitky, ktoré nezažila.
„Ida, to nie je fér,“ zastavila som ju pri odchode.
„Čo?“
„Strávila som tu s ňou päť rokov. A keď jej konečne ožila pamäť, poslala ma preč. Nespoznala ma.“
„Nie je predsa dôležité to, že si spomenula?“
„Áno, samozrejme, že áno, ale…“
„Si taká sebecká, Liana!“ sotila ma.
„Čo tým myslíš?“
„Celý život si taká bola. Robila niečo len preto, aby si za výsledok získala zásluhu.“
„Prestaň!“
„Je to tak. Aj teraz. Chodila si tu predsa, aby si starká spomenula. Aby si pomohla jej. A teraz, keď to konečne dokázala, sa hneváš. Nemáš ani šajnu, aká obrovská je tvoja existencia. Ako veľmi ovplyvňuješ ľudí. Ako veľmi ostatným odľahne, keď opustíš miestnosť. Neuvedomuješ si, ako sa ľudia okolo teba cítia menejcenní. Ako, aj keď vravíš, ako ti záleží na dobre druhých, stále pri tom myslíš na seba.“
Ostala som tam stáť a cítila sa ako bezbranný rak, ktorý práve zvliekol svoju kožu. Skutočne som bola sebecká len preto, že som chcela vedieť, že ma niekto ľúbil? O to predsa v pozemskej láske šlo. O poznanie, že niekde v hĺbke človeka láska spala, a že ju niekto vedel zobudiť. Možno som ju mala sterilizovať, otlačiť si svetre jej dychom.

Do ruky som si zobrala ružovú jahodovú pralinku. So sladkosťou aspoň v ústach som nemo prešla okolo nej k východovým dverám. Kráčajúc som bosá absorbovala zhnité spomienky. Tŕne z moruší sa mi zapichovali do živého mäsa. Do oka mi vrazila čierna straka. V závejoch som pokrčila drevenými ramenami a hlboko sa nadýchla. Možno zalapala po dychu. Bol to odkaz pre vnútorné mláďa. Moje vnútro bolo príliš rozčarované na to, aby našlo súvislosť medzi čiernou škvrnou na ruke a búrlivým obdobím existencie, ale určitú harmóniu by som medzi nimi s trochou snahy našla.

Tomáš Sálus, 18 rokov Gymnázium Kukučínova Poprad

 

Váza

„Musíš na to veľmi zľahka, nesmieš sa unáhliť.“

Opatrne jej chytil dlane a jemne pritlačil. Mokrá hlina začala pod prstami nadobúdať tvar. Pripadala si strašne nešikovná, no on jej povedal, že sa do toho tiež až tak nevyzná, ale čo-to od tatka pochytil.

„Musíš dávať pozor, lebo akákoľvek zmena pohybu alebo tlaku dokáže výsledok veľmi ovplyvniť. Navlhči si ruky, nezabúdaj na to,“ upozornil ju.

Hlina začínala pomaličky pripomínať zamýšľanú vázu.

***

Chodila do paralelného ročníka, on bol v béčke, ona céčkarka. Veľmi ju neregistroval, no nie preto, že by bola nejako nevýrazná, skôr naopak. O partii, do ktorej patrila, sa v škole vedelo až veľmi. Boli štyri a vôbec naňho neurobili dobrý dojem. Volal to sedemnásť a pocit ženy. Paničky s patentom na život, ktoré všetko vedia, všade boli, všetkých poznajú a ak sa im na tebe niečo nepáči, v momente ťa odsúdia. Také, čo vedia hodiny rozoberať kto, s kým, kde a kedy, dušujú sa, že sú kamarátky na život a na smrť, no poza chrbty si neprídu na meno. S kabelkami prehodenými cez plece si vykračujú po školských chodbách a koketne sa usmievajú na svalnatých hokejistov, ktorým mozgy v momente padajú kdesi do nohavíc

Ona z nich bola najtichšia. A aj najkrajšia, aspoň podľa neho. No „charizma“ jej kamarátok tieto detaily zatlačila do úzadia a ona na prvý pohľad splynula s partiou.

Stretli sa na oslave jeho spolužiačky. Prišli dve, no jej kamarátka už po hodine a pár vodkách sedela na kolenách jeho spolužiakovi a ona zostala sama. Teraz by si už nespomenul, ako sa vlastne dali do reči. Určite tomu pomohol alkohol, ale boli spolu celý večer, rozprávali sa, tancovali a na rozlúčku ho v objatí podržala o pár sekúnd dlhšie, ako by bol čakal.

V škole mal dojem, že sa nič z toho nestalo. Na chodbe sa mu ledva odzdravila a ak sa jej prihovoril, odbila ho pár suchými odpoveďami.

Raz si k nemu prisadla v školskej jedálni. Po pár minútach rozhovoru to bola ona, ktorá navrhla, že by spolu mohli niekde zájsť. On súhlasil.

Stretávali sa vyše dvoch mesiacov, písali si takmer každý deň. Nebolo to nič oficiálne, do nej rýpali kamarátky, doňho kamaráti, no obaja trvali na tom, že spolu nič nemajú. Ale bolo im fajn.

***

Vázu vypálili v tatkovej peci.

„Pozri na ňu,“ povedal, keď ju vytiahol.

„Je krásna,“ usmiala sa a zobrala mu ju.

„A veľmi krehká. Opatrne, ešte je te…“ chcel ju varovať, no ona v tej istej chvíli sykla od bolesti a váza jej vypadla z rúk. Nerozbila sa úplne, stihol pod ňu podložiť nohu, no aj tak z nej v mihu sekundy bolo pár väčších črepov.

„Doriti, prepáč.“

„To nič. Pozri, nie je to až také zlé,“ povedal a zohol sa po hlinené úlomky. „Možno ju ešte zvládneme zlepiť.“

***

„Vitaj,“ povedala a zabuchla za nimi dvere. Oblečenie na nich by sa dalo žmýkať. Dážď ich na ceste z kina zastihol nepripravených. K nej to našťastie nebolo ďaleko, no aj tak kvalitne premokli.

Bývala v malom byte. V chodbičke kúpeľňa, ďalej spojená kuchyňo-jedálňo-obývačka s rozťahovacím gaučom, jedným stolom a televízorom položeným pri stene na krabici od piva. V rohu menšia skriňa. Vedľa nej dvere, pravdepodobne do jej izby.

„Sadaj,“ ukázala na gauč a začala sa prehrabávať v skrini. O chvíľu mu hodila suché oblečenie.

„Na, prezleč sa, tiež sa idem,“ povedala a zmizla vo svojej izbe. Vrátila sa o pár minút. Na sebe mala voľné biele tričko a vyťahané tepláky. Kvapky z rozpustených vlasov jej padali až na bosé nohy. Kým pripravila kávu, rozprávali sa o filme, ktorý videli.

„Pekný hrnček,“ povedal, keď si k nemu prisadla.

„Ďakujem,“ usmiala sa. „Jediná vec, ktorá mi zostala po mame. Trochu na ňom lipnem.“

„Ona…?“

Pokrútila hlavou.

„Mama sa nechala v osemnástich nabúchať na nejakej párty, nikdy nepovedala kým. Možno to ani nevedela. Keď skončila školu, mala som pár mesiacov, spolu s novým frajerom zbalila kufre, že ide na letnú brigádu. Do Anglicka. Nevrátila sa, domov poslala len krátky list bez spiatočnej adresy. Vôbec netuším, čo s ňou je.“

Nevedel, čo má povedať. Čakal čokoľvek, ale toto nie.

„S kým tu teda bývaš?“

„S Mirom. Mamin starší brat. Zostala som mu na krku po tom, čo zomrel dedo. Mal rakovinu, ja dva roky a Miro dvadsaťsedem.“

„Uhm.“

„Asi si vieš predstaviť, ako si tu žijeme. Dedo zostal na mamu s Mirom sám po tom, čo babku zložila embólia. A dve deti sám nedával. Dcéra vymetala bary a syn vlastne tiež. Ona hľadala chlapov, on drogy. Prestal s nimi po dedovej smrti, keď sa o mňa musel začať starať, ale dovtedy ho kvalitne zničili. Našiel nám túto paródiu na domov a sebe robotu, netuším kde. V podstate tu žijem sama. On sa vráti raz za týždeň alebo za dva, donesie nejaké peniaze, ale aby sme z nich vyšli, musím sama často brigádovať. Z neho je troska, deprimovaná schránka bez duše.“

Vstala, odišla do izby a vrátila sa s pukom žuvacieho tabaku. Jedno vrecúško si vsunula pod peru a puk hodila na stôl.

 „A vyčíta mi. Ako som mu dosrala život. Ako mohlo byť všetko fajn, keby sa mama nekur… keby nespala s každým, koho stretla. Ako môžem za to, že sme na tom tak, ako sme. Neznášam to, doriti, neznášam.“

V očiach sa jej zaleskli slzy.

 „Ale vieš čo? Niekedy si naozaj myslím, že má pravdu. Že je to moja vina.“

Jemne ju objal okolo pása a ona mu položila hlavu na plece.

„A tvár sa normálne. Príď do školy akože sa nič nedeje a ty si úplne v pohode, vysmiata ako lečo. Lebo chceš zapadnúť, nechceš byť tá divná. Chceš, aby aj na tebe niekomu záležalo, aby aj teba mal niekto rád. Aby ťa ľúbil. A tak sa zamotáš do pavučiny konformity. Lenže prídeš domov a tam na teba padne ťažoba tej masky, ktorú máš celý deň na ksichte. Lebo to nie si ty, lebo všetko len predstieraš, lebo máš v sebe obrovskú dieru, nezaplnené prázdno, ktoré ťa zožiera, nech sa mu akokoľvek brániš. Uvedomíš si, že aj tie kamarátky ťa vlastne majú úplne v paži, že si vlastne sama. A bojíš sa.“

V tej chvíli ju videl úplne inak. Nechápal, že tá akožedospeláčka zo školy je tým istým človekom, ako toto krehké dievča, ktoré mu teraz, schúlené do klbka s hrnčekom kávy v ruke, plače opreté o rameno.

Spod pery si vybrala vrecúško, vložila ho naspäť do puku a pokračovala: „Ty máš v sebe možno takýto pohár,“ povedala a rukami naznačila krátku vzdialenosť. „Ten sa ti podľa nálady plní a vypúšťa. No ja mám v sebe podrbané akvárko, ktoré už dávno preteká. A netuším, čo s tým mám robiť. Či má zmysel ešte vydržať alebo či sa na to už nemám vykašľať. Lebo nemám silu, chápeš? Už nevládzem.“

Privinul si ju na hruď, hladil ju po chrbte, snažil sa prehltnúť obrovskú hrču, ktorá mu navrela v hrdle, ale nešlo to. Hľadal správne slová, potichu jej ich šepkal do ucha a ona neprestávala plakať.

Nakoniec sa od neho odtiahla, utrela si slzy a pokúsila sa o úsmev. Mali osemnásť a nedopitá fľaša vodky schovaná v kuchynskej skrinke bola najrýchlejším riešením na smútok.

„Poď za mnou,“ povedala neskôr, vstala a chytila ho za ruku.

To všetko, čo v sebe tak dlho schovávala pod maskou úsmevov a koketných pohľadov, na oko spiace, no v skutočnosti neprestajne bublajúce, jej po celý čas stekalo v slzách po tvári. Kvapky skĺzli z líc na krk a niektoré až na plecia posiate bielymi prasklinami jaziev. Vsakovali do doráňanej pokožky a ona cítila zvláštnu úľavu, akési očistenie, akoby sa bahno, ktoré jej roky zasychalo na duši, konečne začalo odlupovať. Akoby krídla, o ktorých si myslela, že ich má dávno odseknuté, začali znova rásť.

Zaspala v jeho objatí a celú noc ho držala za ruku. Možno sa bála, že ujde, že nezvládne udržať to, o čo sa s ním podelila. No on ju nepustil.

***

Tá váza bola nakoniec celkom pekná. Zlepili ju a aj keď praskliny úplne nezmizli, prekvapivo neprepúšťala.

Vždy, keď jej kúpil kvety, vložila ich do vázy. Potom ju položila na stôl vo svojej izbe, dostatočne ďaleko od jeho kraja. Nechcela ju znova rozbiť.

Tina Strenková, 15 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa

 

Táto taška neunesie viac zemiakov, hlavne nie v stredu

Niekedy sa Leticii nechce veriť, že má takú kožu. Neverí, že patrí akurát jej. V zrkadle si nakrémovaná trénuje pekné úsmevy. Keby náhodou niekoho stretla. Aj tak sa na všetkých usmieva rovnako, obyčajne. Letícia je pekná. A to je všetko. Nič viac.

Uvažovala, že si prefarbí vlasy na modro, že sa nechá potetovať, ale to by jej nijak nepomohlo. Vo vnútri je ako Anna zo Zeleného domu bez jedného n a bez Zeleného domu. Skôr s panelákom postaveným za socializmu, na pol depresívne sivý, na pol otrasne oranžový. Panelák je dlhý a peňazí na dokončenie maľby je málo. Nedá sa povedať, ktorú farbu premaľovali ktorou.

Leticia býva v strednom vchode. Nie v poslednom pri zmrzline, nie v druhom, ktorý má záhradku a dokonca ani v tom prostrednom, lebo vchodov je osem.

Niekedy je lepšie byť najhoršia medzi najlepšími ako byť najlepšia medzi najhoršími. Aj tak to znamená byť priemerná a to je niekedy najlepšia možnosť.

Letícia vie všetko a zároveň nič. Všetci jej hovoria, aká je všestranná a že je dobré mať všeobecný prehľad. Leticia by chcela mať taký záujem, ktorý jej pôjde najlepšie a bude sa všetkým páčiť. Chcela by byť aspoň trošku slávna. Hoci aj po smrti. Tak ako najväčší umelci, o ktorých sa učila sto rokov po tom, ako zomreli v chudobe.

Tak maľuje. Je to veľmi pekné. A to je všetko. Nič viac.

Chvíľu hrala v divadle. Samozrejme ako najvedľajšia z najveďľajších postáv. Musí byť trpezlivá, kým si ju niekto všimne. Nevie spievať, nevie tancovať a nevie rozprávať nahlas. Odišla. Režisér v nej už nemusí hľadať niečo, čo majú len hlavné postavy.

