Prisťahoval sa v časoch, keď sa susedia ešte zdravili po mene. Pán Ferenc.  V horúčavách nosieval ťažký flaušový kabát a vo vrecku toho kabáta striedal rôzne knihy. Raz filozofické pojednanie o živote, inokedy metodický pokyn k výchove dospelých, neraz však len čistý notes bez riadkov. Pôsobil múdro. Až dôstojne.

Všetko sa začalo po jednej z tých nekonečných úplne obyčajných schôdzí vlastníkov  bytov, kde sa preberajú hrdzavé sušiaky za domom a kto zas parkuje bicykel v chodbe. Pán Ferenc sa na záver jemne pousmial a povedal to tak pokojne, až to znelo rozumne:

„Nemyslíte, že by bolo spravodlivé, keby tí, čo doma nekúria a odmietajú pritom renováciu bytovky, platili samostatný poplatok na vyrovnanie rozdielov v nákladoch na údržbu?“

Ticho, ktoré v bývalej kočikárni nastalo, nebolo úplne nesúhlasné. Bolo viac než premýšľavé.  Až hrozivé.

Veď je to pravda, nie? Teplo v paneláku vôbec necirkuluje spravodlivo. Tí, čo bývajú uprostred, si často ani nezapínajú kúrenie! Stačí, že ich obklopujú susedia, ktorí si musia prikúriť. Steny zohrejú taký byt aj bez toho, aby človek otočil ventilom. A tí na krajoch? Tam sa zima drží ako pleseň v rohoch. Lezie do kostí aj cez hrubé ponožky v papučiach. A účet za teplo? Ten je rozpočítaný tak, že aj keď kúriš a mrzneš, platíš rovnako ako ten, čo si doma chodí v tričku so studeným radiátorom. To pán Ferenc vedel veľmi dobre. A vedel aj to, že nič nie je ľudskejšie než pocit nespravodlivosti, keď sa niekto priživuje práve na tebe. Na odchode zo schôdze sa po nevinnej poznámke pani Suchej začali v celkom mierumilovnom spoločenstve vlastníkov bytov, drobné turbulencie:

„Ty kúriš? Lebo u nás to cítime…“ Stará pani Verešová len stroho odvetila: „Prečo mám platiť za niekoho, kto si dá na noc tri deky a s úsmevom tvrdí, že mu to stačí?“ a pozrela veľavýznamne niekam hore.

Od tej chvíle sa už na seba ľudia pozerali skrátka inak. Aj na radiátory a do účtov. A všetko to začal pán Ferenc s kabátom oblečeným aj v júni s poznámkou, čo znela ako návrh na rýchlu spravodlivosť. V jedinom okamihu sa vytratila rokmi hromadená srdečnosť. Vchodovými dverami zrazu do celého schodiska prúdil chladný vzduch, štrbinami panelov priamo do bytov prefukovala nedôvera. Starousadlíci, ktorí tu bývali ešte od čias azbestu na strechách a azúrových linoleí na podlahách, sa postupne začali sťahovať do uzavretých kruhov. Pozývanie na kávu ustalo, deti sa prestali kamarátiť naprieč poschodiami, mreže oddelili priestory za výťahom.

A z piateho sa sem-tam ozval tichý krok pána Ferenca. Vždy presne vo chvíli, keď sa v dome niečo dialo. Len sa oprel o zábradlie na schodoch, chvíľu načúval, a potom nesmelo položil otázku. Keď raz pani Kučerová pri poštových schránkach nahlas utrúsila, že u nich v kúpeľni ani nevyschne uterák, pán Ferenc iba zamyslene poznamenal:

„Zaujímavé, u mňa to ide aj bez kúrenia.“

Pnutie vo vchode sa zlovestne usádzalo do duší obyvateľov ako prach na farebných televízoroch značky Orava. Nenápadne, vytrvalo a presne tam, kde to najviac vidno, keď  zasvieti slnko.

A potom sa jedna detská teniska po troch dňoch záhadne objavila vo výťahu. Hneď na to dostali nohy aj papuče pani Karasovej z prvého. Nové značkové, „nie z Poľska“. A vyparil sa aj prútený obal na kvety z chodby na prízemí. Nie drahý, ale vzácny, pani Verešová ho zdedila po svojej mame. Na vchodovej výveske sa v reakcii na to zrodilo malé bojisko dôležitých cedúľ.

„Prosím, nekradnite!“ hlásala prvá, čiernou fixkou krasopisne vymaľovaná. Modrým perom tam neskôr niekto pripísal:

„Keby ste zamykali hlavný vchod, nemuseli by ste viniť vlastných susedov.“

A pod tým sa ešte objavilo:

„Niekto si myslí, že LEN on má pravdu.“ Iný atrament, iné písmo.

„Prosím majiteľa zdochnutých rýb v medziposchodí 4/5, aby ich okamžite vyhodil! Je to nechutné a smrdí polovica baráku!!! Ďakujem. Rybárová.“

Pod odkazom do večera pribudla  poznámka modrým perom:

„Problém s hygienou alebo so sebareflexiou?“

Na čo výhražne odpovedala červená fixka:

„Kto si myslí, že je duch, nech sa ukáže aj inak než len jedovatými rečami!“

Cedule sa na chvíľu stali spestrením nudného panelákového života.

„Nekŕmte holuby!“ odporučil raz ktosi stručne a jasne.

„Prečo, majú špeciálnu stravu?“ neodpustil si neznámy provokatér.

„Príď ostatným umyť parapety, ty mudrc!“  nedal sa ktosi.

„Príde aj pani Holubová zo siedmeho?“ zašil ho provokatér.

