2025

Práce ocenených súťažiacich 60. ročníka
Literárneho Kežmarku 2025

I. kategória (2. -5. ročník ZŠ) – poézia

Potôčik

Zatvorím oči.
Počúvam zvláštny zvuk
až sa mi hlava točí.
Nie je to hučanie áut na ceste,
ani vrava ľudí v meste.
Ten zvuk je lahodný pre uši.
Jemne ma pohládza na duši.
Žblnk, žblnk, žblnk…
Voda sa potkla o kamienok…

Vetrík

Lieta si po lúke,
pohládza tráve vlásky.
Lieta si po poli,
strapatí obiliu klásky.
Lieta si po ulici,
nadvihne sukňu parádnici.
Lieta si po parku,
zahasí dedkovi fajku.
Odfúknutý klobúk potrápi zas babku.
Lieta si nezbedník sem a tam.
Už za ním nestíhááááám….

Strom

Je strážcom lesa,
hoci z miesta nepohne sa.
Nohy si ukryl hlboko v zemi.
Rukami máva na pozdrav zveri.
Zašumí vtáčatám lesnú rozprávku.
Spadnutým listom pošteklí muchotrávku.
Po rokoch má na kmeni hlboké vrásky.
Ľudia by mali mať srdcia plné lásky.
Keď kráčam po lese, objímem ho.
Môj lesný priateľ….

Slnko

Pozerá sa na nás z výšky…
Tešia sa mu stromy, kvety, ba aj myšky.
Jeho lúče sú ako teplá dlaň mamy.
Nenahradíš ho veľkými perinami.

S ním je každý deň krajší.
Aj ľudia sú k sebe zrazu lepší.
Keď svieti, máme chuť sa usmievať.
Juj! Chcem mu toho ešte toľko povedať….

Svieť milé slnko nad našimi hlavami!
Ochraňuj nás pred zlom a pred vojnami.

I. kategória (2. – 5. ročník ZŠ) – poézia

TENISKY

nosíš ich na nohách
na výletoch
na cestách
niekedy nevieš, kam vedú

sú s tebou, keď ideš do kina
na ihrisko
na prechádzku v daždi,
na horúci chodník v lete

jeden prevlek
druhý deň iná farba
uzol prepletieš,
a zrazu mašľa
aby si sa nepotkla
o svoje vlastné kroky

dve kamarátky
ľavá a pravá
nerozlučné
možno aj trochu tvrdohlavé
vždy s tebou.
nič nehovoria,
vedia,
koľko si prešla

ZEM

Chodíš po nej každý deň
je pod tvojimi nohami
je vždy pri tebe
aj keď ju nevidíš
drží ťa
v nej je všetko
na čo si len pomyslíš
stromy, hory, rieky,
sny
bez nej by nič nežilo
ani my

žije v nej všetko živé
každý list
každý kvet
každé zviera

a predsa je na nej smútok

ale niekde je šťastie
tam, kde sa človek usmieva

I. kategória (2. – 5. ročník ZŠ) – poézia

Krajina

Občas premýšľam
ako asi vyzerá nebo
kde asi je
kde sa skrýva keď ho niet
uniesli ho
slovo odletelo na povrch ľudskej duše
ohňová šou na povrchu zeme
sa začína
malé svetlo sa zmenilo na nebezpečné blesky
potrebujeme poliať zem kúskom šťastia
nákazlivej lásky
aby rástla, aby kvitla, aby prinášala plody zeme
opäť
v mieri

Sťahovavý kaktus

Prší
zábava v plnom prúde
žltý pršiplášť a gumáky
majú oči
čvachtajú sa v mlákach
s radosťou

oblaky sa trasú od smiechu
neplačú
uškŕňajú sa na dobrom vtipe
na kaktuse
čo nerád mraky vidí
tak rozhodol sa ísť
na koniec Antarktídy

posadil do snehu svoje pichliače
vyložil si kufor zeme
hľadal hotel
našiel iba sneh a ľad
ale aj nový dôvod
na život
nový dôvod rásť

I. kategória (2. – 5. ročník ZŠ) – próza

O žiakovi, ktorý nemal rád prázdniny

Bol raz jeden žiačik. Taký malý máčik. Stál nastúpený na školskom dvore v prvý školský deň s ostatnými podobnými máčikmi. Veľmi sa tešil na školu. Veľa o nej počul. Predstavoval si ju ako krásnu múdru dámu, ktorá má rada deti a deti majú rady ju. Dočkal sa! Konečne stál žiačik ako máčik nastúpený na školskom dvore, ale vôbec nemal ten príjemný pocit, aký si vysníval. Všade bol hukot ako v úli, hmýrenie ako v mravenisku. Máčik sa strácal v tom zmätku a chaose. Bol malý ako máčik a po lícach sa mu kotúľali slzy veľké ako hrachy – väčšie, ako bol on sám. Neustále sa obzeral za mamou, ktorá stála v úzadí a sledovala každú jeho veľkú slzu. Nechápavo takmer plakala s ním. Ale bol tam ešte niekto. V tom zmätku a chaose tam pri máčikoch stála nádherná kvetina – červený mak. Neustále utierala Máčikovi kotúľajúce sa slzy a nežne obracala jeho hlavičku makovičku dopredu, aby sa neobzeral za mamou.
„Ach, toto je tá škola?!“ vzdychal Máčik. „Vôbec sa mi nepáči.“ A videl aj iných žiačikov máčikov ako ronia slzy. Ale boli tam aj veľkí žiaci – odrastené maky, ale ešte nedozreté. Tvárili sa, že sa ničoho neboja a je im všetko jedno. Hneď bolo vidno, že niektorí majú po prázdninách prázdne makovice.
Žiačik Máčik mal doma veľkého brata a ten už nebol žiadny žiak mak, ale pre Máčika to bol hotový mág. „Bojím sa,“ sťažoval sa Máčik svojmu veľkému bratovi Mágovi, „čo keď nebudem v tej škole niečo vedieť?“ Veľmi Máčikovi záležalo na tom, aby v škole vedel všetko. Ale Mág mu múdro odpovedal: „Nič sa neboj, bude tam s tebou pani učiteľka a tá ťa všetko naučí. Slovo naučiť sa je odvodené od slova učiteľka. Rozumieš?“ Máčik bol spokojný s Mágovou odpoveďou a upokojil sa. Potom sa obrátil k Mágovi a povedal: „Keď sa ma opýta na vzorec vody, tak ho hneď vysypem z rukáva.“ A vylial H2O z rukáva. Mág mu povedal, že to ešte nepotrebuje vedieť, ale Máčik trval na svojom.
Plynuli dni, plynuli týždne, plynuli aj mesiace, rýchlejšie ako H2O a zrazu tu bol koniec školského roka. Máčiky podrástli, makovičky sa im naplnili. Niekomu viac, niekomu menej. Ale všetci rovnako na konci školského roka kričali: „Hurá, prázdniny!“ Čo kričali, revali! Revali máčiky aj maky. Revali ako divé vlčie maky. Zvlčili sa. Všetci sa zvlčili! Len Máčik nekričal. Vôbec, ale vôbec sa netešil. Tak ako stál na začiatku školského roka nastúpený na školskom dvore a z oka sa mu kotúľali slzy väčšie ako on, teraz stál na konci školského roka nastúpený opäť na školskom dvore a z oboch očí sa mu kotúľali slzy dvakrát také veľké. Čo kotúľali! Liali sa mu z očí ako H2O!
Čo bude robiť bez školy dva mesiace?! Počas celého školského roka sa mu hlavička makovička naplnila vedomosťami a teraz to má nechať len tak?! Veď všetko zabudne! „Mami, ocko, chcel by som chodiť do školy aj cez prázdniny!“ povedal Máčik svojim rodičom na konci školského roka. Mama s ockom sa mu snažili z makovičky tú myšlienku dostať von, ale Máčik bol tvrdý oriešok. „Povedz to pani učiteľke, alebo rovno pánovi riaditeľovi.“ navrhli mu. A tak verte alebo nie, zasadla školská rada, učiteľská rada, upratovacia rada, kuchárska rada, školnícka rada… A rozhodli: Kvôli jednému žiačikovi máčikovi nebude nikto otvárať a zatvárať školu, upratovať a variť a učiť a riaditeľovať. My všetci chceme prázdniny – vykrikovali učitelia, vychovávateľky, upratovačky, kuchárky, školníci aj riaditeľ.
A bodka! Bodka, taká veľká a čierna ako najväčšie zrnko maku.

I.kategória (2. – 5. ročník ZŠ) – próza

Pramene lásky

Čaro horských potokov už inšpirovali k tvorbe nejedného umelca. Ja síce žiadny nie som, a možno ani nebudem, ale správny slovenský turista určite, či už telom alebo dušou. Vždy budem obdivovateľom krás slovenskej prírody. Ľuďom je tu veselo, život si spríjemňujú prácou a vychádzkami. Veď kto by to nemal rád?
Tie čisté, priezračné rieky, jazerá a potoky, hory i lúky…Tak veľa krás sa vie ukryť do toho priezračného magického zrkadla, ktoré dokáže napojiť toľko vysmädnutých krkov.
Milujem prechádzky lesom, vychutnávam si ich plným priehrštím. Vtáčiky mi cestou nôtia svoje známe veselé melódie a ja si pri nich vyspevujem a poskakujem tancujúcimi nohami. Žiarivé lúče slnka sa aktívne predierajú cez zachmúrenú oblohu. Cítim sa úžasne, som plný očakávaní, v bruchu mi od zvedavosti z nového dobrodružstva lietajú motýle. Každý by išiel najradšej iným smerom. No spoločne tvoria jeden tím. Na nohách mám obuté túlavé topánky a vo vlasoch mi veje jemný vietor.
Keď sa po dlhej ceste na chvíľu zastavím, dýcham nepoškvrnený vzduch a nadchýnam sa nad prírodnými úkazmi, uvedomujem si, že v nohách mám nejakých malých „návštevníkov“, ktorí sa ku mne začínajú správať nie veľmi úctivo, ba povedal by som, že sú k svojmu k hosťovi priam štipľavo nevrlí. Inak sa mi pozdraviť, žiaľ, nevedia. Mal by som byť vďačný. Hoci stúpam po drobáčikom, kým ich všetkých nepozhadzujem z mojej „obrej“ nohy. S týmito pocitmi kráčam ďalej a vraciam sa späť do reality.
Zdá sa, že niekde poblízku vyviera čistý lesný prameň. Horský potok kdesi „tu“ šumí a ja sa neviem dočkať, kedy to miesto objavím. Slovensko je očarujúca krajina, i keď verím, že si raz budem môcť vychutnávať i krásy zahraničnej prírody. Počas prechádzky na chvíľku spomalím, zavriem oči a zasnívam sa…Tento „pobyt v lone prírode“ si vo svojich predstavách, vo svojej mysli, dokonale vychutnávam. Môj sen však nie je až tak vzdialený realite, pomyslím si. Slovensko, čo sa mu vyrovná? Veď to miesto je na dosah ruky, teda vlastne nohy, všade navokôl…. Slovenské…. Tu je ten „raj“.
Som na mieste. Nachádzam som horský potok, plný pokoja a radosti. A hľadí doň i moje „dvojča“. Keď sa pohnem, i ono sa hýbe spolu so mnou. Ahá, to som vlastne ja, a nado mnou sa týčia vysokánske stromy. Okolo potôčika rastie tráva, ktorá ho objíma a lesné kvety sa nad ním vynímajúc nakláňajú…
Do tohto miesta sa zas a znova zaľúbim. Toto je prechádzka snov malebnou prírodnou krajinou…Tu žijem svoj sen s otvorenými očami. Toto je aj zostane miestom môjho srdca.
Moje rodisko, moje Slovensko, môj kraj, moja rodina. Je tu všetko, čo mám rád.
Už to teda viete, moje tajomstvo je odhalené…Azda ste prebádali, kde tečie ten známy „horský“ potok so žblnkajúcou „vodou“, ktorá vyviera z našich sŕdc. Pramení v ňom láska a vďačnosť. Znamená pre mňa celý život, môj svet. Ďakujem Ti, drahé Slovensko, domovina moja. Vďaka, že Si…

I. kategória (2. – 5. ročník ZŠ) – próza

Zajko záhradník

Možno všetci viete, že zajace dokážu byť veľmi pažravé. Najradšej majú zeleninu, špeciálne mrkvu. Mrkvu však zajko na lúke nenájde. Náš zajko Ňufko bol veľmi šikovný a vynaliezavý. Našiel si záhradu, ktorá bola pre neho rajom. „Ach, to je nádhera, všade samá mrkvička, kapusta, reďkovka, cuketa a ešte aj môj obľúbený šalátik!“ s motýlikmi v brušku od radosti vykrikoval po záhrade zajačik Ňufko.
Majiteľom záhrady bol pracovitý gazda Kapusta. Staral sa o svoju zeleninku, okopával, plel, polieval… Veľmi rýchlo si všimol, že v záhrade má nepozvaného hosťa a povedal si: „Niekto mi tu chodí objedať moju zeleninku. Postavím okolo záhrady vysoký plot a už nikto cudzí mi sem nepríde!“ A tak aj urobil. Už čoskoro okolo celej záhrady vyrástol obrovský plot a gazda Kapusta sa vytešoval zo svojej práce. To však netušil, akého prefíkaného návštevníka má za plotom. Ňufko sa spočiatku čudoval, čo to za opachu tak rýchlo vyrástlo okolo jeho záhradky, no nenechal sa odradiť. Labkami sa raz-dva podhrabal a znova bol vo svojej vysnívanej záhradke. Kapusta bol nešťastný: „Čo to? Prečo to? Veď mám obrovský plot a moja zeleninka aj tak mizne!“ Rozmýšľal, hútal, lámal si hlavu, až nakoniec si spomenul na starú, overenú klasiku. „Ach, hlava moja deravá, veď už dávno som mal v záhrade postaviť strašiaka. To určite zaberie!“ s radosťou sa Kapusta plesol po hlave. Ňufko sa veru spočiatku zľakol, čo to za škaredé čudo stojí v jeho záhradke. Veľmi rýchlo však zistil, že je to len kopa handier na palici. „Milujem svoju zeleninku, mňam, mňam,“ vytešoval sa každú noc, „dnes ešte aj mesiačik mi krásne svieti.“
Lenže mesačná obloha bola pre Ňufka zradná. Gazda Kapusta hneď odhalil, kto si každú noc hoduje v jeho záhradke. Pristúpil teda k Ňufkovi a vraví mu: „Zajko, prečo kradneš moju zeleninu? Každé ráno je jej stále menej a menej. Vieš, koľko práce je v takej veľkej záhrade? Keď ti tak veľmi chutí, prečo si ju nevypestuješ sám?“ Zajka Ňufka gazda Kapusta prekvapil, no nezľakol sa. Práve naopak. „Gazda, veď ja som len obyčajný zajac, ja neviem, ako sa pestuje zelenina! A ešte taká chutnučká!“ prehovoril Ňufko.
A vtedy sa to stalo! Kapusta s Ňufkom si tľapli, a to bol začiatok super spolupráce. Gazda naučil nezbedného zajaca všetko o záhradkárčení. Ako orať, siať, okopávať, rýľovať… Ňufko zistil, aká je to ťažká práca a bolo mu ľúto, že gazdovi narobil toľko škody. Lenže odvtedy pomáhal v záhrade každý jeden deň a vážil si každučký kúsok dopestovanej zeleninky. Stali sa z nich nerozluční priatelia. Ňufko už nemusel kradnúť zeleninku, lebo si ju sám vedel vypestovať, a tak sa stal úplne prvým zajačím záhradníkom na svete.

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – poézia

KONIEC

ticho
nezrelý čas sa mihne v dlaniach
ako mokrý piesok
nič v ňom neostane
žlté klasy sa lámu v tichých ranách
v krajine
kde slnko ráno prestalo vstávať

tóny žitia prichádzajú pomaly
ako keď vietor nesie slabé krídla
nepohnú sa ďaleko
zostávajú ticho
kým nezíska vietor silu

v hĺbke
kde čaj ostáva nedopitý
zrkadlí sa svet čo mlčí
ešte túži
nie všetko stratené sa musí stratiť znova
niekdy stačí len uveriť
a znova sa otvoria slová

začneme odznova

Spomienka

Čo vedie k nebu?
zostalo tam svetlo v úsmeve
nezmizol z tváre

nevidím ťa

hľadím na nebo z diaľky
v očiach ma jeseň
v dychu mráz
ako leto v zlatých zrkadlách
zlaté lúče v snoch
mihne sa tam

objímam jeho hlas srdcom, tancom, spevom
spomienkou
len ta jediná nezhasína, keď sa stmieva

splnila by som si sen
zbieram čerešne a pozerám na svet
každá z nich šepká svoj príbeh
ostalo ticho

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – poézia

preliata krv

obeť ležala v zhasnutej uličke
škrabance rozryli jej makeup
vlasmi zmyla posledný pot
na betóne
pneumatikové stopy
tetovali fialové chodidlá
spln jej roztrhal košeľu
gombíky mala namiesto očí
hlaveň spočinula na krku
zaplietla sa s ružencom
pery mala krikom podfarbené…

pomsta zanechala
krvavý podpis
na polnočnej faktúre…

retro kino

dusím sa slzami a smiechom
v kučerách strácam celú lúku
ty mi nežne zvieraš ruku
nepustíme sa
kým reťaz nezhrdzavie
budeme tancovať mimo rytmu…

panoráma opaľuje naše telá
hojdáme sa v slnečných lúčoch
v očiach sa premieta filmový pás
bozky majú vlastné titulky
púpavový popcorn
šteklí nosy
sme ako dva motýle
na potulkách…

plátno naplníme sami
zrežírujeme vlastný život
bez scenáru…
kino našej mladosti

hlučné ticho

zaseknutá platňa
dráždi gramofónové hrdlo
noty štípu moje boky
vytváram tanečné figúry
partner ma vedie
po salsovom koberci
tvaruje ramená a úsmev
nechávam topánky
hladiť podlahu
vlním sa v nohách
hudba neutícha
má dlhý repertoár…

symfónia sa rozplýva
zakopávam o prach
zelené oči mažú kalné vízie…
zniesla som sa ako pierko na posteľ
unášala som sa v hlučných tónoch
ale potichu
sama ako vždy…
umenie bez hmotnej podstaty

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – poézia

Rytmobavky 1,2,3

Strom
(jednoslabičná rozprávka k pocte Jana Wericha)

Strom tu stál len psí vek.
Nie kmeť, však mal už plod rok čo rok.
Mal rád jar pre kvet, čmeľ i peľ.
Hmyz mal dom tam, kde bil v strom blesk a hrom.
Ten bod, sťa by doň ťal meč, či kord svoj hrot, krv – mok – tok už rok či dva.
Len hra na skon, veď na jar puk a kvet (svit a dážď, čmeľ a peľ) a plod – to je ten svet pre strom (čo má, čo zrie strom).
Je tieň a dom, stôl – syt pre hmyz i syt krás pre nás.
Web pre psov – pes strek a je tu psí znak. Ňuch a ňuch (ruch múch), ten znak je mail či list, že tam a tam má prísť. Haf! Haf!
A pes je rád, že strom je hrad, veď čnie tu už vek, psí vek, len ten pes zná.
Však, čo to?! Sek?! Nie sek, lež fuk a ston! Strom na zem a je tu ten skon, čo čul ten strom, už psí rok.
Boh dal mu dar – čas. A nie len na zmar, veď ten strom aj nám dal dar.
Pes i pán i čmeľ mal rád ten strom – cieľ.
Tu plač a kňuk a bzuk. Však pán má vnukʼ – nôž sek a sek, strom z rúk…
A tam , kde stál ten strom, čnie kríž, pod ním pes a pán a čmeľ a zvon znie bim bam.

Čierna jama, biele vlaky
(Všetkým modrým sveta, ktorých bolel noster mundus až k smrti. Drahým, blízkym, ktorí v srdci išli spolu s nimi. Nostra culpa, nostra culpa, nostra smutná culpa.)

Jama čiernou láka smutných slnku z očí
Hlúpo sadnú na lep hudbe trýzne duše
Vodiac za nos deti smútku, zhltne nádej
Kŕmi bôľnych kyprou prsťou, dojčí dažďom
Slzy spolu s prúdom dažďa kúpu prázdno
Mokré duše plnia biele vlaky kamsi
Bolesť plodí bolesť, jama čiernu jamu
Diera v srdci reve, páli, mrazí, reže
Navždy, v každý moment, stále, celé veky
Zrastie v bielom vlaku kamsi. Predsa nádej.

Valčíček pre našu krajinu
(Venované štátu Autistan – krajine všetkých autistov)

Autistan nie je stan pre autá, vonkocom!
Oáza, prístrešok, útulok Poslaných
Spočinieš v únave, nie si tu votrelcom
Náručie roztvára, množstvo snov rozdaných

Krajina prazvláštnych prazvláštne vyzerá
Vo vode nesídli, na Zemi nehľadaj
Podivná nie je tým, že nosí sombréra
Len v mysliach a srdciach autistov máš ten raj

Priateľstvo, prijatie – jej denná ponuka
Vypúšťa farebné chuchvalce nežnej hmly
krusta zlých posmeškov v bezpečí popuká
zas lietaš, dokorán otváraš, kry sa hli.

Haikubavky

Quo vadis

Myšlienka volá –
je curriculum vitae
ticha bez hlasu

Ústa v nemote –
viem vyrozprávať krásu
literami snov

More, vlny, soľ –
štípe rany, však lieči,
búrka čistí breh

Prístav je domov –
nie, domov je prístav, leť!
ruky, objatie

Let orla nahor,
štíty – zatajený dych
slobodou, krásou

Môj svet, môj život –
cesta, pravda a večný,
krik z dachu* ticha.

*dach = strecha

Až na dreň

Mlčanie a ja
div mojej výrečnosti
slovo a papier

Obrazy v hluku
tichosť predstáv – hurikán
krútňava snov, slov

Búrka myšlienok
myší aj lienok burčí
jak burčiak búra

Zmysel aj myseľ
ako syseľ žgrloší
silám puknú švy

Kucapaca múk
ucha, oka, mozgu, čriev
pád, ticho, blízkosť

Môj život krásny
bolesť však láska, let vpred
farebná hmla dní.

…mocná čarodejka

Otrok hôr

Orlica krúži vznešene predvádzajúc krídla,
nozdrami bažiac po mrazivom vzduchu nad bralom,
pierkami štekliac mraky, ktoré z toho kýchajú
snehové vločky a tie zdravia krajinu: „Šalom.“

A ten pokoj sa derie vnútrom, spútava zvonka,
bralo, orol, mrak i vločka sú jeho otrokom,
a predsa voľnosť prúdi v ich žilách miesto krvi,
kŕmia sa ňou žravo, lačne ako kôň obrokom.