Leticia má dobrý hudobný vkus. Aspoň si to myslí. Nikto sa jej na to nepýtal. Pustí si Amy Winehouse do slúchadiel a otvára ústa tak, akoby mala ťažké detstvo, zlé vzťahy           v rodine a vďaka tvrdej práci a predošlým neúspechom sa dostala na vrchol. Nikdy nespieva. Aj keď býva sama. A už vôbec nie v sprche. Hanbí sa sama pred sebou.

Niekedy si predstavuje neviditeľné kamery a celý štáb, ktorý natáča jej každodenný život. Vždy, keď urobí nejakú sprostosť, sa divne zatvári, aby divákom dala najavo, že nie je stotožnená s tým, čo urobila. Pravda je, že by nikto nepozeral film o žene, ktorá je ukážkový príklad človeka v Matrixe. Jej život sa dá prirovnať k dlhým dokumentárnym filmom o výrobe matriošiek. Také nikto nenatočil. Zatiaľ. Pokiaľ zomrie v priebehu nasledujúcich mesiacov, bude spĺňať kritéria neúspešne úspešného umelca okrem jedného – talent.

Jediná zaujímavá činnosť, ktorej sa Letícia venuje, je zbieranie mŕtvych chrobákov. Raz povedala kamarátke, aby zatvorila oči a nastavila ruku. Bola to jej najlepšia kamarátka, a tak chcela počuť názor na jej prvú podarenú konzerváciu. Zo sklenenej fľaštičky sa do jej dlane skotúľali tri lesklé guličky vysušené na balkóne. „Zatvor oči, otvor ústa, dám ti chrústa, ne?“ zasmiala sa celkom nervózne.

Odvtedy ich odlomené nožičky hnijú niekde za gaučom v jej starom byte.

Leticia si myslela, že bude entomologička, ale nevedela by sa naučiť komplikované latinské názvy. Najradšej by vonku zbierala háveď a starostlivo by ju mumifikovanú zašpendlila. Vystavovala by niečo, čo bolo niekedy otrasné, otravné alebo súčasťou potravinového reťazca. Okrem motýľov. Tí sú pekní vždy.

Letícia je húsenica. Niekto ju prišpendlil príliš skoro.

Každé ráno z pivnice vyberá bicykel. Nie preto, že sa snaží byť ekologická, skôr ekonomická v svoj prospech. Je streda, do sekáča ísť treba. Ponáhľa sa tak akurát. Tých na začiatku radu sa ostatní snažia predbehnúť. A poslední majú tendenciu tlačiť sa na všetkých, kým nepristúpia niečie dieťa.

Deťom by zakázala vstup do sekáča. Je to traumatický zážitok. Aj pre ich matky. Vie o čom hovorí. Vyrastala v krutom prostredí žien, čo sa snažia ušetriť. S mamou nikdy nebola prvá v rade. Malú Letíciu nosila na rukách, kým sa predierali dopredu.

Je zaujímavé, že práve tie šaty, ktoré vyzerajú ako poťah na kreslo z velurovaného zamatu, nosila nejaká cudzia pani do kostola. Presne také šaty urobia z každej postavy hranol. Nelichotivý geometrický tvar, ktorý vlastní Letícia. K tomu ešte upnuté legíny siahajúce pod kolená a staré okuliare s retiazkou ozdobenou akože diamantmi a môže ísť učiť na základnú školu. Celý sekáč vyzeral akoby vykradli šatník Letíciinej učiteľky z prvého stupňa.

Pred vchodom do úradu práce vidí kolegyne z ekonomického fajčiť. Leticia tiež niekedy fajčila. Vo filmoch videla ženy na balkóne s takými istými kruhmi pod očami a pleťou ako ona. Vyzerali tak krásne unavene. Špaky na zemi objaté ich rúžom sú oveľa viac zaujímavé ako Letícia, ktorá musí ľuďom v drahom oblečení voziacich sa v peknom aute, vybavovať novú prácu.

Kým si zamyká bicykel, cíti, že sa na ňu pozerajú dve ženy, ktoré si veľmi dobre uvedomujú, že majú vyšší plat. Aj tak sa nevedia maľovať. Myslia si, že hrubé vytetované obočie zakryje ich veľké čelá, a že si cez oranžový o dva odtiene tmavší make-up nikto nevšimne čierne chlpy na brade.

„Šetríme, Nováková? Šetríme?“

„Áno! Aby som mala na poriadne prekrytie šedín, keď zostarnem, pani Marta.“

Pravidlo o ženách závislých na cigaretách neplatí.

Leticia sa rozhodla, že bude sviňa. Vždy bola slušná, decentná, s pevným nízkym drdolom. Už nemá čo stratiť. Šéfka sa postará o to, aby Letícia prišla na úrad práce za iným účelom ako zarábať.

Letícia je vzorový príklad, ktorý rodičia používajú keď ich dieťa dostalo horšiu známku na vysvedčení. „To nevadí svet sa nezrúti. Poznala som dievča, ktoré malo vždy samé jednotky a dokonca aj vysokú školu a nič neznamená. Dokonca nemá ani rodinu.“

Rodičia z Letície vždy chceli mať šťastného človeka. V preklade lekárku. Aby sa o nich mal kto postarať, keď budú na vozíku.

Každú stredu jej telefonujú, aby zistili, ako sa má a aby sa posťažovali na celý svet. Ich telefonáty sa nepodobajú na rozhovor, skôr na monológ. Napriek tomu Leticia s nimi telefonuje rada. Odovzdávajú si mobil z ruky do ruky a pre istotu kričia rovno do mikrofónu, aby počula všetko, čo ich trápi aj keď nemá šancu to zmeniť. „Ja som bača starý,…“ chvíľu Letícii trvalo, než jej došlo, že otec naozaj čaká, aby to zaňho dopovedala.

„Ja som bača staryyý…“ „Nedožiješ do jari.“

Smutné je, že otec každú jar zomiera už viac ako dvadsať rokov. Hovoril jej to odkedy začala vnímať. Asi preto, aby ho ľutovala, že je starší ako ona. Letícia sa nedávno dostala do veku, kedy sa v jari zomiera. Už by mala mať deti, aby ju mal kto ľutovať a aby rodičia mali vnúčatá, ktoré by vyriešili všetky ich problémy.

Rodičia jej vždy volajú o hodinu skôr, aby sa uistili, že na nich nezabudla. Väčšinou to dopadne tak, že si ich Letícia dá na sluchadlá a počúva ako playlisty pesničiek, ktoré zaradila medzi obľúbené. Niektorú z nich radšej preskočí. Keď zastaví pred tetiným domom povie, že už musí končiť. To vyvolá dlhý zoznam pozdravov, ktoré má Letícia odovzdať.

Ako prvé zabudne pozdraviť tetu. Po práci ku nej chodí po zemiaky. Prinesie si len igelitku, že zoberie len trošku, na večeru, aby sa mohla vrátiť aj zajtra. Denne tam trávi približne dve hodiny. Ani nevie, o čom sa vlastne rozprávajú. Niekedy je to o práci, inokedy o rastlinách v záhrade alebo s rastlinami v záhrade.

Každý má tetu, ktorá celú rodinu zásobuje zľavami na Avon. Žije s babkou a má veľkú záhradu, kde pestuje všetko schopné fotosyntézy. Ženy z Letíciinej rodiny majú zvláštnu schopnosť rozprávať sa s rastlinami. Raz keď teta do hriadok presádzala ľadové šaláty, sľubovala im, že tento rok ich svine slizké neobžerú. Každej šalátovej hlávke popriala veľa šťastia hlasom, akým ľudia väčšinou rozprávajú na šteniatko. Leticia to skúšala tiež, ale jediné kvetiny ktoré jej čosi povedali, sú tie, ktoré hovoria „krásny piatoček prajem“ alebo „je streda, usmievať sa treba“ od babky, ktoré jej posiela týždenne na facebook o piatej ráno.

Letícia nikdy nezabudne zemiaky, to by babka nedopustila. Schmatne jej tašku z rúk a sype do nej zemiaky tak, aby ju nedokázala zauzliť. Nemá význam babke hovoriť, že Letícia tak veľa zemiakov nezje. S babkou a tetou sa chce len porozprávať, zemiaky sú len zámienka. Keby to vedeli, ponúkli by jej kávu, koláčik a zasvätili by ju do politického diania na Slovensku.

Dlho sa s nimi lúči aj keď vie, že príde aj zajtra. Ide dole kopcom. Bicykel tlačí vedľa seba a zemiaky pevne v náručí. Prišla na to, ako správne všetko držať, aby sa zemiaky ani ona nevysypali na zem. Aj tak spadla.

Má odreté kolená a uvoľnený drdol, z ktorého vyliezajú pramienky vlasov ako červy z jablka. Až teraz jej sako vyzerá ako zo sekáča. Plačúc od hanby ukladá zemiaky do peknej koženej kabelky. Nikto si ju nevšíma, cez slzy nikoho nevidí. Producenti jej filmu majú aspoň jednu zaujímavú scénu aj keď rovnako zúfalú ako všetky ostatné. Uhryznutím spodnej pery si zotrie posledný náznak rúžu z Avonu. Ešteže nebýva ďaleko.

Letícia sa vráti sa do svojho bytu. Je tu poriadok, málokedy tu svieti slnko a rastliny skapínajú. Má biele steny a stropy. Každý týždeň v stredu, každú jar čaká, kým sa premení na motýľa.

Letícia je obyčajne dokonalá a dokonale obyčajná. Má tetu avonlady, hysterického otca a babku, ktorá za všetkým hľadá politiku. Je biela ovca rodiny. Keby sa z Letície mal stať motýľ, tak by bola mlynárik kapustový.

Niko sa nikdy nesnažil podobať na Letíciu. Ani Letícia.

Cyril Turčáni, 18 rokov Súkromná stredná odborná škola Poprad

Žemľovka s jedom na potkany

Dnes je desiaty január. Prvý deň školy po vianočných prázdninách a ja už teraz rozmýšľam o tom, že len tak omylom skočím pod idúce auto. Nenastavila som si budík, aj keď som si bola istá, že som to spravila. Počas toho, ako som si ešte v polospánku nanášala špirálu, som si ňou pichla do oka. Neviem sa dočkať tých divných pohľadov, ktoré na mňa budú hádzať spolužiačky, keď sa do triedy dovalím po zvonení a ešte aj s uslzeným okom.

Školu nemám od domu ďaleko, ale ani krátka cesta sa neobišla bez trapasov. Asi desať minút od domu, na ulici kde sídli moja škola, ma hnusnou hnedou čľapkanicou ošpliechalo auto. K špirálou pichnutému oku sa prirátali aj mokré, teraz hnedé, nohavice. Okrem toho ma vytrúbilo niekoľko áut, keď som sa snažila už na červenú prebehnúť cez cestu.

Školská budova sa črtá na konci ulice, radšej pohnem do kroku, nech stihnem aspoň koniec prvej hodiny. O nič z učiva neprídem, má byť nejaká triednická. Moja triedna je poriadna sekera. Prvé miesto za najhoršiu žiačku u nej s prehľadom vyhrávam ja. Od prvého ročníka má so mnou problém. Nepozdáva sa jej moje oblečenie, podľa nej sa môže čierna nosiť jedine na pohreb. Jej ezoterické blúzky, ktoré pripomínajú kŕdeľ kolibríkov, sú jasným príkladom toho, čo je podľa v nej v móde.

Známky nemám najhoršie, no rozhodne sa nie je čím chváliť. Kým neprepadám, neriešim ich. To je moje motto a riadenie sa ním zatiaľ funguje. Niektoré predmety sú zaujímavé, no žiaľ, iba zaujímavé. Nemám žiadneho obľúbenca, lebo na gymnáziu sa nedá obľúbiť ani jeden predmet. Na gymploch sú predmety len nudné, hrozné alebo zaujímavé. K tým, čo sú podľa mňa momentálne zaujímavé, patrí len fyzika. Síce ju učí otrasný učiteľ, no musím sa priznať, že niektoré hodiny ma dokonca bavia. Fyzika je aj jediný predmet, ktorý mi ako tak ide. Nikto by to na mňa nepovedal, predsa len som šedá myš so svojským štýlom obliekania a tmavým rúžom na perách, no fyzika je moja parketa.

V deň, keď som jediná dostala dobrú známku z testu, sa všetci o mňa začali na chvíľu zaujímať. Je mi jasné, že to bolo len kvôli tomu, aby som ich všetko naučila, no musím sa priznať, že som si to naozaj užívala. Také veci sa nedejú často.

Sneh zo školského pozemku odpratáva školník a ja sa nenápadne prešmyknem cez vrátnicu. Na školských chodbách nikto nie je, takže sa potichu prezujem a kráčam k triede, kde by sa mala byť naša hodina. Otvorím dvere na učebni číslo dvadsaťšesť a onemiem. Tu fakt nemám byť. Môj fyzikár stojí pri tabuli a v náručí drží nejaké dievča. Obaja sa obzrú a ja spoznám babu z tretieho ročníka. Je to triedna premiantka, ktorá sa chváli svojimi podozrivo dobrými známkami. Má rozmazaný rúž a môjmu pohľadu neujde, že nejaká jeho časť skončila na perách učiteľa fyziky.

Už-už obidvaja otvárajú ústa, no ja ako s vrtuľou v zadku zabuchnem dvere a utekám z tej pekelnej chodby. Aby toho nebolo málo, cestou vrazím do školníka, ktorý sa s lopatou vracia zvonku. Na čiapke má ešte vždy chuchvalce snehu, ktoré mu počas chôdze opadávajú.

„Prepáčte,“ zahlásim a bežím ďalej.

Zastanem skoro až na druhom konci školy a otváram Messenger.

Zmena! Na prvej hodine sa stretneme v učebni číslo 15.

S nechuťou pozerám na otvorený čet. Triedna si vie dať na čas a správu poslala päť minút pred začatím prvej hodiny. Keby som si počas cesty nechala zapnuté dáta, všimla by som si prichádzajúcu správu a nemusela som sa dostať do ďalšej trápnej situácie. Je mi vonkoncom jedno, čo vyvádza môj fyzikár, pokojne nech s tou tretiačkou robí čo chce, no už nikdy sa na neho nebudem môcť pozerať rovnako, ako predtým. Je otázkou času, kedy si ma odchytí a bude chcieť svoje správanie vysvetliť.

