Záhrada, domáci raj. Sedím v hojdacom kresle, letný vzduch mi jemne šuchoce v ušiach a tráva pod mojimi nohami je mäkká a vlhká od rannej rosy. Slnko sa jemne opiera do mojich pliec. Ja, sklonená nad knihou, nasávam tú pomalú, lenivú atmosféru dňa, ktorý ešte len začína dýchať naplno. Vzduch je prevoňaný kvetmi a zrelými plodmi malín, miestami sladkastý a šťavnatý, akoby každý list, každé stebielko trávy spievalo svoju letnú pieseň. Vedľa mňa, na drevenej lavičke z dielne môjho otca, sedí snehobiely anjel. Jeho krídla sú zložené, opierajú sa o ľanový vankúšik posiaty levanduľami a ich perie sa takmer neviditeľne chveje vo vánku. Anjel tiež číta. Nie som si istá, v akom texte je zahĺbený, ale jeho pery sa mierne pohybujú, akoby si  potichu pre seba odriekal slová napísané na starých, zažltnutých stránkach jeho knihy.

„Anjel?“ „Áno, Evi?“ „Prečo si anjel?“ spýtam sa náhle, prerušiac spev vtákov a bzukot včiel, ktoré sa hostia na bielej levanduli v rohu mamkinho obľúbeného záhona. Na chvíľu zdvihne pohľad od knihy, nakloní hlavu, azda premýšľa nad mojou jednoduchou otázkou. Jeho oči, hnedé posiate zlatými iskričkami, v odtieni rovnakom ako mám ja, ma pozorujú s jemu zvláštnou prirodzenosťou.

„Pretože tak som bol stvorený, Evi,“ odpovie napokon a jeho hlas je tichý, ale pevný, ako šepot tmavého javora v závetrí záhrady. „A ty, čo si myslíš ty,“ dodá po chvíli, „prečo ty si človekom?“

Jeho otázka ma zaskočí. Usmejem sa a sklopím zrak k svojej knihe. Jej stránky sa opäť trasú, šibal vietor sa už dlhší čas pokúša otáčať  ich napriek môjmu zákazu. „Možno, aby som mohla cítiť, rásť, smiať sa i plakať… milovať a byť milovaná, raz odísť na večnosť, možno raz…“ Pozerám sa naňho, hľadám v jeho tvári náznak pochopenia a dodávam: „Aby som mohla tvoriť príbehy, písať ich do knihy svojho života, ale najmä žiť ich.“

Anjel sa pousmeje,  krídla sa mu mierne pohnú, možno túži vzlietnuť, ale zostáva pri mne. „Možno je to práve to, čo nás dvoch spája,“ povie a opäť sklopí zrak k svojej knihe,  „hoci sme odlišní, hoci sme z iných svetov, naše cesty sa v jednom momente preťali.“  „Áno, tak veľa sa od teba môžem dozvedieť, tak veľa naučiť…“

Neskôr, keď sa slnko začne skláňať k západu a tieň stromov sa predlžuje po trávniku, anjel zavrie svoju knihu a na chvíľu sa zamyslí. Zlatisté lúče už nie sú len v jeho očiach, mojich očiach, teraz prechádzajú jeho perím, vrhajú na trávu okolo nás dych berúce tiene, ktoré sa každým okamihom predlžujú, niektoré sa už strácajú u susedov za plotom, ale čo je krásne, všetky sa podobajú na tichú modlitbu.

„Vieš,“ prekvapí ma priznaním, „niekedy túžim po tej vašej slobode,“ povie hlasom, ktorého ozvena sa takmer stráca. „Po našej slobode?“ zopakujem prekvapene. „Ale veď ty máš krídla. Môžeš letieť kamkoľvek. Nik a nič ťa nedokáže spútať, veď ty si slobodný viac ako ktokoľvek z nás.“

Na tvári sa mu zjaví úsmev, no v tom úsmeve, v úsmeve môjho anjela,  je niečo smutné a ešte viac to zabolí, keď vysloví: „Evi, krídla nie sú slobodou. Sú zodpovednosťou. Každé rozhodnutie, každý čin, každý pád… to všetko má svoju váhu. My sme navždy viazaní k našej úlohe, úlohe anjelov.“

Po tvári mi stekajú slzy. Neveriacky sa ich dotýkam, opakom ruky ich až prirýchlo utieram. Netuším, kedy začala moja duša spievať clivé tóny, ale viem, že hrá melódiu v súzvuku s jeho dušou. Cítim, ako sa medzi nami rozprestiera tiché pochopenie,  viem, že naše duše na chvíľu dotkli. A keď sa teraz pozriem do tých jeho očí, zrazu v nich vidím odraz  večnosti. Večnosti, ktorú ja nikdy neokúsim. „Anjel, nebuď smutný, pochopila som, prečo sme sa my dvaja stretli,“  poviem po chvíli, „aby sme jeden druhému pripomenuli, čo je na našich svetoch krásne.“

Anjel chvíľu mlčí, potom súhlasne prikývne. „Máš pravdu,“ odpovie a jeho krídla sa jemnulinko zachvejú, akoby ich prebudil nový vietor, „sme tu, aby sme našli rovnováhu spievať  pieseň nielen v tých svojich životoch, ale najmä v tom spoločnom.“ Ďalšiu chvíľu len tak sedíme, ponorení každý do svojich myšlienok. Vietor, ten nekonečný nezbedník,  sa pohráva s mojimi vlasmi a jeho perím, prenášajúc vôňu nás oboch cez hranice našich svetov.

„Evi? Zajtra si sem sadneme znova?“ spýta sa nakoniec hlasom  tichým, ale plným nádeje. Venujem mu úsmev, ten krásny, priam ikonický, pohladím ho po snehobielej ruke a srdečne prikývnem. „Áno, zajtra, a potom každý ďalší deň a ďalší, až kým sa naše príbehy neskončia.“

A tak sedíme vedľa seba ďalej, obaja, anjel a človek, v tichu letného popoludnia, kým deň pomaly dozrieva do večera. Ja a môj anjel.