Divý potok špliecha zúrivo vzdorujúc mrazu,
bráni sa proti pokoju do poslednej kvapky,
pokoj plazivou silou ukončí túto fázu.
Kapitola boja finita est, spadli klapky.

Hory ti vyrazia dych, len čo z diaľky ulovia tvoj zrak,
ako pavúk vstreknú jed pokoja, bez nich si už len vrak.

Jeseň letných ultras

Mám v hlave dieru vymletú prúdom života,
uniká ňou pomaly, neúprosne spomienka, myš aj lienka.
Nie je to žiadna osobná Golgota,
len zmŕtvenie, beztvará, bezfarbá mžimora – „Vivat milá jesienka!“

Nebolíš, netrápiš, a predsa sa ťa desím.
Plnými ústami, čo si surovo odhryzla z mojich snov,
mľaskáš, funíš, grgáš…chytiť ťa tak za pačesy!
Čím si si vyslúžila blesky mojich slov?

Odievaš sa šatom odsúdencov,
zatiaľčo posielaš vyziabnutých žencov,
aby morituri te salutantom farebné hlávky odtínali
ako koberec pod tvoje kruté nohy…bodaj by sa potkýnali!

Máme dosť tvojej záplavy predstieraných sĺz čiernej vdovy,
karu vo farbách karnevalu, slnka za mrežami pevnosti,
čo zachrípnutým hlasom spieva protestsong s názvom „Dovi!“,
tvojich nozdier rozšírených pachom umierajúcej letnosti!!!

Deň ako deň s posunutými vetami?

Dnes

Mraky šantivo plávajú,
stromy nás zelenou lákajú,
deň rezko vstáva,
vietor sa s vlasmi rád hráva.

Hviezda nocou žmurká,
búrka hrozivo durká,
mesiac okienko ožaruje,
voda sa po nás naťahuje.

Pes hneď zmytý strom označkuje,
a dieťa si huňáča zamiluje,
matka radosťou z tých chlpov skáče,
a obloha stále plače.

Tráva spitá dažďom tancuje,
chrobák na hromádke po psovi hoduje,
orol na krídlach voľnosti krúži
a duša sa k Tvorcovi hrúži.

Zajtra

Stromy nocou plávajú,
deň z postele lákajú,
aj vietor už vstáva,
hviezda sa so snom hráva.

Z rána búrka žmurká,
mesiac si zo sna durká,
voda ligotom ožaruje
a pes sa s chuťou naťahuje.

Aj keď dieťa „značkuje“,
matka trpezlivo miluje,
za to obloha rada plače,
a tráva od sviežosti skáče.

Chrobák s guľôčkou tancuje,
orol na voľnosti hoduje,
mrak sa do mraku hrúži
a duša do nebies krúži.

Diagnóza a liek chorej doby

Rytier a pokladňa

Som asi Quijotom tejto doby
v pokladniach sveta vidím drakov
mincu po minci si odhrýzajú
z vášho srdca kus mäsa za mäsom

Zhltnutí, ste už len mäso a prázdno
predsa vás bruchu „Otesánka“ nedám
bojujem, krvácam, zúfam si, vstávam
mince vám cinkajú v mozgu i v duši

Prehratý boj? ste v šíku nepriateľa
nevzdám, nedám, nedarujem, nezdupkám
šermujem perom, dorážam modlitbou
drak púšťa korisť, zvraciaš mince, stúpaš

Voľnosť energicky vymetá zbytky
tróni ti v hlave, vládne, srdce je späť
zase dýchaš, vidíš, cítiš, ľúbiš, leť!
sám si teraz Quijotom, do boja, vpred!

Dosť

Darmo dnešná doba dáva dôraz dekadentným dejom,
dáva Drakovi do dŕžavy deti, drtí domovy,
dobrovoľne dusí dobro, dar darov, dobý(í)ja duše,
dômyselne, drzo deraví dielo dedičstva dedov,

okráda oslobodených o odvahu orlov, oheň,
otrokov odmieňa okovami – oká obeživa,
ohlúpené ovce odvádza od Otcových ovčiarov,
otravuje ovzdušie otrockými omamami,

staviame sa strašnej sile satanových surových snov,
stíname strach, slabosť, skazenosť – sokel sochy svetskej slávy
sotíme srd, súdy, sebectvo smer síra – studňa stratených,
spomienka silnie, sloboda stráži slová, skutky, sny.

Ťahajúc ťažko ťapákov, ťarbákov, ťažkomyseľných,
ťahúň ťahá ťavy ťažkosťami, ťaživými ťahmi,
tiché, tichučké, teplé, teplučké ťahanie ťarchy tiav,
Ťahača ťali, tečie tekutina…Tečie tebe, ťava

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – próza

Keď kráľovnou som ja…

Moja sestra odišla so svojou triedou na lyžiarak. Zostala som sama ako ten palec.
Na rozlúčku mi nechala dlhý predlhý zoznam, čo všetko mám za ten týždeň bez nej stihnúť. Pre istotu mi svoje požiadavky napísala na obrovský výkres, ešte to aj farebne zvýraznila hajlajtermi a vycapila rovno na dvere do izby, aby mi to bilo do očí aj hlavy. A aby som sa neodvážila zabudnúť.

Pondelok – Polej kvety!
Utorok – Utri prach!
Streda – Vynes kôš!
Štvrtok – Povysávaj!
Piatok – Utri prach! Áno, ZASE!(Čítaš dobre!)
…a ešte pripísala heslo našej izby: Čistota pol života! Pohni kostrou!

Ako mám toto stihnúť za taký krátky čas!? Ja – leňoch. Čo som supermašina? Chce, aby mi z toľkej roboty preplo? A na koniec mi tá moja milá sestrička nakreslila smrtku. Vlastne lebku s prekríženými kosťami. Pomyslela som si, že po tých mukách, čo mi pripravila, to bude skôr vykúpenie.
Tú rozkošnú kresbičku od sestričky som vytrvalo ignorovala takmer celý týždeň. Zakaždým keď som prichádzala do izby, zakryla som si oči, aby som nevidela ten otrasný smrtonosný zoznam.

Konečne chvíľa pokoja. Bože, ďakujem! Dovolenka. Žiaden vreskot: „Bibi, upratuj! Bibi, polej kvety! Bibi, povysávaj!“ Teraz som to mala len v tichej písomnej forme. Musím priznať sama sebe, že som roky žila v kŕči.
No teraz mali moje uši aj mozog číííl. Kým si ona lyžovala na zasneženom svahu, ja som mala lážo-plážo, lehárokemping.
Ráno ma nikto nepoháňal ako dostihového koňa, aby som pohla kostrou. Nikto mi nevrieskal do ucha. Mamka ma volala tak pekne: „Žabka moja!“ Rozmaznávala ma ako jedináčika. A ja som si to užívala.
Aj izba bola len moja. Rozvaľovala som sa ako kráľovná. Veci lietali všade. Prevetrala som nielen svoju, ale najmä jej skriňu… Pochopiteľne, len na tajnáša. Každý deň som odtiaľ vyťahovala tie najcoolovejšie kúsky, ktoré mi zakázala nosiť. Moje srdce po nich doslova pišťalo. Do konca týždňa tak v izbe vyrástla pekná šatoveža. Ale mala som to na háku. Hlavne, že som bola celý týždeň najväčšia kočka.
Deň za dňom sa vliekol. Sloboda bola síce fajn, ale… pomaličky mi to docvaklo. To ticho večer bolo fakt tiché. Vražedné. Už sa to nedalo počúvať. Bez ségry mi bolo dosť smutno. Uvedomila som si, že s Barbi to tu žilo, pumpovala mi krv do žíl. S ňou bol každý deň riadny adrenalín. Zrazu som sa nudila.

Mamka bola ochotná robiť mi spoločnosť: „Zostanem spať pri tebe?“ Ja hrdinka som sa tvárila, akože niéééé… Ale očami som ju priklincovala k sestrinej posteli: „…ale, keď chceš, tak môžeš zostať.“ Tým „môžeš“ som ju prikrývala každý večer. Chválabohu, chcela…
Skoro si hlavu vykrútila nad tou kopou oblečenia, ktorá sa váľala pri mojej posteli. (Ja to tam hádžem preto, aby sa ku mne v noci nedostalo žiadne strašidlo. Ale pssssttt!)
„Veď ty počkaj, hlavná kontrolórka ti ukáže, keď to neupraceš!“ varovali ma naši.

No mne, leňoške, rozsvietilo lampášik (ako ocko hovorí) až v piatok poobede. Zrak mi padol na kalendár. Zajtra príde moja dramaqueen! Všetky vlasy a chlpy sa mi zježili. Je so mnou AMEN. Pobožne som sa prežehnala. Nie žeby som sa bála jej vyhrážok, to nie, ale seňorita by to neprežila, keby sa nemohla prebrodiť k svojej posteli cez horu oblečenia. A hlavne svojho. Svojich vytrínkových kúskov.
Narýchlo som vygúglila manuál Ako skladať oblečenie? Ako rýchlo upratať? Ako sa starať o kvety?
Pustila som sa do práce. Asi po troch hodinkách prelievania potu som mala finiš. Konečne sa tu dalo dýchať a našla som aj koberec Bola to makačka. Hneď mi bolo jasné, prečo sa Barbi stále zlostila, že všetko musí robiť sama, kým ja som si len vylihovala a nič nerobila. Fakt jej musím pomáhať s upratovaním. Zamyslela som sa nad sebou… Dosť hlboko.

„Ropuchááá, som domááá!!!“ Už som vedela, ktorá bije. Srdce mi trepotalo ako pred prírodnou katastrofou. Mozog zapol pohotovosť.
No… vlastne som sa potešila. S malými obavami, ale potešila. Konečne je doma. Ten jej zvučný hlas mi rozhojdal dušu. Ona mi dáva šťavu do života. Bez nej to doma nie je ono.
Našťastie som to stihla. Narýchlo som ešte mrkla, či je všetko na svojom mieste. Či náhodou nezostal dôkaz, že som tu mala laif is laif. …a už som ťahala jej obrovské kufrisko do izby.
Skontrolovala izbu, pozrela pod postele, hodila očkom na kvety…
Najlepšie prišlo neskoro večer. Už som si skoro vydýchla, že inšpekcia prebehla v poriadku. No čo nevymyslela! O polnoci privliekla vysávač a tou dlhou železnou tyčou mi mávala ponad hlavu po všetkých kútoch. Hadica vcucla všetky driemajúce pavúky v pyžamkách. No vážne.
Aj keď sme sa všetci tajne smiali popod fúzy a gúľali sme očami, zhodnotili sme: „Konečne je doma!“
Z polospánku ma prebral starý známy vreskot: „Kto bol v mojej skriníííí????????!!!!!!“
A ja som radšej zaliezla pod perinu a tvárila sa, že tam nie som. Ou, ou…

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – próza

Ako dve pouličné lampy
Ticho a tma. Bola sama. Hrboľatú a vo väčšine rozkopanú cestičku osvetľovali len dva svetelné kruhy pouličných lámp. Jedna svietila slabšie ako tá druhá. Boli jediné v celom okolí, teda okrem ešte jednej, ktorá však už nefungovala. Načo by tam vlastne bolo viacej svetiel, keď na konci cesty bol len jeden starý a ošarpaný dom?
Dievčina otvorila bránku a prešla popri zaburinenej roli. Dvere praskavo zavŕzgali. Vošla do skromného príbytku. Veci si zložila do kúta. Prišla do kuchyne. Menší hrniec napustila vodou. Do nosa jej udrel silný zápach. Pohľad jej zablúdil na druhú stranu miestnosti k sedačke s telkou. Pri stene bola kopa špinavej bielizne. Stále ho zabúda vyniesť. Zapla sporák a položila naň hrniec.
Urobila pár krokov. Prešla popri starom špinavom gauči, na ktorom ležala kôpka nešťastia v tvare muža. Bezmyšlienkovito hľadel na obrazovku a sem-tam prepol na iný program. Mal bradu takmer takú dlhú ako ona vlasy. Niekedy ho podstrihne, no v posledných mesiacoch to vzdala. Už tomu bude päť rokov a on je úplne mimo. Myslí si snáď, že jej je to jedno? Že ona sa nezrútila?
Vzala bielizeň a hodila ju do vane. Medzitým zovrela voda a dievčina do nej vysypala trochu z vrecka, ktoré dnes kúpila za posledné drobné mince. Snáď im vydrží do ďalšej výplaty. Obsah hrnca rozdelila do dvoch misiek a jednu mužovi odniesla.
Vošla do svojej izby. Slnko už dávno dokončilo svoju cestu po oblohe. Zbalila si do tašky školské veci, prázdnota jej bubnovala v hlave. Spadla na posteľ. Už to nedáva. Do druhej škola a do noci práca. Nevie si predstaviť ako to skombinuje budúci rok s učením sa na maturity.
Oči jej klipkali. Hlava opadávala a ponárala sa do ríše snov. Pred ňou sa objavila známa postava. Mala na sebe krásne kvetinové šaty, síce ju s nimi dievčina videla len párkrát, no tak jej pristali, že na ten obraz nedokáže zabudnúť. Aj žena ich mala veľmi rada. Zverila sa jej s tým.
Žena sa začala točiť. Zo sukne sa stal kruh a tancoval spolu s ňou. Kvety na nich ožili a snažili sa diváčke vyrozprávať svoj vlastný príbeh, no pohľad dievčaťa tkvel len na jej matke.
Vtom žena zastala. Svoje svetlomodré oči ani dve hlboké studne uprela na dievča. Jej plavé gaštanové vlasy neboli po tanci prekvapivo rozstrapatené. Pomaly sa k dievčine priblížila. Otvorila náruč a dievča sa jej tam bezmyšlienkovito vrhlo. Ani nevedela ako to potrebuje. Do nosa jej udrel matkin ružový parfém a levanduľový krém, ktorý si natierala na suché ruky. „Všetko bude dobré Domi,“ šepol jemný a láskavý ženský hlas.
Dievčine po líci stekala slza. Už-už by bola dopadla a vsiakla sa do purpurovej orchidei na maminom ramene, no Dominikou prešla ostrá triaška a oči sa jej mimovoľne otvorili. Spoznala svoju plesnivejúcu strechu a tvrdý (bohvie čím všetkým prelezený) matrac. Zima jej prechádzala do špiku kostí. Bola nahnevaná. Najradšej by tam zostala navždy. V ríši snov s človekom, ktorý jej prítomnosť aspoň približne zaregistruje. Až vtedy uvidela, že namiesto matky v náručí stíska perinu. Rýchlo sa prikryla, zavrela oči a dúfala, že znova zočí matku, no nestalo sa tak.
Svitlo ráno. Neprítomne vstala. V kúpeľni jej oči pristáli na svojom svetri. Samozrejme, večer sa zabudla prezliecť. Nebolo to určite prvý ani posledný raz. Obliekla si niečo k svetu, vzala si tašku a odišla. Muž zostal ležať na gauči. Až niekoľko hodín po jej odchode rozdrapil oči. Poškrabal sa na hlave a vstal. Bola to jediná príležitosť pri ktorej sa prechádzal. Cestou z kúpeľne sa potkol o vytŕčajúcu parketu. Stalo sa to včera, predvčerom a aj deň predtým. Vždy ju späť zasunie, no dnes mu hlavou víril hnev. Možno to bolo zo zlého sna, možno to bolo len tak. Chlap chytil parketu. Vytrhol ju zo zeme a hodil cez celú miestnosť. Už-už by bol odišiel späť ku gauču, no oči mu pristáli na obálke, ležiacej na mieste, kde predtým bola parketa. Chlap si sadol. Chytil ju do rúk a so záujmom si ju prezeral. Stálo tam: Od Miriam, pre mojich najdrahších. Zaleskli sa mu oči a v nedočkavosti priam roztrhal obálku, snažiac sa nápis nepoškodiť.
Bolo tam niekoľko básní a textov. Na polovici z nich bolo jeho meno a na tej ďalšej bolo meno ich dcéry. So záujmom si všetky svoje prečítal. Dával obrovský pozor aby ich nepoškodil ani jedinou slzou.
Dopisy si schoval za jeden z vankúšov na sedačke a parketu položil späť na svoje miesto.
Prešli dva dni. Každé ráno natešene vstal a čítal si ich dokola a dokola. Všetky svoje básne poznal naspamäť. Zasnene hľadel na listy neurčené pre jeho oči. Neodolal.
Prešlo poobedie. Stmievalo sa. Muž sa vydal do kúpeľne. Umyl si tvár a chytil do rúk nožničky. Zahľadel sa na svoj odraz v zrkadle. V očiach sa mu blýskalo odhodlanie.
Dominika prišla domov. Ohriala polievku, a keď ju chcela dať mužovi, len tak-tak, že ju nerozliala. Jeho tvár bola celkom biela a hladká! Z jeho čerstvého strniska sem-tam vykukovala nejaká červená bodka. S nadvihnutým obočím mu položila polievku na stôl. Dievčina ešte podišla k závesom. Nepamätá sa kedy naposledy svietili tie lampy tak silno.
Ubehol necelý deň. Školský zvonček sa ozval poslednýkrát pred zimnými prázdninami. Popri jej normálnej práci si dva dni v týždni privyrába v miestnej malej kaviarničke. Stužková sa neodvratne blíži.
Sedela práve pri pokladni. Zaznelo zvonenie, ktoré oznamovalo ďalšieho príchodzieho. Exotická vôňa kávy a koláčikov unikla pootvorenými dverami, hľadajúc nového zákazníka.
„S čím vám poslúžim?“ mladík sa jedným lakťom oprel o pult a prekrížil nohy.
„Jedno preso so štrúdľou“ Dominika prikývla. O pár chvíľ bolo papierové vrecko naplnené.
„Bude to päť päťdesiat,“ položila balíček na pult.
„Chcel som preso.“
„Áno, a to je aj to, čo som zaúčtovala,“ nebola si istá, či mu má vy-kať alebo ty-kať, a tak vybrala strednú cestu.
„Tak prečo je to drahé ako oblička?“
„S našimi cenami sú zákazníci oboznámený na tabuli nado mnou,“ snažila sa hovoriť čo najdiplomatickejšie.
„Tak mi daj zľavu.“
„Nemám to dovolené.“
„Čo, nechceš pomôcť kamarátovi? To by som nečakal.“
„Ja tu nie som tá, čo narieka nad výškou ceny,“ to bolo dosť cez čiaru. Uvedomila si to akonáhle jej tie prekliate slová vyšli z úst.
Natiahol sa cez pult bližšie k nej, „Po tom, čo ti skapala mater si celkom iná. Ty veľmi dobre vieš kto je môj otec, však?“ Dominike vyskočili na čele žilky. Začala plytkejšie dýchať. Ako si môže niečo také dovoliť? A môže si ona dovoliť pokračovať? Po krátkej úvahe sa rozhodla.
„Toto nie je škola, tu tvoj ocko nemá takú váhu.“
„No počkaj!“ zasyčal spolužiak.
„Čo sa to tu deje?“ manažérka sa blížila k Dominike. Nemôže tu mať teraz problém.
„Nič, pán už je na odchode,“ mladík najprv pozrel na dievča potom na manažérku. Pohrabal sa vo vrecku a vysypal hrsť mincí na pult.
„Drobné si nechaj,“ zachechtal sa na vlastnom „vtipe“. Po prepočítaní všetkých tých dvadsať a desať centoviek zistila, že jej dal o euro menej ako mal.
Dievčina dúfala, že sa na to čoskoro zabudne, no do konca smeny mala ešte vyše hodiny. Klamala by, ak by tvrdila, že jej nechodili zimomriavky po chrbte. Vedela čoho je ten rozmaznanec schopný. Len dve veci vie bez chyby. Podpis svojho otca a napodobniť jeho hlas. Inak je to úplná guma.
Jej najhoršie obavy sa naplnili. Tesne pred koncom smeny k nej prišla manažérka a požiadala od nej uniformu. Vraj takéto správanie u nich netolerujú. Dievčina sa jej snažila vyvrátiť tie klamstvá, no nepomohlo jej to.
Prešla cez bránku. Otvorila vchodové dvere domu, vyzula sa a vybrala sa do kuchyne, z ktorej sa ozvalo roztrieštenie skla nasledované kopou nadávok. Vonku bola jedna lampa takmer zhasnutá, zatiaľ čo tá druhá, doteraz silne žiariaca, začala zbesilo blikať.
Chlap sa skláňal a snažil sa sklo upratať holými rukami.
„Nechaj to tak, ja sa o to postarám.“
Muž nedbal a pokračoval vo svojej práci, „Musí sa to ešte dať opraviť,“ mrmlal so slzami v očiach. Dominika vzala metlu.
„Choď od toho preč!“ jej zvolanie nasledovalo mužovo zasyčanie.
„Čo som ti hovorila?“ chlapovi po dlani stekala červená kvapka. Vstal a dal si dlaň pod prúd vody. Dominika k nemu pribehla, dala mu ruku preč spod kohútika a skontrolovala mu ju. Muž sa bránil, no ona na to nedbala.
„Nemáš v tom sklo. Vydezinfikuj si to a bude to dobré.“
„Ďakujem, na to som prišiel aj sám.“
Nachvíľu zavládlo ticho.
„Čo si robil s maminou vázou?“
„Nič,“ zamrmlal a odobral sa pred telku.
Bolo jej jasné, že sa o tú ruku nepostará. Cestou po (už asi storočnú) lekárničku, si všimla staré zvädnuté kvety v koši. Pozrela na linku. V drese ležala čerstvá kytica, síce na konci niektorých kvetov boli ešte korene, no i tak bola pekná. Pristúpila k nej. Priložila si ju bližšie k tvári. Do nosa jej pritancovala sladká a svieža vôňa. Zavrela oči. Cítila ako sa jej všetky pachy spojili do jedného a vytvorili krásnu arómu – nádeje.
S obväzom a dezinfekciou zišla dolu schodmi. V tichosti si vedľa neho sadla. Chvíľu na neho tupo hľadela. Chytila ho za ruku. Nakvapkala mu tam niečo z hnedej tekutiny v zelenej plastovej fľaške. Chlap urobil kyslú grimasu. Pár minút počkala a dala mu na to obväz. Zdvihla zrak. Muž na ňu pozeral. Bol to asi ich najdlhšia, a možno aj jediná výmena pohľadov za posledné roky. Jej otcovi sa na tvári objavil úsmev.
„Ani som si neuvedomil ako si vyrástla,“ šepol a otvoril jej svoju náruč. Nevedel ako to potrebovala. Pohla sa dopredu. Dopadla mu na hruď a rukami ho oblapila. Na krku ju trochu škrabalo jeho čerstvé strnisko. Prišlo jej to ako chvíľa. Mala zatvorené oči, kvôli lampám, ktoré sa snáď chceli stať novým slnkom. Tatko ju od seba jemne odsunul a palcom jej utrel slzu, i napriek tomu, že jeho tvár nimi bola úplne zmáčaná. Otočil sa od nej chrbtom a pohrabala sa v pohovke. O pár chvíľ odtiaľ vytiahol ruku s listami, ktoré jej podal. Dievčina hneď rozpoznala mamin rukopis. A i napriek miestu, kde boli odložené, z nich zacítila slabú vôňu atramentu a levanduľového krému.

