Oci, ďakujem že si chcel

aby som tu bola.

že chcel si ďalšie dieťa,

po prvom synovi.

Že chcel si aj dcéru,

do ktorej vtisol by si svoju pečať,

keď do otcovskej náruče sa ti ponorí.

 

Dostal si mňa,

to malé krehké, dieťa

s nejedným hendikepom

no s túžbou okúsiť sveta.

 

“Ocko vás tak ľúbil”

vravia dodnes všetci.

No ako spomienky na tvoju lásku

zostalo mi len pár vecí.

 

Plyšový lev s ružovou hrivou

a čiernymi labkami

ovečka, bábika, odrážadlo

a album s čiernobielymi fotkami.

 

Kto si bol, keď bral si si našu mamu?

Tak rada by som ťa poznala,

spoznala

a videla za tú bránu

od ktorej kľúče má vraj len Peter.

 

Na čo si myslel, keď brázdil si Európu s návesom?

Tešil si sa domov? Na nás?

Kým čakali sme pri okne za závesom…

 

Strážim si spomienky,

ako čakali sme ťa v kuchyni na kanape, pod dekou,

kým otvoria sa staré vŕzgajúce dvere

a v nich náš ocko, s teplou náručou

otvorí, pokľakne, objíme

a od radosti sa len smeje.

 

Pamätám si, ako si nám kúpil detské stoličky

umelé – bielu a červenú

ako sme pozerali spolu film

a zo stoličiek sme ti dupkali na chrbticu,

určite unavenú.

 

Pamätám aj ako si ma dal cikať

a zabudol si mi stiahnuť gate

bol si muž, aj to sa ráta

niektoré detaily nevnímate. ♥

 

Mali sme málo

no mali sme všetko.

 

Prečo to len skončilo tak skoro oci?

 

V ten večer,

keď znova sme stáli za závesom

a ty si neprišiel,

sa všetko skončilo.

Slnko zašlo.

 

A ja už neviem, či som milované dieťa.

Dodnes neviem, ako veľmi by si ma mal rád.

Už len z pár spomienok si vrkoč splietam.

A verím, že sa raz dočkám vysvetlenia týchto strát….

 

Pamätám si, ako si si ma pohadzoval v náručí

a spieval mi: “so mnou nikdy nezostárneš”.

Oklamal si ma oci

jeden z nás stále starne.

 

Na tvoj život siahli iní

kvôli mamonu čo aj tak nenašli

a možno aj bez pocitu viny

žijú svoj život ďalej a možno aj “prešťastný”.

 

A my ostali sme sami

ako uprostred tmavého lesa

ako na dne čierneho oceánu

ako v najhorších snoch,

ktoré  ma dodnes desia.

 

Tá tichá samota…

v tmách

krájala nás na tisíce kúskov.

Trieštila nás ako sklo,

a ostré črepy drvila na prach…

 

Nezostalo z nás nič.

 

Rovnaké nič, ako ostalo po tebe.

 

Je to priepasť, z ktorej sa ozýva len plač mojej vlastnej duše.

 

To NIČ má hĺbku ne/končiacu v temnote.

má tvár, plačúcu v samote.

má hnev čo rozožiera život ako červy.

Má tlak, ktorý ti nedovolí  prehĺtať ani dýchať, bolí to, veľmi.

 

Vyzametá z teba všetok život

a ty ostaneš len hľadieť cez prázdne oči.

Chceš všetko inak, chceš sa zobudiť,

no kvôli tebe sa čas neotočí.

 

Cítiš tú bolesť?

Čo preniká až do vnútra kostí?

Čo trasie ti žalúdkom, oslabí nohy a zachladí prsty?

Presne tak to bolí, keď ukradnú ti polku teba.

 

Ale ja verím oci, že si v nebi

že sa  tam stretneme, aj keď neviem kedy.

 

Ľúbim ťa.