V momente, keď vypnem mobil, zazvoní zvonček ohlasujúci koniec prvej hodiny. Z tried vybehnú študenti ponáhľajúci sa na ďalšie vyučovanie. Ani som si nevšimla, že som dobehla k pätnástke. Okolo mňa prechádzajú moji spolužiaci a za nimi triedna v batikovanej blúzke s veľkým slonom na bruchu.

„Etela. Kde ste boli prvú hodinu?“ zahlási podráždene. Asi nie som jediná, kto ju dnes už stihol vytočiť.

„Dobré ráno. Prepáčte pani učiteľka, ale bola zápcha a meškal mi autobus,“ zaklamem.

„Hlavne, že ste namaľovaná. No nič, čo mám s vami robiť. Ale budem to musieť zapísať ako neospravedlnenú hodinu. S tým dúfam rátate. A okamžite bežte na ďalšiu hodinu. Menil sa rozvrh – máte ju s pánom Dubovským.“

Skoro odpadnem, no iba kývnem hlavou, obrátim sa a vykročím opačným smerom ako triedna. Pán Dubovský, známy aj ako „Pán D“, učí fyziku. Áno je to ten „Pán D“, ktorého som pred chvíľou prichytila v jeho učebni so študentkou.

Kým kráčam k učebni dvadsaťšesť, zomieram. Pred očami sa mi stále dokola premieľa obraz Dubovského s tou babou. Čo ak mi bude chcieť niečo vysvetľovať? Čo mu asi poviem? Ako sa zachovám? Mala by som si pohnúť, lebo chodba sa postupne vyprázdňuje, všetci zaliezajú do tried a o chvíľu zvoní.

Vojdem do učebne, všetci sú už usadení, učiteľ tu chvalabohu ešte nie je. Sadnem si na jediné voľné miesto – samozrejme, hneď v prvom rade pri okne. Ďakujem vám spolužiaci za miesto priamo pri katedre. Pomoc! Ak prežijem túto hodinu, tak potom už všetko. Videla som učiteľa so študentkou, ktorá ešte podľa Instagramu nie je plnoletá. Narodeniny má až niekedy na jar. Bozkávali sa a ja som bola pri tom. Prečo sa aspoň nezamkli? Za toto môžu zamknúť jeho! Za mreže…

So zvonením do triedy vkĺzne Pán D. Očami prebehne triedu, na mne zostane pohľadom najdlhšie. Všetci sa postavíme, ja popri tom v sebe zvádzam boj s osemdesiatym piatym infarktom tohto dňa. A to nie je ani deväť hodín ráno.

Posadíme sa. Učiteľ nás pozdraví a začne rozprávať o plánoch a tom, na čo sa máme pripraviť najbližší polrok. Nepočúvam ho. Modlím sa, aby už hodina konečne skončila a ja som z tejto poškvrnenej triedy mohla vypadnúť.

Zvonček príde ako na zavolanie. Nechápem, že hodina prešla tak rýchlo, no som tomu vďačná. Zdvíham sa zo stoličky s ostatnými spolužiakmi a utekám von z triedy. V tom momente začujem svoje meno a moje srdce robí break-dance. A podotýkam, že nie dobrý. Skôr taký, pri ktorom si zlomíte obidve zápästia a jednu nohu. Možno aj vykrútite krk.

Hlas patrí Dubovskému. Kto už by len odo mňa niečo potreboval, ak nie on.

„Vy ostaňte v triede,“ zahlási.

Počká, kým všetci odídu z triedy a počas toho ma uprene prebodáva pohľadom. Či je skôr vystrašený? Alebo to iba ja by som na jeho mieste bola?

„Prosím, zatvorte dvere a podíďte bližšie.“

Urobím, ako povie. Neustále uhýbam pohľadom, zakrývam stres a trasiem sa. Pán D vyzerá strašidelne.

„Keď ste sem predtým bez zaklopania vtrhli, videli ste niečo…,“ rozpráva trošku kostrbato. Je vari aj on v strese?

„…skrátka bolo to jedno veľké nedorozumenie,“ dokončí a ja sa snažím pôsobiť normálne. Nedorozumenie? To, že sa bozkáva v škole alebo to, že bozkáva študentku? Aj tak však odvetím, že rozumiem a otočím sa na odchod.

„Ešte som neskončil,“ dodá.

Otočím sa a pozerám naňho. Vstane zo stoličky a do ruky zoberie špongiu. Začne zotierať nejaké hieroglyfy z tabule a pritom sa pozerá na mňa.

„Aj keď to bolo nedorozumenie,“ slovo nedorozumenie povie o čosi hlasnejšie, „odporúčam vám si to nechať pre seba, ak si chcete ponechať dobré známky aspoň z jedného predmetu. Ak by ste čokoľvek povedali, nikto vám aj tak neuverí.“

Moje vnútornosti sa práve zmotali do námorníckeho uzla. Myslí to vážne? Nemám v pláne to nikomu povedať, no on sa mi ide vyhrážať? Snáď si robí srandu. Kývnem na to hlavou a vybehnem z učebne. Pána Dubovského som nemala v láske, no nebol to úplne najhorší učiteľ. Mal autoritu, veľa žiakov sa ho bálo. No napríklad meškanie na jeho hodiny mu bolo ukradnuté, keďže bol toho názoru, že to my prichádzame o učivo. Preto to nikdy neoznamoval triednej ani nezapisoval na Edupage. Bolo mu to jedno, a preto ho malo veľa žiakov rado. Ja som ho rešpektovala, no toto ho v mojom ponímaní pochovalo niekde k jadru Zeme. Nikdy by som nebola povedala, že pod kožou je taký slizký had. A že mi nikto neuverí? V tom jedinom má asi pravdu. Aj tak si všetci myslia, že si iba vymýšľam…

Je dlhšia prestávka, takže stíham pozrieť mobil. Píše mi mama, ktorá je nespokojná s neospravedlnenou hodinou. Rýchlo jej odpíšem, že ma to mrzí a myslím to úprimne. Keby som nezaspala, nedostala by som sa do takejto divnej situácie. Nepichla by som si do oka špirálou, nedostala by som strelu snehovou čľapkanicou a neprichytila by som učiteľa bozkávajúceho sa so študentkou. Nemala by som neospravedlnenú hodinu, ktorá je krokom bližšie k prepadnutiu. Dnešok si zaslúži regulárnu anticenu. Dnešok je katastrofálny a ja sa chcem zakopať pod zem. Dnešok je ako žemľovka s jedom na potkany. Každé jeho sústo ma postupne zabíja.

Ivan Barnoky, 45 rokov Dunajská Streda

1. kategória – poézia

 

 

 

Z rozprávky do rozprávky

srdce bije na poplach

hore sa! z hory! horí!

posledná zápalka mladosti…

a čo ďalej? nalej!

naostatok tri groše

do vyschnutej studne lásky

(sa) nehodím

som šípková ruženka

zaspal som zastávku

už nemám pre koho vystúpiť

zo seba

ale za jediný bozk

od princeznej žabe

odskáčem si to znovu

cez všetky prekážky

buď nabrúsená

a zotni mi všetky hlavy

draka pochybností

že rozprávka nemusí

mať svoj zvonec

Iba ak ma pamäť klame

sedím si v kútiku

duše ako prikovaný

ani ma nehne

myslieť na budúcnosť

alebo na teba

tu a teraz

nemám čas

ani on mňa

mám sa sám

v hrsti

vypúšťam si ťa z hlavy

už ju nestratím

ani pôdu pod nohami

iba ak…

ak ma pamäť klame

všetko je len lož

čo má dlhé sexi nohy

Epitaf na dlani

nič si nevyčítam

z dlane

poblúdil som na celej čiare

života

Beznádejne

s hlavou v oblakoch

si nevidím ďalej od nosa

a zrak ma sklame

aj keď ju strkám do piesku

zahmlievaš sa mi pred očami

ako zvrátená závrať

sa mi vraciaš nezvratne

v útržkoch snov

poľahky sa celkom zrútim

do priepasti medzi nami

na jej dne som na dne

bez slov a beznádejne

Osobná syntax

zmyselné nezmyselnosti

sú zamlčané

ako bezpredmetný podmet

bez zhodného prívlastku

niet mu koho prisúdiť

odsúdi sa sám

ako príslovkové určenie

nedostupného miesta

pod doplnkovou sukňou

prisudzovací sklad

sa nikomu nepodriadi

len ma nadobro odradí

od priraďovania

nepodstatných mien

k osobným z(á)menám

Gabriela Čellárová, 47 rokov Chyžné

Pod obrazom

 

Noc sa práve opila.

Je spitá ako dúha.

Plná farieb.

Rozbila čaše

a úlomkov je plná obloha.

Noc je spitá

pod obraz,

ktorý mi visí na stene,

keď zaspávam.

Počujem jej spev.

Aj tanec noci cítim.

Je zhúlená…

a smeje sa…,

všetkým čiernym dňom,

mojim snom,

naivným príbehom,

keď zaspávam.

Je spitá a zhúlená

pod mojim obrazom.

Ona

 

Dozrela.

Uvädla.

Listy už opadli.

Lúka je skosená.

Prišiel mráz.

Brázdy sú hlboké,

sú stopami prác,

trápení

a nesplnených snov.

Dozrela.

Nie ako víno.

Uvädla s dlaňami

na očiach

a s potôčikmi sĺz.

Bez tône listov lásky.

Tie odvial vietor v diaľ.

Len brázdy ostali.

Po jeseni
prichádza mráz.

Rozchod

 

Niečo sa stalo.

Len tak,

v zlomku sekundy.

Nespadlo nebo,

ale zastal svet

a hodinky zmenili smer.

Mesiac sa usmial.

Slnko zabudlo vstať.

Otvorila som oči

a svet bol naopak.

Len tak…,

v zlomku sekundy.

Čas minulý

 

Nie je to o tebe,

tomu ver.

Ak otočím v zámke kľúč,

zmením aj smer

myšlienok budúcich.

Nie je to o tebe.

Ty si muž.

Nie si jediný

ako môj rúž.

Si chvíľkou len,

aj keď nádhernou.

Si menom

v čase minulom.

Si…

….bol…

…môj…

Nie je to o tebe.

Bol si len vtedy.

Si spomienkou.

Otočím kľúč a urobím cvak.

Dievčatko s jahôdkami

 

Dievčatko sedelo

a plakalo.

Rozsypalo košík

s jahôdkami lásky.

Všetky sa kotúľali

do sveta.

Bola to nádhera.

Len ono plakalo.

Tisíce jahôd

a jemu nič neostalo.

Len oči pre plač

a čarovná cesta bez konca.

Tak sa to končí…,

bez zvonca.

Barbora Kreysová, 35 rokov Praha – Holešovice (ČR)

Lejak

prvýkrát na mňa zapršalo

veľký dáždnik sa sklonil na stranu

kvapky kvapli kvetom na hlavu

do topánok k nohám

zurčala mi voda

mala som mokré ruky

od dažďa a teba

hore schodmi

do hniezda pod strechou

lekno si ľahlo na hladinu

a uvoľnilo korene

rozprestrela som na teba prsty

ako vo voňavom prstí ískam

ti vo vlasoch

výska za nami vietor

že nestíha tak rýchlo lietať

blýska sa

a každým bleskom bližší

sme si

visím s tebou nevinne pod stenou

ťaháme za povrázky

sladko a neveriacky blikám

oči na čerešňových stopkách

z hladnej lásky sme sýti

na chvíľu

kým ľahne vietor nad nami

a prekope sa k nám svet

Engoba

si moja

som tvoja

engoba

tvoja nová podoba

kto sa komu poddá

kto podá ruku

a oddá sa

na entú

akou farbou sa oblečieme

čo v nás teplo vypáli

už v diali červenie obzor

aký vzor otlačíme

na tváre ranené ránom

vnútri sme bahno

blažené bahno

hodné lásky

ba hej

Kruh v piesku

tam kde stojím

nakreslený už dávno

nemám byť nikde inde

len tu

nemám byť nejak inak

len takto

nemám byť nikým iným

len sebou

nemám hľadať nič iné

len seba

nemám

nepotrebujem

nechcem

a čo keď stále chcem

učím sa chodiť naboso

s malou vrstvou

hviezdneho prachu

na chodidlách a v jazvách

stále sa

bránim

uveriť

že som

len otvor v píšťalke

čo na nej hrá vesmír

Kone

prišli ku mne späť

splašené kone

prišli ku mne spať

spýtať sa či mám pre ne

miesto

nenápadne sa ku mne pridať

než padne noc nech sme pohromade

hromy už hrozia

pritisnime sa bližšie

a pevne stojme

splašené kone

potichu

len nozdry sa drobne trasú

keď sa z nich parí dych

vždy budem mať pre vás

miesto

ste vo mne

moje splašené kone

moje ťažné kone

moje divoké

a moje výstavné

sme jedno

Učiť sa lúčiť

to čo máme

budeme mať už len krátko

vratko sa nám sedí na stoličkách

aj na zemi

sľubujeme si

že si zostaneme blízki

aj keď nám odídu trysky z motorov

keď medzi naše cesty prehodia

výhybku

keď hviezdy v noci budú svietiť

na spomienky

mihotavé plamienky

v hlave a kdesi hlboko

krvavé

plné kradmej vášne

v korienkoch vlasov cítim

cválajúcu jar

nástojčivo a clivo sa dívam

na hnednúcu zem a topiace sa snehy

žijem z nehy

čo si mi zložil k nohám

 

 

 

 

 

 

Mária Polomská, 41 rokov Lipany

 

 

Keď sa mama modlí

Nechcela ešte zhasnúť lampu,

kým z duše sama v tichu

poprosí, ako každý večer

za deti, ktoré dávno zaspali.

Tak veľa lásky je v maminom dychu,

keď sa modlí za nás

a každé jedno slovo

necháva plynúť celkom pomaly.

Keď sa mama modlí,

my o tom ani nevieme.

Počúva srdcom, čo jej dnes

pošepkal do tmy Boh.

Spojené dlane ľahšie zo zeme

podvihnú blízko k nebu

prosbu, čo pevne spája

Boha a mamu, obidvoch.

Nech prší

Ešte sa bude chvíľu pozerať

na mraky v plnej kráse.

Veď o pár minút zmiznú za kopcom,

tak ako sen o tanci v daždi.

Keby ju dnes tak pevne držal v páse

a tancoval iba s ňou.