II. kategória (6. – 9. ročník ZŠ, prima – kvarta 8-ročných gymnázií) – próza

Tam, kde sa sny dotýkajú prachu…

Môj starý otec hovorieval, že sny sú pre človeka dôležitejšie než chlieb natretý masťou. Vraj len so snami môžeme kráčať v ústrety nepoznanej budúcnosti, pokorne, no s odvahou. A možno práve preto som tu, uprostred africkej Kene, kde si plním svoj veľký sen.
Ako mladá lekárka prechádzam prašnými uličkami, kde sa na mňa denne usmieva bolesť, nádej i odvaha. Každý krok ma učí, že žiť tu znamená bojovať. Za každé ráno, za každé jedlo, za každú kvapku lieku… za život.
Svet tu nie je jednoduchý. Ľudí oslabuje choroba, najmä AIDS. Mnohé telá sú vyčerpané, imunita klesá, z očí mizne svetlo. Niektorí sa ešte držia, iní už len prežívajú. A medzi nimi aj ja – s batohom liekov, so stlačeným hrdlom, no s vierou, že aj malý čin môže mať veľký význam.
Jedného dňa zastanem pred nízkou chatrčou. Dvere sa pomaly pohnú a v nich sa zjaví Amina. Staršia žena s rukami vyrytými rokmi práce, v očiach ticho i ťažoba. Jej pohľad je ubolený, ale nie zlomený. Je v ňom slabý plamienok nádeje. Pomaly sa snaží vstať, aby mi ukázala, čo sa deje v jej dome. Ticho jej šepkám: „Neboj sa, Amina. Tieto lieky ti pomôžu. Musíš veriť.“ Podávam jej ich priamo do stvrdnutých dlaní. Keď ich zovrie, akoby na chvíľu držala život vo vlastných rukách.
Za rohom ma čaká Tom. Je ešte mladý – až príliš na to, aby niesol toľko bolesti.
Choroba mu vzala silu, no nezlomila ducha. Keď ma zbadá, jeho tvár sa rozjasní.
„Doktorka Lenka, myslíte, že to ešte zvládnem?“ opýta sa ticho, akoby nechcel počuť odpoveď, keby bola zlá. Usmejem sa naňho a s istotou poviem: „Áno, Tom. Spolu to zvládneme. Nikdy sa nevzdávaj. Sme v tom spolu.“ Jeho ruka sa chveje, keď mu podávam lieky. Ale ten chvejúci sa stisk je silnejší než sto slov.
A potom ich začujem, deti. Výskajú, kričia moje meno, ich smiech sa nesie ulicou ako vietor po savane. Tváričky majú zaprášené, no rozžiarené. Bruchá síce hladujú, ale oči žiaria radosťou. Hádžem im vitamínové cukríky a sadáme si spolu na zem, na tú ich africkú „katedru radosti“. Všetci rozprávajú, predbiehajú sa, mávajú rukami, ukazujú poklady.
Kenzo sa pochváli, že jeho sestra Chebet dnes po týždni zjedla tanier polievky. Malý, energický Njorge vytiahne z vrecka amulet, ktorý mu vystrúhal strýko. Hovorí mi, že keď ho má na krku, nič zlé sa mu nestane. Deti tlieskajú, jedni mlčia, iní hlasno ďakujú. Nie za darčeky, nie za sladkosti – ďakujú za prítomnosť, za úsmev, za láskavosť. A ja viem, že v tejto krajine sa deti učia v inej škole. Ich triedy sú prašné ulice, učebnice napísané v spomienkach a život ich skúša každý deň. A predsa, v tých očiach je viac múdrosti a vďačnosti, než kdekoľvek inde.
Večer sa unavená vraciam do provizórnej nemocnice. Každý sval ma bolí, no srdce mám plné. Pozerám na oblohu, tmavú, no posiatu hviezdami. A v každej jednej hviezde vidím niekoho z nich: Tomovu odvahu, Amininu vieru, smiech detí. Tieto hviezdy svietia silnejšie než tie, ktoré poznám z domova. Lebo sú živé. Lebo hovoria, že to, čo robím, má zmysel. Zaspávam vyčerpaná, ale šťastná. A snívam. Snívam sen o lepšej Afrike. Sen, v ktorom sa aj ten najmenší skutok stáva lúčom svetla. Sen, ktorý sa tu, medzi prachom a odvahou pomaly stáva skutočnosťou.

III. kategória (stredné školy) – poézia

sklamanie chutí ako

ticho po hádke
ako nemožnosť čokoľvek povedať
ako keď sa tváriš
že spíš
a nepočuješ

no počuješ
krehké sklá sa rozbili
na nedôveru
ich črepiny bodajú
dlho

stáť v poli slnečníc

a točiť sa s nimi
za slnkom
tancovať v tempe dňa
a nepohnúť sa z miesta
čakať na láskavý dotyk človeka
a obdivuhodný pohľad
na krásu
ktorú práve hladí

ostaňme tam
a zastavme čas
pre nás
možno vtedy bude teraz
a ty mi možno môžeš povedať
odkaz
ako ďaleko je odo mňa k tebe
až
možno môže byť zrazu zraz
nás
v očiach

Blízkosť

je to čo hľadám

čo som nenašla v tme
čo nie je v neprečítaných knihách
to čo nám chýba

cez zavreté dvere nevidíme
to pekné

len tak byť

ako púpava stáť
na lúke
a vychutnávať si
slnko
a potom sa nechať odfúknuť vetrom
na miesta kde si nikdy predtým nebola
a potom znova vykvitnúť

ako nová púpava

už si nepamätám

chuť známeho čaju
vôňu starých fotiek
pohyb piesní
spoločných
slov

stratili sa cesty
ktoré sa stretávali

zostal kríž

III. kategória (stredné školy) – poézia

Kniha života…
/Cyklus 5 básní/
1
Život
Semienko v ňom vzklíčilo náhle
bez upozornenia
rástlo v niečo vážne

Do denníka jesenného
záznam nový dostal sa
Sýty obal zmenil farby
vyčiernil túžby na okraj
listy plné snov a prianí
stratili význam

Duch bielych stien
dýchal na ne
nepekne, jedovato, na hrane
na hrane života

Zostal len plač a samota
a nesmierna túžba
túžba života

2

Na konci dlhej jesene
zazneli nové slová
V podvečer môjho bytia
zrazu si život sadol
ku mne znova

Sľúbil
budeme spolu písať básne
ja zasvietim
ty zažneš
svetielko svojho života
Na návštevu pozve ťa láska
pritúli, vezme do dlaní
vyznania načmára do srdiečka
pod viečka schová
slané slzy

Či budeš vstávať
a či večer líhať
vráti ti túžby
vráti sny
Život

3

A kým môj život
píše svoj príbeh
srdce je perom
čo váži každé slovo

Niektoré stránky
necháva čisté
iné zastrie
sú nejasné, hmlisté
aj trochou bolesti počmárané
aj hopkajúce radosťou
Občas sa v knihe
stratí nepodstatný list
tu zlomí sa veta
v nečakanom tichu bytia
A predsa kráča ďalej
k záveru
každá chyba
každá bodka
každý otáznik
má miesto
v mojej knihe žitia

Až raz sa kniha
zavrie do ticha
nepríde koniec
len nový nádych
iného bytia

4
Medzi riadkami…
Nie všetko, čo cítim
dá sa napísať
Nie všetko, čo žijem
sa zmestí do viet
Niektoré dni
sú len čiarky
iné otázniky
a najkrajšie
lásky
majú krátke odseky

Niekedy zlyhám
niekedy letím
na všetkom podpis nechávam

Kniha sa píše
aj keď zhasnem svetlo
vkladám do nej sny
vkladám do nej túžby
zbieram spomienky

5

Spomienky
Občas si založím stranu
na mieste
kde mi bolo najteplejšie

Nie preto
aby som sa vrátila
ale aby som nezabudla

Spomienky sú záložky
občas menia tvar knihy
občas menia tvar života

Zvlnené
prehriate úsmevmi
mierne zašpinené slzami
ale moje

Miesta
ktoré netreba čítať
stačí ich držať v pamäti
spomienky

Lekárka /1/

Skoré ráno je jej spoločníkom,
kroky na chodníku ju vedú v nový deň.
Na ceste nezastaví ju hmla,
nezastaví ju dážď či srieň
kráča v ústrety chorým…

Chodbou sa nesie ticho.
V tichu tu plač, tam ponosy,
radosť sa k lekárovi veľmi nenosí.
Občas kvet,
obrátiš list,
keď zaznie

Si zdravá, môžeš ísť…

Lekárka.
Ľalia v bielom plášti.
Encyklopédia?
Tá jej nestačí!
Stále sa novinkami
na trhu chorôb mrzačí,
aby vždy vpredu bola.

Lekárka.
K nej vzhliadame počas ťažkých dní.
Nespí, často v službách bdie,
chráni naše sny.
Aby mamy radosť mali,
Aby otcovia nezostali sami,
aby deti zdravé boli,
chodili do školy,
smiali sa a hrali,
na tvári úsmev mali.
Lekárka.

/2/

Na chodbách ticho
steny padajú jedna cez druhú,
vravieť by mohli,
avšak šepkajú.

Tlmené kroky,
tlmená vrava,
miestami tieseň,
v slúchadlách pieseň púšťam,
myslím na zázrak.

S hlavou vo vankúši
denne sa strácam
v nemocničných perinách,
voňajú nevoňavo,
ťažšie sú každým dňom.

V slúchadlách pieseň púšťam,
prosím o zázrak,
nech sa tak stane,
ako chceš, Pane,
len prosím o zázrak…

/3/

Chcem žiť nové rána
Brána do nebies neláka ma ešte
Nie som pripravená
Chcem byť mladá
Krásna mladá žena
Spievať
Tancovať
A sa smiať
Ľúbiť a byť milovaná
Na cestu nie som vychystaná
Chcem žiť nové rána

III. kategória (stredné školy) – poézia

xxx
sú dni
neslané
ako počasie tohto týždňa
keď aj káva potrebuje kávu

že vraj jahody rastú v zemi
povedali mnohí
tým už ani kofeín nepomáha

na raňajky sú najlepšie
okvetné lístky gerbery
aj peľ je výdatnou pochúťkou

v takomto období
pomáha jediný liek
prespať celý víkend
nech viem
že som nažive
aj bez návykovej látky

moje myšlienky v piatok poobede

hlava na papieri
naťahovala som sa za každým nápadom
čas na mňa nečaká
násilie nepreferujem

ale kedy ma kopne tá pravá múza
kam zmizla pointa

xxx
ona bola pieseň
aj tak ju nepočul

bola maľba
a predsa ju nevidel

bola báseň
a on ju nevedel prečítať

bola vesmírom
a on
idiot

milujem byť

spisovateľkou
hoci
nemám magické schopnosti
neviem dávať život
nedokážem komunikovať

ale ako spisovateľka –
zo 46 písmen viem vytvárať celé svety
vdýchnuť život vymysleným bytostiam
hrať sa so slovami ako šašo s loptami

ak niekto povie
že byť spisovateľka nie je povolanie
má pravdu
je to životný štýl

III. kategória (stredné školy) – próza

a MOTÝLE
SOFIA
„Uvidíme sa o 100 dní a 101 nocí,“ to bolo posledné, čo herec povedal predtým, ako stratil silu slova. Spadol do náručia svojho jediného pokušenia a zároveň hriechu. Jeho márnosť prehovorila: „Bež!“ Bol to skôr výkrik do prázdna, ktorý privolal tmu v celom hľadisku. Potlesk sa skrížil s pískaním. A koniec? Bude sladký alebo horký?

S odchodom poslednej žiarovky som ostala stáť na kraji chodníka. Autá privolávali vietor. Boli ako zdivené kone, hľadajúce svoje miesto na prežitie. Ja som ešte stále vydychovala tie riadky, ktoré sa rozplynuli na pódiu. Vo víre špekulácií, kedy sa opäť stretnú, ma prerušilo silné zatrúbenie. Myšlienka sa rozpadla a ja som sa pustila cez cestu. Nekonečné zebrie pruhy rozšliapané mnohými podrážkami ma viedli. Kde? Sama neviem. Semafor upokojil blížiaci sa hurikán v mojej hlave. Topánky hrdo kráčali, akoby vládli všetkému hmotnému. Zaliata svetlom som cítila hltavé pohľady šoférov, ktorí študovali každú krivku môjho tela. Zrýchlila som. Keď sa moje nohy dotkli chodníka, znova ma prehltla tma. Pomaly ma prežúvala a vypľúvala medzi ľudí.

„Taká pekná slečinka a sama. To by sme mali napraviť. Nedáš si s nami pohárik? My nehryzieme!“ za chrbtom som počula smiech a vydychovanie cigaretového dymu. „Kde utekáš?“ Po koži mi prebehli zimomriavky.

Dav ma zmenšuje. Z výkladov na mňa vykukujú Vianoce. „Ešte je len október! Čo sa všetci zbláznili?“ šomrem si popod nos. „Odkedy sa rozprávaš sama so sebou?“ arogantne niekto prehovoril. Zdvihla som oči, či tá otázka patrila mne, ale nikoho som nevidela. „Ako vždy, s červeným rúžom,“ tak toto už muselo byť na mňa, či nie? Komu patrí ten hlas?

Cítim dotyk na zápästí. „Au, čo robíš?!“ Tieň ma strhne do najbližšej uličky. Stena mi poskytne stabilitu, ktorá sa stratila v prudkom pohybe. Teplo obmotané na ruke pulzuje. Pod lampou som ako terč. „No, konečne ťa vidím v celku. Ale si vyrástla, ty naša copaňa.“ Nemusím ho ani vidieť a viem si predstaviť jeho úškrn. Počkať, copaňa, tak mi predsa hovoril… „Daniel!“

DANIEL
Asi som blázon, keď sledujem úplne cudziu dámu. V hlave sa mi točili myšlienky, ako zas schytám kabelkou alebo ma nazvú „úchylom“ či „zlodejom“. Skutočnosť je taká, že som zbabelec, a to ma prenasleduje už niekoľko rokov. Po nociach sedím na balkóne a fajčím cigarety. Dym ladne bozkáva mesiac. Neviem, na čo čakám. Možno, že sa zamilujem do samoty a neskôr mi zlomí srdce.

Keď som bol mladší, nevedel som rozprávať pred ľuďmi. Cítil som, ako sa mi každé slovo šplhá krkom a niektoré sa neudržali, popadali do žalúdka. Bol to jed pre moje vnútornosti. Rozbehol som sa na toaletu a všetky tie slabiky nechal spláchnuť. Horká chuť ma prenasledovala roky. Kým som sa ju nesnažil zraziť na zem. Biť sa so strachom, je ako udieranie do stien. Ruky ti krvácajú. Farba sa ani len nelúpe. Len sa smeje tvojim hánkam. Obväzy zamotané pod podlahou sa ozývajú pri stretnutí s mojou váhou. Prach ich umlčal a steny ostali len pamiatkou na to, čo sa viac opakovať nebude.
Dvere do divadla zamykal vrátnik, keď som z nich vybehol ako zločinec. „Nesklamali ste ani dnes, pán Daniel, alebo mám hovoriť veličenstvo?“ fúzy mu tancovali nad perou. „Aj vám pekný večer!“ ten starček mi vie vždy zdvihnúť náladu.

Zatriasol mnou mráz. Koženka ma veľmi nezachráni pred chladom, ale aspoň vyzerám štýlovo. Trúbenie áut ma prebralo z omámenia. Poobzeral som sa naokolo. Zrenice mi ostali visieť na žene v čiernom kabáte. Vlasy sa jej hojdali po chrbte. Išla tak vznešene, a zároveň bojazlivo. Otáčala sa, ako keby ju niekto sledoval. Zasmial som sa. Tie ženy vždy potrebujú zachrániť. Aj keď jediná vec, čo ju ohrozuje… Sofia! To nie je možné, však sa presťahovali pred rokom s rodinou do iného mesta. Čo by tu robila? Moje telo sa túžobne rozbehlo za ňou. Chcelo poznať, či je to skutočnosť alebo blud.

Jej lodičky klopotali. Nič iné som nepočul ani nevidel. Bol som omámený motýľom, ktorý trepotal krídlami na mojej bránici. Červená. Pootočila hlavu. V odraze bola ako umenie, ktoré by som si kúpil za všetky peniaze, čo mám. Zrazu tých motýľov bolo viac. Na každom rebre jeden. Som si istý, že je to ONA. Nebudem váhať. Tie večery, kedy žiaden parfum na vankúši nepatril jej, boli ako mučiareň. Niečo si zamrmlala popod nos. „Odkedy sa rozprávaš sama so sebou?“ zahral som sa na drsného chlapa z baru. ale keď som videl jej zmätenosť, v okamihu som to ľutoval. To nič! Ešte nie je nič stratené. Motivoval som sa viac ako vo fitku. „Ako vždy, s červeným rúžom,“ pozerala sa dookola. Potom pokračovala, akoby to, čo som povedal, bola len mucha, ktorú odohnala. Ja nie som žiaden hmyz. Teraz alebo nikdy. Zadržal som dych, schmatol som ju a viedol do najbližšieho úkrytu pred svetom. Jednu ruku som mal pripravenú, keby neudržala rovnováhu. Vždy bola nemotornejšia.

SOFIA
„Dlhá doba. Ako žiješ?“ dá si dole kapucňu. Ten chalan sa od strednej vôbec nezmenil. Hnedé oči, špicatý nos, jemné kučery, jazva na brade, ktorá je teraz zakrytá jemným strniskom. „Stala som sa medičkou. Bývam tu, o pár blokov ďalej, v byte s kamarátkou z výšky.“ Ulička začína byť tesnejšia a vzduch hustejší. Kyslík je jediná hranica medzi nami. „Takže medička.“ Tie písmená sa zasekli v pare z tepla, ktorá sa bila s chladom. Oči mi behali kade-tade, len aby sa nemuseli stretnúť s jeho. „Bývaš tu alebo mimo mesta?“ zahryznem si do vnútornej pery. „Popravde, som tak všade. Slovo domov mi začal byť od strednej pojem neznámy. Snažil som sa čím skôr vypadnúť od rodičov. Nebolo to jednoduché, ale lepšie ako s nimi.“

DANIEL
OTEC. Nová práca nepriniesla len viac peňazí, ale aj hádok. Búchanie dvermi. Výkriky, ktoré sa odrážali od nábytku, a aj tajomstvá. Vždy keď mu prišla výplata, celá ostala v pohárikoch vodky a v pive. Toľko sľubov, že to bude ako predtým. No to všetko ostalo vyutierané na rohožke. A do domu sa to neplánovalo dostať. Monokle boli raňajkami, zlomené zápästie obedom a večerou sa stal hukot polície. Ukončil chaos, ale nezahojil modriny. Ostala rana. Odkaz pre každého, kto chce zabudnúť na minulosť. TO SA ALE NEDÁ.

SOFIA
Kolísala som sa z jednej nohy na druhú. Hodiny odbíjali polnoc. On mi rozprával o herectve, divadle, kolegoch… No mňa to vôbec nezaujímalo. Jediné, na čo som sa vedela sústrediť, boli jeho pery. Hýbu sa tak hypnotizujúco. Musí si o mne myslieť, že som šiši, keď na neho stále čumím. Sofia, stačilo. Ide sa domov, vyspať sa z toho. Dať si dlhý kúpeľ, a hlavne, zmyť jeho vôňu. Častice jeho kolínskej sa mi zarývali do dutín. Už nemali ďaleko od pľúc. Boli rýchlejšie ako môj mozog, ktorý dôstojne bojoval s túžbou. Tep sa prešmykol do uší. Jeden, dva, tri… počítala som tempo úderov.
Počkať, on je ticho. Prečo? Odkedy? Všimol si, že som ho ani nepočúvala… Bože, čo teraz? Dúfam, že nevidí môj vyplašený pohľad. Je nejako blízko, alebo sa mi to len zdá? Nie, on sa naozaj približuje. Pokoj. Stačí zachovať pokoj. On ma určite nepob… priložil svoje pery na moje. VŠAK MA NEZNÁŠA!
Posledná otázka zostala nezodpovedaná. Preskočená a zafarbená rúžom. ČERVENÁ.
DANIEL
„Bež!“ Nič iné nezostalo. Len slasť na jazyku a MOTÝLE… Opona sa zatiahla a potlesk sa skrížil s pískaním.

