Bol raz jeden žiačik. Taký malý máčik. Stál nastúpený na školskom dvore v prvý školský deň s ostatnými podobnými máčikmi. Veľmi sa tešil na školu. Veľa o nej počul. Predstavoval si ju ako krásnu múdru dámu, ktorá má rada deti a deti majú rady ju. Dočkal sa! Konečne stál žiačik ako máčik nastúpený na školskom dvore, ale vôbec nemal ten príjemný pocit, aký si vysníval. Všade bol hukot ako v úli, hmýrenie ako v mravenisku. Máčik sa strácal v tom zmätku a chaose. Bol malý ako máčik a po lícach sa mu kotúľali slzy veľké ako hrachy – väčšie, ako bol on sám. Neustále sa obzeral za mamou, ktorá stála v úzadí a sledovala každú jeho veľkú slzu. Nechápavo takmer plakala s ním. Ale bol tam ešte niekto. V tom zmätku a chaose tam pri máčikoch stála nádherná kvetina – červený mak. Neustále utierala Máčikovi kotúľajúce sa slzy a nežne obracala jeho hlavičku makovičku dopredu, aby sa neobzeral za mamou.

„Ach, toto je tá škola?!“ vzdychal Máčik. „Vôbec sa mi nepáči.“ A videl aj iných žiačikov máčikov ako ronia slzy. Ale boli tam aj veľkí žiaci – odrastené maky, ale ešte nedozreté. Tvárili sa, že sa ničoho neboja a je im všetko jedno. Hneď bolo vidno, že niektorí majú po prázdninách prázdne makovice.

Žiačik Máčik mal doma veľkého brata a ten už nebol žiadny žiak mak, ale pre Máčika to bol hotový mág. „Bojím sa,“ sťažoval sa Máčik svojmu veľkému bratovi  Mágovi, „čo keď nebudem v tej škole niečo vedieť?“ Veľmi Máčikovi záležalo na tom, aby v škole vedel všetko. Ale Mág mu múdro odpovedal: „Nič sa neboj, bude tam s tebou pani učiteľka a tá ťa všetko naučí. Slovo naučiť sa je odvodené od slova učiteľka. Rozumieš?“ Máčik bol spokojný s Mágovou odpoveďou a upokojil sa. Potom sa obrátil k Mágovi a povedal: „Keď sa ma opýta na vzorec vody, tak ho hneď vysypem z rukáva.“ A vylial H2O z rukáva. Mág mu povedal, že to ešte nepotrebuje vedieť, ale Máčik trval na svojom.

Plynuli dni, plynuli týždne, plynuli aj mesiace, rýchlejšie ako H2O a zrazu tu bol koniec školského roka. Máčiky podrástli, makovičky sa im naplnili. Niekomu viac, niekomu menej. Ale všetci rovnako na konci školského roka kričali: „Hurá, prázdniny!“ Čo kričali, revali! Revali máčiky aj maky. Revali ako divé vlčie maky. Zvlčili sa. Všetci sa zvlčili! Len Máčik nekričal. Vôbec, ale vôbec sa netešil. Tak ako stál na začiatku školského roka nastúpený na školskom dvore a z oka sa mu kotúľali slzy väčšie ako on, teraz stál na konci školského roka nastúpený opäť na školskom dvore a z oboch očí sa mu kotúľali slzy dvakrát také veľké. Čo kotúľali! Liali sa mu z očí ako H2O!

Čo bude robiť bez školy dva mesiace?! Počas celého školského roka sa mu hlavička makovička naplnila vedomosťami a teraz to má nechať len tak?! Veď všetko zabudne! „Mami, ocko, chcel by som chodiť do školy aj cez prázdniny!“ povedal Máčik svojim rodičom na konci školského roka. Mama s ockom sa mu snažili z makovičky tú myšlienku dostať von, ale Máčik bol tvrdý oriešok. „Povedz to pani učiteľke, alebo rovno pánovi riaditeľovi.“ navrhli mu. A tak verte alebo nie, zasadla školská rada,  učiteľská rada, upratovacia rada, kuchárska rada, školnícka rada… A rozhodli: Kvôli jednému žiačikovi máčikovi nebude nikto otvárať a zatvárať školu, upratovať a variť a učiť a riaditeľovať. My všetci chceme prázdniny – vykrikovali učitelia, vychovávateľky, upratovačky, kuchárky, školníci aj riaditeľ.

A bodka! Bodka, taká veľká a čierna ako najväčšie zrnko maku.