Len pred niekoľkými spomienkami,

odkrývali sme si z očí dlane.

Ignorovanie varovných signálov

bolo predzvesťou reakcie prchavých látok.

 

Do obývacieho priestoru

sme vtrhli ako októbrový sneh.

Klesali sme privysoko,

aby to bolo len všednou rutinou.

Kávu sme však chceli piť zatiaľ každý z vlastného hrnčeka.

 

Opona dôverných chutí padá ako klietka

za svedectva slaných obliečkových anjelikov.

Sme naštvaní ako naposledy.

Ďaleko od pavučín samoty

a predsa nenávratne zamotaní v sieti.

 

Ty vieš, že tvoje materinské znamienka poznám už pridlho.

Tvoje krivdy ostali v popolníku zahasené ako smäd, ktorý pri tebe vždy pociťujem.

Svätožiara pouličného osvetlenia krája cez rolety neveľký byt napoly.

Dnes tu opäť hráš schovávačky so svetom.

Si odetá do zmyselnosti,

bez vysvetlených pravidiel,

s tým najlepším úmyslom.

„MILUJEŠ MA?“

V zarosenom skle kúpeľne najhlasnejšie prehovoria srdiečka,

ktoré si nesymetricky nakreslila ako návod k prehre nad blížiacim sa ráno