III. kategória (stredné školy) – próza

Vianoce s vôňou škorice

Boli tri hodiny ráno. Všetci spali, iba ja som mala oči otvorené a v tele toľko energie. Ešte pred mesiacom a pol som za takýchto rán prosila otca, aby som mohla ostať v posteli, keď bolo treba ísť nakŕmiť zvieratá. Ocko mi to vždy dovolil. Potichu sme si v tme tľapli, ja som zavrela oči a on odišiel. Sladký spánok však netrval dlho, pretože mama na to vždy prišla. Bez jediného slova mi strhla perinu a otvorila okno. Bez slov ospravedlnenia, že ma prebudila z krásneho sna, ani mi nedala päť minút naviac, ani len nevysvetlila, že nemá kto nakŕmiť zvieratá. Aspoň keby povedala dobré ráno, vstávalo by sa mi ľahšie. Ale nikdy to nepovedala.
Teraz bola vonku zima, na poli nebolo roboty a zvieratá vydržali bez jedla až do ôsmej. Vietor strašidelne fúkal, ale mňa to tešilo. Schovala som si hlavu pod perinu a nemohla som sa ubrániť smiechu. Smiala som sa potichu. Spala som za pecou, bolo mi teplo, nemusela som vstávať a boli Vianoce. Dnes nás čakala štedrá večera. Ocko bol doma, prateta Jana nám poslala osem pohárov medu, kilo orechov a škoricu. Škoricu som ešte nikdy nejedla. Margaréta už áno a hovorila, že najprv je trochu horká, ale potom, keď sa rozplynie na celom jazyku, chutí príjemne sladko.
Margaréta už ochutnala všeličo a bola na všelijakých miestach, pretože študovala na nemeckom gymnáziu. Mama každému rozprávala, aká je Gitka šikovná a ako sa jej darí. Mala som len štrnásť, ale už som to nedokázala počúvať. Tie zbytočné chvály… Akoby sa tým každému vysmievala, že svoje deti nebil za zlé známky. Margaréta sa pritom len usmievala a pritakávala, aké majú vysoké nároky na študentov. Tento rok robila prijímačky aj Klára – najprv na nemecké gymnázium, ale keby ju náhodou nezobrali (čo bolo pre mamu neprípustné), potom aj na obyčajné gymnázium. Vedela som, že rovnaký osud čaká aj mňa. Mama rozhodne, kam pôjdem.
Ani som si nevšimla, že slnko už takmer vyšlo. Počula som, ako sa Aneta motá po kuchyni, a pozorovala som, ako sa lúče slnka prelínajú s trblietavým snehom. Oranžová obloha sa zo všetkých síl snažila dotknúť bieleho snehu, no nepodarilo sa jej to. Namiesto toho sa rozhodli, že sa budú navzájom dopĺňajú – podobne ako ľudia u nás doma.
„Mária, ty si už hore?“ ozval sa hlas Slávky. Zdvihla som hlavu z vankúša, aby videla, aká som svieža. „Dnes je Štedrý deň,“ zašepkala s námahou potlačiť nadšenie, aby nezobudila ostatné sestry. Na ostatné spiace sestry som nedbala a veselo som sa zasmiala. Slávka sa na mňa prísne pozrela a ukázala mi prstom na ústa, aby som bola tichšie. Ani to mi však dobrú náladu nepokazilo. „Pamätáš, ako sme minulý rok piekli medovníky?“ spýtala som sa. Vyprskla som od smiechu a Slávka sa na mňa zúfalo pozrela. Tentoraz sa už začali prebúdzať všetky. Zo všetkých strán sa ozývalo zívanie a sťažnosti, kto koho zobudil.
„Prepáčte, mrzí ma to,“ ospravedlnila som sa. „Spomenula som si na tie minuloročné medovníky.“ Dievčatá si tiež začali spomínať. Piekli sme ich spolu, ale namiesto cukru sme do nich dali soľ. A k tomu sme ich pripiekli.“
Do deviatej sme ostali v posteli. Margaréta nám rozprávala o štúdiu v meste a o mladých mestských mužoch. Klára, Slávka, Irena a ja sme jej na oplátku pripomínali dedinský život, ktorý ešte pred rokom viedla. Spomínali sme príhody s miestnymi chlapcami a hádali sme, čo dostaneme pod stromček.
„Dobré ráno, dievčatá,“ ozval sa jemný, veselý hlas Anety. Ten hlas mi vždy privádzal bolesť. Priala som si, aby patril mame a nie Anete, dcére našej starej slúžky Alenky. Aneta sa jej vo všetkom podobala. Alenka nám veľmi chýbala, ale jej dcéra sa zo všetkých síl snažila, aby sme za ňou nesmútili.
„Chcete, aby som vás učesala?“ spýtala sa Aneta.
„Áno, prosím,“ zvolali Slávka aj Gitka naraz a už bežali s hrebeňmi a mašľami k našej kaderníčke.
„Aneta, ty vieš robiť tie najkrajšie vrkoče,“ pochválila som ju. „Aj mne musíš jeden zapliesť, ale až na Štedrú večeru.“
„Rovnaký ti zapletiem aj ja!“ ozvala sa Margaréta. Ona jediná z nás nemala Anetu rada. Najprv o tom nehovorila, ale teraz to už neskrýva. Obdivujem Anetu, ako to zvláda – že ju niekto nemá rád, a predsa je k nej stále rovnako dobrá.
Keď sme sa všetky obliekli, umyli a učesali, vybrali sme sa do kuchyne. Na stole neboli raňajky, pretože na Štedrý deň sme vždy držali pôst. Bol tam však položený papierik. Margaréta ho vzala do rúk a prísnym pohľadom učiteľky na nás pozrela, než začala čítať: Šla som upratať kostol. Gitka pripraví bobáľky a Klára kapustnicu. Aneta vám pomôže. Slávka s Irenou sa postarajú o zvieratá. Mária pôjde do obchodu kúpiť mak na bobáľky. V kredenci v hornej skrinke je 10 mincí. Mama.
Všetky sme sa dali do roboty. Ja som si obliekla kabát, vzala mince a vybrala sa do obchodu.

Doma v kuchyni na stole sa to zmenilo na nepoznanie. Všetky šuplíky boli pootvárané, všetko povyberané. Cudziemu by sa to zdalo ako strašný chaos, ale mne už len pohľad na takúto kuchyňu napovedal, že je ten jeden deň v roku. Sestry sa v nej svižne obracali, miešali, krájali – tak organizovane, ako len ony vedeli. A z každého kúta rozvoniavala jedinečná vôňa, ktorá dotvárala atmosféru.
Na voľné miesto stola som položila sieťku s mojím nákupom a odišla som do kúpeľne umyť si ruky.
„Kúpila si mak?“ spýtala sa Gitka, kým krájala kapustu.
Skôr než som stihla niečo povedať, Klára vzala sieťku do rúk. Zrazu som počula výkrik: „Toto nie je mak! Toto je škorica!“
Staršia sestra ku mne prudkým krokom pribehla, až som sa zľakla. Neveriacky klipkala očami – raz na mňa, raz na balíček so škoricou.
„Ako máme spraviť bobáľky bez maku?“ spýtala sa so zúfalstvom v hlase, skôr aby prerušila to odporné ticho, ako zo skutočného záujmu.
„Kúpila som škoricu, lebo mak nemali,“ začala som vysvetľovať. „Posledný mak mi spred očí zobrala krajčírka. Pýtala som sa predavačky, či nemajú ešte iný, ale povedala, že to bol posledný. A tak mi poradila, aby som namiesto maku kúpila škoricu…”
„Škoricu?!“ vykríkla Gitka, až sme obe s Klárkou nadskočili od ľaku. „Ty sa len tak necháš? Mala si jej povedať, že to potrebuješ viac, a nenechať si to vziať z rúk! A ešte k tomu škorica?! Vieš ty vôbec, koľko jej máme doma?! Načo nám bude? A maku nemáme ani zrniečko!“
„Nemienila som sa hádať s krajčírkou,“ bránila som sa. „Veď má veľa detí a je chudobnejšia než my. Navyše… ušila nám toľko krásnych šiat.“
„Tss! Tak sa aj ty staneš chudobná, keď nebudeš rozmýšľať a vždy budeš myslieť najprv na druhých!“ zavrčala Gitka, hodila balíček škorice na poličku a ukázala na dvere. „Šup-šup do obchodu! Ideš to vrátiť, jasné?“
„Ale ja som sa tak tešila, že ťa poteším… veď si hovorila, že máš rada škoricu,“ povedala som potichu s gučou v hrdle. „Čo som mala robiť?“
„Čo som mala robiť? Čo som mala robiť?!“ začala ma posmešne napodobňovať. „Choď do obchodu a potom bež k susede s koláčmi a peniazmi, ktoré sa ti zvýšili, pýtať si trochu maku! Ach, toto je na nevydržanie!“
Poslednýkrát som fňukla, zobrala som sieťku a vyrazila von. Z kuchyne sa stále ozýval Gitkin nahnevaný monológ.

Keď som prišla domov, znova sa toho veľa zmenilo. S makom od susedky v ruke som si uvedomila, že atmosféra v dome bola ešte čarovnejšia. Vôňa ihličia mi hneď udrela do nosa – stromček už visel nad stolom. Bola to nádhera.
V hudobnom salóniku som si všimla adventný veniec, celý rozžiarený. S radosťou som chcela podísť bližšie, ale prísny hlas ma zadržal: „Dieťa, poď sem!“ Mama sedela pri teplom kozube, vedľa nej sedel otecko. Z jej tváre som vedela jasne všetko už vopred vyčítať.
„Veľmi si ma sklamala,“ začala mama dlhý monológ. „Vyhodila si peniaze za škoricu. Rozmýšľaš úplne neuvážene. Žiadne kritické myslenie! Áno, veľmi si ma sklamala. Gitka mi všetko povedala. Toto sa stalo len preto, že sa neučíš matematiku. Už sa neviem dočkať, kedy ťa dáme na gymnázium – hádam tam dostaneš konečne rozum.“ Vstala a odišla.
Zostala som stáť na mieste, neschopná pohnúť sa. V hrdle mi navrela guča, slzy na krajíčku. Nevedela som, či to bolo z hanby, ale z hnevu, že to Gitka povedala, alebo z pocitu, že som sklamala vlastnú mamu.
Najradšej by som sa rozbehla do izby a dúfala, že tam bude Aneta. Čakala som však, čo mi povie na to otecko. Chvíľu bolo ešte ticho. Len praskanie dreva v kozube napĺňalo miestnosť. Potom otec prehovoril.
„Pozri, viem, že mama je prísna, ale má pravdu v jednej veci – niekedy musíš byť praktickejšia. Urobila si chybu, keď si minula všetky peniaze na škoricu, ktorú sme vôbec nepotrebovali. Ale vieš, čo sa mi na tebe páči?“ Usmial sa, a ja som naňho prekvapene pozrela.
„Páči sa mi, že si sa zachovala láskavo. Že si myslela na tú krajčírku, že si pochopila, že ona a jej deti možno potrebujú mak viac ako my. Také niečo si zaslúži pochvalu, lebo v dnešnom svete nie je veľa ľudí, ktorí by urobili to, čo ty. Máš veľké srdce. Ale,“ na chvíľu sa odmlčal a mierne sa zamračil, „to veľké srdce musíš spojiť aj s rozumom.“
„Ale čo som mala robiť, otecko?“ spýtala som sa s neistotou v hlase.
„Popravde, sám by som nevedel, čo robiť,“ zasmial sa otecko a ja s ním, „všetko dopadlo dobre. Máme mak a ty si sa poučila. Každý z nás je omylný aj na Štedrý deň.“

III. kategória (stredné školy) – próza

Ale ššš… to je naše tajomstvo… 1

Bola streda, krátko po desiatej. Ešte stále som nevedela, či som viac sklamaná, alebo nahnevaná. Miesto toho, aby sme trávili hodinu telesnej vonku na čerstvom vzduchu alebo aspoň v telocvični, nás učiteľ poslal pomáhať školníkovi s vypratávaním starého skladu. Super, presne tak som si predstavovala túto hodinu.
S ťažkým povzdychom som sa vrátila k svojej skrinke, rýchlo odložila batoh, v ňom športové veci a vyrazila za spolužiačkami, ktoré už zamierili k starej budove skladu. Cestou som si ešte vypočula zopár ironických poznámok na adresu učiteľa, ktorý sa, samozrejme, hneď po rozdelení „úloh“ vyparil niekam do zborovne.
„Toto je presne jeho štýl. Nám nechá robotu a sám si ide popíjať kávu,“ šomrala Zuzka, zatiaľ čo sa snažila prekročiť čerstvú mláku pri schodoch. „To je presne ten dôvod, prečo ho milujeme,“ doložila nadurdená Julka.
„A školník? Kto vôbec vie, čo ten celý deň robí?“ pridala sa Marianka krútiac hlavou.
Stará budova skladu stála na konci školského dvora schovaná za húštinou zarastených kríkov a starých stromov. Bola ošúchaná, omietka miestami opadávala, okná zanesené rokmi „údržby“ už roky nikto neotvoril. Bŕŕŕ! Školník nám bez jediného slova, o pohľade ani nehovoriac, otvoril ťažké vŕzgajúce dvere a kývol hlavou smerom k laviciam naskladaným až po strop. „Vyneste ich a poukladajte vedľa budovy popod múr! Keď skončíte, môžete ísť.“ A s tým zmizol za rohom. „Zmizík jeden!“ Nečudujem sa, že ho volajú „zmizík“!
„Bezva, ďalší, ktorý vie rozdávať rozkazy a strácať sa v pravý čas,“ pomyslela som si. Hneď nato sme vytvorili dvojice, veď predsa každá lavica má dva konce a zapriahli sa do roboty. Simona a ja sme schytili prvú lavicu skraja a trápenie sa začalo.
Lavice, tie by vedeli rozprávať historky! Boli staré, poškodené a špinavé, pokryté hrubou vrstvou prachu a pavučín. Pa-vú-ky, to je moja smrť! Už po pár minútach sme všetky vyzerali, akoby sme sa hrabali v pivnici plnej storočných artefaktov. Žiadna z nich však nevedela, ako ja trpím. Každé jedno uchopenie lavice mi prinieslo mravenčenie na koži a strach, že sa odniekiaľ vyrúti pavúk veľký minimálne ako moja dlaň.
Práve som so Simonou zápasila s jednou zvlášť ťažkou lavicou, keď som zacítila niečo jemné a lepkavé na zápästí. Pozrela som sa dolu a videla, ako sa mi okolo ruky pomaly obmotáva tenká biela nitka pavučiny. Srdce mi vynechalo úder. A znova. A znova… Snažila som sa tých bielych nití striasť, ale pri každom pohybe sa mi zdalo, že sa do nich ešte viac zamotávam. „Nie, nie, nie…“ začala som mrmlať ústami, pričom som nevydala ani jedinké slovo, pustila so svoj koniec lavice a panicky som mávala rukami. „Buch, tresk, bác!“ Lavica buchla o zem, prach sa rozvíril, Simona na mňa pozerala nechápavým pohľadom s otvorenými ústami. A vtom som ho zbadala – môj pavúk, lenivo sa spúšťal z hornej police nad nami priamo na moju pravačku!
V tej chvíli by som určite prekonala školský rekord v šprinte, vybehla som von s krikom, ktorý by prebudil aj ducha tejto starej budovy. Spolužiačky sa najprv zľakli, no keď videli, ako šialene mávam rukami a skáčem do strán, spustili smiech tak hlasno, že ho určite počuli až v tej najvzdialenejšej triede nášho gymnázia.
Keď som sa ako-tak upokojila a Simi vyklebetila, čo sa vo vnútri stalo, tak ešte len vtedy začalo moje trápenie s babami. „Tak ty si naša pavúčia kráľovná!“ smiala sa Sofi, zatiaľ čo sa držala za brucho. „Nepoviem nikomu, že si sa zľakla malého osemnohého kamaráta!“
No ja som vedela svoje. Vraj kamaráta! Keď sa môj dych konečne upokojil a srdce prestalo búšiť ako splašený bubon, oprela som sa o múr vedľa budovy a zhlboka sa nadýchla. „Fúúú… to bola len panika, nič viac,“ zamrmlala som si pre seba, utierajúc si spotené čelo.
„Evi,“ škerila sa Lucia, „žiadny obrovský pavúk, len malý hrdina. Je jasné, že bol vystrašený tým tvojím krikom viac ako ty,“ a aj ona sa smiala na plné hrdlo. V duchu som si sľúbila, že najbližšie si už dám väčší pozor, kam strkám ruky, a ktorú svoju fóbiu svojim spolužiačkam odhalím…
Chtiac-nechtiac som sa vrátila späť, opatrne uchopila svoju stranu lavice a pokračovali sme vo vynášaní. Kým sme s dievčatami skončili, slnko už takmer celé stálo na svojom tieni, ktorý poctivo kopírovalo. Bolo totiž pravé poludnie, ja som mala ruky čierne od prachu a rukávy oblepené ďalšími jemnými pavučinami. Zvyšky kadejakých suchých listov a konárikov pod mojimi nohami, ktoré čas zavial do budovy a rušivo šramotili počas práce, som už ani nevnímala, taká som bola uťahaná, keď sme položili poslednú lavicu vedľa steny. Začala som si v hlave prehrávať všetky možné výhovorky, ktoré by som mohla použiť, aby som sa z toho nabudúce vyzula.
Vtom som z lavice, o ktorú som sa opierala, začula tiché šuchnutie. Pri mojom ďalšom pohybe zrazu niečo vypadlo na zem, priamo k mojim nohám. Bol to zožltnutý zošit, takmer rozpadnutý, s ošúchanými rohmi a pokrčenými stranami.
Prekvapene som ho zodvihla a pomaly otvorila. Na prvej strane bol rukou písaný nápis: „Môj super tajný zápisník – a iniciály SO, 1984.“ Zalapala som po dychu. To sú predsa iniciály môjho ocka, to je jeho rukopis, to je predsa viac ako štyridsať rokov staré!
Prelistovala som zopár strán. Zaprášené stránky odhaľovali rôzne záznamy a poznámky: „Top 10 najlepších úkrytov v škole“, „Ako si šikovne podsunúť ťahák“, „Kto sa komu páči (utajené)“a dokonca aj „Najlepší trik na to, ako sa vyhnúť písomke“ s veľkým podčiarknutým nápisom „NIKDY TO NESKÚŠAJ!!!“
Musela som sa zasmiať. Na jednej strane som objavila aj niekoľko vtipných karikatúr učiteľov. Neznámy učiteľ matematiky s kravatou zamotanou do geometrických vzorcov a učiteľka dejepisu, ktorá namiesto histórie rozpráva o svojich mačkách.
Cítila som, ako mi srdce bije rýchlejšie. Toto písal môj otec? Ten seriózny, vždy zodpovedný a najmä uvážlivý človek, ktorý mi pravidelne pripomína, aby som k povinnostiam pristupovala svedomito a nenechala si veci na poslednú chvíľu?
Schovala som zápisník pod mikinu, rýchlo privrela dvere, keďže medzitým moje spolužiačky už všetky odišli a bežala späť do triedy. Zvyšné dve vyučovacie hodiny som nevnímala ani jedno slovo z toho, čo učitelia hovorili. Myšlienkami som bola stále pri tom zápisníku. Len-len som obsedela na stoličke.
Keď som po škole prišla domov, hodila som tašku na posteľ a rýchlo vytiahla starý zápisník. Otvorila som ho na poslednej stránke, kde bolo napísané veľkým písmom: „Ak to čítaš, už si pravdepodobne prišiel/a na to, že som nebol vždy taký seriózny. Ale ššš… to je naše tajomstvo.“
Musela som sa usmiať. Asi sa o tom budem musieť s ockom vážne porozprávať!
Ale najprv zistím, čo všetko ešte v tom zápisníku skrýva…

Môj super tajný zápisník … 2
Denník, 12. septembra 1984
Ahoj, denník,
dnes opäť informatika. Čo ti poviem, jedna nezabudnuteľná hodina najmä vďaka nášmu „indiánskemu“ dobrodružstvu pri nových počítačoch, ktoré vyzerajú skôr ako vesmírne lode než školské pomôcky. Prečo indiánskemu? Lebo náš skostnatený prastarý informatik pre nás má iba jedno jediné pomenovanie: „Vitajte, indiáni!“ Pritom je úplne jedno, o ktorý rod ide. Mužský alebo ženský, aby si lepšie chápal, sme v tom spolu. Aj uňho, nielen na slovenčine, sme totiž bezrodoví, skrátka, indiáni.
V učebni máme šesť úplne nových gigantických počítačov, pravý opak nášho učiteľa, pri každom nás sedí tak päť až šesť chlapcov a dievčat, vrátane Tomáša, ktorý sa ihneď zhostil úlohy veliteľa expedície do neprebádaného sveta infošky. My ostatní sme boli nalepení na obrazovkách ako zvedavé opice, ale bez štipky nápadu, čo s nimi vlastne máme robiť.
„Inga, skús stlačiť tú veľkú bielu klávesu!“ takmer panicky prikazovala Iveta a ukazovala na tlačidlo, ktoré podľa nej malo byť tlačidlom na záchranu minimálne polovice sveta.
Inga sa len nervózne krútila na stoličke, napokon ten tlak nevydržala, pomaličky sa priblížila k bielemu tlačidlu a stlačila – bum! Obrazovka zhasla.
„Ingaaa! Prečo si zabila počítač?!“ zvolal zúrivo Tomáš a celý počítačový svet sa našej skupine zrútil v jednej milisekunde.
Náčelník, náš učiteľ, znechutene pozrel na Ingu ponad okuliare a zamrmlal skôr pre seba ako pre ňu: „To si zase vybrala tú správnu taktiku – zabiť triednemu koňovi koníčky.“ V tom momente som nebol jediný, kto túto iróniu nepochopil…
„Ale veď som len chcela pomôcť!“ bránila sa Inga takmer so slzami v očiach. Vedela, že dobré meno jej rodu je navždy preč.
„Pomôcť? To mi znie ako slovo, čo používajú tí, ktorí nerozumejú ani základom, nie to ešte dostať sa na vyšší level vášho úbohého technického života,“ zaburácal náčelník.
Medzitým Tomáš začal napodobňovať robotický hlas: „Ja som veľký počítačový génius, som mág klávesníc, pozrite sa na mňa,“ čím vyvolal burácajúci smiech celej triedy, resp. tých, ktorí sa odvážili porušiť zákon prérie, mlčať. Tomáš, prirodzený vodca, ten sa teda isto nebál, odľahčil situáciu a vyčaril minimálne Inge úsmev na tvári a sebe ďalší zápis do triednej knihy.
No a Inga, ktorá sa od incidentu s klávesnicou držala vzadu, zahundrala: „Ja si radšej odsadnem k oknu, tu je isto menej akcií a idem vykopať sekeru mlčanlivosti na najbližších hodinách!“
Do konca hodiny náš náčelník pozeral na nás s výrazom, akoby chcel povedať: „Toto si s vami ešte vyjasním,“ ale my sme vedeli, že to je iba jeho verzia humoru a jedna z jeho tvárí, aby nás udržal v pozore a niečo naučil, keďže sme tí „indiáni“. Inak je to prastarý dobráčisko so svojským humorom. A hoci sme dnes informatikou preplávali ako „indiáni“ bez kanoe, verím, že zajtra budeme o stupeň vyššie v tej informatickej džungli nových informácií!
Nakoniec sme sa všetci skvele pobavili, Tomáš si opakovane rukou pohládzal fiktívnu „čelenku“ a Inga už plánovala, ako nabudúce prežiť hodinu bez toho, aby „zabila“ ďalší počítač.
A náčelník? Ten sa už isto smial sám pre seba, keď si predstavoval, že možno práve táto trieda, plná „indiánov“ jedného dňa ovládne počítačový svet.
Takže, denník, aj keď sme dnes ako tím nezískali žiaden diplom z informatiky, určite sme sa okysličili poriadnou dávkou smiechu. A to je podľa mňa ten najlepší „softvér“, čo môžeme mať! SO
PS: Nabudúce opäť s novou príhodou…