Prosím, nech prší, odteraz a navždy.

Ešte sa bude chvíľu pozerať

na okná, spoza záclony.

Veď o pár minút slnko vysuší

slzy na brehoch rieky.

Potichu ešte jednu tajne vyroní.

Aj ona túži tancovať,

keď prší, nebyť dnes sama, s niekým.

Lukáš Vyšný, 40 rokov Kežmarok

Prípad stratenej Pam

Niekam sa stratila

Žena do slnka aj do dažďa

Celkom obyčajná a zároveň

Nie ako každá

Niekam zmizla

Bez indícii bez stopy

Aj keď som ju poznal

Ťažko ju pochopím

Jej plagáty vietor

Presúva mestom tam

Kam miznú tajomstvá

Tých všetkých veľkých dám

Vraj ju raz videli

Na Ostrove slobody

Tam odkiaľ nedá sa

Človek len tak vyhodiť

Niekam sa stratila

Tá známa neznámych

Tá čo už nie je tu

A stále je pred nami

Horúca ako sneh

Studenšia než láva

Večnosť čo nespala

Tak teraz dospáva

Prípad stratenej Pam

Aj Holmesa privial až sem

Kto o nej vie, nech ihneď volá

Bez zjavných dôkazov viem

Nikdy už nenájdem Pam

Aj keď viem, že taká baba tu raz bola

Šialene smutná princezná

S mejkapom smútku

Kráča plnou ulicou

S klaunovským úsmevom

A nálepkou cudzincov

S vtieravým pocitom

Že žije vo filme

A že kasting jej života

Stále je proti nej

So slzou čo vyschne

Skôr než prejde očami

S pocitom, že pred šťastím

Musí sa zachrániť

Stojí nad priepasťou

Vlastného pokoja

Túžiac po dotykoch

Ktoré už nebolia

Šialene je smutná

Tá smutná princezná

Každý to o nej vie

Len sebe to neprizná

Ukradli ti úsmev?

Ukradli ti úsmev? Tak tým sa vôbec netráp

Zbierka emócií je aj tak dosť pestrá

Keby ti tak vzali trocha z toho žiaľu

Hneď by si sa dala do veselého cvalu

A keby v tebe hľadali, tak nenájdu závisť

Vieš tej oni nemajú, nemajú nikdy nazvyš

Naopak ty dopraješ každému, čo mu patrí

Smädným v púšti chladný dážď a mrznúcim vatry

Vždy keď ale pocítiš náhly záchvat pýchy

Avatara skromnosti v sebe načas prichýľ

Ako vidíš nie je ľahké, nebyť zlá či nebyť zlý

Keď sa hlavy hladných príšer vynárajú z rannej hmly

Keď ti cesty samé kladú popod nohy prekážky

Či sa suchá márnych sľubov zrazu menia na zrážky

Ukradli ti úsmev? Časom získaš nový

A keď sa raz minie tiež, dáš ho do úschovy

Ulice plné radosti

Ulice plné radosti

Z letného šialenstva

A ja sedím na stoličke

Pod ktorou sa hýbe podlaha

Počuť len krik, ktorý je ničí

Smiech, ktorý nepatrí žiadnej tvári

A hudbu farbistú ako čiernobiely obraz

Piatkový koncert podmorských múz

Kamenné múry pripomínajúce mach

Dopíjaš posledný pohár

Nového vzduchu

Ktorý ti rozšíri pľúca aj obzory

Kým osoby bez tieňov

Rozdávajú zajtrajšie slnká

Hráš karty, ktoré ti dnes neprajú

Vonku sa láska schováva za kovový kôš a tvári sa, že nepatrí do starého železa

A ty len pozeráš, ako ti to všetko

Dáva krásny súlad vo svete bez súladov

Utečenci

V bombovom šialenstve

Strácajú životy

S pocitmi, ktoré

Nemožno odfotiť

Nite ich priateľstiev

Tanky dnes trhajú

Tak s malou nádejou

Utečú k Dunaju

Zbalia si domovy

Do malých batohov

To preto, že niektorí

Hrajú sa na bohov

Z ich spomienok je popol

A zo snov ruiny

Z túžby žiť bez strachu

Kdekto ich obviní

Dnes ich len vnímame

A zajtra už sme nimi

Načo mrhať slovami

Keď potrebné sú činy

Jana Žišková, 29 rokov Ivanka pri Nitre

 

Blue(s)

Zabudnutá Petriho miska
žiari namodro
Kto (s)kultivuje ľudstvo?
Stvoriteľ si už vytriasa piesok
z plážových žabiek
Nastal čas na nepríjemné otázky
sme len hnus na dne
alebo nečakaný zázrak?
Svet nutne potrebuje penicilín

ČESKOSLOVENSKÝ HERBÁŘ

 

Sťažuje sa pampeliška púpave,

keď si večer prekvitajú na tráve:

Víš zaiste moje drahá sestřičko,

mám teď krizi osobnosti máličko.

Stavila bych všechen nektář v kalíšku,

že se vůbec nepodobám na lišku.

O moc lepší než krást hloupé slepice,

je dát bacha na hladové zajíce.

Veru, veru, pritakáva púpava,

ja sa zase nepodobám na páva.

S tým vtákom fakt čosi nie je v poriadku,

veď má oči dokonca aj na zadku.

Bacha si však dávam hlavne na deti,

rady skáču z trucu šípky do kvetín.

Najhoršie je keď ti len tak z rozmaru

jedným dychom zničia peknú trvalú!

Tuším, že sem přišla na to, v čem je trik,

úlohu tu sehrál zlitej botanik!

Všechnu sílu svého mdlého rozumu

místo herbáře vlil vědec do rumu.

Hned na to chtěl porozumět bylinkám.

Já ty zeleň milující typy znám!

Púpava sa na chvíľočku zamyslí,

trepeme tu vážne samé nezmysly…

Príprava pre osnovu

Má, akosi nečakane, vlasy snežienkovej farby

V tej najtuhšej zime spriada pri kolíske

vysušené bylinky spod vankúša

bolo ich presne deväť

Pointa sa jej síce kúsok stratila

no ešte stále voňajú za slnkom a hrejú pod prstami

ako svätojánska vatra

Ak sa aj pichne do stvrdnutého bruška

kúsok krvi nevadí

Nie, teraz už nie.

Nezaspí, veď ťa musí strážiť

a ty sa prebudíš

ako taká snežienka

To druhé búšenie

S donáškou ticha mal pár skúseností,

no táto bola trochu iná.

Kuriér pre cenné ľudské maličkosti

mal spoznať ako páli vina.

Poplietol to kúsok, dosť na voľný pád.

Chytil zvyk ihneď všetko súdiť.

Zamieril do božských nálezov a strát

rovnako popletených ľudí.

Zaprášené srdcia vystavené v telách

počul búšiť z nečakaných miest.

Oľutoval neskôr keď mu bledla biela,

že sa citmi nechal slepo viesť.

Priložil si tlkot nežne k svojmu lícu,

svoje chyby splatil tvrdou menou.

Miesto srdca zobral anjel maternicu,

stratí perie, ráno bude ženou.

Usilovná ako včielka

Včelí vosk sa bez pardonu vyparil s poslednou kvapkou svetla

Nechal mi rozmazané ornamenty na sietnici a túžbu

po rozprávkach na dobrú noc

V tme mi do očí prerušovane bliká

už len krikľavý a neodbytný nápis na večierke

Príšerne unavená

snahou žiariť cez bolesť aj pre hlupákov

pritúlim svoje vyhorené srdce

ku včelej kráľovnej

Ticho mi bzučí uspávanku

1. kategória – próza

Stanislav Harant, 35 rokov Čadca

 

 

 

Krok do prázdna

                Stála na okraji rovnej strechy a tak ako už minimálne stokrát predtým pozerala do diaľky. Polovicu mesta mala pred sebou ako na dlani. Na úrovni svojich očí mala iba komín z bývalej fabriky na pálené tehly, zvyšok panelákov, domčekov, záhrad a ulíc bol pod ňou učupený v nočnej tme. Väčšina okien zívala temnotou, ľudia už dávno odfukovali spokojne pod perinami a svietilo sa iba kde tu.

                Nebo bolo úplne jasné, mesiac ešte nevyšiel a nechal tak vyniknúť nespočetné množstvo blikajúcich hviezd a súhvezdí. Veľký voz mala priamo nad hlavou, teraz na jeseň otočený ojom smerom nadol. Pozerala priamo naňho, ale slzy jej všetko rozmazali a svetlá zliali do jednej machule.

                Vietor zadul z celej sily a oprel sa do jej roztraseného tela akoby ju chcel zatlačiť naspäť do stredu strechy, kde sa nachádzali padajúce dvierka a pod nimi železný rebrík vedúci dole na dávno nepoužívané schodisko.

                Keď išla po ňom prvýkrát, držal ju za ruku Matúš a ona sa trochu bála. Celý čas ju musel uisťovať, že v tomto bývalom bytovom dome už dávno nikto nebýva a že teraz v noci ho určite nezačne nikto búrať. Napokon stáli hore spolu, držal ju zozadu okolo pása a vychutnával si jej nefalšovane užasnutý pohľad. Potom otvoril šampanské, odkiaľsi dokonca vylovil plechovku s jahodami a ona mala pocit, že je na tom najdokonalejšom rande na svete.

                To bolo pred takmer dvomi rokmi. Odvtedy tu chodievali minimálne raz za týždeň, vždy keď chceli byť spolu sami a utiecť pred všetkými problémami, ktoré tu hore za nimi vyliezť nedokázali.

                Až doteraz. Dnes všetky starosti, smútok, hnev aj sebaľútosť kráčali po schodoch spolu s ňou, nezastavil ich ani tenký rebrík, ani práchnivejúce padacie dvere. Na samom vrchu sa dokonca roztancovali a pomaly ju postrkovali smerom k okraju.

                Matúš sa s ňou rozišiel pred tromi mesiacmi a ani sa neunúval prísť osobne. Napísal jej správu na Instagrame ako poslednej chudere. Žiadne odôvodnenie, žiadne vyjadrenie ľútosti. Iba jej oznámil, že je koniec a nech ho už nekontaktuje. Včera ho stretla v obchodnom dome držiac sa za ruku s babou, o ktorej jej raz tvrdil, že je to jeho sesternica, keď na seba narazili pred kinom. Riadne vypuklé brucho pod tehotenskými šatami jej dalo odpovede na všetky nezodpovedané otázky. Zlomilo ju to.

                Ráno vstala normálne do práce, rodičom povedala, že večer pôjde na drink s kamarátkou a ničím nedala najavo, čo sa odohráva v jej vnútri. Po odpracovaní osemhodinovej zmeny v továrni na elektrosúčiastky sa zastavila v obchode a kúpila si fľašu vodky. S ňou vyšla hore na strechu, dala si dva malé dúšky a potom ju z celej sily hodila o chladný betón. Napokon padla na kolená, schúlila sa do prenatálnej polohy a nechala svoje slzy miešať sa s lacným alkoholom.

                Nepomohlo to.

                A tak tu teraz stála a chystala sa na svoju poslednú prechádzku.

                Peter zaváhal.

                Posteľ bola parádne vyhriata a predstava ako sa konečne poriadne vyspí ho za nič na svete nechcela opustiť. Lenže Pedro pri dverách, malý jazvečík s veľkými ušami opäť prednými labkami zaškriabal na dvere a prosebným zakňučaním dal jasne najavo, že ak ho pániček čím skôr nepustí von, teplota v izbe ešte stúpne v podobe mokrej mláčky na plávajúcej podlahe.

                Napokon odhrnul paplón a namosúrene si natiahol tepláky. Ako keby s ním večer pred spaním nebol v záhrade dvakrát! Po dlhej dobe mal dovolenku a prvé čo mal počas nej v pláne bolo aspoň trochu dohnať spánkový deficit. Príroda a močový mechúr jeho najlepšieho kamaráta boli však proti.

                Pri dverách zostal na chvíľu nerozhodne stáť. Mal na výber dve možnosti. Buď pustí Pedra iba tak pobehať po trávniku a o desať minút ho zavolá naspäť alebo pôjde von s ním a prejde sa hore dole po ulici. Bolo takmer pol druhej v noci a vôbec sa mu nechcelo obúvať. Započúval sa do ticha, či náhodou nezačuje dážď, zdalo sa však, že noc je úplne pokojná.

                Nazul si tenisky, z vešiaka zobral vôdzku a vyšiel von do tmy. Pes vystrelil ako raketa a prvý prúd moču vypustil na usmiatého záhradného trpaslíka pod mohutnou tujou. Potom viditeľne spokojnejší pricupital k majiteľovi a nechal sa zapnúť na vodítko. Petra striaslo od chladu a tak sa rýchlo pustil dole ulicou.

                Mesto bolo úplne ľudoprázdne, nestretol ani živú dušu a jediné zdroje zvuku boli jeho kroky súznejúce s ťapkaním psích labiek po asfalte. Na konci cesty sa už už chcel otočiť naspäť smerom k domu, zaujala ho však budova starej opustenej bytovky, ktorá už tri roky po vysťahovaní stále čakala na svoju demoláciu. Zdá sa mu to, alebo na okraji strechy vidí postavu?

                Aj Pedro akoby niečo vycítil, zavrtel chvostom a potiahol ho k budove. Petrovi prešiel po chrbte mráz. Čo ak vidí ducha?

                Zvedavosť však nakoniec zvíťazila a spravil zopár krokov smerom k tajomnému strašidlu. Zaostril zrak a teraz jasne videl, že na streche stojí žena, možno ešte dievča. Nesnažil sa ani priveľmi premýšľať, akosi automaticky prešiel až k vytrhnutým vchodovým dverám a psa uviazal o zábradlie. Ten zrejme vytušil vážnosť celej situácie a bez náznaku akéhokoľvek protestu si poslušne ľahol.

                Vstúpil dnu a ihneď ho ovalil závan dlho nevetraných priestorov a vlhkých opadávajúcich omietok. Na mobile si zapol baterku a pustil sa stúpať hore schodmi. Pod podrážkami mu škrípala suť, kdesi počul hlasno kvapkať vodu.

                Na piatom poschodí schody končili, v pravom rohu bol do steny zasadený požiarny rebrík. Dvere nad ním boli otvorené, zreteľne videl cez štvorcový otvor jasnú nočnú oblohu.

                Mobil strčil do vrecka a vyliezol hore.

