„Musíš žiť… Ty predsa musíš žiť.“
Slová mojej mamy sa mi zarezávajú do snov ako červené vlákna záchrany.
„Celý život je ešte pred tebou, veď tvoje hodiny ešte ani nezačali odbíjať správny čas.“

Ale ja… plávam tmou.

 

„Musíš sa vrátiť do školy, učiť sa, musíš sa zamilovať, musíš mať deti…“
„Ja ťa chcem vidieť rásť, ja chcem vidieť, ako sa meníš, ako kvitneš.“
„Nie som pripravená. Neber mi ju…“

Nie som pripravená odísť.
A ona nie je pripravená pustiť ma.

— mama

 

Ležím, ležím s privretými očami. Ležím už tretí deň zaborená v nemocničných plachtách ako list uviaznutý v prúde rieky, čo nevie, kam ho nesie tok. Pokúšam sa vrátiť do života. Včera mi to nešlo, možno dnes. Tretí deň spánku, ktorý už nie je útočiskom, ale brehom medzi svetmi. Okolo mňa rastie les hadičiek, stromy napojené na dych, na tep, na umelé slnko, ktoré mi má ešte dať šancu zakvitnúť.

 

Môj mozog je rozbúrené more.  Neuróny, čo kedysi veselo skackali v tanci, teraz sa potápajú v hmle.
Neviem, kto som. Nepoznám mená. Spomienky sa stratili v hmle, tváre, mená spolužiakov, detstvo, ktoré som tak rýchlo opustila.

„Zabudli sme tváre, zabudli sme mená,…“ kdesi som to čítala a teraz mi to pletie myseľ.

Trieda, bola som v nej tak krátko. Kamarátstva, ktoré sa nestihli upevniť. Škola, ktorú som nestihla celú prekutrať. Všetci v nej dýchajú životom. Tie mená, mená, neviem si na ne spomenúť. Možno zajtra…

Hľadám záblesky toho, čo bolo, čo sa už možno nikdy nevráti.  Tváre sú len tiene. Pamäť je na tisíc skielok rozbitá vitráž, z ktorej vypadli všetky farby. Zostalo len sklo – priehľadné a chladné.

 

Ráno ma prebúdza ďalšia sestrička,  už  nepočítam, ktorá v poradí. Liek proti bolesti som tentoraz odmietla. Nevrlé sny mi nechcú dať pokoj, odmietam ďalší spánok, nechcem utekať do temnoty. Hlboko v sebe cítim trhlinu — prasklinu v mysli, ktorá sa zväčšuje s každým dňom, s každou ďalšou nocou. Akoby nestačila tá veľká trhlina v mojom živote, čo mi rozbila môj pokojný svet.

 

Sestričky donekonečna prichádzajú, potichu našľapujú po bielych obkladačkách. Jedna ma volá späť do tela, do pohybu. Popoludní mi dali nohy na zem z postele. Zrazu sa všetkým zastavil dych. Stojím, stojím sama.

„Pravá, ľavá, pravá, ľavá…“

 

Krstím dlažbu svojimi prvými krokmi, ako keby som sa znovu narodila. Každý pohyb bolí – nie telo, ale dušu. Tá vie, že som padla z výšky, ktorú nikto iný nevidí. Chodím na mieste, ale každý krok je víťazstvo, tiché víťazstvo. V očiach ostatných som silná, atlétka, bojovníčka. Hovoria o mne, akoby som tam ani nebola. Večer to isté, chodenie na mieste, pravá, ľavá, pravá, ľavá, kolobeh chodenia sa mení na ráno, obed, večer. Približujem sa životu. No vnútri sa stále strácam medzi tieňmi neistoty.

 

Milujem istoty a  jednoduchosť – ticho knihy, dotyk slnka na okennom parapete, smiech, čo znie ako zvončeky na letnej lúke. Ale tu… len biele steny, sterilný vzduch a pohľady, ktoré sa boja priblížiť.