Anjelské ráno 1

Ráno. Ráno, keď som vstala, mama už nebola doma. Odišla prvá ako zvyčajne. Potichu zamkla vchodové dvere a odkráčala do nového dňa. Otec. Ten ako vždy mi zbalil viac jedla ako zvládnem, desiatu, s ktorou sa zakaždým môžem podeliť s ostatnými. Aj on za sebou zamkol a odkráčal. Teraz je rad na mne.
Vykĺzla som von do šera ulice. Susedove psy sa idú pretrhnúť v tom, kto ma hlasnejšie pozdraví. Tí naproti sa mi nepoďakujú, oči ešte zlepené snami a ticho skorého rána im práve narušili psy oproti. Mňa však potešili, takto sa zdravíme každé jedno ráno. A potom kráčam ďalej…
Som takmer pri poslednom dome na našej ulici a váhavo predbieham pána suseda, montéra. „Dobré ráno,“ zdravím ho od chrbta. Zo začiatku sa vždy strhol, nadskočil, teraz len jemne nadvihne ľavé plece a hneď odzdraví: „Dobré ránko, ideme?!“ Nikdy neviem, či sa ma pýta, alebo mi oznamuje. Občas kráčame bok po boku až na zastávku. Nikdy sa nerozprávame. Očami objímame len chodník a ospalé mesto pred nami. Každý z nás so svojimi myšlienkami, jeden vedľa druhého až na zastávku.
Vonku sa maľuje celkom pekný slnečný deň. Presvedčiam samu seba, že sa mi chce. Jedným uchom načúvam zvukom nášho mesta a rozmýšľam nad tým, že kdesi inde je iné mesto, v ňom iní ľudia, iný svet. Možno nie je lepší ani krajší, skrátka je len iný. Uf, vstúpila som do vzduchoprázdna, zem podo mnou sa „zatriasla“ a mne sa chvejú nohy obavou, že som mohla spadnúť, rozprestrieť sa na zemi a žiadne krídla by mi nepomohli. Letela by som…
Dnes však nie, anjel je so mnou, roztiahol svoje perute a v pravú chvíľu ma zachránil. Takmer ho počujem, ako kráča po mojom boku, raz zaostane, aby mi nechal priestor, inokedy naopak, ma predbehne a kontroluje každý hrboľ, každú preliačinku na chodníku. Občas sa šuchne krídlom o moje plece, akoby ma chcel objať. Sme pri priechode na druhú stranu a on kontroluje cestu presne tak, ako nás učili v škole. „Najprv vľavo a potom sa pozrite vpravo a znova vľavo, až potom vstúpte na cestu,“ neraz opakovala učiteľka. Anjel to zvládol na výbornú, už sme na druhej strane a ja sa usmievam pri pomyslení, ako ma istí. Ja si medzitým čistím hlavu, keďže viem, že je so mnou, ide mi to hravo.
Väčšina ľudí je už na zastávke. Sú to zaujímaví ľudia, žijú si svoje príbehy, svoje životy a ja spoznávam len ich tváre, ktoré denne vídam. Extravagantnú učiteľku s notebookom, ktorej tetovanie párkrát vykuklo spod blúzky, vystupuje o tri zastávky ďalej. Poštárku v rovnošate, ktorá si sadá za priehradku na najbližšej pošte v blízkej dedine. Dievča zo sídliska nad nami, milé, dáva mi zakaždým prednosť pri nastupovaní, hanbí sa ma ešte viac ako ja jej. Chalani, ten v okuliaroch, detinský, pohľad večne upretý do zeme. Druhému tvár lemujú pekné vlasy, ale trpí absolútnou sluchotou spôsobenou slúchadlami prilepenými k ušiam, inak som ho nevidela. Obaja vystupujú na konečnej spolu so mnou.
Anjel. Práve mi pošepkal, že spoj trolinku mešká. Obraz dňa sa pomaly rysuje, vystupuje z hmly dnešného rána, slnko je opäť vyššie, bude pekne. Autá bezducho jazdia v oboch smeroch, ak niektoré pribrzdí, na tele mi naskočia zimomriavky. Anjel položí ruku na moje plece, jeho dotyk upokojuje. „Nie je to nebezpečné, neobávaj sa, to sa len ponáhľajú za prácou,“ ruku mi stále drží na pleci, keď dodáva, „neboj sa, zvykneš si. Na zvuky, na ľudí, na všetko si zvykneš.“ Verím mu.
Autobus. Je tu a on ma konečne pustil. Pridŕža mi dvere, obavy sú tentoraz na jeho strane. Spýtavo sa naňho pozriem, pokrčím ramenom. „Deje sa niečo?“ Usmeje sa: „Len aby ťa neudreli.“ Videla som, ako dokonca podložil svoju bielu nohu do štrbiny… len aby ma neudreli. Som dnu a sadám si na prvé voľné miesto, čo najďalej od vodiča. Dnes jazdí hundroš, nepozdraví, neodzdraví, neusmeje sa, ako je rok dlhý, skrátka som preňho neviditeľná. Keby však videl anjela, keby ho aspoň na okamih zbadal, keby ho vnímal tak ako ja, zemetrasenie tohto zážitku by mu prevrátilo život naruby.
Cesta ubieha rýchlo. Von a dnu, von a dnu, zastávka čo zastávka, ten istý postup. Ľudia nastupujú, ľudia vystupujú. Potichu, hlučne, uškŕňajú sa, usmievajú, mračia, niektorí príjemní, iní pohŕdavo arogantní k novému dňu. Anjel využil svoje letecké schopnosti a odpočíva tesne pod stropom autobusu. Leží ako jogín usilujúci sa rozjímať, viečka sklopené, azda spí. Len lesklé krídla doširoka roztiahnuté nad osadenstvom autobusu naznačujú, že on nikdy nespí, aj teraz chráni všetkých navôkol, navôkol mňa. Chráni ma.
Posledné škrípanie bŕzd. Pozerám mu do očí, rezko sa preberá zo zdanlivého bezvedomia a odpočinku. Vystupujeme. Na priestranstve pred zastávkou je už na nohách, v očiach má ostražitosť, sme na hlavnej a musíme na druhú stranu. Jeho hlava je vysoko nad mojou, anjelské plecia vytvorili štít, cez ten nikto a nič neprenikne. Vykročili sme na druhú stranu, usmievam sa, lebo spolu so mnou kráčajú aj menšie deti na základku za rohom. Keby len vedeli, že sú pod krídlami anjela. Aj anjel sa usmieva. Rád sprevádza deti. Ich veselý džavot mu zapálil ohníčky v očiach. Jeho hnedé oči sú zrazu posiate zlatými iskričkami. Viete, má moje oči, má oči po mne. Alebo ja po ňom? Skrátka oči máme rovnaké. Rovnaká farba, každý odtieň v nich. Také sú oči našich anjelov. Naše oči.
Sme takmer na mieste. Ja, šťastlivec pod ochranou anjela. Anjel, šťastný, zasypaný mojou láskou a dôverou. Teraz ma už pokojne môže nechať pred bránami školy. Pozriem dolu a až teraz zbadám jeho biele nohy doráňané od kamienkov i výtlkov neupravených chodníkov. Túžim si pokľaknúť k nim, utrieť z nich prach a krv, ošetriť ich. Alebo sa mi to iba marí? Pozriem mu do očí a v ich čítam len jeho túžbu vojsť so mnou do budovy školy a sadnúť si v lavici ku mne. Tesne ku mne, tak tesne, aby mi mohol byť nablízku, aby mi mohol našepkávať, utrieť slzy po nezdare, rozprestrieť krídla, keď budem unavená…
„Nie, nie, nie,“ opakujem a slzy mi tečú až do duše, „tam už musím sama, sama musím zvládnuť ísť tam, ďakujem!“ Nadýchnem sa a opatrne vchádzam do budovy. Akýsi hlas mi však úpenlivo vraví: „Otoč sa, prosím ťa, otoč sa!“ Poslúchnem, otočím sa a v jeho očiach vidím prosbu, veľkú prosbu. A tak s úsmevom iba preňho dodávam: „Vieš čo, anjel, dnes končím po šiestej hodine, tak ma čakaj!“ Až prirýchlo sa zvrtnem a miznem v útrobách školy. Nevidím ho, ale viem, že sa mu uľavilo a usmieva sa od ucha k uchu, sadá si na obrubník pred školou, a keď po šiestej vyjdem von, tak tam stále bude sedieť a čakať ma. Môj anjel.

Na čase nezáleží 2
Až prirýchlo som sa ráno zvrtla a zmizla v útrobách našej školy. Celé dopoludnie si nahováram: „Tak to malo byť! Nesmiem sa báť!“ Aj napriek tomu, stále ho mám pred očami, vidím, ako sa usmieva od ucha k uchu, sedí na obrubníku pred školou, šuchorí si krídla, fúka si boľačky na chodidlách, ale predovšetkým sa usmieva, usmieva sa. Môj anjel.
Školské hodiny ubiehajú svojím tempom, tik-tak, tik-tak, tik-tak, nejde oklamať. Zvonček konečne oznamuje koniec vyučovania. Niečo v mojom vnútri mi hovorí: „Evi, dnes bude iný deň!“ V škole to nemám ľahké, v triede to nemám ľahké, v živote to nemám ľahké… Ale dnes som cítila, akoby ma niekto stále sledoval, každý môj pohyb bol pod drobnohľadom. Školských kamier, kto vie? Aj napriek takémuto „stalkingu“ cítila som sa uvoľnenejšie, zrazu mi nevadilo byť stredobodom záujmu. V duši cítim, že som pod ochranou sily, ale nie tej viditeľnej. Niečo neviditeľné, niečo, čo tu bolo a je, niečo, čo ma pred všetkým ochraňuje. Rozhliadam sa po triede. Vilko a Ondrej zahĺbení do družného rozhovoru, Kiara sa drví na fyziku, triedna kráska sa usmieva do zrkadielka krásy, podstatná časť spolužiačok sa ničí ničnerobením, tí ostatní dopĺňajú tukové zásoby. Žiadne známky nebezpečenstva, žiadne varovania. Všetko je ako vždy, a predsa akési zvláštne.
Cŕŕŕn! Zvoní, dnes už po šiestykrát na konci, je koniec všetkých dnešných koncov a ja vychádzam zo školy. Môj pohľad sa automaticky upiera na chodník pred vchodom. Je prázdny. No ešte predtým než stihnem vykročiť, pocítim na zátylku príjemný vánok, ako mi preplieta vlasy. Obraciam sa navôkol, nekompromisne kontrolujem okolie, ale vidím len žiakov, jedni rezko, iní znudene odchádzajú zo školy. A zrazu sa objaví on – môj anjel. Ani o minútku nezostarol, jeho krídla sú teraz úplne neviditeľné, ale som si istá, že sú tam. Poznáme sa už tak dlho, že si dokážeme prečítať aj tie najtichšie myšlienky.
„Čakal si dlho?“ pýtam sa s úsmevom, ktorý odráža pocit bezpečia. Anjel sa ani na okamih nepozastavil nad mojou otázkou, len pomaly prikývne a jeho oči sa rozžiaria, keď vidí, že som v poriadku.
„Evi, nezáleží na čase,“ odpovedá s pokojom v hlase, „dôležité je, že si v bezpečí.“
Kráčame spolu, bok po boku ako vždy, aj keď teraz nemám pocit, že by som potrebovala ochranu pri každom svojom kroku. Napriek tomu sa mi zdá, že je to dobré a správne, že tu je. On a v ňom niečo silné a veľké. Možno srdce. Anjel sa vôbec nesnaží byť neviditeľný, naopak, potichu, ale viditeľne kráča vedľa mňa. Jeho prítomnosť je ako nežné pohladenie, dáva mi silu, odvahu, aj keď vôkol mňa nie je nič, čo by naznačovalo akékoľvek nebezpečenstvo.
„Kam dnes pôjdeme?“ pýtam sa ako vždy, keď ideme domov.
„Kamkoľvek, kde budeš chcieť a budeš ma potrebovať,“ odpovedá a jeho slová sú plné dôvery a jemnej starostlivosti o mňa. Očividne je spokojný v tejto úlohe, v úlohe môjho anjela.
Mlčky kráčame ďalej a ja premýšľam, aké to asi je byť anjelom. Anjel nikdy nespozná obyčajný život tak, ako ho poznáme my, ľudia. Kráča vedľa mňa, ale nikdy nezažije tie pocity, ktoré sa viažu k človeku – smútok, radosť, neistotu či nádej.
„Anjel?“ „Áno.“ „Je to ťažké byť anjelom?“ spýtam sa náhle.
Anjel sa na mňa usmeje, jeho oči teraz žiaria ešte viac. „Nie, nie je to ťažké. Je to dar. Pre mňa je to najkrajší spôsob, ako byť nablízku tým, ktorí to potrebujú, aj tebe, Evi.“
V tej chvíli mnou prenikne pocit, že aj keď sa zdá, že jeho existencia je mimo môjho sveta, vlastne je to on, kto mi ukazuje, že nie je nič väčšie než byť oporou tomu druhému. Možno práve v tom spočíva skutočný zmysel jeho bytia – dáva mi nádej.
Kráčame ďalej, kráčame až na koniec našej dnešnej spoločnej cesty, na miesto našej rozlúčky. „Zajtra sa zase vidíme,“ sľubujem, keď zastavíme pri bráne nášho domu.
Anjel sa na mňa pokojne pozrie a usmeje sa. Tentoraz neodchádza náhlivo, zastaví sa pri mne, rozmýšľa, váha… Azda sa rozhoduje ako ďalej. Odísť či zostať? Cítim, že je pripravený na čokoľvek, čo sa týka mojej cesty a našich spoločných zajtrajškov. Cítim, že teraz sme už obaja pripravení prijať všetko, čo prinesie ďalší nový deň.
„Ďakujem, že si tu,“ hovorím mu ticho, „za všetko.“
Jeho odpoveď prichádza v podobe jemného dotyku na mojej ruke, pomaly sa odtiahne a stráca sa v šere popoludňajšej ulice. Po chvíľke počujem kdesi v povetrí šum obrovských krídel, krásnych a snehobielych, viem, že anjel letí domov, veď aj ja som už doma.
Zrazu som sama, ale v srdci mám nekonečný pokoj. Viem, že napriek jeho odchodu, anjel je stále niekde nablízku. Vždy bude. Môj anjel. Anjel.

Na záhrade s anjelom 3
Záhrada, domáci raj. Sedím v hojdacom kresle, letný vzduch mi jemne šuchoce v ušiach a tráva pod mojimi nohami je mäkká a vlhká od rannej rosy. Slnko sa jemne opiera do mojich pliec. Ja, sklonená nad knihou, nasávam tú pomalú, lenivú atmosféru dňa, ktorý ešte len začína dýchať naplno. Vzduch je prevoňaný kvetmi a zrelými plodmi malín, miestami sladkastý a šťavnatý, akoby každý list, každé stebielko trávy spievalo svoju letnú pieseň. Vedľa mňa, na drevenej lavičke z dielne môjho otca, sedí snehobiely anjel. Jeho krídla sú zložené, opierajú sa o ľanový vankúšik posiaty levanduľami a ich perie sa takmer neviditeľne chveje vo vánku. Anjel tiež číta. Nie som si istá, v akom texte je zahĺbený, ale jeho pery sa mierne pohybujú, akoby si potichu pre seba odriekal slová napísané na starých, zažltnutých stránkach jeho knihy.
„Anjel?“ „Áno, Evi?“ „Prečo si anjel?“ spýtam sa náhle, prerušiac spev vtákov a bzukot včiel, ktoré sa hostia na bielej levanduli v rohu mamkinho obľúbeného záhona. Na chvíľu zdvihne pohľad od knihy, nakloní hlavu, azda premýšľa nad mojou jednoduchou otázkou. Jeho oči, hnedé posiate zlatými iskričkami, v odtieni rovnakom ako mám ja, ma pozorujú s jemu zvláštnou prirodzenosťou.
„Pretože tak som bol stvorený, Evi,“ odpovie napokon a jeho hlas je tichý, ale pevný, ako šepot tmavého javora v závetrí záhrady. „A ty, čo si myslíš ty,“ dodá po chvíli, „prečo ty si človekom?“
Jeho otázka ma zaskočí. Usmejem sa a sklopím zrak k svojej knihe. Jej stránky sa opäť trasú, šibal vietor sa už dlhší čas pokúša otáčať ich napriek môjmu zákazu. „Možno, aby som mohla cítiť, rásť, smiať sa i plakať… milovať a byť milovaná, raz odísť na večnosť, možno raz…“ Pozerám sa naňho, hľadám v jeho tvári náznak pochopenia a dodávam: „Aby som mohla tvoriť príbehy, písať ich do knihy svojho života, ale najmä žiť ich.“
Anjel sa pousmeje, krídla sa mu mierne pohnú, možno túži vzlietnuť, ale zostáva pri mne. „Možno je to práve to, čo nás dvoch spája,“ povie a opäť sklopí zrak k svojej knihe, „hoci sme odlišní, hoci sme z iných svetov, naše cesty sa v jednom momente preťali.“ „Áno, tak veľa sa od teba môžem dozvedieť, tak veľa naučiť…“
Neskôr, keď sa slnko začne skláňať k západu a tieň stromov sa predlžuje po trávniku, anjel zavrie svoju knihu a na chvíľu sa zamyslí. Zlatisté lúče už nie sú len v jeho očiach, mojich očiach, teraz prechádzajú jeho perím, vrhajú na trávu okolo nás dych berúce tiene, ktoré sa každým okamihom predlžujú, niektoré sa už strácajú u susedov za plotom, ale čo je krásne, všetky sa podobajú na tichú modlitbu.
„Vieš,“ prekvapí ma priznaním, „niekedy túžim po tej vašej slobode,“ povie hlasom, ktorého ozvena sa takmer stráca. „Po našej slobode?“ zopakujem prekvapene. „Ale veď ty máš krídla. Môžeš letieť kamkoľvek. Nik a nič ťa nedokáže spútať, veď ty si slobodný viac ako ktokoľvek z nás.“
Na tvári sa mu zjaví úsmev, no v tom úsmeve, v úsmeve môjho anjela, je niečo smutné a ešte viac to zabolí, keď vysloví: „Evi, krídla nie sú slobodou. Sú zodpovednosťou. Každé rozhodnutie, každý čin, každý pád… to všetko má svoju váhu. My sme navždy viazaní k našej úlohe, úlohe anjelov.“
Po tvári mi stekajú slzy. Neveriacky sa ich dotýkam, opakom ruky ich až prirýchlo utieram. Netuším, kedy začala moja duša spievať clivé tóny, ale viem, že hrá melódiu v súzvuku s jeho dušou. Cítim, ako sa medzi nami rozprestiera tiché pochopenie, viem, že naše duše na chvíľu dotkli. A keď sa teraz pozriem do tých jeho očí, zrazu v nich vidím odraz večnosti. Večnosti, ktorú ja nikdy neokúsim. „Anjel, nebuď smutný, pochopila som, prečo sme sa my dvaja stretli,“ poviem po chvíli, „aby sme jeden druhému pripomenuli, čo je na našich svetoch krásne.“
Anjel chvíľu mlčí, potom súhlasne prikývne. „Máš pravdu,“ odpovie a jeho krídla sa jemnulinko zachvejú, akoby ich prebudil nový vietor, „sme tu, aby sme našli rovnováhu spievať pieseň nielen v tých svojich životoch, ale najmä v tom spoločnom.“ Ďalšiu chvíľu len tak sedíme, ponorení každý do svojich myšlienok. Vietor, ten nekonečný nezbedník, sa pohráva s mojimi vlasmi a jeho perím, prenášajúc vôňu nás oboch cez hranice našich svetov.
„Evi? Zajtra si sem sadneme znova?“ spýta sa nakoniec hlasom tichým, ale plným nádeje. Venujem mu úsmev, ten krásny, priam ikonický, pohladím ho po snehobielej ruke a srdečne prikývnem. „Áno, zajtra, a potom každý ďalší deň a ďalší, až kým sa naše príbehy neskončia.“
A tak sedíme vedľa seba ďalej, obaja, anjel a človek, v tichu letného popoludnia, kým deň pomaly dozrieva do večera. Ja a môj anjel.

