Boli tri hodiny ráno. Všetci spali, iba ja som mala oči otvorené a v tele toľko energie. Ešte pred mesiacom a pol som za takýchto rán prosila otca, aby som mohla ostať v posteli, keď bolo treba ísť nakŕmiť zvieratá. Ocko mi to vždy dovolil. Potichu sme si v tme tľapli, ja som zavrela oči a on odišiel. Sladký spánok však netrval dlho, pretože mama na to vždy prišla. Bez jediného slova mi strhla perinu a otvorila okno. Bez slov ospravedlnenia, že ma prebudila z krásneho sna, ani mi nedala päť minút naviac, ani len nevysvetlila, že nemá kto nakŕmiť zvieratá. Aspoň keby povedala dobré ráno, vstávalo by sa mi ľahšie. Ale nikdy to nepovedala.

Teraz bola vonku zima, na poli nebolo roboty a zvieratá vydržali bez jedla až do ôsmej. Vietor strašidelne fúkal, ale mňa to tešilo. Schovala som si hlavu pod perinu a nemohla som sa ubrániť smiechu. Smiala som sa potichu. Spala som za pecou, bolo mi teplo, nemusela som vstávať a boli Vianoce. Dnes nás čakala štedrá večera. Ocko bol doma, prateta Jana nám poslala osem pohárov medu, kilo orechov a škoricu. Škoricu som ešte nikdy nejedla. Margaréta už áno a hovorila, že najprv je trochu horká, ale potom, keď sa rozplynie na celom jazyku, chutí príjemne sladko.

Margaréta už ochutnala všeličo a bola na všelijakých miestach, pretože študovala na nemeckom gymnáziu. Mama každému rozprávala, aká je Gitka šikovná a ako sa jej darí. Mala som len štrnásť, ale už som to nedokázala počúvať. Tie zbytočné chvály… Akoby sa tým každému vysmievala, že svoje deti nebil za zlé známky. Margaréta sa pritom len usmievala a pritakávala, aké majú vysoké nároky na študentov. Tento rok robila prijímačky aj Klára – najprv na nemecké gymnázium, ale keby ju náhodou nezobrali (čo bolo pre mamu neprípustné), potom aj na obyčajné gymnázium. Vedela som, že rovnaký osud čaká aj mňa. Mama rozhodne, kam pôjdem.

Ani som si nevšimla, že slnko už takmer vyšlo. Počula som, ako sa Aneta motá po kuchyni, a pozorovala som, ako sa lúče slnka prelínajú s trblietavým snehom. Oranžová obloha sa zo všetkých síl snažila dotknúť bieleho snehu, no nepodarilo sa jej to. Namiesto toho sa rozhodli, že sa budú navzájom dopĺňajú – podobne ako ľudia u nás doma.

„Mária, ty si už hore?“ ozval sa hlas Slávky. Zdvihla som hlavu z vankúša, aby videla, aká som svieža. „Dnes je Štedrý deň,“ zašepkala s námahou potlačiť nadšenie, aby nezobudila ostatné sestry. Na ostatné spiace sestry som nedbala a veselo som sa zasmiala. Slávka sa na mňa prísne pozrela a ukázala mi prstom na ústa, aby som bola tichšie. Ani to mi však dobrú náladu nepokazilo. „Pamätáš, ako sme minulý rok piekli medovníky?“ spýtala som sa. Vyprskla som od smiechu a Slávka sa na mňa zúfalo pozrela. Tentoraz sa už začali prebúdzať všetky. Zo všetkých strán sa ozývalo zívanie a sťažnosti, kto koho zobudil.

„Prepáčte, mrzí ma to,“ ospravedlnila som sa. „Spomenula som si na tie minuloročné medovníky.“ Dievčatá si tiež začali spomínať. Piekli sme ich spolu, ale namiesto cukru sme do nich dali soľ. A k tomu sme ich pripiekli.“

Do deviatej sme ostali v posteli. Margaréta nám rozprávala o štúdiu v meste a o mladých mestských mužoch. Klára, Slávka, Irena a ja sme jej na oplátku pripomínali dedinský život, ktorý ešte pred rokom viedla. Spomínali sme príhody s miestnymi chlapcami a hádali sme, čo dostaneme pod stromček.