                Opatrne, aby spôsobil čo najmenší hluk prekročil poslednú priečku a stúpil na strechu. Postava bola stále na kraji, dlhé rozpustené vlasy sa jej vo vetre neposlušne vlnili. Pomaličky sa pohol k nej.

                Keď bol od nej asi tri kroky, dievča sa otočilo.

                Bola mladá, určite nemala viac ako dvadsaťpäť. Triasla sa oblečená iba v tenkej mikine, šminky jej slzy rozmazali po celej tvári.

                ,,Nechoď sem!“ šepla takmer nečujne, no rozhodne.

                ,, V pohode,“ ruky vystrel v obrannom geste pred seba. ,, Len, prosím ťa, ustúp od toho okraja!“

                ,,Prečo?“ položila zákernú otázku.

                ,,Pretože skočiť nechceš“ usmial sa a mimovoľne si spomenul na scénu z filmu Titanic.

                ,,Chcem!“ vzlykla, ale zrazu ani nevedel ako ju držal v náručí a celý obsah jej slzných kanálikov sa lial na jeho tenkú jesennú bundu. Držal ju dlho.

Keď sa prestala triasť, jemne ju odstrčil, chytil ju za ruku a postrčil smerom k rebríku.

                Neprotestovala.

                Spolu zišli dole a pohľad na ušatú guľu vrtiacu chvostom ju konečne priviedol na iné myšlienky.

                Po meste chodili celý zvyšok noci. Najskôr dlho rozprával on, potom sa otvorila ona a keď vypustila zo seba prvé vety, všetky krivdy, ktoré dovtedy cítila začali strácať na intenzite. Uľavilo sa jej.

                Východ slnka ich zastihol na kopci necelý kilometer za malým mestom, v ktorom sa obaja narodili a celý život žili bez toho, že by o sebe vôbec čo i len tušili. Objímal ju okolo ramien ešte aj keď sa žltá guľa začala vynárať spoza horizontu a zohrievať zem, aj dve zmrznuté postavy, ktorým tejto noci začal úplne nový život.

                Tak sa to mohlo stať.

                Peter zaváhal.

                Posteľ bola parádne vyhriata a hoci sa jeho neposlušný jazvečík škriabaním aj kňučaním dožadoval vypustenia z izby, jemu sa vôbec nechcelo.

                Mal na výber z dvoch možností. Buď ho len tak pustí do záhrady a o desať minút ho zavolá naspäť alebo pôjde von s ním a prejde sa hore dole po ulici.

                Zvíťazila pohodlnosť. Veď bol s ním večer dvakrát a ráno pôjdu na dlhú prechádzku do lesa. Otvoril dvere, pes vystrelil ako raketa a prúd moču nasmeroval priamo na záhradného trpaslíka.

                Peter privrel dvere, sadol si na posteľ a chvíľu len tak bezcieľne surfoval po internete. Po chvíli mobil odložil, hlasno zívol, otvoril dvere dokorán a tichým zahvízdaním privolal domáceho miláčika naspäť dovnútra. Ten poslušne pricupital, ľahol si do svojho pelechu a pozoroval ako sa jeho pániček opäť konečne prikrýva.

                Stála na okraji rovnej strechy a neutíchajúci vietor jej už dávno tvár zmáčanú slzami vysušil. Pozerala do diaľky, oveľa ďalej než dokáže človek v dobrom duševnom rozpoložení dovidieť.

                Hviezdy nad jej hlavou stále rovnako svietili, ničím nedali vo svojej chladnej ľahostajnosti najavo, že im na nej aspoň trochu záleží. Smutne zvesila plecia a poslednýkrát pozrela na svoje rodné mestečko. Nočné ticho preťalo zapískanie a zazdalo sa jej, že v jednej zo záhrad dole pod ňou videla prebehnúť psa.

                Spomenula si na časy, keď ako malé dievčatko trávila prázdniny u babky, ktorá mala tiež psíka a často s ním chodila na prechádzky.

                Predstavila si, že s ním stojí na okraji lúky plnej kvetov a môže sa rozbehnúť ktorýmkoľvek smerom bude len chcieť. Tvárou jej preblysol úsmev.

                Vykročila.

Lukáš Mano, 31 rokov Bretejovce

Nevlastná

Jediná vec v živote, ktorú mala dokonale premyslenú, bola smrť. Nežartujem. Od prvej spomienky na ňu si pamätal, že hovorila o svojich plánoch s podmienkou. Keď sa dožijem, keď sa dožijeme…

Nezáležalo na tom, o aký vzdialený či významný plán šlo. Či hovorila o zajtrajšej ceste do obchodu, alebo kúpeľnom pobyte, ktorý mala absolvovať v Tatrách, pretože trpela astmou. Bez týchto slov si ani neľahla. Šepkala ich ako modlitbu. Aspoň raz za deň. Až si na tú nevinnú modlitbičku spolu s celou rodinou zvykol.

Hrobové miesto si kúpila krátko po tom, čo sa dožila dôchodku. Platila za jeho prenájom. Vždy vopred a svedomito, akoby šlo o investičné sporenie. Všetky miesta naokolo už mali svojich nájomníkov, ale to jej zostávalo prázdne. Pravidelne ho čistila a starala sa oň. Smiali sa na tom.

Nechala si vyrobiť náhrobný kameň so svojím menom a dátumom narodenia. Stačilo už len dopísať ten druhý dátum. Ale pretože zázračná formulka nestrácala na sile, náhrobný kameň vyšiel z módy. A tak si nechala vytesať nový – tmavý, lesklý s ornamentálnym krížom. Fotografiu si naň nedala. Kamenár povedal, že dnes sa to už takto nerobí. A vraj smrť nepodlieha trendom…

Nikdy nevypila ani kvapku alkoholu. Napriek tomu jej ho rodina pri rôznych príležitostiach pravidelne darúvala. Všetky inkasované fľaše si starostlivo uchovávala, aby sa otvorili pri výnimočnej udalosti. Iste tušíte, akej.

Hovorili si, že o tomto dni sa jej musí aj snívať. Na druhej strane, kto si ho už aspoň raz nepredstavoval. Vyzeralo to tak, že sa naň dokonca teší. Všetci sa na tom smiali, pretože podľa počtu odložených digestív mohli absolvovať aj tri kary.

Mala svoje záujmy. Pravidelne počúvala rádio. Neustále zdôrazňovala, že za komunistov bolo lepšie. Experimentovala v kuchyni. Naučila sa piecť pizzu a variť špagety s morca-dellou, pretože vnukom veľmi chutili. Dedovi cestoviny radšej vždy rozpolila, aby sa, chudák, nezadusil. Mala rada rozprávky a mala zmysel pre humor. Keď manžel večer vyhlásil, že vezme vnukov na huby, uzemnila ho, že pôjde na kozáre iba ak, tak do vlastného nosa. Veľa času trávila v záhrade. V jej riadkoch by ste nenašli ani stopu po burine, medvedíkov zabíjala hodiny, mala na to špeciálne dreváky. O využití pôdy na rekreačné účely nechcela ani počuť. Iba pred chatkou nechala voľné miesto na terasu s lavičkami, ktorú však namiesto strechy prekryla popínavým viničom. Nič nevyšlo nazmar. Pri vstupe do záhrady vysadila zopár ruží. Boli červené a mali potenciál.

Keď jej zvýšil čas, cestou domov sa zastavovala na cintoríne. Obzerala si svoje miesto, prechádzala sa pomedzi pomníky. Dívala sa na dátumy ľudí, ktorí odišli. Niektorí to zabalili v zrelom veku, iní sa nedožili ani zlomeného srdca. Významní muži si pred meno nechali vytesať tituly. Náhrobky boli rôzne. Žulové, gýčové, majestátne aj celkom jednoduché. Tie najchudobnejšie zdobil iba drevený kríž a sotvakedy pri nich horela svieca. Presne tak nechcela skončiť. Veď aj mŕtvy má mať svoju večnú dôstojnosť.

Najmä, keď je jasné, že žiaden očistec neexistuje. Je len nebo, peklo a cintorín. To posvätné miesto, ktoré prepája život so smrťou. Je tu pre nás každý deň, otvorené nonstop. Pre nájomníkov aj návštevníkov. Pojme všetkých – deti, ženy, mužov. Prichýli bezdomovcov, vojakov. Objíme rehoľníkov, násilníkov, alkoholikov, akademikov. Pripomína armádu. Zoradené šíky pomníkov, ktoré už nik neposiela do boja, do práce, do školy, do obchodu. Nadčasový, večný. Trpezlivý aj nedočkavý. Výstižný ako reklamný pútač. Ponúka iba jedinú istotu. Istotu.

Každé ročné obdobie malo na cintoríne svoje čaro, ale najradšej to tu mala v jeseni. Možno preto, že sa narodila v októbri. Nik z jej blízkych nepoznal jeho krásu. Nevnímali, aký pokoj srší z tohto zázračného miesta. Nik z nich netušil o stáde sŕn, ktoré tu žilo a ladne pobehovalo pomedzi hroby. Doma o nich radšej nehovorila, pretože by hneď vyzvedali, odkiaľ o nich vie. Jej blízkym by sa ťažko vysvetľovalo, že voľné chvíle trávi na cintoríne. Ale možno je takých ľudí viac, nemám pravdu?

Druhá vec, ktorá ju definovala, boli peniaze. Ale tá definuje nás všetkých. Len iným spôsobom, samozrejme. Ten jej spočíval v šetrení. Odložiť si dokázala z mála. Keď ju počas kúpeľného pobytu volali hostky na kávu a koláčik do miestnej cukrárne, radšej sa šla poprechádzať po tatranských chodníkoch, len aby nemusela míňať za sladké pokušenia, ktoré považovala za nepotrebné sprostosti. Splatila bežné výdavky, obdarúvala tiež rodinu. Niekedy verejne, s pompou – tak, aby to každý videl. Inokedy si bankovky nechávala v podprsenke a dala ich vnukom pri dverách vo chvíli, keď sa manžel nepozeral. Vždy si pri tom priložila ukazovák na ústa a dôrazne vyšpúlila oči. Ako rozdávala peniaze, rozdávala aj lásku, sladkosti a čas. Všetkým rovnakým dielom, fifty-fifty.

Záhadou ostávalo jej detstvo. Spomínala, že bolo ťažké a že teraz si žije ako kráľovná v porovnaní s tým, čo zažila. Mama odišla, keď bola ešte malá. Macocha sa o ňu zaujímala iba vtedy, keď ju chcela potrestať, zapratať do roboty, ponížiť pred otcom. Akoby šlo o rozprávku. Ibaže to bola skutočnosť.

Život bol pestrofarebný, zatiaľ čo smrť sa nemohla chváliť ani prívlastkom čiernobiela. Bola, samozrejme… biela. Bez ohľadu na to, v akom čase sa človeka zmocní, kedy ho zapratá do roboty a ako ho napomenie. Ale na to musí každý z nás prísť sám. Ako inak: v čiernom obleku.

Naposledy ju videl v lete. Popoludní bolo horúco a lavičku s pergolou v predzáhradke obopínali červené ruže. Keď ho zbadala, rozplakala sa. Mali iba 15 minút, rúška museli byť celý čas nasadené. Po rokoch si ani nespomenul, o čom sa bavili. Asi len tak rozjímali o živote, o práci, o čase, ktorý trávila v centre pre seniorov. Na nič si už nepamätal, len na ten pocit. Mala taký zvláštny dar, že sa pri nej ľudia cítili dobre.

Ešte pred rozlúčkou si vypýtala dvadsať eur, aby ich neskôr darovala opatrovateľom za to, ako dobre sa o ňu starali. Jej predtucha bola správna. Čoskoro malo prísť na svet jej prvé pravnúča. Dievčatko. Hoci v ich rodine sa doteraz rodili iba chlapci. Akoby boli vždy pripravení na vojnu. Prichádzal mier, a tak rozvážne pokyvkávala hlavou: Keď sa ho dožijú, keď sa ho dožijú.

Životná zmena trvá 5 rokov. Jej pochopenie, prijatie, zmierenie. Ale keď sa narodí dieťa, stávaš sa matkou zo dňa na deň. Žiaden čas na adaptáciu, moja zlatá. Staraj sa, nespi, koj. Žiaden zvon v ringu ťa nevyslobodí. Nevydýchneš si. Môžeš sa len dôkladne pripraviť, čítať, študovať. A rovnako je to so smrťou. Narodí sa z minúty na minútu. Z mesiaca na mesiac. Do roka a do dňa. Prichádza po vlnách. Ťažko. Roztrhne ťa. Rozreže. Vyčerpá. Lieky iba tíšia bolesť. Alebo príde prirodzene, ak máš šťastie. Vyberú ju z teba a priložia na telo. Bonding. Všetci sme jej deti.

Pretože trpela astmou, vírus nad ňou preberal kontrolu. Útok, útek, zamrznutie? Utekala 83 rokov a na výpad už nemala dosť síl. Zamrzla – naveky. Mala predstavy o tom, ako bude vyzerať tento deň. Ale nevyplnili sa. Na rozlúčke nemohli vystaviť odkrytú rakvu s jej telom. Nemohli prísť známi a priatelia. Neotvorili ani fľaše, ktoré si odkladala na túto príležitosť, ani nenatrhali červené ruže s potenciálom. Vonku sa na nich ešte usmievalo zubaté slnko, ale ľudia už pálili sviečky na hroboch.

Odišla.

Ani si nevypýtala peniaze na cestu, aby zaplatila za prevoz na druhú stranu. Ktoviekomu. Nevyronil ani slzu. Cestou do práce ho čakali zápchy, odpisoval na emaily, zašiel na nákup, do knižnice, doma sa už chystali na príchod nového člena rodiny. Všetko šlo dopredu bez ohľadu na to, kto zaostal.

Pretože v sále kvôli zákazu návštev byť nemohol, v deň pôrodu zašiel na cintorín. Iba jediná vec sa zmenila – dátum. Pri pomníku zbadal z diaľky malú osobu so sivými vlasmi. Akoby videl ducha. Zakričal na ňu, ale ako to urobil, začala sa vzďaľovať. Ani raz sa neobzrela. Rozbehol sa. Ona tiež. Upaľovala rýchlo, zatočila do sekcie B a vybehla z areálu cintorína rovno na hlavnú cestu. Pneumatiky auta zajačali. Náraz. Nie silný, iba taký akurát.

