iba sa tvária že umierajú žijú na okraji parapetnej dosky čili papričky na odháňanie hmyzu počujú vlastný svet cez reproduktor chcú sa zbaviť osvietenia bleskom čakať na ďalšie s čistou vodou korene stromov tušia milujú ženy s dobrou gramatikou vŕbovými vlasmi a keď môžu do kôry vyrývať svoje meno...
si nahá veta ktorá to o sebe vie nepotrebuje okvetné lístky chcem byť jej členom pripíšem k nej mám ťa pre istotu zmeníš bydlisko čakáš na pokračovanie onedlho pochopíš že sa nehodíš na pestovanie bytových rastlín zmenšíš vzdialenosť medzi sebou a mojou čerešňou dopĺňaš chýbajúce slová: mám ťa po...
rastiem do vnútra hoci sa to prejavuje len ostražitosťou už ma neuspokojujú gramatické rýmy naše jazyky sú si príliš blízke aby si rozumeli ešte som ťa ani nemal na dĺžku ozveny už prenikáš strop závidím dažďu steká po tebe nie je fér že môže byť tak blízko...
Ja nie som obyčajné dieťa. Narodil som sa na gauči. Každý normálny človek, ktorý sa nenarodil v pôrodnici, by chápal, že miesto, kde sa narodí, je jeho takzvaným „pôrodným teritóriom“, na ktoré pripadá dotyčnému neodškriepiteľné právo. Lenže rodičia sa nenarodili na gauči, takže to nechápu. Môj gauč, moje pôrodné teritórium,...
Má zelené oči. Hrubú kôru, čo si pamätá. A sen veľký ako vesmír. Dotknúť sa neba. Skúša to roky. Možno sa mu to raz podarí. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Obsadila všetky ulice. Svieti si čiernou baterkou. Aby nás nevidela. Iba hviezdy jej robia naschvál. Žmurkajú na nás z oblohy. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia – 1. miesto
Sneh je jemná múka. Ligoce sa na slnku. Pozorujem, ako mi ju z ruky kradne vietor. Stromy si šuškajú: šu, šu, šu, je tu zima… Odtrhnem kúsok šumu a založím do herbára. Natália Matoľáková, 12 rokov ZUŠ J. Melkoviča Stará Ľubovňa (6. ročník ZŠ) kategória – poézia...
Na záhrade nám vyrástol čudný strom. Mal tenký kmeň a veľkú korunu. Na všetkých konárikoch rozkvitli malé kvietky rôznych farieb. Listy boli bodkované ako lienky, pruhované ako tigre alebo škvrnité ako gepard. A predsa nemal jediný plod. Dívali sme sa naň cez deň, popoludní, tesne po zotmení, dokonca aj presne o polnoci,...
V malebnej krajine Agárii, na kopci, v malom domčeku, žil premiér Kaktus. V sobotu, o 14:36, pocítil v dolnej časti brucha bolesť a začul divné zvuky. Najprv si myslel, že mu asi v bruchu vyhrávajú muzikanti, ale potom si povedal, že žiadnym muzikantom nezaplatil, aby mu hrali v bruchu. Z police vzal knihu s názvom Ľudské telo, keď...
Vidím tvoju tvár, akoby to bolo včera. Aj keď to už dávno odfúkla minulosť, príde mi to ako včera. Zasa mi chýbaš. Zas mi chýba tvoja tvár, ktorú som ešte nestretla. Chýbaš mi, aj keď ťa nepoznám. Neviem ani, ako sa voláš. Ktosi? Nepoznávam ťa, ty môj starý ne...
Pomaly popíjam svoj presladený ľadový čaj a pomaly si jeho horkosťou pálim slová na jazyku. Mojou novou rečou bude mlčanie, pomyslím si. Veď ľudia si aj tak nerozumejú, len prekrikujú sa samotou. Petra Kubíková, 11 rokov ZŠ Dr. Daniela Fischera 2 Kežmarok (5. ročník ZŠ) kategória – poézia –...
My ľudia sme všetci tak rovnakí. Sme ako vrany na drôte, väčšinou len nezmyselne krákame, krákame o tom, že sme perfektní. Chceme byť nádherné holubice, a tak o sebe krákame, že máme biele krídla. No vo vnútri sme všetci prežratí tmou. Načo? Načo to robíme? Aj tak raz príde babka smrť opierajúca...
Ráno ako noc v čiernej ponožke, keď chvíľu zvažuje možnosť, že sa prespala až do večera, čo by nebolo také zlé – vôbec nie také zlé. Mohla by vynechať deň v škôlke a poobedné spanie a problém cudzieho záchodu a čakanie na mamu, kým príde s tatom domov. Lenže...