Hudba môjho života 1

Domov. U nás doma nikdy nie je ticho, ba ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, šumy, o melódiách už ani nehovorím. Vlnia sa z jedného poschodia na druhé. Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou, poďte po stopách mojich najbližších, možno vás presvedčím.
Keď som si po prvýkrát sadala k tejto téme, presne tak to doma vyzeralo. Dnes, dnes je už všetko ináč! Môj život sa v jedno pondelkové ráno rozhodol, že sám mi nadiktuje ako ďalej. Totiž, aby ste mi rozumeli, osud samotný vzal do rúk môj osud.
Nad tým, ako sa v jednej sekunde obráti karta môjho života, neuvažoval doposiaľ nik z mojich blízkych a už tobôž nie ja. Spokojná prváčka na novej škole, v super kolektíve, s láskavou triednou, starostlivou ako moja mamka, ktorá si ihneď získala moje srdce. Každý deňmi prinášal radosti, skvelú zábavu v triede, doma zopár povinností nad knihami, ale všetko klapalo ako dobre rozbehnutý maratón. Strach a prvotné obavy z novostí, ktoré ma čakajú, sa každým dňom viac a viac rozplývali v pokojnej atmosfére všedných študentských dní. Spočiatku som často premýšľala nad svojím rozhodnutím ísť práve na túto školu. Mamka nebola nadšená, obávala sa nového prostredia a najmä toho, či ma prijmú medzi seba, oni, rodáci, zohraná partia. Ako sa ukázalo, tieto obavy pominuli hneď v prvé dni. Ocko, ten to vzal veľmi optimisticky, po celý čas bol presvedčený, že som sa správne rozhodla, stále opakoval, tak to malo byť. Áno, tak to malo byť!
Pondelok. Na ten nezabudne nik z nás. Celé nedeľňajšie popoludnie sa domom niesla dilema, ísť v pondelok do školy alebo k očnej? Ja a mamka. Dve bojovníčky na mínovom poli. Napokon padlo rozhodnutie, očná. Práve návštevu v jej ordinácii si vymyslel môj život. Veď dvojité videnie je síce fajn, dvakrát vidíte jednotku, hneď máte dve. Dvakrát pekného chlapca, hneď máte motýle v žalúdku. Ja, poctivá okuliarnička, som to pripisovala zhoršenému zraku, mamka v tom bola zajedno so mnou.
Pondelok. Napokon z toho bolo „Tour de ambulance“…očná, detská, neurologická, stomatologická a magnetická rezonancia! Skrátka, krásne rozbehnutý deň strávený medzi bielymi plášťami, poletovaním od dverí k dverám. A prečo? Len aby som si vypočula resumé – obštrukčný hydrocefalus v dvoch komorách mozgu, akútny stav, nutný operačný zákrok!
Prosím, haló, čo sa deje, čo sú to za odborné nezmysly, prečo hádžete všetci tie súcitné pohľady, prečo pani sestrička plače a prečo plače ocko? Haló, aj ja som tu, čo ma nevidíte, ja vás síce dvojmo, ale počujem sťaby slon, skvele!
Primárka, uvažujme rýchlo, ale najmä rozumne! Veď ja uvažujem, stále rozmýšľam nad tým, ako sa toto mohlo stať a k tomu práve mne. Mne, ktorá som pred týždňom zabehla ďalšiu medickú päťku v Martine, ktorá mám hlavu plnú plánov, ako to rozbalím na nášho telocvikára, ako predbehnem dlhonohú gazelu z našej áčky, ako si splním všetky krásne sny
v novej škole…
Mamka. Po stretnutí s ňou už v nemocnici sa všetko ešte zhoršilo. Moja mamka, môj anjel, skrátka môj život zrazu zmenil životy mojim najbližším. Osud či náhoda? Nad tým som vtedy neuvažovala, hodiny sa zrazu vliekli, otázky sa mi v hlave vírili, odpovede neprichádzali. Nik mi v tom momente nevedel odpovedať. Super, takýto začiatok týždňa som si isto nepredstavovala. A čo utorok, streda, štvrtok… o týždeň, o mesiac? Kto mi povie, prečo a ako ďalej? Akú hudbu života by ste si vybrali vy? Pochmúrneho, aj keď náruživého Bacha, náladového Beethovena a jeho „Osudovú“ či snáď súčasníka s veľkými plánmi na hudobnej scéne? Stop, nevidím síce ok, ale nie som hluchá, som tu a idem sa pobiť s celým svetom a s celým svojím životom… mami neplač, ja to dám! Rozhodla som sa, vždy si mi hovorila, že sme malé silné ženy, aj keď ty tak teraz nepôsobíš, mami, neplač. Som víťaz a ja to zvládnem! Rozhodla som sa!
Môj život, rýchly prevoz do ďalšej nemocnice, vyšetrenia, odbery, lekári a najmä jeden. Ten môj, ten správny, ktorý si ma vybral a „náš“ plán operácie. Biele steny, biele plášte, prebdené i bezsenné čierne noci, potoky sĺz mojej mamky na lôžku vedľa mňa, ktoré mi trhali srdce, keď som videla, ako sa ich snaží skrývať do vankúša.. A môj nekonečný úsmev, ktorým som zase ja zakrývala všetko, na čo sa ma aj tak nik nepýtal. Túžim po tom, aby mamka prepla program na ten môj „optimizmus“, síce nedokonalý, hraný, ale upokojujúci navonok moje okolie, všetky tie biele plášte, ktoré som sa každé ráno na vizite snažila nakaziť povestným „úsmevom od ucha k uchu“. Obe nesmierne unavené, nedokážeme sa na nič sústrediť, tak voláme na pomoc otca priora. Nasledujúce dni do zákroku sa niesli v oveľa pokojnejšom duchu, pretože rozmýšľame už len v tichosti našich myšlienok, mnohé z nich smerujú k „nemu“. On vie, ktorú hudbu budem počuť o niekoľko dní. On jediný to vie. Mamka tiež prepla na modus – objatia, slabulinké úsmevy, nekonečné rozhovory o všetkom a o ničom.
Pondelok. Ďalší v poradí. Rozlúčka s našimi, objatie milovaného ocka, posledný úsmev statočnej mamky a zostali mi len tie biele plášte. Medzi nimi, samozrejme, ten môj. Verím, že bojovník ako ja, pripravený vyhrať sa s mojím „malým“ problémom. Bojovník rozhodnutý vyhrať, preto si ma vybral. Môj rytier v bielom, ktorého ruky povedie „On“. My, aká bizarná trojka v mojom živote.
Mamka, tá zostala posledná v mojom obraze, spomienky ma ďalej nepustia, potom už len tma. Milosrdná tma ma vyslobodila z môjho problému, ktorý sa na niekoľko hodín stal problémom odborníkov na sále. Pred sálou to bol problém mojich rodičov, dvoch ľudí, ktorým srdce bilo v jednom súzvuku, tej najkrajšej symfónii, do ktorej sa chcem zapojiť aj ja… Budem mať dovolené?
Pondelok. Môj život je zatiaľ maličká kniha, je to len krátka poviedka, každý deň nová strana, čistá, večer už popísaná. Môj život raz bude veľký román, bude mať krásny sýty obal, listy v ňom budú plné túžob, snov a prianí. Na konci, v podvečer bytia, bude už celý popísaný…
Tmu striedajú záblesky svetla, viečka mám ťažké, nevidím, len mrkám. Nemyslím, nerozprávam, len počujem, počujem sťaby ten slon… Evi, Evička, zlatko, všetko bude dobré, už je dobre, som tu pri tebe, moja… Nepamätám sa, nevidím nikoho, len počujem, volá ma, hudba môjho života, jej tóny poznám už od perinky, jej melódie viem pohmkávať celé dni. Vybaví sa mi aj jej vôňa, ktorú vôkol seba šíri, vôňa čistoty, vôňa rúk, stopy teplých a nežných dlaní, ktoré ma denne objímajú a láskajú, pozakrývajú do perín. Počujem ju, prichádza z diaľok, v ktorých som strávila dovolenku od života, lebo ten si žil tieto hodiny po svojom, ja o nich neviem vôbec nič, azda iba to, čo mi povedal môj biely plášť. Ale ju počujem, najdokonalejšiu súčasť môjho pätnásťročného života, dokonale naladenú pre moje potešenie, moju mamku.
Hlasy, zvuky a melódie, tie najkrajšie pre moje uši sa totiž spájajú s mojím domovom. Sú jeho srdcovkou, sú symbolom zvukov nášho života. Mamka, ocko a veľký brat. Súzvuk tých dvoch chlapských duší, ktoré sú najväčšou láskou a oporou nás, žien. Ich stopy sú navždy ukryté v mojej duši a práve tie ma z nekonečnej tmy volali domov, na svetlo dňa, na svetlo môjho ďalšieho života.
Moja rodina, naša rodina. Tie najkrajšie zvuky a najpríjemnejšie melódie života si nosíme každý deň so sebou a každý večer sa aj vďaka nim dokážeme vrátiť domov, do nášho domova. Ako sa nám kráča domov? Ľahko, lebo kráčame jeden za druhým, kráčame po stopách toho druhého a tie vždy vedú priamo do nášho domova. Do domova, ktorý všetci milujeme.
Tou druhou najvzácnejšou melódiou je melódia môjho života, ktorý mi dal novú šancu. Môj rytier v bielom brnení zvíťazil, napokon sa medicínsky zázrak premenil v ten ľudský a ortieľ znel „nezhubný“. Aké vzácne potešenie pre moje uši… Tá najkrajšia hudba, zdravie a rodina.

Trhliny môjho života 2

„Musíš žiť… Ty predsa musíš žiť.“
Slová mojej mamy sa mi zarezávajú do snov ako červené vlákna záchrany.
„Celý život je ešte pred tebou, veď tvoje hodiny ešte ani nezačali odbíjať správny čas.“
Ale ja… plávam tmou.

„Musíš sa vrátiť do školy, učiť sa, musíš sa zamilovať, musíš mať deti…“
„Ja ťa chcem vidieť rásť, ja chcem vidieť, ako sa meníš, ako kvitneš.“
„Nie som pripravená. Neber mi ju…“

Nie som pripravená odísť.
A ona nie je pripravená pustiť ma.
— mama

Ležím, ležím s privretými očami. Ležím už tretí deň zaborená v nemocničných plachtách ako list uviaznutý v prúde rieky, čo nevie, kam ho nesie tok. Pokúšam sa vrátiť do života. Včera mi to nešlo, možno dnes. Tretí deň spánku, ktorý už nie je útočiskom, ale brehom medzi svetmi. Okolo mňa rastie les hadičiek, stromy napojené na dych, na tep, na umelé slnko, ktoré mi má ešte dať šancu zakvitnúť.

Môj mozog je rozbúrené more. Neuróny, čo kedysi veselo skackali v tanci, teraz sa potápajú v hmle.
Neviem, kto som. Nepoznám mená. Spomienky sa stratili v hmle, tváre, mená spolužiakov, detstvo, ktoré som tak rýchlo opustila.

„Zabudli sme tváre, zabudli sme mená,…“ kdesi som to čítala a teraz mi to pletie myseľ.
Trieda, bola som v nej tak krátko. Kamarátstva, ktoré sa nestihli upevniť. Škola, ktorú som nestihla celú prekutrať. Všetci v nej dýchajú životom. Tie mená, mená, neviem si na ne spomenúť. Možno zajtra…

Hľadám záblesky toho, čo bolo, čo sa už možno nikdy nevráti. Tváre sú len tiene. Pamäť je na tisíc skielok rozbitá vitráž, z ktorej vypadli všetky farby. Zostalo len sklo – priehľadné a chladné.

Ráno ma prebúdza ďalšia sestrička, už nepočítam, ktorá v poradí. Liek proti bolesti som tentoraz odmietla. Nevrlé sny mi nechcú dať pokoj, odmietam ďalší spánok, nechcem utekať do temnoty. Hlboko v sebe cítim trhlinu — prasklinu v mysli, ktorá sa zväčšuje s každým dňom, s každou ďalšou nocou. Akoby nestačila tá veľká trhlina v mojom živote, čo mi rozbila môj pokojný svet.

Sestričky donekonečna prichádzajú, potichu našľapujú po bielych obkladačkách. Jedna ma volá späť do tela, do pohybu. Popoludní mi dali nohy na zem z postele. Zrazu sa všetkým zastavil dych. Stojím, stojím sama.
„Pravá, ľavá, pravá, ľavá…“

Krstím dlažbu svojimi prvými krokmi, ako keby som sa znovu narodila. Každý pohyb bolí – nie telo, ale dušu. Tá vie, že som padla z výšky, ktorú nikto iný nevidí. Chodím na mieste, ale každý krok je víťazstvo, tiché víťazstvo. V očiach ostatných som silná, atlétka, bojovníčka. Hovoria o mne, akoby som tam ani nebola. Večer to isté, chodenie na mieste, pravá, ľavá, pravá, ľavá, kolobeh chodenia sa mení na ráno, obed, večer. Približujem sa životu. No vnútri sa stále strácam medzi tieňmi neistoty.

Milujem istoty a jednoduchosť – ticho knihy, dotyk slnka na okennom parapete, smiech, čo znie ako zvončeky na letnej lúke. Ale tu… len biele steny, sterilný vzduch a pohľady, ktoré sa boja priblížiť.

Usmievam sa – nie preto, že chcem, ale preto, že musím.
Aby mama verila. Aby neplakala. Aby svet nezistil, že som krehká.
Kto píše môj príbeh?
Aká sila zo mňa vzala vietor, čo mi nadnášal sny?
Dnes sa snažím byť poslušnou dcérou, trpezlivou pacientkou, tichou figúrkou na šachovnici sveta.
Aspoň dnes. Chcem azda tak veľa?

Konečne sa dokážem na posteli pretočiť. Jedna hadička je nadobro preč a s ňou aj kus bolesti. Vytiahol mi ju rýchlo a v adrenalínovom ošiali takmer bezbolestne. Ranu mi šil bez umŕtvenia. Pod uchom som držala gázu a on šil. Dnu a von, dnu a von, dnu a von. Každý vpich bol ako bodnutie života, čo mi chcel pripomenúť, že ešte cítim. Raz mu ušla biela niť z oka ihly, navliekol ju, pokračoval a ja som sipela bolesťou. Skryla som ju však za úsmev, nezbadal ju. Bolesť nie je nepriateľ – je to dôkaz, že ešte patrím na túto zem.

Dnes sa mi z temnoty po prvýkrát vynorila tvár najlepšej kamarátky. Zrazu sa zjavila predo mnou Sophiina tvár. Koľkokrát sme spolu sedeli v lavici, smiali sa na chodbách, odpisovali jedna od druhej, šepkali si v kine, plávali na pretekoch, liezli si na nervy. A dnes prišla za mnou úplné nová Sophi. Tep sa mi zrýchlil. Cítila som jej ľútosť a súcit, svoju bezmocnosť a bolesť, potom zúrivosť, že nie som doma, tam s ňou, až napokon ma premohli strach a obavy, či ju spoznám, keď príde aj nabudúce.

A opäť tá trhlina, zbieram odvahu a vzdorovito sa jej staviam na odpor. Šaliem od úzkosti, hovoria mi, že som odvážna, ja sa však nesmierne obávam, že skončím uprostred trhliny, možno trhliny môjho mozgu, ktorá tam ostala, keď časť z neho vybrali. Ak je niekto odvážny, tak ja to isto nie som. Skôr ten, kto sa odvážil vŕtať sa v mojom mozgu a potom sa na mňa usmievať. Usmievať sa po tom všetkom, čo tam videl. Pri pohľade do budúcnosti s trhlinou v mozgu zmocňuje sa ma nepríjemný pocit.

Bojím sa.
Nie smrti. Nie bolesti.
Bojím sa, že keď sa pozriem do zrkadla, nespoznám tú, ktorá sa na mňa pozerá.
Bojím sa prázdnoty, holých miest medzi slovami, otáznikov medzi riadkami.
Pred týždňom som bola bezstarostná prváčka na gymnáziu, plná snov a sily, rozbehnutá cez všetky svoje maratóny. Dnes bojujem o každý nádych, o každý krok k bielym dverám nemocničnej izby.

O ďalší týždeň neskôr…
Odchádzam. Okolostojaci nastúpení s úprimnými úsmevmi utvorili koridor a ja ním prechádzam.
Tou istou cestou, ktorou som prišla. A predsa som iná. Je zo mňa iný človek. S trhlinou v mojom mozgu už nie som malým dievčatkom. Nie som ani otcovým dievčatkom, kráčam so svojou mamou a je na mňa hrdá. O trhline v mozgu už vie takmer všetko, o tej v moje duši, máločo. Ešte neprišiel ten čas, povedať jej o nej. Zatiaľ si svoje trhliny nesiem sama so sebou. Do nového života, kde sa budem snažiť ich postupne zaceliť. Trhliny.

Odchádzam.
Nie ako víťazka. Nie ako porazená.
Odchádzam ako tá, čo prežila.
„Ešte nie je koniec. Toto je len nový začiatok.“
Trhliny… sú aj svetlom.
Cez ne preniká nový deň.

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – poézia

Kapilarita
Na stole v kuchyni je pohár s vodou.
Chlapec sediaci vedľa studenej večere
doň máča papierový obrúsok.
Sleduje, ako sa voda šplhá nahor,
celkom akoby sa bála sklenenej steny,
ktorá len mlčí.

V miestnosti je už šero.
Farby splývajú do jedného odtieňu a na svetlo šahá len ona.
Kvapky za oknom sa lepia na sklo a spájajú do ciest, ktoré nikdy nevedú späť.

Keď sa po 20 minútach vráti matka,
položí zemiaky od deda na stôl a ani sa nepozrie.
Chlapec si zapamätá,
že aj ticho stúpa,
keď má dosť času a štruktúru.

Keramika

Narábam s tebou
ako hrnčiar s hlinou.
Obliekam si ťa
do svojho obľúbeného rúcha,
ktoré prechádza cez moje meno
a tvoje boky.

Z očí ti po tisíci raz,
blčia hnedozelené plamene.
Šľahajú do priestoru len tak – ohlušujúco a ticho,
ako keď zomrie posledná nota v sonáte.

Ako hrnčiar viem,
že budeš vznikať a zanikať
znova a znova
pod mojimi rukami.

Som jediný návštevník expozície.
A ty nezameniteľný kus keramiky,
ktorú podľa tradičnej hrnčiarskej práce,
zohrievam na tisíc stupňov.
Výsledok stojí za to.
Vo vzduchu cítiť spálenú zem a soľ.

Schovávačky

Len pred niekoľkými spomienkami,
odkrývali sme si z očí dlane.
Ignorovanie varovných signálov
bolo predzvesťou reakcie prchavých látok.

Do obývacieho priestoru
sme vtrhli ako októbrový sneh.
Klesali sme privysoko,
aby to bolo len všednou rutinou.
Kávu sme však chceli piť zatiaľ každý z vlastného hrnčeka.

Opona dôverných chutí padá ako klietka
za svedectva slaných obliečkových anjelikov.
Sme naštvaní ako naposledy.
Ďaleko od pavučín samoty
a predsa nenávratne zamotaní v sieti.

Ty vieš, že tvoje materinské znamienka poznám už pridlho.
Tvoje krivdy ostali v popolníku zahasené ako smäd, ktorý pri tebe vždy pociťujem.
Svätožiara pouličného osvetlenia krája cez rolety neveľký byt napoly.
Dnes tu opäť hráš schovávačky so svetom.
Si odetá do zmyselnosti,
bez vysvetlených pravidiel,
s tým najlepším úmyslom.
„MILUJEŠ MA?“
V zarosenom skle kúpeľne najhlasnejšie prehovoria srdiečka,
ktoré si nesymetricky nakreslila ako návod k prehre nad blížiacim sa ráno

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – poézia

Ako ďalej

Unavení z polčasu
Chceme hrať zápas chceme hrať zápas
Žiariť a nikdy nezhasnúť
Všetkému chápať všetkému chápať

Už vieme že omyly učia nás viac než pravdy
A čím noci sú drsnejšie tak deň nás potom hladí

Obsadení do rolí
Bez skúseností s hraním bez skúseností s hraním
Tak žime kým nás nebolí
To čo všetkých pred nami to čo všetkých pred nami

Už vieme že sú dná ktoré nás nenechajú spadnúť
Beznádejne chýba nám nádej niet ničoho nad ňu

Ako ďalej stále sa pýtam a ty
Odpoveď mi s otáznikmi naspäť vrátiš
Ako ďalej čo všetko sa skrýva za tým
Že čím menej mám tak tým viac za to platím

Pieseň pre E

Zlodejka vzdušných bozkov
Chodíš mi po hlave
Aj keď sa cítim zdravo
Ide mi o zdravie

Hrdinka z mojich veršov
Snáď sa raz stretneme
Dovtedy prejdem pešo
Len míle bezcenné

Autorka mojich žiaľov
Aj mojich radostí
Stále máš naponáhlo
Keď ťa chcem pohostiť

Strážkyňa môjho spánku
Už nie si vedľa mňa
Vykradla si mi banku
Na sny a želania

Rád sa vzdám
Pre jeden moment všetkých
A kašlem na dôsledky

Ako sa máš
Žiješ myslíš dýchaš?
Tam niekde na nebi či na zemi
Pripomína mi ťa každý výklad
V ktorom hľadám svoj sen stratený

Sen sa už končí

Kde je tá budúcnosť
Čo mala prísť
Slnko svieti ale
cítim len chlad
Šťastná chvíľa je epizóda
bez repríz
V náhlom daždi ti nemá
kto dáždnik dať

Prázdne miesto po tom
Kto sľúbil že bude
Aj v najhoršom vetre tu stáť
Tých čo veria slovám je
sklamanie údel
Ako vtákov bez peria pád

Sen sa už končí
Všetko je inak
Rieku čo tečie
Nič nezastaví
Zbytočne hádaš
Čia je to vina
Srdce musí biť ďalej
Aj bez opravy

Si ako zákaz

Aj keď svetlo potrebujem
Pred tvojim slnkom hľadám si tieň
Popáliš ma alebo nie
Iba Boh to vie

Kým ja tlačím po púšti čln
Ty kráčaš proti príbojom vĺn
Bod kde sa pretne more a súš
Chcem nájsť tiež to skús

Dnes mám kompas stratených ciest
Nechám sa ním iba tak viesť
V búrkach citov uviaznutý
Som tak ako ty

Si ako zákaz
Niečím ma lákaš
A zároveň niečím mi naháňaš strach
Strácaš sa niekam
Keď sa ťa zriekam
A potom sa zjavíš hneď o ďalší ťah

Usmej sa usmej

Usmej sa usmej
Aj keď nemáš na čo
Nemusí každý
Deň skončiť plačom

Usmej sa usmej
Nech vidno ti zuby
A otočíš líca
Iným na ruby

Usmej sa usmej
Doba si to žiada
Vraj odplašíš takto
Nejedného hada

Usmej sa usmej
Aj keď len trochu
Dokážeš rozosmiať
Možno aj sochu

Usmej sa usmej
Čo ti v tom bráni
Veď stále máš vesmír
Vo svojej dlani

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – poézia

VLASTNÍK

Z nesebavedomých čriepkov
pomaly si skladáš srdce
čo patrila by tebe.

Túžiš po láske
nehe,
chceš počuť “milujem”
no z mojich úst sa to ťažko derie.

Som zranená a moja duša stále blúdi v minulosti
mladá, slabá, túžiaca po láske
ale s kopou pochybností.

Si dobrý chlapec
si dobrý muž
si plný lásky
si….
si slobodný už…..

Lebo srdce nemá patriť
srdce má len byť
biť pre niekoho
no nie niečím byť.

Sedem rokov v objatí lásky
alebo len žitia v predstavách?
Sedem rokov, tak dajme dolu masky
možno si bol ideál a možno som žila v hrách.

Nežiarli, prosím!
Vernejšiu od seba nepoznám…
Nechaj ma odísť!
Lebo už samu seba nespoznám…

Nežiarli, prosím!
ja potrebujem vôkol seba ľudí.
Nežiarli prosím,
lebo o to skôr zblúdim.

V zlatej klietke život je krásny len chvíľu
bolia ma krídla
stŕpla som
už len šťuchance iných so mnou hýbu
bojím sa
a láska nemá byť o strachu
…..
urobím chybu.

Neprosím o odpustenie
i keď by som mohla,
neviem či sa môže zmeniť
náš vzájomný pohľad.

Tých sedem rokov miloval si ma
a bol si mi blízko.
Bola som aj šťastná
ale lietala som príliš nízko.

Nebola to tvoja vina
to ja som priveľa mlčala,
navonok som ťa držala za ruku
a vo vnútri som plakala a kričala.