Šprintoval, čo mu sily stačili, a keď dorazil k nehode, šofér auta lamentoval nad tým, že iba včera mu vypršala havarijná poistka a že ju už nepredlžoval, pretože platil priveľa. Odnieslo si to pravé svetlo. Zadrhnite sa aj s tými svojimi autami, pomyslel si.

Ležala na kraji cesty. Bez povšimnutia. Nik jej neposkytoval pomoc, záujem. Dýchala rýchlo, akoby dúfala, že kyslík jej navráti život. Na tele nemala ani šrám. Len tam tak čakala, hrudník nadskakoval.

Hlúpa srna, bodaj ťa, vyplakával šofér.

V očiach mala najskôr desivý výraz. Ale ako sa menila intenzita prísunu kyslíka, odovzdávala sa nevyhnutnej istote. Čakal, kým sa upokojí, vydýcha. Vznešené zviera sa naňho pozrelo a s posledným vypätím síl pokývalo hlavou. Dožilo. O pár kilometrov vedľa prišlo na svet jeho dieťa. S prvým nádychom sa rozplakalo.

Martin Mišún, 34 rokov Šenkvice

 

Niekoľko krokov späť

Mnohí by si mohli z Cyra brať príklad. Život sa mu nevyvíjal, ako si kedysi predstavoval, ale nepindal, ani keby čo bolo. Dobre, či nedobre, vždy zaťal zuby a išiel ďalej. Bez koníčkov, kamarátov a voľného času. Aspoň s prácou, ktorá ho nebavila. S manželkou, ktorá sa mu odcudzila. A nielen s dcérou, ktorá sa mu vešala na krk, ale pomaly už aj s krízou stredného veku. Necekol pol slova – vedel, že to je život.

A predsa, kúsok po kúsku, kvapka za kvapkou, čosi sa v Cyrovi dvíhalo. Nepokoj? Úzkosť? Panika? Depresia? Fakt netušil. Vlastne, radšej všetko v sebe potlačoval. Nech sa cíti produktívne. A darilo sa – fakt sa tak cítil. Žiaľ, asi len to – cítil sa.

Zrazu si ho zavolal na koberček samotný najvyšší – manažerus kretenus. Hneď pochopil, že je zle a toto nemôže dopadnúť inak, než vyhadzovom. Príde o všetko, manželka ho opustí, dcéra sa dá na chodník a on skončí pod mostom.

Cyro si takmer vlasy trhal, keď stál pred kanceláriou najvyššieho. Rozmýšľal, koľkokrát zaklopať. Akou intenzitou. Možno by to ešte vedel uhrať, nech ho preradia k upratovačkám, za pucovaním hajzlov, kam naozaj patrí. S gučou v hrdle sa klepal a civel. Ešte sa donútil ťuknúť do dverí, ticho ako myš. Začul slovo ďalej.

Avšak v tom momente urobil krok späť. Druhý, tretí. Zopár ďalších. Zvrtol sa a utiekol. Potreboval nájsť bezpečie. Ani kabát si nezobral.

Cestou z budovy si rozviazal kravatu a šmaril ju o zem. Takto prešiel cez vrátnicu, okolo dôchodcu, ktorý večne sedel v kresle, lúštil krížovky a vôbec nedával pozor, ak ho neoslovili. Lenže Cyro ho pozdravil veľmi úslužne.

„Prvý deň, eh?“ skonštatoval starec a kývol mu.

Cyro bez zaváhania dobehol k svojmu autu. Nastúpil, naštartoval. Motor hneď skapal. Druhý pokus. Cítil sa akoby čerstvo opustil autoškolu. Nervózny, aby neurobil žiadnu chybu. Vo všetkom podozrievavý. A zdalo sa mu, že každú chvíľu robí chyby. Najmä keď bolo už neskoro.

V polovici cesty odparkoval auto na prvom voľnom mieste, čo našiel. Vystúpil. Hľadel si na ruky. Zdalo sa mu, že zabudol všetko, čo vedel o šoférovaní. Rozhodol sa, že pôjde električkou – zastávka bola blízko. Ani si nestihol kúpiť lístok, skontrolovať grafikon, už mu prišiel spoj a Cyro nastúpil, že sa prevezie načierno. Tých pár staníc revízor dozaista nepríde.

A zrazu videl podozrivý pohyb a v momente boli všetky tie aj tak väčšinou nefunkčné mašinky zablokované a pýtali sa cestovné doklady. Revízor pristúpil aj k Cyrovi. Zúfalo začal prehľadávať vrecká, snáď sa zmilujú, ak to dobre zahrá. Nahmatal v nohaviciach kartičku, automaticky ju podal mužovi. Prezrel si ju.

„Nabudúce si dajte lepšiu fotku, moc sa nepodobáte.“ Podal späť Cyrovi električenku.

Cyro ju dlho nevidel, obzrel si fotku a šomral, že snáď také zlé to nie je. Ale aj tak vystúpil skôr, veď čo ak by si to ten debil rozmyslel?

Bol pred budovou svojej alma mater. Zhlboka sa nadýchol, nostalgia mu natlačila slzy do očí.

„Cyro! Hej, šak počkaj, Cyro!“

Dobiehal za ním Adam, spolužiak z výšky. Nepodali si ruky. Ťukli si päsťami, ako kedysi. „Nazdar, teba som dlho nevidel.“

„Viem, flákam tie prednášky. Dík moc, že ma podpisuješ.“

„Dnes to bolo naposledy, jasné?“

„Ale no, vieš, že mám problémy s fotrovcami. Pozvem ťa na pivo.“

„Platí.“

„A Frčkovi povedz, že tu esej odovzdám asi trochu neskôr.“

„Ic do riti. Sám mu to povedz,“ zasmial sa Cyro.

„Díky, si kamoš.“ Adam sa pohol ďalej.

Cyra striaslo. Cítil sa slabo. Potreboval energiu, cukor. Vbehol do najbližšieho fastfoodu. Postavil sa do radu a čakal. Z diaľky si už vyberal, čo si dá.

Drgol doňho tučný Emil – vedúci z brigády, ktorý dostal infarkt akurát v deň, keď Cyro skončil. Až sa čudoval, že ešte žije. Ale to sa čudoval celý čas, čo brigádoval.

„To sa ti tu tak páči, že sem musíš chodiť aj počas voľna, Cyril?“

Cyro sklonil hlavu čo najhlbšie. „Bol som hladný a toto bolo najbližšie, pane.“

„Hej? Ty si sa ešte neobjedol? To tu vyžieraš celú smenu.“

„Už sa to nebude opakovať, pane.“

„A nepostávaj tu tak. Tam máš vedro a handru a vydrhni hajzle. Máš na to polhodinu. Potom zvyšok dorobíš jazykom, jasné?“ Vedúci hučal až mu veľké líca sčervenali.

„Áno, pane. Ďakujem, pane.“

Cyro potkýnavo odbehol. Chytil vedro.

„Ja tomu tučnému zmrdovi hodím do koly jed na potkany, prisahám,“ šomrala si servírka. Obrátila sa k Cyrovi. „Toto si nesmie k tebe dovoľovať.“

Jej tvár sa mu zdala povedomá. Aj keď si nespomínal, že by poznal nejakú sedemnásťročnú pipku.

„Neblázni, Hela, nestojí ti za to.“

Zasmiala sa a dotkla sa mu líca. „Nie ako tebe včera.“ Naklonila sa bližšie. „Bolo to krásne. Zopakujme si to.“

„Jasnačka,“ povedal priškrtene a tľapol Helu po zadku.

Hela odišla. Cyro si hľadel na ruku. Čo to stváraš ty chlipník? Chceš skončiť vo väzení? Radšej šiel na záchody a utiekol cez okienko. Tak ak miliónkrát predtým. Obišiel smetné koše a utekal uličkami. Ďaleko. Čo najďalej od tohto. Až kdesi pri parku vrazil do starčeka.

„Moc ma to mrzí, pán Mrva, nevšimol som si vás.“ Cyro podával ruku učiteľovi slovenčiny.

„Vy máte jediné šťastie, že ste dnes odmaturovali, Cyril. Z tej štvorky by som hneď urobil päťku až by sa zaprášilo. Vraj Antigona sa podrezala. A čím, preboha? Ostrým dychom, lebo si predtým dala žuvačky?“

„Spanikáril som. Úplne okno.“

„Veď iba žartujem. Čo to neviete po tých rokoch spoznať? Náhodou som sa pri vašej odpovedi dobre bavil.“

Cyrovi padla sánka.

„A toto vám spadlo.“ Mrva zdvihol zelenú stužku a pripol ju Cyrovi na košeľu. „Ešte raz, gratulujem. A neopite sa moc.“

Mrva odišiel. Cyro ho chvíľu sledoval.

„Cyrinko, tu som!“ Z lavičky naňho mávalo mladučké dievča.

Prisadol si k nej a hneď ju pobozkal. „ Tak som sa na teba tešil, Miška.“

Pritisla sa k nemu čo najviac. „Cyrinko môj,“ vzdychla spokojne. Mlčali. Vychutnávali sa navzájom. Miška sem-tam zakňučala

„Deje sa niečo?“

„Nie, nič. Ja len… Ale nič.“

„Von s tým.“

Miška sa od neho odtiahla. „Vieš, Cyrinko, ja… Nechcem, aby si odišiel.“

„Rodičia by ma zabili. Mama skoro skolabovala, keď som sa nedostal na osemročné.“

„A čo je mama pre teba viac, než ja?“ rozfňukala sa Miška.

„Ale nie. Ja len…“

„Ja som to vedela. Vždy som to vedela. Už ma nemáš rád.“

„To nie je pravda!“

„Dokáž to. Pobozkaj ma.“

Cyro sa priblížil k jej perám. Trhlo ním. Čo to, preboha, stvára?

„Musím ísť, prepáč.“

Cyro utiekol od plačúcej dievčiny. A utekal ďalej. Ulicami, okolo bytoviek, až k ihrisku. Tam sa oprel o kolená a vyfúkaval. Už nevládal. Oprel sa o kovovú preliezku.

Nevedel ani ako, ani kedy, ale zrazu sa pristihol, ako na nej visí na netopiera. A pohojdával sa, ruky založené a premýšľal. Okolo traja chalani.

„Včera tu bol vraj had. Pekarík ho videl. Prisahal, že bol väčší ako anakonda,“ hovoril Juro.

„To je toho,“ mrmlal Cyro. „Mňa včera pohrýzol pes.“

„Ale nebol väčší ako anakonda!“

„To teda bol. Aj ako pes starého Kvietka, aby si vedel.“

„Kecáš. A to sa povie.“

„Žalobaba žaluje, pod nosom si maľuje…“

„Nežalujem!“

„Prestaňte, chalani,“ prerušil ich Marek. „Radšej vymyslime, čo zajtra.“

„Ja mám novú hru na Nintendo,“ šepol Dano.

„Mária?“

„Zeldu?“

„Metroi…?“ Cyro spadol z preliezky na zem. Chalani sa začali rehotať. „To nie je smiešne. Asi krvácam.“

Cyro sa dotýkal boľavej hlavy. Zdalo sa mu, že má červené prsty. Rozlúčil sa s chalanmi a šiel k panelákom. Zazvonil pri bráne.

„Mami, asi krvácam.“

„Poď rýchlo, skontrolujem.“

Ozval sa bzučiak. Cyro potlačil bránu a vybehol na štvrté. Tam ho už čakala mama s vatičkou a dezinfekciou. Cyro zdúpnel.

„Len poď. Neboj, pozriem to.“

Cyro si poslušne sadol na stoličku v kuchyni. Mama mu prezerala celú hlavu.

„Nič, len drobný škrabanec. Budeš žiť.“

Cyrovi sa uľavilo. „Môžem si pozrieť rozprávku?“

„Chvíľu.“

Pustil si televízor. Na obrazovke sa zjavil deduško večerníček. Už po pár minútach začali Cyrovi klipkať oči. Keď ich otvoril, ležal v posteli. Cítil sa čudne. Pozrel sa pod perinu. Mal plienku. Cyro si pritiahol k sebe plyšového tigra.

„Mámá!“ kričal.

Mama pribehla.

„Hám,“ jedoval sa.

„Tak teda dobre.“ Mama si sadla k Cyrovi. Odhalila svoj prsník, mu ktorému sa Cyro hneď prisal. Postupne zadriemaval.

„Mala by ho už pomaly odstaviť. Je už veľký,“ povedal otec, ktorý nahliadol do izby.

„Zajtra. Veď sa naňho pozri, aký je krásny. Má celý život pred sebou.“

Cyro v tom momente zaspal. Snívalo sa mu, že najvyšší ho chce povýšiť.

Patrícia Mutňanská, 31 rokov Nemšová

Dedinské diamanty

Presťahovať sa z mesta na vidiek chce nielen dávku odhodlania a zvedavosti, je priam potrebné sa predávkovať týmito pocitmi takmer do bezvedomia. Obetovať mestské zhýčkanie je ako opustiť mamahotel, bolestivé a nepohodlné, no vo veľa prípadoch môže priniesť objavenie všeličoho iného, napríklad aj takých diamantov. Preto šup-šup, všetci nádejní hľadači pokladov. Na dedine môžete nájsť všelijaké šutre, ale aj ľudí, tiež tvorených uhlíkom, formovaných tlakom bremena svojho osudu vyleštených precíznym výbrusom vďaka šťastným i tragickým skúsenostiam. A kto ich raz objaví, za odmenu pochopí, že iba tieto diamanty sú hodné svojej ceny.

Tiež som si nikdy nemyslela, že ľudské diamanty existujú, no po prvej návšteve chirurgickej ambulancie v našom malom mestečku, ktoré svojimi zvyklosťami skôr pripomína dedinu zaseknutú v časopriestorovej slučke, som zostala v miernom šokovom stave, zrelá návštevy traumatológie. To zase preháňam, ale priznávam, trochu ma to preplesklo. A to už hneď medzi dverami čakárne.

Z mesta som zvyknutá sa telefonicky objednať na termín od čistenia pavučín cez konzultáciu o správnom grganí až po odbornú návštevu lekára. Za skorší termín som si ochotná aj priplatiť. Do našej malej chirurgickej ambulancie sa však márne snažím dovolať. Keďže mi to tam nikto už druhý týždeň nezdvíha, hovorím si, že tam teda zájdem osobne.