 

Usmievam sa – nie preto, že chcem, ale preto, že musím.
Aby mama verila. Aby neplakala. Aby svet nezistil, že som krehká.

Kto píše môj príbeh?
Aká sila zo mňa vzala vietor, čo mi nadnášal sny?

Dnes sa snažím byť poslušnou dcérou, trpezlivou pacientkou, tichou figúrkou na šachovnici sveta.
Aspoň dnes. Chcem azda tak veľa?

 

Konečne sa dokážem na posteli pretočiť.  Jedna hadička je nadobro preč a s ňou aj kus bolesti. Vytiahol mi ju rýchlo a v adrenalínovom ošiali takmer  bezbolestne. Ranu mi šil bez umŕtvenia. Pod uchom som držala gázu a on šil. Dnu a von, dnu a von, dnu a von. Každý vpich bol ako bodnutie života, čo mi chcel pripomenúť, že ešte cítim. Raz mu ušla biela niť z oka ihly, navliekol ju, pokračoval a ja som sipela bolesťou. Skryla som ju však za úsmev, nezbadal ju.  Bolesť nie je nepriateľ – je to dôkaz, že ešte patrím na túto zem.

 

Dnes sa mi z temnoty po prvýkrát  vynorila tvár najlepšej kamarátky. Zrazu sa zjavila predo mnou Sophiina tvár. Koľkokrát sme spolu sedeli v lavici, smiali sa na chodbách, odpisovali jedna od druhej, šepkali si v kine, plávali na pretekoch, liezli si na nervy. A dnes prišla za mnou úplné nová Sophi. Tep sa mi zrýchlil. Cítila som jej ľútosť a súcit, svoju bezmocnosť a bolesť, potom zúrivosť, že nie som doma, tam s ňou, až napokon ma premohli strach a obavy, či ju spoznám, keď príde aj nabudúce.

 

A opäť tá trhlina, zbieram odvahu a vzdorovito sa jej staviam na odpor. Šaliem od úzkosti, hovoria mi, že som odvážna, ja sa však nesmierne obávam, že skončím uprostred  trhliny, možno trhliny môjho mozgu, ktorá tam ostala, keď časť z neho vybrali. Ak je niekto odvážny, tak ja to isto nie som. Skôr ten, kto sa odvážil vŕtať sa v mojom mozgu a potom sa na mňa usmievať. Usmievať sa po tom všetkom, čo tam videl. Pri pohľade do budúcnosti s trhlinou v mozgu zmocňuje sa ma nepríjemný pocit.

 

Bojím sa.
Nie smrti. Nie bolesti.

Bojím sa, že keď sa pozriem do zrkadla, nespoznám tú, ktorá sa na mňa pozerá.
Bojím sa prázdnoty, holých miest medzi slovami, otáznikov medzi riadkami.

Pred týždňom som bola bezstarostná prváčka na gymnáziu, plná snov a sily, rozbehnutá cez všetky svoje maratóny. Dnes bojujem o každý nádych, o každý krok k bielym dverám nemocničnej izby.

 

O ďalší týždeň neskôr…

Odchádzam. Okolostojaci nastúpení  s úprimnými úsmevmi utvorili koridor a ja ním prechádzam.

Tou istou cestou, ktorou som prišla. A predsa som iná. Je zo mňa iný človek. S trhlinou v mojom mozgu už nie som malým dievčatkom. Nie som ani otcovým dievčatkom, kráčam so svojou mamou a je na mňa hrdá. O trhline v mozgu už vie takmer všetko, o tej v moje duši, máločo. Ešte neprišiel ten čas, povedať jej o nej. Zatiaľ si svoje trhliny nesiem sama so sebou. Do nového života, kde sa budem snažiť ich postupne zaceliť. Trhliny.

 

Odchádzam.
Nie ako víťazka. Nie ako porazená.
Odchádzam ako tá, čo prežila.
„Ešte nie je koniec. Toto je len nový začiatok.“

Trhliny… sú aj svetlom.
Cez ne preniká nový deň.