Viem aké si mi prinášal obety
viem, že ten čas ti už nikto nevráti
viem, že daroval si mi kus seba
viem že z jednej lásky sa dvom žiť nedá!

Tých sedem rokov bolo krásnych,
ďakujem ti za naše plány aj sny.

No zistila som že nežijem v prítomnosti,
žila som v snoch o peknej budúcnosti
snoch, ktoré sa dneškom nikdy nestali.

Ďakujem, že zachoval si sa ako muž
a nechávaš ma slobodne odísť už.

OCKOVI

Oci, ďakujem že si chcel
aby som tu bola.
že chcel si ďalšie dieťa,
po prvom synovi.
Že chcel si aj dcéru,
do ktorej vtisol by si svoju pečať,
keď do otcovskej náruče sa ti ponorí.

Dostal si mňa,
to malé krehké, dieťa
s nejedným hendikepom
no s túžbou okúsiť sveta.

“Ocko vás tak ľúbil”
vravia dodnes všetci.
No ako spomienky na tvoju lásku
zostalo mi len pár vecí.

Plyšový lev s ružovou hrivou
a čiernymi labkami
ovečka, bábika, odrážadlo
a album s čiernobielymi fotkami.

Kto si bol, keď bral si si našu mamu?
Tak rada by som ťa poznala,
spoznala
a videla za tú bránu
od ktorej kľúče má vraj len Peter.

Na čo si myslel, keď brázdil si Európu s návesom?
Tešil si sa domov? Na nás?
Kým čakali sme pri okne za závesom…

Strážim si spomienky,
ako čakali sme ťa v kuchyni na kanape, pod dekou,
kým otvoria sa staré vŕzgajúce dvere
a v nich náš ocko, s teplou náručou
otvorí, pokľakne, objíme
a od radosti sa len smeje.

Pamätám si, ako si nám kúpil detské stoličky
umelé – bielu a červenú
ako sme pozerali spolu film
a zo stoličiek sme ti dupkali na chrbticu,
určite unavenú.

Pamätám aj ako si ma dal cikať
a zabudol si mi stiahnuť gate
bol si muž, aj to sa ráta
niektoré detaily nevnímate. ♥

Mali sme málo
no mali sme všetko.

Prečo to len skončilo tak skoro oci?

V ten večer,
keď znova sme stáli za závesom
a ty si neprišiel,
sa všetko skončilo.
Slnko zašlo.

A ja už neviem, či som milované dieťa.
Dodnes neviem, ako veľmi by si ma mal rád.
Už len z pár spomienok si vrkoč splietam.
A verím, že sa raz dočkám vysvetlenia týchto strát….

Pamätám si, ako si si ma pohadzoval v náručí
a spieval mi: “so mnou nikdy nezostárneš”.
Oklamal si ma oci
jeden z nás stále starne.

Na tvoj život siahli iní
kvôli mamonu čo aj tak nenašli
a možno aj bez pocitu viny
žijú svoj život ďalej a možno aj “prešťastný”.

A my ostali sme sami
ako uprostred tmavého lesa
ako na dne čierneho oceánu
ako v najhorších snoch,
ktoré ma dodnes desia.

Tá tichá samota…
v tmách
krájala nás na tisíce kúskov.
Trieštila nás ako sklo,
a ostré črepy drvila na prach…

Nezostalo z nás nič.

Rovnaké nič, ako ostalo po tebe.

Je to priepasť, z ktorej sa ozýva len plač mojej vlastnej duše.

To NIČ má hĺbku ne/končiacu v temnote.
má tvár, plačúcu v samote.
má hnev čo rozožiera život ako červy.
Má tlak, ktorý ti nedovolí prehĺtať ani dýchať, bolí to, veľmi.

Vyzametá z teba všetok život
a ty ostaneš len hľadieť cez prázdne oči.
Chceš všetko inak, chceš sa zobudiť,
no kvôli tebe sa čas neotočí.

Cítiš tú bolesť?
Čo preniká až do vnútra kostí?
Čo trasie ti žalúdkom, oslabí nohy a zachladí prsty?
Presne tak to bolí, keď ukradnú ti polku teba.

Ale ja verím oci, že si v nebi
že sa tam stretneme, aj keď neviem kedy.

Ľúbim ťa.

ČÍSI HNEV

Do odvrátených očí
pozerám sa a spomínam.
Zem sa ďalej točí
no moje srdce zhasína.

Nedovoľ tme
aby pohltila iskru našich duší,
nedovoľ tichu vládnuť
nech naše slová nepreruší.

Stoj mi po boku
keď búrka aj silné stromy láme,
buď mi viac blízko
keď blato zdolávame.

Drž nad nami dáždnik
keď kyslý dážď na nás z nebies padá.
Neodchádzaj preč,
keď súmrak vôkol sadá.

Sťa opona zahaľuje naše dni
tmavá, hustá a ťažká.
Pomôž mi,
dovoľ mi
milovať ťa ďalej,
aspoň malým gestom vlej mi opäť nádej.

Táto noc je príliš dlhá,
bezsenná a v tichu,
jeden bez druhého
bez lásky…
…ako bez nádychu.

Plytký je život bez tvojich dlaní.
Hustá je tma bez svitaní.
Dlhý je čas keď čakám na teba v samote.
Ďaleko si láska,
strácaš sa mi v ničote.

Prosím ťa vráť sa a tvorme puto
je mi to všetko úprimne ľúto.

NÁSŤROČNÁ LÁSKA

Láska
je to slovo čo vystihuje moje city.
Moja myseľ,
s tvojou dušou
jeden symfon cíti.

Neha
je to, o čom hovorí tvoj dotyk
tvoj šepot,
tvoj pohľad
v mojej duši nezmazateľné stopy.

Dôvera
je to čo cítim, keď stretnú sa nám pohľady
nemusíš nič,
len buď
to moju dušu pohladí.

Úcta
je ten hurikán
čo obklopuje tvoje ja,
a nikomu nedovolím
aby sa s tebou púšťal do boja.

Spriaznenosť duší
ten jav ktorého existenciu sme dokázali,
šiesty zmysel,
vedomie,
zdieľané životy,
emócie,
svoje najhlbšie “ja” sme si ukázali.

Empatia bola našou voľbou
cítila som všetko čo ty, a ty cítil si so mnou.

Nemusel si povedať kam ideš,
no ja som tam bola
nemusela som povedať čo potrebujem
a ty vždy si mi bol k službám, ako vojak.

Tvoj uhrančivý pohľad
videl vo mne nahú pravdu,
čierne oči, hlboké, pohľad ktorý nikdy neuhol
prečítal si si každú moju stranu.

Čítal si zo mňa ako z knihy
a aj v riadkoch kde sa každý zmýlil
ty čítal si v prvom rade to
čo bolo medzi riadkami.

Pýtal si sa či ťa mám rada tak ako predtým
a ja som mlčala
srdce mi zvieralo, praskalo, krvácalo
bez sĺz som plakala.

Plakala som celé roky,
kým delili sa naše cesty,
každý musí ísť tou svojou
tak nejak to tvorí vesmír.

Ďakujem že som mohla stretnúť teba,
moja stelesnená láska.
Ďakujem že si mi ukázal kto som, prečo a kým mám byť
ďakujem Láska.

Ďakujem že svet má zmysel
a že som dostala takýto dar.
Ďakujem za tento život
zvlášť túto časť s ním,
aj keď nikdy neboli sme pár.

V jediné verím,
že navždy budeš šťastný
buď milovaný, buď zdravý
(môj anjel, moja truhlica na sny).

Vždy budeš kúskom mňa
a ja navždy budem s tebou,
my sme sa nestretli náhodou
nás spojilo nebo.

Vymanil si ma zo sveta
a naučil ma cítiť pravú lásku,
bez hraníc, bez podmienok
každý deň rástla, rozpínala sa, no odišla ako loď
na ktorú sme zmeškali nástup.

Pláva v oceáne snov a ľudských túžob
čistých, priezračných
a nám ostala už len spomienkou a múzou.

Nevyčítam životu že naša cesta bola krátka
bola krásna,
bola plná,
splnila svoj účel
a ja mám v tebe navždy lásku, kamaráta, i brata.

Len buď Maťko
ži si v tomto svete
buď šťastný, zdravý a milovaný
žite najlepšie ako viete.
Prosím ťa, len buď
to mi k šťastiu stačí,
a za mnohé moje šťastie
tebe Maťko vďačím.

ŽOBRÁCI NAPRIEČ STOROČIAMI

Milovala som ťa
Milovala som ťa viac
ako si si mohol priať
milovala som ťa nadovšetko
viac, a viac, než sa mohlo zdať.

Točil sa okolo teba celý môj svet
bol si moje slnko
môj mesiac
môj vysnený
sladký ako med
no horký ako jed.

Milovala som ťa asi viac ako bolo treba
a ty miesto toho, že by si mi dal kúsok seba
ukázal časť svetského neba
naučil ma nebáť
a vnímať krásu okolo seba
ukázal si mi len
čo je to citová bieda.

Ukázal si mi
aké je to byť vo vzťahu
a cítiť sa tak sám
aké je to utŕžiť naraz
aj desiatku rán.
Aké je to dívať sa na zamknutie brán,
aké je to ostať
po každej hádke sám.

Potrebovala som puto
keď bolo mi ľúto
našich úvodných hádok
no už vtedy neprichádzalo do mojich messengerových schránok
ani obyčajné: Dobrú noc.

Vraj nech slnko nezapadá nad našim hnevom
kresťanské rady sú tiež asi len plevom
v tvojom egoistickom svete
kde po každej mojej vete
som ja tá hysterická
a ty ten čo nemá problémy
lebo ich vraj vytváram len ja
a tvorím dilemy
ktoré nemajú zmysel.
Vraj sa chcem len hádať
do konfliktov padať
strpčovať ti život
a cítiť sa clivo…
za človekom, čo pokojne zaspinká a sníva svoje sny
kým ja preplačem celé noci a dni.

Kým ja do seba nedostanem ani pohár vody
ty sedíš s kamošmi na pive “lebo sa to hodí”.
Ignoruješ každý môj pokus o udobrenie.
Prevraciaš každú moju snahu na márnenie
tvojho drahocenného času.

A ja stále z vidinou
zniesť ti modré z neba
ustúpim aj tam, kde snáď ustúpiť sa ani nedá.
Len aby bolo dobre
len aby si ma mal rád
o štipku lásky žobrem
no stále neprichádza zvrat.

Robím všetko pre to,
aby bol si šťastný
a chcem len málo –
objatie ráno
bozk večer
a život by bol krásny.

BY BOL
tie slová čo kazia dojem
a vnášajú otázniky
nastane to vôbec niekedy?
či investujem do putiky
mysliac si že je to zlatá baňa…?

Z peknej misky sa nenaješ,
vravievali všetci
a bála som sa tvojej krásy
no báť som sa mala iných vecí.

Si bezcitný sebec
čo vidí len vlastné blaho.
Nemáš emócie, nemáš city
a to nie je niečo, čo sa stalo,
bolo to tak vždy.
No vkladala som nádej do tvojej masky,
plnej lásky.

Ty nedokážeš vnímať emócie
hlboko v tebe je prehltnutý kľúč od tvojich citov
dokážeš len kvetnato opisovať tradície
no bez vášne a bez pocitov.

Skrývaš svoje mäkké ja
za argumenty bez súcitu
si tvrdý, agresívny, nefér
nepoznáš v konflikte lojalitu.

Je ti jedno ako veľmi ma zraníš
vnímaš len svoju nadvládu.
A vtedy je všetko dobre
keď o prepáčenie žobrem
vtedy dokážeš robiť porotu
čo hodnotí moju ľútosť a poukazuje na “sprostotu”.

Ty nepovieš že aj teba to mrzí
lebo vraj za všetko môžem len ja
ty môžeš byť akokoľvek drzí
lebo veď koledovala som si ja.

Ty nedodržíš sľub
žiadne slovo chlapa,
žiadna opora, podpora
ani ako od kamaráta.

Ty nemusíš byť blízko
nepomôžeš s ničím,
lebo vraj ja som tá
čo aj tak všetko zničí.

Vieš čo?
Cítim sa sama…
Mám chuť bežať za akýmkoľvek chlapom v dave
a usmiať sa naňho len preto
aby som cítila aspoň chvíľu, niečo malé
čo podobá sa náklonnosti
ktorá nie je len z povinnosti
aj to len po treťom pive.

Vieš čo?
Cítim sa sama…
a už nevládzem plakať
preto budem sa flákať
budem sa flákať zbytočnými cestami
so svojimi myšlienkami a túžbami
a budem hľadať cestu von
von za dňom
kde budem milovaná tak
ako som dokázala milovať ja.

Kde aj ja budem opäť milovať.
Kde budem cítiť, teplo slnka z oboch strán.
Kde môj úsmev bude skutočný
nie maska na prekrytie rán.

Budem sa flákať a sedieť pri hrobe Sládkoviča
čítať 300strofovú báseň
národného budiča
čo mimochodom tiež nedopadla dobre.
Hm, aj Sládkovič žobre.
a píše o vnadách
ale aj zradách
a ona si vzala iného
a on si vzal inú
kde hľadať vinu?
Hladím na hlinu
čo obkolesuje jeho mohylu
a je mi ho ľúto.
Prežíval ten istý smútok
ktorý poznám aj ja.
O čom je tento život
keď stále ti je clivo
za niekým koho nemáš?
Kto ťa asi nechcel
na svojej ceste
ktorú dláždil si z tvojich skamenených snov
a krvavé ruky si umýval v potoku z tvojich sĺz a ubolených slov.
To sme teda dopadli Andrej.
Ty ležíš vedľa “cudzej” ženy
a môj život beží
ako keby
smeroval k happy endu, žeby?

No nedosiahla som nič
som sama
nahá hladím na svet
čo z mojich ciest spravil bludisko.
zrkadlový labyrint
všetko je ďaleko, len samota tak blízko.

Už ma nebaví bojovať
nebaví na teba čakať
už nevládzem plakať
vráť mi pokoj
vráť pokoj mojej duši
sluší jej viac ako ty

Opäť v živote vravím
nechaj ma ísť,
zbaľ moje city a podaj mi to vrece
a ja pohliadnem na teba už len cez plece
a usmejem sa
lebo i keď si ma veľmi mučil
čosi si ma aj naučil
že moja hodnota je väčšia
ako tvoje ego
ktoré neraz dosahovalo nebo.

Tak sa teda idem pobrať
s mojou dušou v hrsti
snáď nájdem niekoho
kto ju rád pohostí.

Pôjdem na lúky kde budú rásť kvety
kde stromy budú šepkať,
a štebotať deti
kde všetci budú mať dobré úmysly
a srdcia v dlaniach
a možno akýsi
akýsi muž si ma nájde.
Dovtedy budem chrániť svoje srdce v dlani
nech ani v tme ani na svitaní
si ho už nikto netrhá na kúsky
a nedáva svojmu egu ako zákusky pre rýchlejší rast.

Mám chuť sadnúť si a čakať
na princa
už môže prísť aj bez koňa.
len nech príde
kým stiahne sa opona
môjho nenaplneného bytia.

Nechcem nič výnimočné.
Chcem len trochu lásky

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – próza

Galéria prázdneho plátna

Kvety. Ďalšie kvety a káva. Karty, sviečky, dobre víno a živá vrava. Izba dýchala otvoreným oknom, srdce jej bilo na červenom perzskom koberci, bola živá, lebo iba živým preteká krv, hustá, smradľavá, pulzuje z orgánu do orgánu, z podlahy na pohovku a stále dookola obchádza všetko živé, aby žilo ďalej a mohla žiť aj ona.
My sme boli krvou. Krvinkami, bielymi aj červenými, doštičkami, kyslíkom, rýchlymi hormónmi. Boli sme živí a obmývali sme steny, aby boli živé aj ony. Aby páchli. Lebo čo je živé, to páchne.
Platňa v kúte hrala, aj my sme hrali (karty) a víno hralo v nás. Nie veľa. Dokonca ani nie hlasno, len tiché tóny klavíra, ktoré sa miestami stupňovali, ale nenásilne, len pomaly, lebo ich brzdili ďalšie hlty vína, neskúsení klaviristi. Zbabelci.
Ani jeden z nás nefajčil. Boli sme uvedomelí citoví maniaci. Vedome a bláznivo sme sa zamilovávali a plávali, len aby sme sa rozchádzali a mohli cítiť a cítiť, každý deň nové, radosť, trápenie, nezáležalo, ak išlo o vášeň, na ničom nezáležalo.
Všetko bolo nové, len hviezdy boli staré. S tým sme nevedeli urobiť nič. Ony boli stabilným bodom nášho života, nie izba ani rameno vedľa mňa, všetko zmizne, zanikne ako dym z cigariet, ktoré zo zásady nefajčíme. Ostanú len hviezdy a ten, kto ich stvoril.
Život dáva život. Izba žije, lebo žijeme my. Hudba hrá, alebo počúvame. Mysleli sme si, že izba bude žiť dokým sa nedopije víno a nedoje mäso. Naivne sme ju živili, kŕmili dosýta, aby mala plné líčka a nebola chorľavá. Toľko vína, žiadne cigarety a hlavne my. Obeh. Všetci sme boli všetkým, každý bol každým, všetky orgány boli jedným a jeden bol každým a izba mala byť všetko, nami aj izbou, no ostala iba izbou.
…

V tú noc sme sa pohádali. Ležal som na perzskom koberci. Bol pokrčený, ešte slabo pulzoval. V dlani som cítil jeho jemné vlákna. Oddelili sa od pokožky a zanechali na mne krvavú stopu.
Bol som všetkým. Bolo to zvláštne, pretože nikto nebol mnou. Chcel som sa postaviť, ale nemohol som. Akoby som za tie roky ešte ani raz nebol mojimi nohami. Koberec ma nepustil.
Nevedel som byť sám sebou, už dlho som nekonal, neuvažoval o sebe, stále sme to boli my. Nechcel som tam ísť, tušil som, že ich tam stretnem, no pracovali sme na tom príliš dlho a tvrdo. Nemal som na výber, koberec ma pustil, až keď som sa rozhodol slávnostne sa obliecť a vyraziť.
Záhrada bola úchvatná. Nikdy v živote som nič podobné nevidel, moja práca bola za písacím strojom. Vysoké, na prvý pohľad staré stromy sa obmieňali so záhonmi kvitnúcich kvetov, mach sa striedal s lišajníkmi, tráva sa postupne menila na úzky lesný chodník, ktorý rozkvitol do vykosenej lúky so stromami zasadenými do kruhu.
Viktor ku mne zozadu potichu pristúpil: „Vybral som ťa za rečníka.“ Ani som sa neobzrel: „Nehovor na mňa“ Viktor nič nepovedal. Počul som len šušťanie látky a cvaknutie zapaľovača. Zaťal som päste, no neotočil som sa. „Budeš rečník,“ zopakoval a dym vyfúkol rovno na môj krk, cítil som ten smrad, „dnes večer to nie je o súkromných sporoch. Toto je nový vek umenia, Adam. Prežívania. Dnes vrcholí práca generácií…“
„…A privilegovaných členov spoločnosti,“ dokončil som zaňho. „Bol som vybraný. Včera som to všetkým vysvetlil. A teraz,“ pozrel sa na hodinky, „na tých stojanoch sú obrazy, nateraz zakryté. Si tretí v poradí. Odkryje sa obraz, budeš ho vidieť iba ty. Poriadne si ho prezrieš. Do detailu. A potom sa obrátiš k ľuďom a popíšeš ho. Farbisto. Použiješ všetky zmysly. Teraz ma dobre počúvaj: keď sa ti odhalí plátno, uvidíš obraz. Farebný. Voňavý alebo smradľavý. Ochutnáš ho, ohmatáš ho. Budeš ho počúvať, lebo bude hrať, hovoriť alebo šepkať. Máš čas, neponáhľaj sa. Tvojou úlohou je dať. Nám. Obraz.“
„Vieš, čo je mojou úlohou? Riadnu ti vraziť. Zradil si. Fajčíš, už to ani neskrývaš. Klamal si, využil si nás. Tváril si sa, že si jedným z nás, ani slovkom si nespomenul tvoje miesto v rade,“ náhle som sa k nemu priblížil, „skončili sme.“
„Zajtra ide do tlače manifest s tvojimi fotografiami. Nemuselo to tak byť. Nemuseli, ani v ňom byť nemali tvoje state. Sú tam. Prečo asi?“ ukazovák mi zabodol do hrude, „už nikdy ma nenazývaj zradcom ani klamárom. Nikdy. Vo včerajšej hádke tiež nie si nevinne, nemysli si, že neviem, s kým sa flákaš po nociach. Grafity? Toto je tvoje poslanie? Čmárať sprostosti po mostoch? My dávame nášmu hnutiu tvár, dávame mu chuť. My sme odrazom našich myšlienok, voľnosti, bezhraničnosti mysle, svet bude naše hnutie pozorovať cez nás. Nemôžeme si dovoliť takéto prešľapy…“
„Nikdy nás nechytili a-“ prestal som hovoriť, keď mi položil ruku na rameno a tvár priblížil k môjmu lícu. „Viem to ja, vedia to aj iní. Pôjdeš tam a napravíš si renomé. Nikomu sa nepáči, že sú v našich kruhoch… neprispôsobiví. Daj nám obraz, Adam.“ Potľapkal ma po pleci a upravil si sako.
„Mal by si to brať ako česť. Poctu. Budeme začínať. Tamto je tvoj obraz. Daj si na tom opise záležať, obrazy sa budú dražiť,“ premeral si ma pohľadom, „na miesta!“
Bezmyšlienkovite som prešiel pod strom obrastený machom. Bol napoly vyschnutý. Díval som sa na bordovú látku predo mnou. Točila sa mi hlava a srdce mi silno udieralo do hrude. Bol som sám, stratil som identitu, nevedel som, ako mám vystupovať pod svojim menom. Zabudol som, kto je Adam. V dave som zahliadol Alexandra, ako sa na mňa zachmúrene díva. Večer ma oblial vínom. Uprene som sa zadíval na látku predo mnou a počúval.
Prvý rečník bol viditeľne zaskočený. Pár minút sa striedavo díval na obraz a na obecenstvo, no nevydal ani hlásku. Potom pomaly opísal scenériu s bohatou oblohou a plachetnicami na mori.
Druhým rečníkom bola žena. Tá sa na obraz široko usmiala, zaleskli sa jej oči. V dave pohľadom vyhľadala svoju priateľku, ktorá s úsmevom pozdvihla pohár so šampanským. Žena obraz opisuje do najmenších detailov. Zátišie s modernistickými až abstraktnými detailmi, skoro až koláž. Žena cúvla a jemne sa uklonila. Nasledoval potlesk.
Obraz predo mnou sa náhle obnažil. Zachmúril som sa naňho, muselo dôjsť k chybe. Očami som v dave vyhľadal Viktora a chcel som mu naznačiť, že niečo nie je v poriadku, no rázne pokrútil hlavou. Znova som sa pozrel na obraz. Nevedel som čo mám povedať, chcel som odísť. Urobil to Viktor naschvál? Už som ticho príliš dlho. Zhlboka som sa nadýchol a vtedy som si spomenul na Viktorove slová.
„Smrdí!“ prehlásil som hlasno, „zapácha ako zhnité jablká.“ Videl som, že publikum začalo počúvať. Zhlboka som sa nadýchol. „Je taký hrboľatý, akoby vystupoval do priestoru ku mne. Akoby sa z neho chcelo stať niečo, čím nie je – kusom reality. Možno preto tak smrdí, cítite to?“ pár ľudí dokonca prikývlo, „ farby sú sýte, no nie krikľavé. Presne podľa môjho vkusu, akoby bol namaľovaný pre mňa. Farby plynulo splývajú jedna do druhej a úplne prirodzene pokrývajú plátno, máte pocit, akoby sa ešte stále rozliezali do kútov. Je to súhra tvarov, ktoré vytvárajú obrazce. Vidím tam človeka. Roztápa sa, bráni sa, vidíte mu to v tvári a napriek tomu sa usmieva. Ten úsmev môžem počuť. Ako zvony na kostole. Čisté ťahy štetcom. Sú také sladké, no voňajú ako zhnité jablká,“ pomaly som o dva kroky odstúpil, „tento obraz je pravdivý.“
Potlesk. Na prázdne plátno som sa neprestával dívať. Netušil som, odkiaľ sa vzali moje slová. Keď prázdnota naplnila plátno, nedotiahla na moje ústa.
Keď boli všetky obrazy predstavené, prišla dražba. Z môjho obrazu sa stal najdrahší kus zbierky. Vydražili ho za tisíce. Keby len vedeli… Na obrazy sa v ten večer už nikto nesmel pozrieť, hneď ráno ich zabalili a poslali novým majiteľom. Peniaze mi na moje prekvapenie hneď na druhý deň pristáli na účte. Mal som aj kópiu, visela v obývačke, hneď vedľa Maculu. Jediné dve veci, ktoré v byte po našom odchode ostali.
…

Izba nás neprijala. Odmietla. Jej telo bojovalo s novým, chcelo staré a staré už bolo staré. Nakoniec sa zistilo, že za všetko mohol cigaretový dym.