Stojím na hore Tichých výkrikov a hlasno sa na teba prizerám. Si prázdnejší ako riadky výkrikov v mojich básňach a iné výlevy duší. Tíško si sama pre teba zakričím; „Kto si?!“ No tvoja dutosť mi len drzo odvetí: „Ktosi. Ktosi. Ktosi.“ Vďaka tebe sa teraz cítim rovnako papierovo a duto ako si ty....
V rohu parapetnej dosky má plechovú škatuľku s diabolkami a v kúte pod rebrom opretú vzduchovku. Nikdy nenabíja, len cez koleno ohne zbraň, zlomenú narovná a prásk! To stačí, aby vyplašila zo dvadsať škorcov na čerešni. Potom ešte jeden prásk, vraj aby vyleteli aj tie nahluchlé. Chváli sa tým,...
„Tak už poď! Starkí už určite čakajú na dezert!“ poháňali ma naši ako každú sobotu. „Už letím, len ešte radšej pridám zopár kúskov!“ zakričím a beriem schody po dvoch. Vo vreckách mi štrngajú mince. Je ich asi milión a ťahajú ma k zemi. V rukách pevne zvieram svoj voňavý poklad. Starostlivo som ho...
Ale nám je hej! Ale nám je hej! U nás doma sa nikdy nenudíme, nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, melódie a o vôňach už ani nehovorím. Šíria sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou do nášho...
Iba hlupák píše básne v materinskom jazyku. Zobúdzaš sa v noci, nemáš rada dážď. Chceš objatie, no mačka ohlúpne. Povzdych, au! a dopad druhého chodidla naznačujú tvoj vnútorný nepokoj. Cíti sa ako paradajková omáčka v mikrovlnnej rúre, ktorá sa len včera pokazila, a nikto to ešte nezistil. Tak nereálna....
Nájdeš ju. Náhodou na ňu narazíš a zistíš, že je iná. Napíšeš jej a ona odpíše. Zistíš si adresu jej bydliska a pošleš jej list. Ahoj, mám šestnásť rokov a volám sa Daniel. A ty? píšeš v ňom. Vieš, že by trvalo milión večnosti, keby si jej to poslal poštou, tak sa rozhodneš využiť holuba...
Simone sa šúpal nos. Mala suché ruky a humor. Bola ako sušená marhuľa. Sušená Sisa v šušťavom sáčku. Kráčala popri obrubníku a prehŕňala nohami opadané lístie. Už dávno nepršalo. Pred kníhkupectvom niekto priviazal psa. Pes nevyzeral nadšene. Skákal, vrčal a snažil sa vytrhnúť stojan na bicykle z betónu. Simona...
je svet taký čo sa rozpúšťa na jazyku no nedá sa prehryznúť čo hladí svojimi zamatovými lístkami na pichľavých vetvičkách kde sa dá noc pripodobniť iba k snom a farby nesedia k zaužívaným predstavám tam ležím v tichu vykúpaná v čerešňových plodoch zahalená v krvavej farbe a predsa tak pokojne tam ťa...
Opatrná a Poplašená Dve vajíčka. Pomaly pukajú… A už z nich vyliezajú dve malé hlavičky. Za nimi sa driapu pacičky s pazúrikmi a blankami a kopčeky so zvláštnou kresbou. Nakoniec vyšli úzke pásikavé chvostíky. Bojazlivo sa pozerali na svet zvedavými očami. Boli to Trachemys scripta elegans – Korytnačky písmenkové ozdobné....
Problémy. Máš ich viac, ako dosť. V noci nevieš zaspať. V hlave si svoje prehry prehrávať stále dookola. Oni sú mačka, a ty si myš. A ja by som bola pes, keby som mohla. No ja už vystupujem v inom príbehu. A ty si si zatiaľ ani nevykopal noru, stále len utekáš. Nohy ťa každý...
VEZIEM SA na bielej vine nesie ma do ríše kde si motýle sadajú na lúče utkané z rannej rosy kde vtáci spievajú svoje sny z veľkého vodopádu padajú malé trblietavé diamanty a ja plávam za oranžovými rybičkami až do mojej detskej izby NA BABKINEJ POVALE sa krásne sníva...
Len čo ku mne pristúpila mama, začal som sa obraňovať: „Zato môže Fero! Prinútil ma k tomu. Je to leňochod! Nechcelo sa mu žehliť.“ Fero ma prerušil a začal oponovať: „Vážne? A ty už si nepamätáš na tú našu dohodu? Keď si mal plno v gatiach, nemal si mi na to kývnuť,“ dopovedal...