„Dobré ráno, dievčatá,“ ozval sa jemný, veselý hlas Anety. Ten hlas mi vždy privádzal bolesť. Priala som si, aby patril mame a nie Anete, dcére našej starej slúžky Alenky. Aneta sa jej vo všetkom podobala. Alenka nám veľmi chýbala, ale jej dcéra sa zo všetkých síl snažila, aby sme za ňou nesmútili.

„Chcete, aby som vás učesala?“ spýtala sa Aneta.

„Áno, prosím,“ zvolali Slávka aj Gitka naraz a už bežali s hrebeňmi a mašľami k našej kaderníčke.

„Aneta, ty vieš robiť tie najkrajšie vrkoče,“ pochválila som ju. „Aj mne musíš jeden zapliesť, ale až na Štedrú večeru.“

„Rovnaký ti zapletiem aj ja!“ ozvala sa Margaréta. Ona jediná z nás nemala Anetu rada. Najprv o tom nehovorila, ale teraz to už neskrýva. Obdivujem Anetu, ako to zvláda – že ju niekto nemá rád, a predsa je k nej stále rovnako dobrá.

Keď sme sa všetky obliekli, umyli a učesali, vybrali sme sa do kuchyne. Na stole neboli raňajky, pretože na Štedrý deň sme vždy držali pôst. Bol tam však položený papierik. Margaréta ho vzala do rúk a prísnym pohľadom učiteľky na nás pozrela, než začala čítať: Šla som upratať kostol. Gitka pripraví bobáľky a Klára kapustnicu. Aneta vám pomôže. Slávka s Irenou sa postarajú o zvieratá. Mária pôjde do obchodu kúpiť mak na bobáľky. V kredenci v hornej skrinke je 10 mincí. Mama.

Všetky sme sa dali do roboty. Ja som si obliekla kabát, vzala mince a vybrala sa do obchodu.

 

Doma v kuchyni na stole sa to zmenilo na nepoznanie. Všetky šuplíky boli pootvárané, všetko povyberané. Cudziemu by sa to zdalo ako strašný chaos, ale mne už len pohľad na takúto kuchyňu napovedal, že je ten jeden deň v roku. Sestry sa v nej svižne obracali, miešali, krájali – tak organizovane, ako len ony vedeli. A z každého kúta rozvoniavala jedinečná vôňa, ktorá dotvárala atmosféru.

Na voľné miesto stola som položila sieťku s mojím nákupom a odišla som do kúpeľne umyť si ruky.

„Kúpila si mak?“ spýtala sa Gitka, kým krájala kapustu.

Skôr než som stihla niečo povedať, Klára vzala sieťku do rúk. Zrazu som počula výkrik: „Toto nie je mak! Toto je škorica!“

Staršia sestra ku mne prudkým krokom pribehla, až som sa zľakla. Neveriacky klipkala očami – raz na mňa, raz na balíček so škoricou.

„Ako máme spraviť bobáľky bez maku?“ spýtala sa so zúfalstvom v hlase, skôr aby prerušila to odporné ticho, ako zo skutočného záujmu.

„Kúpila som škoricu, lebo mak nemali,“ začala som vysvetľovať. „Posledný mak mi spred očí zobrala krajčírka. Pýtala som sa predavačky, či nemajú ešte iný, ale povedala, že to bol posledný. A tak mi poradila, aby som namiesto maku kúpila škoricu…”

„Škoricu?!“ vykríkla Gitka, až sme obe s Klárkou nadskočili od ľaku. „Ty sa len tak necháš? Mala si jej povedať, že to potrebuješ viac, a nenechať si to vziať z rúk! A ešte k tomu škorica?! Vieš ty vôbec, koľko jej máme doma?! Načo nám bude? A maku nemáme ani zrniečko!“

