Denník, 12. septembra 1984

Ahoj, denník,

dnes opäť informatika. Čo ti poviem, jedna nezabudnuteľná hodina najmä vďaka nášmu  „indiánskemu“ dobrodružstvu pri nových počítačoch, ktoré vyzerajú skôr ako vesmírne lode než školské pomôcky. Prečo indiánskemu? Lebo náš skostnatený prastarý informatik pre nás má iba jedno jediné pomenovanie: „Vitajte, indiáni!“ Pritom je úplne jedno, o ktorý rod ide. Mužský alebo ženský, aby si lepšie chápal, sme v tom spolu. Aj uňho, nielen na slovenčine,  sme totiž bezrodoví, skrátka, indiáni.

V učebni máme šesť úplne nových gigantických počítačov, pravý opak nášho učiteľa, pri každom nás sedí tak päť až šesť chlapcov a dievčat, vrátane Tomáša, ktorý sa ihneď zhostil úlohy veliteľa expedície do  neprebádaného sveta infošky. My ostatní sme boli nalepení na obrazovkách ako zvedavé opice, ale bez štipky nápadu, čo s nimi vlastne máme robiť.

„Inga, skús stlačiť tú veľkú bielu klávesu!“ takmer panicky prikazovala Iveta a ukazovala na tlačidlo, ktoré podľa nej malo byť tlačidlom na záchranu minimálne polovice sveta.

Inga sa len nervózne krútila na stoličke, napokon ten tlak nevydržala, pomaličky sa priblížila k bielemu tlačidlu a stlačila – bum! Obrazovka zhasla.

„Ingaaa! Prečo si zabila počítač?!“ zvolal zúrivo Tomáš a celý počítačový svet sa našej skupine zrútil v jednej milisekunde.

Náčelník, náš učiteľ, znechutene pozrel na Ingu ponad okuliare a zamrmlal skôr pre seba ako pre ňu: „To si zase vybrala tú správnu  taktiku – zabiť triednemu koňovi koníčky.“ V tom momente som  nebol jediný, kto túto iróniu nepochopil…

„Ale veď som len chcela pomôcť!“ bránila sa Inga takmer so slzami v očiach. Vedela, že dobré meno jej rodu je navždy preč.

„Pomôcť? To mi znie ako slovo, čo používajú tí, ktorí nerozumejú ani základom, nie to ešte dostať sa na vyšší level vášho úbohého technického života,“ zaburácal náčelník.

Medzitým Tomáš začal napodobňovať robotický hlas: „Ja som veľký počítačový génius, som mág klávesníc, pozrite sa na mňa,“ čím vyvolal burácajúci smiech celej triedy, resp. tých, ktorí sa odvážili porušiť zákon prérie, mlčať. Tomáš, prirodzený vodca, ten sa teda isto nebál,  odľahčil situáciu a vyčaril minimálne Inge úsmev na tvári a sebe ďalší zápis do triednej knihy.

No a Inga, ktorá sa od incidentu s klávesnicou držala vzadu, zahundrala: „Ja si radšej odsadnem k oknu, tu je isto menej akcií a idem vykopať sekeru mlčanlivosti na najbližších hodinách!“

Do konca hodiny náš náčelník  pozeral na nás s výrazom, akoby chcel povedať: „Toto si s vami ešte vyjasním,“ ale my sme vedeli, že to je iba  jeho verzia humoru a jedna z jeho tvárí, aby nás udržal  v pozore a niečo naučil, keďže sme tí „indiáni“. Inak je to prastarý dobráčisko so svojským humorom. A hoci sme dnes informatikou preplávali ako „indiáni“ bez kanoe, verím, že zajtra budeme o stupeň vyššie v tej informatickej džungli nových informácií!

Nakoniec sme sa všetci skvele pobavili, Tomáš si opakovane rukou pohládzal fiktívnu „čelenku“ a Inga už plánovala, ako nabudúce prežiť hodinu bez toho, aby „zabila“ ďalší počítač.

A náčelník? Ten sa už isto smial sám pre seba, keď si predstavoval, že možno práve táto trieda, plná  „indiánov“ jedného dňa  ovládne počítačový svet.

Takže, denník, aj keď sme  dnes ako tím nezískali žiaden diplom z informatiky, určite sme sa okysličili poriadnou  dávkou  smiechu. A to je podľa mňa ten najlepší „softvér“, čo môžeme mať! SO

PS:  Nabudúce opäť s novou príhodou…