Písmo pomaly hrublo, slová ťali do živého, vetám bez podpisu na stene prízemia pribúdali výkričníky, aby boli hlasnejšie než ozajstný rozhovor. Každý mal čo napísať, ale nikto veľmi nechcel čítať s porozumením, a tak sa vchodom nemo rozliehali predstavy o cudzej  vine. Podozrenia ticho kvasili za dverami bytov a medzi poschodiami sa šírila zmes hnevu a pocitu, že už v tom je len každý sám za seba.

I začali sa kopiť drobné nedorozumenia. Pán Martaus odmietol do vchodu vpustiť poštárku s dôchodkami, lebo si myslel, že je to dcéra pani Rybárovej, ktorá ho donútila vyhodiť tie ryby. Pani Rybárová prestala odpovedať na pozdravy. Bola si istá, že pán Martaus nemá právo, vŕšiť sa na jednej maloletej kvôli smradu, ktorý otravoval celý vchod. Nikto sa jej nezastal. Pani Holubová našla na medziposchodí prázdny sáčok od slnečnicových semienok položený rovno na parapete, kde pestovala výstavné obrie muškáty.

„To už je výsmech!!!“ nabodla ho na nástenku v prízemí k rozzúrenej ceduli.

Pán Ferenc sa k týmto kauzám obvykle nevyjadroval, vždy len o niečo dlhšie postál pri nástenke, kde v jednu tuhú zimu nakoniec aj on pripol svoj odkaz susedom:

„Zatvárajte za sebou dvere!!!!!  V dome sa kúri !!!!! Ferenc.“

Po čase sa epicentrum sváru prenieslo z horných poschodí do pivnice, kde sa rozbil zámok na spoločnej komore. Vykradli ju a pán Gonda to bez dôkazov hodil na mladého Gajdoša zo siedmeho. Chlapec sa síce bránil, ale nemal ako dokázať, že  neurobil nič z toho, čo mu domový detektív kládol za vinu. Pán Ferenc vtedy mlčky počúval pri výťahu, ako sa hádajú, a keď bolo po všetkom, súcitne potľapkal pána Gondu po pleci:

„Dnešné deti  netušia, čo je rešpekt.“

O týždeň sa v komore objavil červený plastový kanister. Niektorí tvrdili, že tam predtým nebol, iní si neboli istí, či tam nebol už dávno. A Gajdošovi tiež prestali všetkých zdraviť. Pán Gonda zas do pivnice namontoval vlastný visací zámok a každý večer ho chodieval kontrolovať, či drží.

Raz tam stretol pána Ferenca.

„Dnes človek nemá istotu, či nájde na svojom mieste odložené vlastné myšlienky.“ povedal, keď pán Gonda mlčky odomykal komoru.

„ Veru, všetko ti zoberú, keď to neprikuješ. “ pritakal mu.

„Ale to najprv musíš aspoň niečo mať.“ dodal pán Ferenc.

Na nástenke pri vchode sa v ten istý týždeň objavil nápis chvatne načmáraný fixkou:

„Staré pneumatiky patria do zberu, nie do spoločných priestorov pivnice!!!“

Mnohí si ho ani nevšimli a tí, čo áno, neprikladali mu nadbytočný význam.

Keď v jednu nedeľu ráno otvorila pani Holubová dvere na chodbu, aby pred ne vyložila sáčok plný smetí z kuchyne na vyhodenie, vyvalil sa na ňu hustý čierny štipľavý dym. Niekto zdola práve v behu zakričal, že pivnica horí, a tak sa dole rozbehli aj Holubovci.

Oproti u Gajdošových sa dvere na buchot neotvorili. Na štvrtom niekto čosi zakričal, ale nebolo mu rozumieť. Možno modlitbu, možno nadávku. Na treťom sa vynorila pani Dávidová. V jednej ruke držala telefón, v druhej malého vnuka zabaleného do deky a kričala smerom hore, že hasiči sú už na ceste. Pani Holubová na ňu v panike mávla, nech sa s malým pridá k úteku do bezpečia, ale ona len za sebou flegmaticky zabuchla dvere. Rýchly postup rodiny Holubovej nakoniec zabrzdil sám pán Gonda. Schádzal zo svojho bytu na druhom poschodí v oblekových nohaviciach a bielej košeli. Aj papuče za najlepšie vychádzkové topánky si stihol vymeniť, ale do kostola sa už nedostal.

„Treba odvetrávať! Odvetrávať, sakra!“ zakričal a udrel do dverí elektrickej rozvodne.

Dym zhustol a zosilnel, viditeľnosť na prízemí bola už takmer nulová. Vzduch bol nedýchateľný, k nebu v ňom stúpali všetky výčitky a zlosť posledných rokov. Aj pred dymiacim domom sa jeho obyvatelia tvárili, že sa nepoznajú. Niekto zazvonil na Gajdošových, či sú doma, ale nik sa neozýval. Pani Verešová s hlavou vyvrátenou do neba po chvíľke zdesene vykríkla :

„Oni radšej zhoria!“ a neveriacky si zakryla rukou ústa. Gajdošovi svorne postávali na balkóne. Nehýbali sa. Nevolali o pomoc. Len sa dívali dole, ako pred panelákom pobehujú  hasiči.

Niektorí obyvatelia sa z hlúčikov vytratili späť do smradu svojich bytov, kde sa podobne ako Gajdošovi tvárili, že sa ich to vlastne vôbec netýka. Nevideli, ako z pivnice vyniesli dve obhorené pneumatiky a bezvládne telo pána Ferenca.

Ešte dnes v tom vchode cítiť smrad. Nie z dymu, ale z toho, čo sa už nikdy nevyvetrá.

Nad schránkami  visí posledný zadymený oznam:

„Vhadzujte iba letáky s akciou na rum!“