„Nemienila som sa hádať s krajčírkou,“ bránila som sa. „Veď má veľa detí a je chudobnejšia než my. Navyše… ušila nám toľko krásnych šiat.“

„Tss! Tak sa aj ty staneš chudobná, keď nebudeš rozmýšľať a vždy budeš myslieť najprv na druhých!“ zavrčala Gitka, hodila balíček škorice na poličku a ukázala na dvere. „Šup-šup do obchodu! Ideš to vrátiť, jasné?“

„Ale ja som sa tak tešila, že ťa poteším… veď si hovorila, že máš rada škoricu,“ povedala som potichu s gučou v hrdle. „Čo som mala robiť?“

„Čo som mala robiť? Čo som mala robiť?!“ začala ma posmešne napodobňovať. „Choď do obchodu a potom bež k susede s koláčmi a peniazmi, ktoré sa ti zvýšili, pýtať si trochu maku! Ach, toto je na nevydržanie!“

Poslednýkrát som fňukla, zobrala som sieťku a vyrazila von. Z kuchyne sa stále ozýval Gitkin nahnevaný monológ.

 

Keď som prišla domov, znova sa toho veľa zmenilo. S makom od susedky v ruke som si uvedomila, že atmosféra v dome bola ešte čarovnejšia. Vôňa ihličia mi hneď udrela do nosa – stromček už visel nad stolom. Bola to nádhera.

V hudobnom salóniku som si všimla adventný veniec, celý rozžiarený. S radosťou som chcela podísť bližšie, ale prísny hlas ma zadržal: „Dieťa, poď sem!“ Mama sedela pri teplom kozube, vedľa nej sedel otecko. Z jej tváre som vedela jasne všetko už vopred vyčítať.

„Veľmi si ma sklamala,“ začala mama dlhý monológ. „Vyhodila si peniaze za škoricu. Rozmýšľaš úplne neuvážene. Žiadne kritické myslenie! Áno, veľmi si ma sklamala. Gitka mi všetko povedala. Toto sa stalo len preto, že sa neučíš matematiku. Už sa neviem dočkať, kedy ťa dáme na gymnázium – hádam tam dostaneš konečne rozum.“ Vstala a odišla.

Zostala som stáť na mieste, neschopná pohnúť sa. V hrdle mi navrela guča, slzy na krajíčku. Nevedela som, či to bolo z hanby, ale z hnevu, že to Gitka povedala, alebo z pocitu, že som sklamala vlastnú mamu.

Najradšej by som sa rozbehla do izby a dúfala, že tam bude Aneta. Čakala som však, čo mi povie na to otecko. Chvíľu bolo ešte ticho. Len praskanie dreva v kozube napĺňalo miestnosť. Potom otec prehovoril.

„Pozri, viem, že mama je prísna, ale má pravdu v jednej veci – niekedy musíš byť praktickejšia. Urobila si chybu, keď si minula všetky peniaze na škoricu, ktorú sme vôbec nepotrebovali. Ale vieš, čo sa mi na tebe páči?“ Usmial sa, a ja som naňho prekvapene pozrela.

„Páči sa mi, že si sa zachovala láskavo. Že si myslela na tú krajčírku, že si pochopila, že ona a jej deti možno potrebujú mak viac ako my. Také niečo si zaslúži pochvalu, lebo v dnešnom svete nie je veľa ľudí, ktorí by urobili to, čo ty. Máš veľké srdce. Ale,“ na chvíľu sa odmlčal a mierne sa zamračil, „to veľké srdce musíš spojiť aj s rozumom.“

„Ale čo som mala robiť, otecko?“ spýtala som sa s neistotou v hlase.

„Popravde, sám by som nevedel, čo robiť,“ zasmial sa otecko a ja s ním, „všetko dopadlo dobre. Máme mak a ty si sa poučila. Každý z nás je omylný aj na Štedrý deň.“