Orlica krúži vznešene predvádzajúc krídla,

nozdrami bažiac po mrazivom vzduchu nad bralom,

pierkami štekliac mraky, ktoré z toho kýchajú

snehové vločky a tie zdravia krajinu: „Šalom.“

 

A ten pokoj sa derie vnútrom, spútava zvonka,

bralo, orol, mrak i vločka sú jeho otrokom,

a predsa voľnosť prúdi v ich žilách miesto krvi,

kŕmia sa ňou žravo, lačne ako kôň obrokom.

 

Divý potok špliecha zúrivo vzdorujúc mrazu,

bráni sa proti pokoju do poslednej kvapky,

pokoj plazivou silou ukončí túto fázu.

Kapitola boja finita est, spadli klapky.

 

Hory ti vyrazia dych, len čo z diaľky ulovia tvoj zrak,

ako pavúk vstreknú jed pokoja, bez nich si už len vrak.