Milovala som ťa

Milovala som ťa viac

ako si si mohol priať

milovala som ťa nadovšetko

viac, a viac, než sa mohlo zdať.

 

Točil sa okolo teba celý môj svet

bol si moje slnko

môj mesiac

môj vysnený

sladký ako med

no horký ako jed.

 

Milovala som ťa asi viac ako bolo treba

a ty miesto toho, že by si mi dal kúsok seba

ukázal časť svetského neba

naučil ma nebáť

a vnímať krásu okolo seba

ukázal si mi len

čo je to citová bieda.

 

Ukázal si mi

aké je to byť vo vzťahu

a cítiť sa tak sám

aké je to utŕžiť naraz

aj desiatku rán.

Aké je to dívať sa na zamknutie brán,

aké je to ostať

po každej hádke sám.

 

Potrebovala som puto

keď bolo mi ľúto

našich úvodných hádok

no už vtedy neprichádzalo do mojich messengerových schránok

ani obyčajné: Dobrú noc.

 

Vraj nech slnko nezapadá nad našim hnevom

kresťanské rady sú tiež asi len plevom

v tvojom egoistickom svete

kde po každej mojej vete

som ja tá hysterická

a ty ten čo nemá problémy

lebo ich vraj vytváram len ja

a tvorím dilemy

ktoré nemajú zmysel.

Vraj sa chcem len hádať

do konfliktov padať

strpčovať ti život

a cítiť sa clivo…

za človekom, čo pokojne zaspinká a sníva svoje sny

kým ja preplačem celé noci a dni.

 

Kým ja do seba nedostanem ani pohár vody

ty sedíš s kamošmi na pive “lebo sa to hodí”.

Ignoruješ každý môj pokus o udobrenie.

Prevraciaš každú moju snahu na márnenie

tvojho drahocenného času.

 

A ja stále z vidinou

zniesť ti modré z neba

ustúpim aj tam, kde snáď ustúpiť sa ani nedá.

Len aby bolo dobre

len aby si ma mal rád

o štipku lásky žobrem

no stále neprichádza zvrat.

 

Robím všetko pre to,

aby bol si šťastný

a chcem len málo –

objatie ráno

bozk večer

a život by bol krásny.

 

BY BOL

tie slová čo kazia dojem

a vnášajú otázniky

nastane to vôbec niekedy?

či investujem do putiky

mysliac si že je to zlatá baňa…?

 

Z peknej misky sa nenaješ,

vravievali všetci

a bála som sa tvojej krásy

no báť som sa mala iných vecí.

 

Si bezcitný sebec

čo vidí len vlastné blaho.

Nemáš emócie, nemáš city

a to nie je niečo, čo sa stalo,

bolo to tak vždy.

No vkladala som nádej do tvojej masky,

plnej lásky.

 

Ty nedokážeš vnímať emócie

hlboko v tebe je prehltnutý kľúč od tvojich citov

dokážeš len kvetnato opisovať tradície

no bez vášne a bez pocitov.

 

Skrývaš svoje mäkké ja

za argumenty bez súcitu

si tvrdý, agresívny, nefér

nepoznáš v konflikte lojalitu.

 

Je ti jedno ako veľmi ma zraníš

vnímaš len svoju nadvládu.

A vtedy je všetko dobre

keď o prepáčenie žobrem

vtedy dokážeš robiť porotu

čo hodnotí moju ľútosť a poukazuje na “sprostotu”.

 

Ty nepovieš že aj teba to mrzí

lebo vraj za všetko môžem len ja

ty môžeš byť akokoľvek drzí

lebo veď koledovala som si ja.

 

Ty nedodržíš sľub

žiadne slovo chlapa,

žiadna opora, podpora

ani ako od kamaráta.

 

Ty nemusíš byť blízko

nepomôžeš s ničím,

lebo vraj ja som tá

čo aj tak všetko zničí.

 

Vieš čo?

Cítim sa sama…

Mám chuť bežať za akýmkoľvek chlapom v dave

a usmiať sa naňho len preto

aby som cítila aspoň chvíľu, niečo malé

čo podobá sa náklonnosti

ktorá nie je len z povinnosti

aj to len po treťom pive.

 

Vieš čo?

Cítim sa sama…

a už nevládzem plakať

preto budem sa flákať

budem sa flákať zbytočnými cestami

so svojimi myšlienkami a túžbami

a budem hľadať cestu von

von za dňom

kde budem milovaná tak

ako som dokázala milovať ja.

 

Kde aj ja budem opäť milovať.

Kde budem cítiť, teplo slnka z oboch strán.

Kde môj úsmev bude skutočný

nie maska na prekrytie rán.

 

Budem sa flákať a sedieť pri hrobe Sládkoviča

čítať 300strofovú báseň

národného budiča

čo mimochodom tiež nedopadla dobre.

Hm, aj Sládkovič žobre.

a píše o vnadách

ale aj zradách

a ona si vzala iného

a on si vzal inú

kde hľadať vinu?

Hladím na hlinu

čo obkolesuje jeho mohylu

a je mi ho ľúto.

Prežíval ten istý smútok

ktorý poznám aj ja.

O čom je tento život

keď stále ti je clivo

za niekým koho nemáš?

Kto ťa asi nechcel

na svojej ceste

ktorú dláždil si z tvojich skamenených snov

a krvavé ruky si umýval v potoku z tvojich sĺz a ubolených slov.

To sme teda dopadli Andrej.

Ty ležíš vedľa “cudzej” ženy

a môj život beží

ako keby

smeroval k happy endu, žeby?

 

No nedosiahla som nič

som sama

nahá hladím na svet

čo z mojich ciest spravil bludisko.

zrkadlový labyrint

všetko je ďaleko, len samota tak blízko.

 

Už ma nebaví bojovať

nebaví na teba čakať

už nevládzem plakať

vráť mi pokoj

vráť pokoj mojej duši

sluší jej viac ako ty

 

Opäť v živote vravím

nechaj ma ísť,

zbaľ moje city a podaj mi to vrece

a ja pohliadnem na teba už len cez plece

a usmejem sa

lebo i keď si ma veľmi mučil

čosi si ma aj naučil

že moja hodnota je väčšia

ako tvoje ego

ktoré neraz dosahovalo nebo.

 

Tak sa teda idem pobrať

s mojou dušou v hrsti

snáď nájdem niekoho

kto ju rád pohostí.

 

Pôjdem na lúky kde budú rásť kvety

kde stromy budú šepkať,

a štebotať deti

kde všetci budú mať dobré úmysly

a srdcia v dlaniach

a  možno akýsi

akýsi muž si ma nájde.

Dovtedy budem chrániť svoje srdce v dlani

nech ani v tme ani na svitaní

si ho už nikto netrhá na kúsky

a nedáva svojmu egu ako zákusky pre rýchlejší rast.

 

Mám chuť sadnúť si a čakať

na princa

už môže prísť aj bez koňa.

len nech príde

kým stiahne sa opona

môjho nenaplneného bytia.

 

Nechcem nič výnimočné.

Chcem len trochu lásky