Bolo raz jedno dievča, ktoré sa volalo Eva. Keď Eva mala šesť rokov mama a ocko ju doviedli do hudobnej školy. Zvolila si hrať na klavíre a vravela si rodičom, že dostala lístok do čarodejného sveta. O niekoľko dní rodičia jej kúpili nový klavír. Bolo to ozajstné prekvapenie pre Evu. Okamžite si...
Volám sa Riško, ale práve teraz som „Žižo“, lebo mi vypadla predná lopata a mám tam dieru ako babka Milka zadok. Kvôli tomuto nešťastiu mám deravý úsmev a bratia ma volajú „Štrbák štrbavý. Pritom sami nosia po dome deravé ponožky alebo tepláky a mne sa smejú. Ale to asi preto, lebo sú...
Dnes radšej pomlčím aj o tom, o čom by som nemala dnes sa radšej nespýtam len si odpovede vyvodím z tvojho výrazu nechcem ťa zafarbiť ako hrot fixky zafarbí vodu najprv na povrchu a potom až na dne ako keď dosadne kľúč do zámku a dýka do srdcovej chlopne...
ticho ticho sedí medzi listami slnko si číta z vtáčích nôt stromy vystrkujú zvedavé prsty k oblohe čas sa skryl do presýpacích hodín
V košiariku na fúriku spí sliepočka kiku-riku. Kohútik ju merkuje od Lapaja na dvore. Prišli kačky zvedavé, šuchli košiar do trávy a na tráve zrazu stali kuriatka a čipotali.
V mobilovom budíku spieval Alan Walker „Ignite“. Znamenalo to, že je sedem tridsať päť. „Ani v zime ráno nie je taká tma,“ pomyslel si Cameron, keď sa zobudil. Prezliekol sa a vyšiel von. Ráno bolo temné ako noc. Vedel, že ho nič dobré nečaká, pokiaľ nie je farboslepý. Shon, jeho verný pes,...
Hriala som sa na teplom slnku, ktoré nevyšlo už pekný mesiac a veľmi som si to užívala. Na chvíľku som aj zabudla, že za mnou stojí náš „úžasný“ panelák s jeho zaujímavými príslušníkmi, medzi ktorých patrí aj naša 79 ročná sklerotická a trochu čudná suseda Olívia, celým menom Olívia...
Náš svet je nádherný. Nájdeš tu priateľa. Jeho dotyky majú mnoho farieb. Život je krásny a cítiť ho v každom slove. Vtedy nás teplo zaleje až po uši.
Slnko skladá na tvárach ľudí mozaiku svieti na modrý stolík a žlté štvorčeky tancujú uprostred našej obývačky slnko je svetlo ktoré je v ľuďoch nebo modré plátno so žlto-bielym kvietkom uprostred ráno ho maliar nakreslí anjeli sa z neho pozerajú a radia nám slnko a obloha pár tancujúci valčík...
Občas keď je noc príliš hravá Vyjdem na balkón Absorbovať trochu nekonečna Husou kožou Vtedy ich cítim civieť do mňa Svetlá mesta ako odraz tých nad nimi Alebo naopak Obraz surový a bez metafor S tisíckami rýmov Krik sklo krv a slzy Zbytočne navreté žily nemohúcnosti Z budúcnosti len...
Zima je ako chladné slnko, chlad jej nerobí problémy. Biela krajina zaviata snehom. Umrel kvôli nej vtáčí spev, len sem – tam poletúva vtáčik – samotáčik.
priniesol si farby do tmavého sveta zapĺňaš každý prázdny stĺp len aby si ľuďom predal dočasný úsmev celý víkend nás meníš na dúhy s tvojím odchodom v nás zostáva naše bezfarebno
Prekrásny piatok. V zašlej, zničenej zatuchnutej kúpelni bolo zrkadlo nad umývadlom tak privysoko, až si musela stáť na špičkách, aby si si upravila pár neposlušných vlasov v ofine. Pleseň na kachličkách vytvárala zaujímavé vzory, až ti akosi nechtiac prirástla srdcu. A postupne sa rozrastala. Orgány, obalené hubami, nie sú...
Verím, že slniečko bude stále svietiť. Chcem, aby nebol zlý v svete nik. Ukladám tajomstvá do srdiečka. Zamykám ich, aby ich nik nepoznal.
skrývaš moje staré ja vo fotografiách a tvrdíš mi že už neexistuje si stále krok predo mnou čím si väčší tým mi spôsobuješ viac starostí a poza môj chrbát kopeš hrob fantázii až kým nevytiahnem pero a nepreškrtnem ťa strať sa v matematike aj tak si len číslo
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté. Sneží. Tak všedne. Drobné vločky padajú na chodník na bratislavskom korze, po ktorom prechádzam, vypĺňajú diery medzi kamennými dlaždicami. Nezakopávam o rozpadnuté kúsky, podpätky na čižmách mi nezapadávajú do škár a to je nevšedné. A stále...