Ako som už spomenula, odhodlaná vojdem do stiesnenej čakárne, kde sa na stoličkách, jeden vedľa druhého, tlačí množstvo ľudí. Vzduch v miestnosti je teplý, ťažký a vydýchaný. Niečo ako anestézia, po ktorej sa cítite utlmene a ospalo, čiže ideálne podmienky na opantanie hlavy pri čakaní, aby stratila prehľad o čase, priestore a dimenzií, v ktorej sa práve nachádza.

Starí, starší a ešte starší čakajúci pacienti, všetci zdvihnú zvedavý pohľad na mňa, osobu, čo práve vstúpila do čakárne a postavila sa priamo pred dvere do ambulancie. Nechápem, prečo si ľudia začnú medzi sebou šepkať a škaredo na mňa zazerať. Idem sa predsa len niečo opýtať sestričky.

Až na to, že nech by som na mieste vystála aj dieru do vnútorného plášťa Zeme, z dverí žiadna sestrička nevychádza. Keď vyjde pacient z ambulancie, nechá máličko pootvorené dvere, aby hneď vzápätí mohol vstúpiť ďalší pacient. Cez úzky otvor len na chvíľu letmo zazriem mihnutie sa bieleho plášťa vo vzdialenom kúte ambulancie.

Sú tam, len sa k nim musím nejako dostať, premýšľam zúfalo.

Keď ma však konečne osvieti, že sestrička vyjde, až keď pôjde domov, a ja určite nebudem násilne trhať kľučku od dverí nejakému starému človeku, ktorý je práve na rade, sadnem si na voľné miesto.

„Mala si sa opýtať, kto prišiel posledný, aby si vedela, po kom môžeš ísť za doktorom,“ šepne milá babička a ponúkne mi mentolový cukrík.

V malej miestnosti je počuť každú hlásku, a tak oproti sediaci pán hneď reaguje: „Ja som prišiel posledný.“

Kývnem hlavou na znak toho, že som rozumela a otočím sa na vedľa sediacu babičku: „Sem sa nedá objednať?“

„Ale kdeže objednať,“ zasmeje sa babička, „ako prídeš, tak ideš. Ja som tu čakala už hodinu pred otvorením, a aj tak som bola šiesta. Našťastie ma tamten mladý krásavec pustil pred neho a už som na rade.“

Babička sa zoširoka usmeje na mladíka sediaceho pod oknom, ktorý medzi prstami zviera šuštiaci papierik z rovnakého cukríka, ako ponúkla pred chvíľou mne, a znova mi ho zase tlačí do dlane. Tentokrát povolím a vezmem si ho.

„Donesiem ho svojim deťom,“ poviem jej.

Babička zrazu celá obledne akoby zmeškala akciu na toaletný papier: „A ja že si študentka, teda, prepáčte, ja že ste študentka, tak mlado vyzeráte, preto som vám tykala. Ešte raz, prepáčte.“

„Nerobte si starosti,“ okamžite začnem upokojovať babičku. „Je lichotivé počuť, že vyzerám tak mlado,“ vysvetľujem vysmiata od ucha k uchu, spokojná, že tie extrémne drahé kolagénovo-hyalurónovo-niacíno-neviemaké zázračné zložky krémov skutočne fungujú a nenamýšľa si len moja hlava, že mám vďaka nim o dva nanometre viac vyplnené vrásky.

Nedostatok čerstvého vzduchu spôsobuje, že začínam strácať prehľad o čase a zúfalo sa mi chce spať. Očné viečka mi padajú a nesmierne bolí, čo i len pomyslenie na to, že by som ich chcela zdvihnúť. Po niekoľkých minútach, čo babička vošla do ambulancie, vstúpi do čakárne ďalší pacient – starý pán v sprievode ženy v stredných rokov, ktorá je oblečená v uniforme opatrovateľky. Posadia sa priamo oproti mne. Starý pán sa hlasno spýta: „Kto prišiel posledný?“

Nesmelo, akoby mi po mojom priznaní mal ísť transplantovať hlavu, odpoviem, že som to bola ja.

„Ďakujem, za to vám poviem vtip,“ začne zvesela starý pán. „Rozpráva sa sused so susedom, že má také dobré sliepky, čo dobre žerú, dobre znášajú vajíčka a celkovo sa im dobre vodí. A čo mu odpovie sused? Že bodaj by mu chceli aj dobre skapať.“

Ľudia v čakárni, ktorí či chceli, či nechceli, si tiež vypočuli tento vtip, no nevedia ako reagovať. To však neuberie starému pánovi z pobavenia seba samého. Chvíľu sa ešte tlmene smeje popod fúzy a dodá: „Aj takí sú ľudia.“

„A čo sa Vám stalo?“ spýtam sa starého pána. Všetky uši v čakárni sa natočia k nám, až mám pocit, že pri tom vŕzgajú v nenamastených pántoch.

„Spadol som,“ odpovedá starý pán a chytí sa za obrovskú hrču cez pol čela podliatu modro-zeleno-žltou dúhou.

„Aj im poviete, prečo ste spadli?“ spýta sa ho opatrovateľka a lišiacky sa pri tom pousmeje.

„A čože by som im nepovedal!“ ohradí sa starý pán dotknuto, „ja sa za to nehanbím!“

Zostane ticho. Starý pán si založí ruky, oprie sa temenom hlavy o stenu a na chvíľu to vyzerá, akoby driemal.

„Tak im to povedzte,“ znova ho vyzýva sympatická opatrovateľka, ktorá má s týmto starým pánom zjavne veľa zážitkov.

Starý pán sa strhne, predsa si asi trochu stihol podriemať, a zahlási na plné pľúca: „Bol som totálne ožratý.“ Vyškiera sa pri tom tak, že je vidieť, aký je na seba hrdý a tá hrča na čele rozhodne stojí za to.

Pobavená čakáreň plná ľudí chce očividne viac detailov. Starý pán sa hneď chytí a nadšene rozpráva ďalej: „Mám 85 rokov. Vlastnil som veľký dom, ale čože by som v ňom robil sám po tom, ako mi pred šiestimi rokmi zomrela žena. Tak som ho nechal vnučke a išiel som bývať do domova. Je to tam parádne, dobre sa mi tam spí, so zošuverenými kolegami aj posrandujeme o tom, kto sa ráno nezobudí. Ale vypiť mi tam nedajú ani za toho boha! Tak vždy, keď nedávajú pozor, musím ujdúť, aby som sa v krčme mohol konečne riadne namazať.“

Opatrovateľka len prikyvuje na slová starého pána, ktorý sa stále očividne ani trochu nehanbí a pokračuje: „V domove sa nesmie piť. Keby som nafúkal, tak ma hneď vyhodia. Ale ešte mi nedali fúkať ani raz. Ani raz za tých šesť rokov, a to som zdrhol hádam aj tristokrát. A táto pani opatrovateľka je najlepšia. Tá pre mňa príde aj do krčmy, keď sa už o mňa bojí, aj ma dovedie na izbu, uloží do postele a ešte ma v noci chodí kontrolovať, či dýcham.“

„Vy ste teda číslo,“ skonštatujem pobavene.

„A čože budem? Ženu nemám, ani jesť mi už nechutí, našťastie ma baví aspoň vypiť si. A vďaka tomu som ešte tu. Keď plánujem, ako zase ujdem a ako to zapijem v krčme, je to dobrodružstvo, ktoré ma jediné drží pri živote.“

Opatrovateľka mu venuje chápavý, ale aj nesúhlasný pohľad zároveň. Nemusí povedať ani slovo, aby všetci pacienti v čakárni vedeli, že prekypuje nekonečnou ľudskosťou a je správnym človekom na správnom mieste.

Za ten čas, čo starý pán rozpovedal svoj príbeh, v ambulancii sa vymenili všetci pacienti, čakajúci predo mnou. Až zrazu úzka štrbinka v pootvorených dverách naznačuje, aby som vošla dnu za miestnym chirurgom.

„Nech sa páči, choďte vy,“ ponúknem starému pánovi. „Chvíľu ešte môžem počkať.“

„Ďakujem vám, mladá pani. Za to vám niekedy nabudúce poviem ďalší vtip,“ zaraduje sa starý pán a zmizne v ambulancii.

O malú chvíľu vyjde prekvapivo z dverí sestrička. Ja a ostatní pacienti, ktorí prišli po mne, na ňu zdvihneme zrak a prečítame si z jej pier skôr, ako sa jej hlas stihne odraziť od mazom pokrytých stien našich zvukovodov na zvedavé ušné bubienky: „Dnes už ďalších pacientov neošetríme. Príďte zase zajtra.“

Dvere do ambulancie sa buchnutím zatvoria. Ostatní čakajúci pacienti sa ihneď zdvihnú na odchod, no ja musím ešte chvíľu sedieť a premýšľať, či sa mi to sníva, že som práve strávila dve hodiny v čakárni u lekára, s ktorým som len chcela skonzultovať menší estetický zákrok, a nakoniec som nevybavila nič a ešte väčšie nič som sa dozvedela.

Po niekoľkých mesiacoch si spomeniem na starého pána z čakárne. Hovorím si, že ho pôjdem pozrieť zajtra doobeda, ale nejaký divný pocit na mňa nalieha a núti ma ísť hneď. A tak zbalím kávu so sušienkami a okolo štvrtej poobede vyrážam do miestneho domova dôchodcov.

Čím som bližšie, tým sa môj nepríjemný pocit zintenzívňuje. Keď z poslednej zákruty zbadám priamo pred vchodom do domova pohrebné auto, na ktorom práve pracovník zatvorí kufor s nepriehľadným čiernym sklom, srdce sa mi rozbúši, nohy začnú utekať a tlačia sa mi slzy do očí.

Pribehnem príliš neskoro. Auto s nebožtíkom práve odišlo. Dve opatrovateľky, jedna z nich je tá, ktorá so starým pánom chodila po lekároch, sa sústrastne objímajú a striedavo poťahujú nosom. Nestihla som ho. Sadnem si zúfalo na chodník a chvíľu si poplačem s opatrovateľkami.

Keď sa všetky tri upokojíme pýtajú sa ma, odkiaľ som pána poznala, lebo ma tu ešte nevideli. A tak pripomeniem jednej z nich, ako sme sa stretli u chirurga po tom, čo sa starý pán opil a udrel si hlavu.

Opatrovateľka si ihneď spomenie a jemne ma chytí za ruku. Jej pohľad je taký plný porozumenia, že sa mi razom uľaví a cítim sa lepšie. Stíšeným mäkkým hlasom mi povie: „Tak to choďte tamto do krčmy.“

Som zmätená. Nechápem, na čo by som mala ísť do krčmy, ja predsa ani nepijem.

A tak opatrovateľka dodá: „Váš starý pán už dve hodiny zapíja smútok, že umrel jeho spolubývajúci. Ušiel tam hneď, ako lekár konštatoval smrť.“

Ešte roztrasená a mierne zmätená odídem naspäť domov. Starý pán by ma teraz v podguráženom stave asi ani nespoznal, a tak ho radšej prídem pozrieť nabudúce. Snáď to nebude také tesné ako dnes.

Marián Nomilner, 71 rokov Trnava

Šťastie v ofsajde

Sedel v starom rozheganom kresle s ošúchaným a na mnohých miestach vyblednutým čalúnením. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že toto kreslo má svoje najlepšie roky za sebou. Muž sedel v akomsi neprirodzenom predklone a upieral svoj zrak na televíznu obrazovku. Neustále pochybovačne pokyvoval hlavou, akoby nemohol uveriť vlastným očiam. Akoby nemohol uveriť tomu, čo práve počul…

Na televíznej obrazovke práve prebiehal ťah výherných čísiel športky v priamom prenose. V detailnom zábere bolo vidno priehľadné osudie, z ktorého postupne cez pneumatickú trubicu vyskakovali guľôčky s výhernými číslami. Mužský hlas priebežne oznamoval jednotlivé vylosované čísla: „jedenásť… dvadsaťtri… dvadsaťštyri… tridsaťtri… tridsaťsedem… štyridsaťštyri“…

„Božemôj“, zmohol sa iba na pridusený šepot. Neveriacky vypúlil oči. Od náhleho vzrušenia mu vyschlo v hrdle. Začal sa pridúšať, keď sa márne snažil prehltnúť slinu. Pocítil, ako sa mu prudko rozbúšilo srdce…

Boli to čísla, ktoré poznal veľmi dôverne. Veď bodaj by aj nie! Tieto čísla už niekoľko rokov pravidelne, vždy v piatok, precízne označoval na tikete, aby ich vzápätí odniesol do najbližšej stávkovej kancelárie. Svoje sídlo mala hneď vo vedľajšej budove, takže niekedy vybehol z domu na poslednú chvíľu iba tak v papučiach. Už dávnejšie si predsavzal, že ak má niečo vyhrať, tak nech je to poriadna výhra! Nech to stojí za to! Preto naraz vypĺňal až tri rovnaké tikety s týmito číslami.

Ledva si zhlboka vydýchol, na obrazovke sa vzápätí zjavila tabuľka s prognózami jednotlivých výhier. Pre výhru v prvom poradí trónila v riadku číslica tri a  hneď vedľa nej v ďalšom odstavci suma dvestosedemdesiatpäť tisíc eur.

„Áno… áno… to sú moje výhry!“ uisťoval sa radostne.

„Spolu osemstodvadsaťpäť tisíc eur… vyše trištvrte milióna… dobrý bože!“, vykríkol vzrušene. V údive zostal hľadieť na televíznu obrazovku ako v tranze. Trvalo hodnú chvíľu, kým si uvedomil, že priamy prenos skončil a na obrazovke sa už odvíja dej akéhosi dobrodružného filmu…

Zrazu ho opantala zmes protichodných pocitov. Nevedel, čo si má počať. Čo má urobiť skôr: či sa má od radosti začať smiať, alebo naopak, od dojatia plakať. Samozrejme, už mnohokrát si v duchu predstavoval, ako by sa asi zachoval, čo by urobil, keby vyhral vytúženú prvú cenu. Boli to však iba imaginárne predstavy, ktoré po chvíli končili zväčša iba blaženým úsmevom. Tentoraz to bolo ale iné! Zrazu si uvedomil, že na zvládnutie skutočnej reality nebol vôbec pripravený. Skutočná realita ho jednoducho zaskočila a úplne vyviedla z miery. V rozpakoch si začal nervózne mädliť ruky a neprítomným pohľadom blúdiť po miestnosti. Srdce mu búšilo ostošesť… Už-už sa zdalo, že konečne prišiel na spásonosnú myšlienku. Vtedy sa výraz jeho tváre náhle zmenil. Pery sa mu pevne zovreli a opantal ich kŕč do boľavej grimasy. Rukou si siahol na prsia. Pocítil čudnú zvieravú bolesť na hrudníku, zatočila sa mu hlava, zbledol a začal sťažka lapať po dychu. Ešte šťastie, že stále sedel, či skôr ležal náhle šikmo vnorený do hlbokého kresla.