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – próza

Bezmocný

Ďuso sa zjaví ako tieň. Nikto ho nevidel prichádzať. Zrazu stojí pri plote, akoby nič, a tvári sa, že tam vlastne ani nie je.
„Jožkooo, si doma?“ zakričí do prázdna, akoby kričal na niekoho celkom iného než na môjho otca. Neprekvapuje ma. Chodí k nám pravidelne a už je to skôr trápne než zvláštne. Hoci ešte nie je ani desať dopoludnia, potkne sa a pevnejšie sa chytí múrika. Akoby nič. Oco je práve v šope. Upravuje kábel ku starej vŕtačke. Vystrčí hlavu, tvár mu na chvíľu stvrdne – no v zápätí sa na nej zjaví priateľský úškľabok, nacvičený ešte niekedy v mladosti. Kedysi sa predsa všetko muselo zvládnuť. A s pokojom v duši.
„No jasné, Ďuso. Čo je?“ povie – hoci by tú otázku najradšej ani nevyslovil. Ale čo iné by mu malo napadnúť?
„Počuj…“ začne Ďuso a škrabe sa za krkom. „Zase mi tie ističe blbnú. Nejde svetlo v kúpeľni. Možno som niečo zle zapojil…“
Odmlčí sa – akoby mu v tom mala pomôcť hanba. Lenže tú už dávno prepil.
„A… že či by si… veď vieš. Len kuknúť.“
Oco mlčky odloží kábel a neochotne sa poberie k bráne. Priateľský úškľabok sa mu zmení na výraz tichého trpiteľa. Mávne na mňa rukou. Vie, že sa dívam.
„Jasné. Idem po skrutkovač.“
Zmizne v kôlni, kde má náradie porozhadzované po všetkých kútoch. Viem, že ho to štve. Že si pamätá, ako si Ďuso pred mesiacom zobral vŕtačku, brúsku aj nabíjačku – a nič z toho nevrátil.
Ale nepovie nič.
Bol predsa vychovaný k poslušnosti. Oco sa vráti až podvečer a konštatuje, že Ďusovi požičal skrutkovač.
„A to náradie z minulého mesiaca ti vrátil?“ spýtala sa mama, ale odpovede sa nedočkala.
Opäť prišiel bez svojich vecí. A navyše aj bez nálady. Vyzerá menší – hlava mu akosi nepasuje k jeho robustnej postave. Plešina sa leskne potom a pôsobí dojmom, akoby sa najradšej ani nevidel.
Sadne si a ani sa na nás nepozrie. Len sucho povie: „Zajtra poobede musíme ísť k mojej mame. Volala mi už trikrát.“
Chodíme k nej každý týždeň. A nikoho nebavia tie jej náboženské výlevy. No nemáme na výber. Otec počúvať musí. Najmä svoju mamu – aj keď má už deväťdesiat.
Ona ho zakaždým pochváli: „Tvoj otec bol vždy veľmi poslušný, nikdy mi neodvrával. Nie ako jeho sestry. Tie boli bité… Ale Jožko nie. Nie. Ten bol parobek, ako sa patrí. Tvoja mama má šťastie.“
Hovorí sa, že kto mlčí, ten svedčí. Ale v našom prípade bolo to mlčanie len tichom pred búrkou.
Otec sa nebránil. Nikdy. Len sa tak polovičato, nenápadne usmial, uvelebil sa na stoličke ako spokojné šteňa a tváril sa, že všetko je v poriadku. A možno sa tak aj cítil. Zrazu sa usmieval prirodzene. Zrazu sa mu rozviazal jazyk. A ja – čo som len čakala na signál, že môžem vyrukovať s ďalšou nepríjemnosťou – som to riskla: „K večeru príde ladič klavíra. Musím byť doma.“
Pohľady všetkých sa obrátili na mňa. Nešlo o tú intelektuálnu stránku môjho života – ani o fakt, že hrať Liszta z listu je pre mňa viac než odpust s dychovkou pred kostolom. Išlo o ďalšiu povinnosť, ktorá bola… nepríjemná. A hlavne o to, že otec nemohol povedať nie, pretože bol najposlušnejším dieťaťom a zároveň najbezbrannejším členom rodiny, za ktorého už nehovorila ani moja mama – lebo to vzdala. A tak sa zasa „varil vo vlastnom pote“ a snažil sa nájsť správne slová, ako odmietnuť.
Zničohonič vstal od stola, s tvárou zmenenou v ten typický úškrn dal mame pusu a povedal: „Uvidíme sa ďalší týždeň. Musím ešte upiecť placky na večeru“ za čo opäť zožal pochvalný úsmev od mojej babky a ponáhľal sa k autu.
Vedela som, že to nie je dobré znamenie. Že len čo zatvoríme dvere auta, príde hnev – ten druh hnevu, čo sa rodí z bezmocnosti. Z túžby vysloviť nie a neschopnosti urobiť to včas. A tak aj bolo. Len čo sa zacvakli dvere, buchol dlaňou po volante a precedil:
„Ty nevieš normálne prežiť dve hodiny s vlastnou babkou? Ty si čo za rozmaznanec? Rešpektujem tú ženu celý život, celý život držím hubu – a ty si to pokazíš jednou vetou!“
A ja som nebola ticho. Ja som kričala na neho:
„To je taký veľký problém povedať nie? Prečo sa, do kelu, normálne neozveš ako každý iný?!“
Opakovala som ako pokazená platňa a búšila som dlaňou do sedadla pred sebou: „Nie, nepožičiam ti skrutkovač. Nie, nejdem ti opraviť ističe. Nie, nechcem, aby dnes prišiel ladič klavíra!“
Hučala som, zatiaľ čo on len sedel, zvieral volant a prehadzoval rýchlosť tak prudko, až to vyzeralo, že páka vyletí z auta. Zase len zaťal zuby. Zase bol ticho. Zase sa doma zatvoril v izbe. A zase zostalo len to jedno neznesiteľné ticho.
Mama si sadla k televízoru, aby ho prehlušila, a len sucho poznamenala:
„Zbytočný boj.“
A večer skutočne prišiel ladič klavíra – starý dedo s iskrou v oku, ktoré poškuľovalo po niečom tvrdšom než hudba. Zdalo sa, že má rád život. Privítala som ho, zaplatila vopred, uviedla ho ku klavíru. Zahral pár tónov, zopár akordov. Potom si vypýtal kávu a vyzeral, že je pohltený prácou. Tak som ho nechala – keď skončí, nech len zakričí. S pokojným pocitom som si sadla do izby a dočítavala Moliérovho Lakomca. No práca nebola hotová ani o siedmej. Ani o deviatej. Medzitým sa do obývačky priplietol otec. Už opäť v dobrej nálade – alebo aspoň v tej jeho verzii dobrej nálady. Sadol si k nemu na gauč. Družná debata. Pálenka. Ladič filozofoval o živote, žene a práci. Otec prikyvoval, sem-tam sa uchechtol. Keď som sa o desiatej vrátila, už mal na tvári ten známy úškrn – ten, čo signalizuje, že veci sa už dávno vymkli spod kontroly, ale on to hrá na kamaráta. O jedenástej som sa nenápadne opýtala, či nie je už trochu neskoro a či je klavír doladený.
Ladič, už podgurážený, sa len otočil: „Slečna, neprilejete? My chlapi si tu tak dobre kecáme!“

Pozrela som sa na otca. Tváril sa, že ma nevidí. Povedala som len „Dobrú noc“ a šla sa zamknúť do izby. O pol druhej ráno sa zobudím. Z kuchyne sa ozýva rehot. Hrubý, falošný, trápny.
„Aký poslušný! Aký je len poslušný!“ reve starý spiťák a oco sa „smeje“ s ním, nervózne, skoro agresívne. Vstúpim do kuchyne.
„Pán sem prišiel ladiť, nie sa ožierať,“ poviem chladne.
Oco sedí, dolieva mu a ani sa na mňa nepozrie. Ticho.
Ladič sa ku mne otočí: „Taká mladá a taká rozkazovačná. Žena má vedieť, kedy držať hubu.“
Zatnem zuby. Oco nič. Hnev vo mne vrie. Chcem kričať, triasť ním, prefackať ho, len aby sa ozval. Ale on len sedí. Zovreté pery. Zvierajúci pohár. Zas poslušný. Bezmocný. Vtom sa ozve mama. Práve ju zobudil ten hurónsky smiech. Vstúpi do kuchyne – bledá, strapatá, ale presne vie, čo urobiť.
„Vypadni,“ povie ticho, ale neomylne.
„A ty,“ otočí sa na otca, „choď do postele, kým si ešte trocha chlap.“
A ladič odíde. A oco tiež. Bez slova. Zostanem sama v kuchyni. Na stole zvyšok pálenky. A vo vzduchu to ťažké ticho. Nie ticho ako pred búrkou. Ticho ako keď je po nej.

IV. kategória (dospelí nad 20 rokov) – próza

O dome, v ktorom sa kúri

Prisťahoval sa v časoch, keď sa susedia ešte zdravili po mene. Pán Ferenc. V horúčavách nosieval ťažký flaušový kabát a vo vrecku toho kabáta striedal rôzne knihy. Raz filozofické pojednanie o živote, inokedy metodický pokyn k výchove dospelých, neraz však len čistý notes bez riadkov. Pôsobil múdro. Až dôstojne.
Všetko sa začalo po jednej z tých nekonečných úplne obyčajných schôdzí vlastníkov bytov, kde sa preberajú hrdzavé sušiaky za domom a kto zas parkuje bicykel v chodbe. Pán Ferenc sa na záver jemne pousmial a povedal to tak pokojne, až to znelo rozumne:
„Nemyslíte, že by bolo spravodlivé, keby tí, čo doma nekúria a odmietajú pritom renováciu bytovky, platili samostatný poplatok na vyrovnanie rozdielov v nákladoch na údržbu?“
Ticho, ktoré v bývalej kočikárni nastalo, nebolo úplne nesúhlasné. Bolo viac než premýšľavé. Až hrozivé.
Veď je to pravda, nie? Teplo v paneláku vôbec necirkuluje spravodlivo. Tí, čo bývajú uprostred, si často ani nezapínajú kúrenie! Stačí, že ich obklopujú susedia, ktorí si musia prikúriť. Steny zohrejú taký byt aj bez toho, aby človek otočil ventilom. A tí na krajoch? Tam sa zima drží ako pleseň v rohoch. Lezie do kostí aj cez hrubé ponožky v papučiach. A účet za teplo? Ten je rozpočítaný tak, že aj keď kúriš a mrzneš, platíš rovnako ako ten, čo si doma chodí v tričku so studeným radiátorom. To pán Ferenc vedel veľmi dobre. A vedel aj to, že nič nie je ľudskejšie než pocit nespravodlivosti, keď sa niekto priživuje práve na tebe. Na odchode zo schôdze sa po nevinnej poznámke pani Suchej začali v celkom mierumilovnom spoločenstve vlastníkov bytov, drobné turbulencie:
„Ty kúriš? Lebo u nás to cítime…“ Stará pani Verešová len stroho odvetila: „Prečo mám platiť za niekoho, kto si dá na noc tri deky a s úsmevom tvrdí, že mu to stačí?“ a pozrela veľavýznamne niekam hore.
Od tej chvíle sa už na seba ľudia pozerali skrátka inak. Aj na radiátory a do účtov. A všetko to začal pán Ferenc s kabátom oblečeným aj v júni s poznámkou, čo znela ako návrh na rýchlu spravodlivosť. V jedinom okamihu sa vytratila rokmi hromadená srdečnosť. Vchodovými dverami zrazu do celého schodiska prúdil chladný vzduch, štrbinami panelov priamo do bytov prefukovala nedôvera. Starousadlíci, ktorí tu bývali ešte od čias azbestu na strechách a azúrových linoleí na podlahách, sa postupne začali sťahovať do uzavretých kruhov. Pozývanie na kávu ustalo, deti sa prestali kamarátiť naprieč poschodiami, mreže oddelili priestory za výťahom.
A z piateho sa sem-tam ozval tichý krok pána Ferenca. Vždy presne vo chvíli, keď sa v dome niečo dialo. Len sa oprel o zábradlie na schodoch, chvíľu načúval, a potom nesmelo položil otázku. Keď raz pani Kučerová pri poštových schránkach nahlas utrúsila, že u nich v kúpeľni ani nevyschne uterák, pán Ferenc iba zamyslene poznamenal:
„Zaujímavé, u mňa to ide aj bez kúrenia.“
Pnutie vo vchode sa zlovestne usádzalo do duší obyvateľov ako prach na farebných televízoroch značky Orava. Nenápadne, vytrvalo a presne tam, kde to najviac vidno, keď zasvieti slnko.
A potom sa jedna detská teniska po troch dňoch záhadne objavila vo výťahu. Hneď na to dostali nohy aj papuče pani Karasovej z prvého. Nové značkové, „nie z Poľska“. A vyparil sa aj prútený obal na kvety z chodby na prízemí. Nie drahý, ale vzácny, pani Verešová ho zdedila po svojej mame. Na vchodovej výveske sa v reakcii na to zrodilo malé bojisko dôležitých cedúľ.
„Prosím, nekradnite!“ hlásala prvá, čiernou fixkou krasopisne vymaľovaná. Modrým perom tam neskôr niekto pripísal:
„Keby ste zamykali hlavný vchod, nemuseli by ste viniť vlastných susedov.“
A pod tým sa ešte objavilo:
„Niekto si myslí, že LEN on má pravdu.“ Iný atrament, iné písmo.
„Prosím majiteľa zdochnutých rýb v medziposchodí 4/5, aby ich okamžite vyhodil! Je to nechutné a smrdí polovica baráku!!! Ďakujem. Rybárová.“
Pod odkazom do večera pribudla poznámka modrým perom:
„Problém s hygienou alebo so sebareflexiou?“
Na čo výhražne odpovedala červená fixka:
„Kto si myslí, že je duch, nech sa ukáže aj inak než len jedovatými rečami!“
Cedule sa na chvíľu stali spestrením nudného panelákového života.
„Nekŕmte holuby!“ odporučil raz ktosi stručne a jasne.
„Prečo, majú špeciálnu stravu?“ neodpustil si neznámy provokatér.
„Príď ostatným umyť parapety, ty mudrc!“ nedal sa ktosi.
„Príde aj pani Holubová zo siedmeho?“ zašil ho provokatér.
Písmo pomaly hrublo, slová ťali do živého, vetám bez podpisu na stene prízemia pribúdali výkričníky, aby boli hlasnejšie než ozajstný rozhovor. Každý mal čo napísať, ale nikto veľmi nechcel čítať s porozumením, a tak sa vchodom nemo rozliehali predstavy o cudzej vine. Podozrenia ticho kvasili za dverami bytov a medzi poschodiami sa šírila zmes hnevu a pocitu, že už v tom je len každý sám za seba.
I začali sa kopiť drobné nedorozumenia. Pán Martaus odmietol do vchodu vpustiť poštárku s dôchodkami, lebo si myslel, že je to dcéra pani Rybárovej, ktorá ho donútila vyhodiť tie ryby. Pani Rybárová prestala odpovedať na pozdravy. Bola si istá, že pán Martaus nemá právo, vŕšiť sa na jednej maloletej kvôli smradu, ktorý otravoval celý vchod. Nikto sa jej nezastal. Pani Holubová našla na medziposchodí prázdny sáčok od slnečnicových semienok položený rovno na parapete, kde pestovala výstavné obrie muškáty.
„To už je výsmech!!!“ nabodla ho na nástenku v prízemí k rozzúrenej ceduli.
Pán Ferenc sa k týmto kauzám obvykle nevyjadroval, vždy len o niečo dlhšie postál pri nástenke, kde v jednu tuhú zimu nakoniec aj on pripol svoj odkaz susedom:
„Zatvárajte za sebou dvere!!!!! V dome sa kúri !!!!! Ferenc.“
Po čase sa epicentrum sváru prenieslo z horných poschodí do pivnice, kde sa rozbil zámok na spoločnej komore. Vykradli ju a pán Gonda to bez dôkazov hodil na mladého Gajdoša zo siedmeho. Chlapec sa síce bránil, ale nemal ako dokázať, že neurobil nič z toho, čo mu domový detektív kládol za vinu. Pán Ferenc vtedy mlčky počúval pri výťahu, ako sa hádajú, a keď bolo po všetkom, súcitne potľapkal pána Gondu po pleci:
„Dnešné deti netušia, čo je rešpekt.“
O týždeň sa v komore objavil červený plastový kanister. Niektorí tvrdili, že tam predtým nebol, iní si neboli istí, či tam nebol už dávno. A Gajdošovi tiež prestali všetkých zdraviť. Pán Gonda zas do pivnice namontoval vlastný visací zámok a každý večer ho chodieval kontrolovať, či drží.
Raz tam stretol pána Ferenca.
„Dnes človek nemá istotu, či nájde na svojom mieste odložené vlastné myšlienky.“ povedal, keď pán Gonda mlčky odomykal komoru.
„ Veru, všetko ti zoberú, keď to neprikuješ. “ pritakal mu.
„Ale to najprv musíš aspoň niečo mať.“ dodal pán Ferenc.
Na nástenke pri vchode sa v ten istý týždeň objavil nápis chvatne načmáraný fixkou:
„Staré pneumatiky patria do zberu, nie do spoločných priestorov pivnice!!!“
Mnohí si ho ani nevšimli a tí, čo áno, neprikladali mu nadbytočný význam.
Keď v jednu nedeľu ráno otvorila pani Holubová dvere na chodbu, aby pred ne vyložila sáčok plný smetí z kuchyne na vyhodenie, vyvalil sa na ňu hustý čierny štipľavý dym. Niekto zdola práve v behu zakričal, že pivnica horí, a tak sa dole rozbehli aj Holubovci.
Oproti u Gajdošových sa dvere na buchot neotvorili. Na štvrtom niekto čosi zakričal, ale nebolo mu rozumieť. Možno modlitbu, možno nadávku. Na treťom sa vynorila pani Dávidová. V jednej ruke držala telefón, v druhej malého vnuka zabaleného do deky a kričala smerom hore, že hasiči sú už na ceste. Pani Holubová na ňu v panike mávla, nech sa s malým pridá k úteku do bezpečia, ale ona len za sebou flegmaticky zabuchla dvere. Rýchly postup rodiny Holubovej nakoniec zabrzdil sám pán Gonda. Schádzal zo svojho bytu na druhom poschodí v oblekových nohaviciach a bielej košeli. Aj papuče za najlepšie vychádzkové topánky si stihol vymeniť, ale do kostola sa už nedostal.
„Treba odvetrávať! Odvetrávať, sakra!“ zakričal a udrel do dverí elektrickej rozvodne.
Dym zhustol a zosilnel, viditeľnosť na prízemí bola už takmer nulová. Vzduch bol nedýchateľný, k nebu v ňom stúpali všetky výčitky a zlosť posledných rokov. Aj pred dymiacim domom sa jeho obyvatelia tvárili, že sa nepoznajú. Niekto zazvonil na Gajdošových, či sú doma, ale nik sa neozýval. Pani Verešová s hlavou vyvrátenou do neba po chvíľke zdesene vykríkla :
„Oni radšej zhoria!“ a neveriacky si zakryla rukou ústa. Gajdošovi svorne postávali na balkóne. Nehýbali sa. Nevolali o pomoc. Len sa dívali dole, ako pred panelákom pobehujú hasiči.
Niektorí obyvatelia sa z hlúčikov vytratili späť do smradu svojich bytov, kde sa podobne ako Gajdošovi tvárili, že sa ich to vlastne vôbec netýka. Nevideli, ako z pivnice vyniesli dve obhorené pneumatiky a bezvládne telo pána Ferenca.
Ešte dnes v tom vchode cítiť smrad. Nie z dymu, ale z toho, čo sa už nikdy nevyvetrá.
Nad schránkami visí posledný zadymený oznam:
„Vhadzujte iba letáky s akciou na rum!“