Až prirýchlo som sa ráno zvrtla a zmizla v útrobách našej školy. Celé dopoludnie si nahováram: „Tak to malo byť! Nesmiem sa báť!“ Aj napriek tomu, stále ho mám pred očami, vidím, ako sa usmieva od ucha k uchu, sedí na obrubníku pred školou, šuchorí si krídla, fúka si boľačky na chodidlách, ale predovšetkým sa usmieva, usmieva sa. Môj anjel.

Školské hodiny ubiehajú svojím tempom, tik-tak, tik-tak, tik-tak, nejde oklamať. Zvonček konečne oznamuje koniec vyučovania. Niečo v mojom vnútri mi hovorí: „Evi, dnes bude iný deň!“ V škole to nemám ľahké, v triede to nemám ľahké, v živote to nemám ľahké… Ale dnes som  cítila, akoby ma niekto stále sledoval, každý môj pohyb bol pod drobnohľadom. Školských kamier, kto vie? Aj napriek takémuto „stalkingu“ cítila som sa uvoľnenejšie, zrazu mi nevadilo byť stredobodom záujmu. V duši cítim, že  som  pod ochranou sily, ale nie tej viditeľnej. Niečo neviditeľné, niečo, čo tu bolo a je,  niečo, čo ma pred všetkým ochraňuje. Rozhliadam sa po triede. Vilko a Ondrej zahĺbení do družného rozhovoru, Kiara sa drví na fyziku, triedna kráska sa usmieva do zrkadielka krásy, podstatná časť spolužiačok sa ničí ničnerobením, tí ostatní dopĺňajú tukové zásoby. Žiadne známky nebezpečenstva, žiadne varovania. Všetko je ako vždy, a predsa akési zvláštne.

Cŕŕŕn! Zvoní, dnes už po šiestykrát na konci, je koniec všetkých dnešných koncov a ja vychádzam zo školy. Môj pohľad sa automaticky upiera na chodník pred vchodom. Je prázdny. No ešte predtým než stihnem vykročiť, pocítim na zátylku príjemný  vánok, ako mi preplieta vlasy. Obraciam sa navôkol, nekompromisne kontrolujem okolie, ale vidím len žiakov, jedni rezko, iní znudene odchádzajú zo školy. A zrazu sa objaví on – môj anjel. Ani o minútku nezostarol, jeho krídla sú teraz úplne neviditeľné, ale som si istá, že sú tam. Poznáme sa už tak dlho, že si dokážeme prečítať aj tie najtichšie myšlienky.

„Čakal si dlho?“ pýtam sa s úsmevom, ktorý odráža pocit bezpečia. Anjel sa ani na okamih nepozastavil nad mojou otázkou, len pomaly prikývne a jeho oči sa rozžiaria, keď vidí, že som v poriadku.

„Evi, nezáleží na čase,“ odpovedá s pokojom v hlase, „dôležité je, že si v bezpečí.“

Kráčame spolu, bok po boku ako vždy, aj keď teraz nemám pocit, že by som potrebovala ochranu pri  každom svojom kroku. Napriek tomu sa mi zdá, že je to dobré a správne, že tu je. On a v ňom niečo silné a veľké. Možno srdce. Anjel sa vôbec nesnaží byť neviditeľný, naopak, potichu, ale viditeľne kráča vedľa mňa. Jeho prítomnosť je ako nežné pohladenie, dáva mi silu, odvahu, aj keď vôkol mňa nie je nič, čo by naznačovalo akékoľvek nebezpečenstvo.

„Kam dnes pôjdeme?“ pýtam sa ako vždy, keď ideme domov.

„Kamkoľvek, kde budeš chcieť a budeš ma potrebovať,“ odpovedá a jeho slová sú plné dôvery a jemnej starostlivosti o mňa. Očividne je spokojný v tejto úlohe, v úlohe môjho anjela.

Mlčky kráčame ďalej a ja premýšľam, aké to asi je byť anjelom. Anjel nikdy nespozná obyčajný život tak,  ako ho poznáme my, ľudia. Kráča vedľa mňa, ale nikdy nezažije tie pocity, ktoré sa viažu k  človeku – smútok, radosť, neistotu  či nádej.

„Anjel?“ „Áno.“ „Je to ťažké byť anjelom?“ spýtam sa náhle.

Anjel sa na mňa usmeje, jeho oči teraz  žiaria ešte viac. „Nie, nie je to ťažké. Je to dar. Pre mňa je to najkrajší spôsob, ako byť nablízku tým, ktorí to potrebujú, aj tebe, Evi.“

V tej chvíli mnou prenikne pocit, že aj keď sa zdá, že jeho existencia je mimo môjho sveta, vlastne je to on, kto mi ukazuje, že nie je nič väčšie než byť oporou tomu druhému. Možno práve v tom spočíva skutočný zmysel jeho bytia – dáva mi nádej.

Kráčame ďalej, kráčame až na koniec našej dnešnej spoločnej cesty, na miesto našej rozlúčky. „Zajtra sa zase vidíme,“ sľubujem, keď zastavíme pri bráne nášho domu.

Anjel sa na mňa pokojne pozrie a usmeje sa. Tentoraz neodchádza náhlivo,  zastaví sa pri mne, rozmýšľa, váha… Azda sa rozhoduje ako ďalej. Odísť či zostať? Cítim, že je pripravený na čokoľvek, čo sa týka mojej cesty a našich spoločných zajtrajškov.  Cítim, že teraz sme už obaja pripravení prijať všetko, čo  prinesie ďalší nový deň.

„Ďakujem, že si tu,“ hovorím mu ticho, „za všetko.“

Jeho odpoveď prichádza v podobe jemného dotyku na mojej ruke,  pomaly  sa odtiahne a stráca sa v šere popoludňajšej ulice. Po chvíľke počujem kdesi v povetrí šum obrovských krídel,  krásnych a snehobielych,  viem, že anjel letí domov, veď aj ja som už doma.

Zrazu som sama, ale v srdci mám nekonečný pokoj. Viem, že napriek jeho odchodu, anjel je stále niekde nablízku. Vždy bude. Môj anjel. Anjel.