Vystrčila spod snehu svoju hlavičku, otvorila svoje veľké očká. Chcela uvidieť zelenú trávičku, nežná a milá snežienôčka. Bolo už dlho peknému kvietku, pod ťažkou, mokrou perinou. Chcela ukázať radosť všetku a rozlúčiť sa so zimou. Usmiala sa snežienka nesmelo, keď slnko šteklilo jej tváričku. Aj spievať sa jej zachcelo,...
ladne sa kĺžeš po záhrade krok-šum-krok zdravíš všetky kvety prihováraš sa stromom so slnkom maľuješ dúhu na oblohu niekedy prídeš aj bez ohlásenia sa v správach o počasí iba ma zavoláš von a tak kráčam s dážd(n)ikom
Tri sestričky, veveričky rady liezli na jedličky. Ugi – bugi – fidli – rača jedna staršia, druhá mladšia. Cali – búli – benge – rimi A ja v strede, medzi nimi. Tak sa veľmi radi máme, od rána sa iba hráme. Stračia nôžka, myší chvost, Pávie pero – veľký...
Naša Marka zo školy šla domov, a prechádzala sa pomedzi zelené stromy. Naša žabka sa dnes hrala, tak, že sa skrývala. Bola dobre skrytá, Marke do zošita. Marka ju našla, znervóznila sa celá, zahodiť žabku ďaleko chcela. Ale žabke sa dnes dobre darí, rýchlo skočila do prvej bary.
tma je zviera skryté pod každým listom živého plota kráčam potichu aby som náhodou nestúpila na jej ostražitý pohľad je piatok večer až domov skrotil môj čardášový krok
Počula som že, pekná reč aj železné dvere otvára, ale som tomu nerozumela, kým sa nedotrhalo to, čo vám rozpoviem. Chlapec bol vždy zlý, vysmieval sa, trhal kvety v susedných záhradách, kričal, hádzal kamenčeky na ľudí aj zvieratám ubližoval, jednoducho všetkému čo mu bolo na ceste. Všetci boli naštvaní...
Dávno-pradávno v malom meste žila jedna chudobná rodinka. Mali len jedného syna. Volal sa Jožko a mal už dvanásť rokov. Blížila sa jeseň a bolo treba ísť do školy. Ale náš Jožko musel do roboty. Ovce pásť alebo husi. Jedného rána ho mama budí zavčasu“ -Vstávaj, Jožko, musíš pásť...
je pre prírodu spoveď vysiela hromy a blesky karhajúce kvapky ako očistec nakoniec sa nad všetkým ticho zľutuje
Na dvore býval Baranček so svojím otcom a strýkom. Boli to silné barany a radi rozprávali o svojich hrdinstvách: ako vyvalili na obore dvere, ako pobucali gazdinú, či bľačaním naľakali gunára. Neraz sa i sami poškriepili a skúšali, ktorý z nich je silnejší. No raz sa stalo, že gazdiná...
Prišla jeseň už je tu, v zlatožltom klobúku. Žltú farbu veru má a všetkým ju rozdáva. Lístie žlté na zem padá, veľa práce ľuďom dáva. Lístie padá pomaličky sťa dukáty do kapsičky. Prišla jeseň, už je všade, prechádza sa po ovocnom sade. Tu dozreli hrušky, jablká každý ich rád...
Zima sa ešte neskončila a jar bola ďaleko. Ani lastovičky neprilietali z teplých krajín a snežienky iba nesmelo vykúkali zo zeme. Slniečko sa zobudilo, ale po chvíli ho zatienili tmavé mraky. Ľudia sa budili do chladného a daždivého rána. Každý bol z takého počasia namosúrený. Jediný, kto sa tomu...
Vonku bolo hrozné počasie, silno pršalo a pršalo, vari ani neprestane? Bol som doma sám, trochu som sa nudil, nezvykol som si tráviť čas tak dlho v uzavretej miestnosti. Nuž, díval som sa von oknom ako prší v nádeji, že hádam už prestane. Pomaly sa začalo stmievať a tak...
prvé kroky po klávesnici sú ako narodenie jarných kvetov sú túžbou bežať dopredu takty plynú do rytmu objavujem skryté tajomstvá zrazu sa môžem dotknúť hudby zavrieť oči a chytať vietor do sieťky na motýle slnko sa šplhá po oblohe pomaly prebúdza oblaky a s ním tiché chvenie huslí nesmelé...