„Infarkt,“ preblysklo mu hlavou a na čelo mu vystúpil studený pot. V tej chvíli akoby zabudol na svoje šťastie, na svoju vyše trištvrte miliónovú výhru. Opantal ho strach a chvíľu zostal úplne paralyzovaný. S vypätím posledných síl snažil sa horúčkovito spomenúť na základné pravidlo: „Ako sa správne zachovať pri podozrení na infarkt“… Jeho myseľ začala pracovať na plné obrátky.

„Hlavne kľud a pokoj, zhlboka dýchať!“… spomenul si.

Začal ľutovať, že už dávnejšie si nezaobstaral mobilný telefón. „Teraz by sa mi veru zišiel!“, pomyslel si.

„To bude dobré“, snažil sa naliehavo presviedčať sám seba. Uvedomil si, že predovšetkým musí zmeniť svoju polohu. Narovnať sa a riadne sa posadiť. Keď sa mu to s námahou podarilo, začal pomaly zhlboka pravidelne dýchať. S vypätím síl sa postupne začal zbavovať svojich nepríjemných pocitov…

„Kľud a pokoj“, neustále si opakoval. Zdalo sa, že jeho úsilie nebolo márne.

Po krátkej chvíli sa rozvážne napil z pohára, ktorý ležal na vedľajšom konferenčnom stolíku. Bola v nej minerálna voda s pomarančovou príchuťou, ktorú mal najradšej. Netrvalo dlho a našťastie, akoby zázrakom, tento nepríjemný kolaps, spôsobený zrejme nadmerným, ale najmä nečakaným emotívnym vypätím, začal sa pozvoľna vytrácať. S úľavou pocítil, že ustalo aj silné búšenie srdca. Pod zápästím si prstami druhej ruky, tak ako bol zvyknutý, opatrne nahmatal pulz. S uspokojením skonštatoval, že ten sa opäť vrátil takmer do normálu…

Ubehlo iba zopár minút a už nič nenasvedčovalo tomu, že by nebodaj prekonal infarkt. Zrejme srdcová slabosť… nečudo… veď už nie je žiaden mladík… šesťdesiatka na krku!

Do tváre sa mu postupne prinavrátila ako-tak zdravá farba a na znak úľavy sa dokonca aj mierne pousmial. Potom zľahka mávol rukou, akoby odháňal dotieravý hmyz.

„Fuj tajfl,“ s odporom precedil pomedzi zuby. Zháčil sa, keď si uvedomil, že práve si chcel odpľuť. Mimovoľne, iba tak zo zvyku. „Na  koberec?!“…

Jeho zrak pomaly spočinul na zarámovanej fotografii, ktorá ležala hneď vedľa neho na konferenčnom stolíku. Na fotografii sa usmieval spolu s manželkou, dcérou, zaťom a malým, sotva päťročným vnúčikom. Nežne zobral zarámovanú fotografiu do ruky a s dojatím sa na ňu zadíval dlhšie ako obvykle. Zhlboka sa nadýchol a opäť vydýchol. Z jeho pohľadu sa dalo veľavravne vyčítať, že myšlienkami sa práve nechal unášať na vlnách tichých spomienok. Občas pokýval hlavou, akoby na znak súhlasu. Bolo zrejmé, že v myšlienkach sa zaoberá spomienkami, ktoré ovplyvňujú jeho vnútorné pocity. Pred očami sa mu začal odvíjať imaginárny filmový pás nezabudnuteľných okamihov. V nostalgických spomienkach sa postupne vynárali živé obrazy, podobne ako na filmovom premietacom plátne. Mimika jeho tváre a občasný mäkký úsmev prezrádzali, že to boli príjemné spomienky…

Po chvíli však opäť precitol. Kútiky úst mu mimovoľne ovisli a v jeho pohľade sa náhle zračil smútok a nekonečná beznádej. Zrazu pôsobil dojmom človeka, ktorý práve stratil zmysel svojho života. Ale ako je to možné? Veď práve sa dozvedel, že vyhral veľké peniaze a už vlastne v tejto chvíli je bohatým človekom. Na jeho konto čoskoro pribudne rozprávková suma!

                Na tie hrôzostrašné chvíle sa jednoducho nedalo zabudnúť… Opäť videl zdemolovaný autobus na železničnom priecestí. Opäť pocítil ten strašný náraz a počul škrípanie železa. Opäť počul ten srdcervúci krik, plač, volanie o pomoc. Tiež kvílenie sanitiek, požiarnych vozidiel, vozidiel polície, aj hukot vrtuľníka… Strašné spomienky na chvíle, ktoré mu v okamihu obrátili život naruby. Na chvíle, ktoré ho v okamihu pripravili o celú rodinu, keď sa vracali domov zo spoločnej dovolenky.  Dodnes nepochopil, ako sa práve jemu podarilo prežiť tento masaker. Síce s ťažkými zraneniami a trvalými následkami, ale prežiť…

Konečne vstal a otvorenou dlaňou si prihladil vlasy, ktoré mu neposlušne spadali do čela. Sťažka pokýval hlavou, akoby sa vnútorne vyrovnával s nejasnou dilemou. Zdalo sa, že si pomaly začal uvedomovať smutný paradox, že sa nedokáže úprimne radovať z náhleho šťastia. Veď v športke práve vylosovali jeho výherné čísla… konečne sa dočkal! V kútiku boľavej duše, v ktorej sa ešte nestihli zahojiť všetky rany prežitého utrpenia, pocítil náznak akéhosi zadosťučinenia. Zvláštne, no pri tomto nejasnom pocite začal sa cítiť akosi previnilo a nepríjemne. Ako egoista, ako nevďačný človek!

Opäť sa posadil do starého kresla. Siahol po pohári a pomaly dopil zvyšok minerálnej vody. Z výrazu jeho tváre sa dalo usúdiť, že vo vnútri zvádza akýsi nerovný boj. Akoby virtuálne bojoval sám so sebou – so svojou minulosťou aj budúcnosťou zároveň. Netrvalo dlho a jeho tvár sa zvláštnym spôsobom náhle zmenila. Akoby z nej vyprchal život. Zrazu pôsobil dojmom človeka, ktorému na ničom nezáleží. Akoby sa zmieril so svojim osudom – osudom, ktorý sa tentoraz rozhodol „kajať sa“ a preoblečený za imaginárne „Šťastie“, chce ho dodatočne finančne odškodniť…

Uvedomil si, že jeho život sa zrejme zmení. Už po druhý raz… Ale nie tak, ako si pôvodne predstavoval. A už vôbec nie spôsobom, o akom sníval… Necítil žiadnu radosť, žiadne vzrušenie. Nevidel perspektívu, iba nekonečné, tupé prázdno… Pochopil, že jeho „šťastie“ premárnilo svoju šancu. Na jeho dvere zaklopalo príliš neskoro…

Svoj pohľad opäť upriamil na zarámovanú fotografiu. Opakom dlane si nenáhlivo zotrel slzu, ktorá mu vzápätí mimovoľne začala stekať po líci…

 

 

 

 

Denisa Vilková, 33 rokov Malý Slavkov

 

 

 

Odchod

Napriek silnému daždu, som pokojne stála na brehu rieky, ktorá dnes jasne ukazovala svoju silu. Akoby chcela dokázať, že proti živlom či živote nezmôžeme nič. Od včerajšieho večera, stúpla jej hladina takmer o meter. Počasie sa rozhodlo, že všetkým urobí škrt cez rozpočet, a bude držať rekord v množstve spadnutých zrážok. Všetci boli mrzutí, poväčšine sedeli doma a inak to nebolo ani dnes. Naokolo nikto, iba ja so svojimi myšlienkami. Periférne som sledovala okolie, no svoj pohľad som upriamovala do rozbúrenej rieky. Brala nenásytne do svojho náručia všetky prekážky, steblá trávy, konáre stromov alebo igelitové tašky, ktoré tam nemali čo robiť. Nezmyselne som sa zasmiala. Rieka mi pripomínala Romana v jeho najhoršom období, počas ktorého tiež ukazoval svoju silu. Obral o úsmev svojich blízkych, no predovšetkým mňa. Ženu, ktorá mala neustále úsmev na tvári, oplývala nekončiacou energiou, občas hraničiacou až s bláznovstvom. Až kým som ho nestretla. Môj život sa tým dňom zmenil na priepasť, z ktorej nebolo cesty späť. Nebolo a tuším ani nebude… Iba ak… Nie, musím sa rozhodnúť! Spamätaj sa, nadávam si. Nie je jediný muž na svete, ktorý odišiel! Ktorý zanechal hlboké rany a odišiel. Navždy, bez rozlúčky a vysvetlenia. No zobral so sebou v podstate všetko, môj úsmev, dušu a srdce. Jediné čo mi tu nechal, boli moje spomienky. Spomienky na jeho tvár, ruky, náruč a oči. Tie oči, ktoré vedeli vyrozprávať hádam všetko, no nestihli. Nechal mi tú najhoršiu spomienku, ktorá nechce odísť z môjho vnútra, tá ktorá ma  zožiera zaživa.

V ten večer ma chytil za ruku a pozrel na mňa. Jediné čo mu choroba nestihla vziať, bol pohľad plný citov, aj keď sa tváril ako silák, ktorému je všetko jedno a ktorého nič nebolí, jeho oči ho vždy prezradili. „Ostaň pri mne.“ zašepkal. Chrbtom ruky som si rýchlo utrela slzy. Neznášal, keď som plakala. Keď videl moje slzy, vzal ma do náručia a utrel mi ich. V ten večer to však neurobil. Nemohol. Nevládal. „Som tu a navždy budem. Neodídem už nikdy…“ povedala som mu vtedy. „Nechal som ťa odísť a nikdy si to neodpustím…“ povedal s ťažkosťami a v očiach sa mu zjavil smútok. Áno, nechal ma odísť, keď si myslel, že mi tak bude lepšie. Keď si myslel, že roky s ním v pohode hodím za hlavu, na všetko zabudnem a začnem odznova. Sama. To, ako som vtedy trpela, vedel. Rozprávali mu to známi, rodičia a nakoniec aj ja. Pochopil, že celý život chcem stráviť s ním, užívať si nekonečné chvíle v jeho náručí. A on ma o ne obral. Nechal si svoje posledné týždne len pre seba. Sebec! Pomyslela som si. „To ty ma tu nesmieš nechať! To ty nemôžeš odísť!“ takmer som vtedy vykríkla. Posledné slová, ktoré som mu adresovala.

Urobil to! Nechal ma tu, odišiel a ja mu to neviem zabudnúť. Neviem zabudnúť na všetky rána, a úsmevy, ktoré mi hneď po prebudení venoval. Naše ranné kávy, ktoré som zbožňovala. Naše neustále smskovanie, ktoré trvalo až do ranných hodín. Jeho úsmev, ktorý mal na pobavenej tvári a ruky za chrbtom, v ktorých mal kvety. Prechádzky, nekonečné rozhovory len tak, o všetkom. O bežných veciach ale aj o plánoch do budúcnosti. Na hádky a problémy, ktoré sme museli riešiť a nakoniec nás posunuli vpred o čosi silnejších. Nezabudnem na jeho výraz, keď mi povedal, aby sme bývali spolu a potom… na tie slová, ktorými ma od seba odháňal.

„Nepočuješ? Proste som si to všetko rozmyslel! Nebaví ma to a myslím to vážne! Prišiel som na to, že ty nie si žena, s ktorou chcem prežiť celý život. Rozumieš? Odíď!“ kričal vtedy bez toho, aby sa na mňa pozrel. Na tvári som mala prekvapený výraz. Myslela som, že ide jednoducho len o hlúpy vtip, ale potom, keď mi tie slová vohnali slzy do očí a on ku mne nepodišiel aby ich zotrel, som vedela, že to myslí vážne. Že mám odísť a na všetko zabudnúť. Urobila som to, no nezabudla. Na pár týždňov som odišla, stratila zmysel života a moja tvár už nebola usmiata a šťastná. Vrátila som sa, až keď bol v nemocnici. Onkologický pacient, ktorý stráca nádej. Choroba si ho brala rýchlo a neúprosne. Keď som ho videla ležať na posteli, chcela som ujsť, zavrieť oči a prebudiť sa z toho najhoršieho sna. Pozrela som sa do jeho modrých očí a videla som v nich všetko. Vysvetlili sme si to bez slov…

Dosť bolo snívania a spomienok! Zahriakla som sa v duchu. Ja som stále tu, v studenom svete. Sama, bez neho. Rieka naberá na svojej sile a studené kvapky dažďa mi už celkom premočili oblečenie. Cítim chlad, ktorý sa šplhá až na most, na ktorom stojím. V túto večernú hodinu som sama, a cítim že samota bude mojou spoločníčkou do konca života! Do konca tohto krátkeho života, ktorý mi toľko dal a zároveň všetko vzal! Nastavím tvár k zamračenému nebu, ktoré je bez znamenia. Znamenia, ktoré by ma zastavilo. Nič… Jasné, nie som vo filme, pomyslela som si. Nezastaví ma nikto a nič. Pozrela som do divokej rieky, rieky, ktorá  tej chvíli bola mojim jediným útočiskom. Nikdy som si nemyslela, že ma láska tak zmení. Nikdy som si nemyslela, že budem toho schopná. Milovať človeka až do svojho skonania. Jediné v čo dúfam je, že sa sním znova stretnem. A že tento môj zúfalý čin mi bude odpustený… Posledné myšlienky, ktorými som sa rozlúčila… S týmto svetom, ktorý viac už nie je pre mňa a skočila za mojim milovaným.

Pre ocenených a porotcov 59. ročníka Literárneho Kežmarku vydal organizačný výbor LK, v Kežmarku 2024. Neprešlo jazykovou úpravou.